znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 350/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou CHOCHOĽÁK & ČESLA s. r. o., Rumanova 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Chochoľák, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 147/2013-272 z 5. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2013 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   CHOCHOĽÁK   & ČESLA s. r. o., Rumanova 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr.   Jaroslav   Chochoľák,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 147/2013-272 z 5. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa zaoberá okrem iného poradenstvom v oblasti zdravého životného štýlu a predajom špeciálnej proteínovej stravy... od obchodnej spoločnosti V. V napadnutom uznesení je sťažovateľka označená ako „zúčastnená“ osoba.

Dňa   23.   apríla   2013   bol   Okresnému   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) doručený návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi v 1. rade a odporcovi v 2. rade nariadenia predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením sp. zn. 30 CbPv 1/2013 z 20. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia z 20. mája 2013“) nariadil predbežné opatrenie, ktorým sťažovateľke   ako „zúčastnenej“ osobe   uložil   povinnosť   zdržať   sa   predaja,   distribúcie produktov   značky...   v baleniach   napodobňujúcich   vyhotovenie,   spôsob   balenia   a/alebo grafický spôsob riešenia produktov..., a to najmä v baleniach s grafickým spôsobom riešenia ako je vyobrazené v prílohe uznesenia, až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľka   podala proti   uzneseniu   okresného súdu   o nariadení   predbežného opatrenia z 20. mája 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   arbitrárne a nedostatočne   odôvodnené,   keďže „Krajský   súd   sa   v   napádanom   uznesení   okrem rekapitulácie   skutkového   stavu   a   vyjadrení   sporových   strán,   nevenoval   osobitne vyhodnoteniu jednotlivých tvrdení Sťažovateľa a odôvodneniu svojho rozhodnutia, ale sa len prihlásil k záverom Okresného súdu Košice I. ktorý sa vo svojom Uznesení o nariadení predbežného   opatrenia   taktiež   nevenoval   dôvodom   nariadenia   predbežného   opatrenia vo vzťahu k Sťažovateľovi ako zúčastnenej osobe, t. j. k V. časti Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia. Navrhovateľ v Návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vôbec neosvedčil tvrdenie, že Odporca v 2. rade spolupracoval so spoločnosťou V. pri uvedení produktu...   na   trh   a   predbežné   opatrenie   bolo   vydané   iba   na   základe   podozrenia, t.   j.   abstraktnej   možnosti.   Zároveň   Sťažovateľ   v   dobe   podania   Návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj v dobe nariadenia predbežného opatrenia nebol nijako prepojený s Odporcom v 2. rade ani Odporcom v 1. rade, a teda Odporca v 2. rade a ani Odporca v 1. rade nemá žiadny prospech z obchodnej činnosti Sťažovateľa a   nemá   na   ňu   ani   žiadny   vplyv.   Sťažovateľ   je   na   trhu   len   predajcom   konkurenčného produktu..., ktorý sám nakupuje od spoločnosti V., ktorá produkt... uviedla na trh, a to bez spolupráce   s   odporcom   v   2.   rade   a   odporcom   v   1.   rade.   Časť   V.   výroku   Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia sa vôbec netýka úpravy pomerov účastníkov konania, t. j. navrhovateľa a odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade. Pritom základným zákonným predpokladom   na   nariadenie   predbežné   opatrenia   je   práve   potreba   dočasnej   úpravy pomerov účastníkov konania. Krajský súd sa v napádanom uznesení vôbec nevysporiadal s   námietkami   sťažovateľa   v   odvolaní,   ktoré   závažným   spôsobom   spochybňovali   závery Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia v jeho V. časti.

Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa názoru Sťažovateľa záver Okresného súdu Košice   I   ako   aj   Krajského   súdu   o   potrebe   nariadenia   predbežného   opatrenia v časti V. výroku Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia nielen neopodstatnený, ale aj neodôvodnený, a teda arbitrárny.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že v jej veci konajúci súd uplatnil nesprávny výklad § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v súlade s ktorým „súd môže pred začatím konania nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.   Aby   bolo   možné   nariadiť   predbežné   opatrenie,   je   potrebná   jedna   z   dvoch podmienok, ktoré predpokladá zákon, a to:

1. dočasnosť úpravy pomerov účastníkov, alebo

2. obava z ohrozenia výkonu rozhodnutia.

