znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 351/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jána Lomparta, bytom Ch., zastúpeného advokátkou JUDr. M.   L.,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci   vedenej   pod sp.   zn. 13566/00-548/9479, za účasti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Lomparta   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Jána   Lomparta,   bytom   Ch.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod sp. zn. 13566/00-548/9479.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 23. marca 2000 podal ministerstvu žiadosť o   priznanie   odškodnenia   za   výkon   nútených   prác   v   Nemecku   vykonávaných   v   období od 1. júna 1945   do   12. júla 1947.   Až   po   opakovaných   urgenciách   mu   ministerstvo (po uplynutí viac ako troch rokov od podania uvedenej žiadosti) oznámilo listom sp. zn. 13566/00-548/9479   z 5. decembra 2003,   že   v   danej   veci   nie   je   oprávnené   konať a na vybavenie jeho žiadosti je príslušná Medzinárodná organizácia pre migráciu so sídlom v   Ženeve.   V   citovanom   liste   ministerstvo   zároveň   sťažovateľa   informovalo,   že žiadosť v predmetnej   veci   bolo   potrebné   adresovať   príslušnej   regionálnej   kancelárii   označenej organizácie, ktorá bola zriadená aj pre Slovenskú republiku.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že „V   dôsledku   nečinnosti   odboru   rehabilitácií a odškodňovania Ministerstva spravodlivosti som zmeškal lehotu na podanie dňom 31. 12. 2001,   prekluzívna   lehota   na   podanie   žiadosti   na   regionálne   pracovisko   Medzinárodnej organizácie pre migráciu v Bratislave, ktoré ku dňu 31. 12. 2002 ukončilo spracovanie predmetných   žiadostí.   No   aj   napriek   tomu,   ak   som   aj   premeškal   lehotu   zo   závažných dôvodov, (... ) mohla príslušná partnerská organizácia v tomto prípade však už len ústredie IOM v Ženeve alebo jej regionálna kancelária pre strednú a východnú Európu vo Viedni odpustiť zmeškanie lehoty. V zmysle uvedených skutočností teda moja žiadosť bola podaná včas,   mohla   byť   úspešne   vybavená,   no   nečinnosťou   Ministerstva   spravodlivosti   Slov. republiky došlo k zmeškaniu lehoty“.

Sťažovateľ sa so žiadosťou o pomoc v tejto veci obrátil aj na verejného ochrancu práv, a to podnetom, ktorý mu bol doručený 24. októbra 2002. O vybavení tohto podnetu ho verejný ochranca práv vyrozumel listom sp. zn. 1913/2002/VOP z 28. júna. 2004, v ktorom okrem iného vyslovil názor, že postupom ministerstva pri vybavovaní jeho žiadosti došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V závere sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „Podľa § 53 Zákona o ústavnom súde v zákonnej dvojmesačnej lehote žiadam o ochranu svojho práva, vzhľadom na môj vysoký vek a zlý zdravotný stav, nakoľko som vyčerpal všetky možnosti na ochranu mojich práv i verejný ochranca práv, ktorý v intenciách § 19 zák. č. 564/01 Z. z. o verejnom ochrancovi práv s návrhom zákonných opatrení, doteraz nedostal žiadnu reakciu na svoj podnet, a niet iného orgánu na ktorý by som sa mohol obrátiť so svojou sťažnosťou o nápravu“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní týmto nálezom:

1) Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 13566/2000-549/9479 porušilo právo Jána Lomparta zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

2) Ministerstvu   spravodlivosti   SR   sa   prikazuje,   aby   vec   urýchlene   postúpila regionálnej   kancelárii   pre   strednú   a východnú   Európu   vo   Viedni,   resp.   Ústrediu   IOM v Ženeve

3) Jánovi Lompartovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200.000 Sk, ktoré je jej (pozn.: správne má byť „mu“) Ministerstvo spravodlivosti SR povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, ako aj trovy tohto konania.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľa bola daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorými je ním označený porušovateľ jeho základného práva. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   síce   v   sťažnosti   tvrdí,   že   využil   všetky   možné   prostriedky   nápravy, ale z jej obsahu vyplýva, že nepodal žalobu podľa § 250t OSP.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný súd dospel k záveru, že v jeho veci nie je daná právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť z toho dôvodu odmietol.

Z   písomnej   informácie   z   20.   októbra   2004   poskytnutej   ústavnému   súdu ministerstvom   na   základe   jeho   výzvy   z   8.   októbra   2004   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol o vybavení   jeho   žiadosti   o   odškodnenie   za   výkon   nútených   prác   upovedomený   listom ministerstva   sp.   zn.   13566/00-548/9479   z   5.   decembra   2003,   ktorý   mu   bol   doručený 16. decembra 2003.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (pozri napr. I. ÚS 92/03, IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ v predmetnej veci podal podnet verejnému ochrancovi práv podľa zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov a dodržanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zrejme odvodzuje od doručenia upovedomenia (z 28. júna 2004) o výsledkoch vybavenia tohto podnetu.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd vyslovil, že opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne a s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia ústavného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 (mutatis mutandis II. ÚS 34/99, III. ÚS 146/03).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   preto   podanie   podnetu   verejnému ochrancovi   práv nemožno považovať za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   nie   je   preto   rozhodujúce,   kedy   bolo   sťažovateľovi   doručené upovedomenie o vybavení jeho podnetu verejným ochrancom práv, ale dátum doručenia listu ministerstva sp. zn. 13566/00-548/9479 z 5. decembra 2003 o vybavení jeho sťažnosti (16. december 2003).

Keďže   sťažovateľ   sa   o   namietaných   skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu ministerstva dozvedel najneskôr 16. decembra 2003, keď mu bol doručený označený list ministerstva,   a   jeho   sťažnosť   bola   osobne   podaná   do   podateľne   ústavného   súdu   až 7. septembra 2004, teda v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, ústavný súd ju musel odmietnuť aj ako návrh podaný oneskorene.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšou časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal priznania primerané finančné zadosťučinenia, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. november 2004