Vychádzajúc z ustanovenia § 74 ods. 1 OSP, základným predpokladom na nariadenie predbežného   opatrenia   bola   v   prejednávanej   veci   potreba   dočasne   upraviť   pomery účastníkov konania do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Nariadením   predbežného   opatrenia   Uznesením   o   nariadením   predbežného opatrenia v jeho časti V. však nedošlo k naplneniu tejto zákonnej podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia v časti V. nijako neupravuje pomery medzi Navrhovateľom a Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade. Výkon podnikateľskej činnosti   Sťažovateľa   spočívajúci   v   predaji   produktu...   nijako   nezasahuje do   vzájomných   pomerov   medzi   Navrhovateľom   a   Odporcom   v   1.   rade   a   Odporcom v   2.   rade,   ktoré   sú   predmetom   konania   vo   veci   samej.   Konkurenčný   produkt... a ani spoločnosť   V.   ako distribútor,   ktorý uviedol produkt...   na trh,   nie sú predmetom konania vo veci samej. Sťažovateľ nie je v nijakom osobnom ani majetkovom prepojení s   Odporcom   v   1.   rade   a   Odporcom   v   2.   rade   a   teda   predajom   produktu...   zo   strany Sťažovateľa nedochádza k zásahu do pomerov medzi Navrhovateľom a Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade, ktoré sú predmetom konania vo veci samej.

Ako   vyplýva   zo   samotného   Návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia Navrhovateľ   sa   návrhom   vo   veci   samej   mieni   voči   Odporcovi   v   1.   rade   a   Odporcovi v 2. rade domáhať, aby porušenie alebo ohrozenie práv k ochrannej známke... zo strany Odporcu v 1. rade a Odporcu v 2. rade ako aj ich nekalosúťažné konanie boli zakázané, resp. bolo im uložené zdržať sa takéhoto konania a bolo im uložené následky tohto konania odstrániť.   Navrhovateľ   sa   tiež   mieni   z   uvedených   dôvodov   domáhať   primeraného zadosťučinenia   v peniazoch   a   zároveň   požadovať   vydanie   bezdôvodného   obohatenia a náhradu škody.

Cieľom Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia malo byť, aby sa Odporca v 1. rade a Odporca v 2. rade nedopúšťal porušovania práva z ochrannej známky a nekalej súťaže voči Navrhovateľovi, a to až do skončenia konania vo veci samej. Tomuto cieľu však vôbec nekorešponduje nariadenie predbežného opatrenia v Časti V. Uznesenia o nariadení predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   uložila   povinnosť   Sťažovateľovi   a   teda   neexistuje proporčný vzťah medzi Nariadením predbežného opatrenia v časti V. Uznesenia o nariadení predbežného   opatrenia   a   sledovaným   cieľom.   To,   že   neexistuje   proporčný   vzťah   medzi nariadením predbežného opatrenia v časti V. Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia a   sledovaným cieľom,   vyplýva aj zo   skutočnosti,   že ani prípadný   úspech   Navrhovateľa v konaní vo veci samej nebude mať dopad na predaj produktu... Sťažovateľom, nakoľko produkt... nie je predmetom konania vo veci samej a akékoľvek obmedzenie podnikateľskej činnosti Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade v oblasti predaja proteínovej diéty nebude mať vplyv na Sťažovateľa a na jeho podnikateľskú činnosť, nakoľko Sťažovateľ nie je personálne ani majetkovo prepojený s Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade. Nariadenie   predbežného   opatrenia   v   časti   V.   výroku   Uznesenia   o nariadení predbežného opatrenia sa týka obmedzenia výkonu podnikateľskej činnosti Sťažovateľa, t.   j.   konkrétne   predaja   a   distribúcie   produktu...   od   spoločnosti   V.   v baleniach   údajne napodobňujúcich   produkty...,   pričom   Sťažovateľ   nemal   a ani   nemá   uzatvorenú s   Navrhovateľom   žiadnu   zmluvu,   ktorá   by   jej   zakazovala   predávať   či   distribuovať konkurenčné produkty proteínovej diéty a zároveň už v čase vydania predbežného opatrenia nebola majetkovo, či personálne prepojená s Odporcom v 1. rade, či Odporcom v 2. rade. Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   konkrétnom   prípade   nie   je   daná   spojitosť   medzi   konaním o nariadenie predbežného opatrenia v časti V. výroku Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia a vecou samou, a teda na nariadenie predbežného opatrenia v časti V. výroku uznesenia nebol daný dôvod. Predbežná ochrana sa môže poskytovať iba pre právny vzťah, ktorý je alebo bude predmetom konania vo veci samej. V danom prípade však všeobecné súdy   predbežným   opatrením   zasiahli   do   právneho   vzťahu,   ktorý   nie   je   a   ani   nebude predmetom konania vo veci samej.

Okresný súd Košice I v časti V. Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia ako aj Krajský   súd   teda   chybne   vyložili   a aplikovali   ustanovenia   §   74   ods.   1   OSP,   nakoľko Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia v svojej časti V. nijako neupravovalo pomery účastníkov konania, čím došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru....

Ďalším   procesným   excesom   Krajského   súdu,   ktorého   sa   dopustil   potvrdením Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia v jeho V. časti je skutočnosť, že Krajský súd v Napádanom   uznesení   nijako   nereflektoval   na   námietku   Sťažovateľa,   že   Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia nemá prílohu, hoc na ňu vo svojom výroku V. časti Uznesenia   o   nariadení   predbežného   opatrenia   odkazuje,   čím   je   Uznesenie   o   nariadení predbežného opatrenia nevykonateľné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa - spoločnosti S. s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob/147/2013-272 zo dňa 05. augusta 2013 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   3   Cob/147/2013-272   zo   dňa 05. augusta 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný spoločnosti S. s. r. o. nahradiť trovy konania v sume 330,13 eur na účet jej právneho zástupcu CHOCHOĽÁK & ČESLA s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré je podľa jej názoru arbitrárne a neodôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v napadnutom konaní aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade   s   ústavou   (čl.   144   ods.   1   a   čl.   152   ods.   4   ústavy),   pričom   ústavný   súd   iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu [v danej veci § 74 ods. 1 OSP] týkajúci sa nariadenia predbežného opatrenia je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. Táto právna norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že „Súčasťou   obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“ (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď   v odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija   c. Španielsko z 9. 12.   1994, séria   A, č.   303-A,   s.   12,   bod 29;   Hiro Balani c.   Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal aj zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III.   ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných   súdov,   ale aj preto,   že ide   o také súdne rozhodnutia,   ktorými   sa   do   práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd   posudzuje   predbežné   opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho nariadenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 350/2011).

Všeobecný   súd   predbežným   opatrením   dočasne   upravuje   pomery   účastníkov konania,   pričom   je   dôležité,   že   je   povinný   poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   nariadenia predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia   predstavujú opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa v súlade s § 219 ods. 2 OSP   v celom   rozsahu   stotožnil   s odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu   o nariadení predbežného opatrenia z 20. mája 2013. Okresný súd svojím uznesením z 20. mája 2013 okrem iného sťažovateľke ako „zúčastnenej“ osobe nariadil povinnosť zdržať sa predaja, distribúcie produktov značky... v baleniach napodobňujúcich vyhotovenie, spôsob balenia a/alebo grafický spôsob riešenia produktov..., a to najmä v baleniach s grafickým spôsobom riešenia ako je vyobrazené v prílohe tohto uznesenia, až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z predloženého   rozhodnutia   okresného   súdu   z 20.   mája   2013   vyplýva,   že navrhovateľ v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 30 CbPv 1/2013 je právnickou osobou,   ktorá   podniká   v oblasti   obchodovania   s vysoko   proteínovými   potravinami a výživovými   doplnkami   vybraných   značiek,   ktoré   sú   registrovanými   ochrannými známkami. Zmluvou o spolupráci uzavretou medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade 21. decembra 2011 v znení jej dodatku sa odporca v 1. rade okrem iného zaviazal, že počas trvania   zmluvy o spolupráci   neuzavrie   s treťou   osobou   vo   vzťahu   k vysokoproteínovým potravinám   akúkoľvek   zmluvu   s rovnakým   alebo   obdobným   predmetom   ako   zmluva o spolupráci.   Odporca   v 1.   rade sa   ďalej zaviazal, že nebude na vlastný ani cudzí   účet realizovať   činnosť,   ktorá   by   spočívala   v distribúcii   alebo   predaji   vysoko   proteínových potravín, a po skončení jej platnosti nebude oprávnený na používanie obchodnej značky a loga a iných práv duševného vlastníctva, ktorých nositeľom je navrhovateľ alebo jeho dodávateľ, a že nebude používať žiadnu inú obchodnú značku a/alebo logo, ktoré by mohlo viesť   k zámene s obchodnou   značkou   alebo logom   spoločnosti   navrhovateľa   alebo jeho dodávateľa.

Odporca   v 2.   rade   sa   v čase,   keď   odporca   v 1.   rade   ako   sprostredkovateľ navrhovateľa získal know-how týkajúci sa schémy zabezpečenia jednotlivých zložiek, ktoré tvoria   finálne   produkty   navrhovateľa,   následne   rozhodol,   že   vytvorí   vlastný   produkt a spoluprácu, tak ako bola vedená s navrhovateľom, bude realizovať cez vlastnú obchodnú spoločnosť. Bez predchádzajúcej dohody s navrhovateľom odporca v 2. rade založil v júli 2012 s P. L. obchodnú spoločnosť M., v ktorej vystupoval ako 50 % spoločník a konateľ napriek tomu, že bol zároveň spoločníkom a jediným konateľom odporcu v 1. rade. V tejto funkcii   na   základe   spolupráce   navrhovateľa   a odporcu   v 1.   rade   disponoval   všetkými dôležitými   informáciami   týkajúcimi   sa   redukčnej   diéty   na   báze   vysoko   proteínových potravín.   M.   má   rovnaký   predmet   podnikania   ako   odporca   v 1.   rade, ktorej   konateľom a spoločníkom   bol   aj   odporca   v 2.   rade.   Od   8. marca 2013   spoločnosť   M.,   zmenila obchodné meno na S. s. r. o. (sťažovateľka, pozn.), a odporca v 2. rade bol nahradený na pozícii spoločníka a vo funkcii konateľa S. L.

Odporcovia v 1. rade a 2. rade sa podľa navrhovateľa dopustili konania v rozpore so zmluvou o spolupráci a stále sa dopúšťajú nekalosúťažného konania, a to predovšetkým tým, že v priebehu januára 2013 zvolali stretnutie odberateľov navrhovateľa, na ktorom apelovali na odberateľov navrhovateľa, aby neakceptovali návrh novej rámcovej zmluvy predložený   navrhovateľom,   a viedli   s odberateľmi   navrhovateľa   aktívnu   cielenú   kampaň v úmysle poškodiť navrhovateľa.

Navrhovateľ mal preto dôvodné podozrenie, že odporca v 2. rade informácie, ktoré sa dozvedel od navrhovateľa a s ním spolupracujúcich zneužil v prospech konkurencie, pričom začiatkom januára 2013 spoločnosť V. začala na trh uvádzať vysokoproteínové výrobky..., ktoré   na   prvý   pohľad   vychádzajú   z výrobkov,   ktoré   sú   chránené   ochrannou   známkou, pričom distribútorom výrobkov... sú najmä centrá patriace pod spoločnosť M. (v súčasnosti sťažovateľka).

V nadväznosti na uvedené právne východiská a skutkový stav v posudzovanej veci ústavný súd poukazuje na relevantnú časť uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013, ktorý k nariadeniu predbežného opatrenia predovšetkým uviedol:

„Navrhovateľ   svojim   návrhom   a priloženými   listinnými   dôkazmi   bezprostredne hroziacu   ujmu   potrebne   osvedčil   t.   j.   uviedol   a doložil   všetky   skutočnosti,   na   základe ktorých je možné usúdiť, že je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov a nejde   len   o subjektívne   pocity   navrhovateľa,   ale   o riadne   osvedčené   objektívne skutočnosti.

Podľa § 74 ods. 1 O. s. p., pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa § 76 ods. 1 písm. e), f) O. s. p. predbežným   opatrením   môže   súd   uložiť   účastníkovi   najmä,   aby   nenakladal   s určitými vecami alebo právami, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal. Podľa ods. 2 cit. zákona, predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Podľa ust. § 76 ods. 4 O. s. p.,   ak   súd   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v celom   rozsahu   vyhovie a stotožňuje   sa   so   skutkovými   a právnymi   dôvodmi   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Podľa ust. § 44 Obchodného zákonníka (ObchZ) nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje. Podľa ust. § 44 ods. 2 písm. c), d) ObchZ nekalou súťažou   podľa   odseku   1   je   najmä:   vyvolávanie   nebezpečenstva   zámeny,   parazitovanie na povesti podniku.

Podľa ust. § 48 ObchZ parazitovaním je využívanie povesti podniku, výrobkov alebo služieb iného súťažiteľa s cieľom získať pre výsledky vlastného alebo cudzieho podnikania prospech, ktorý by súťažiteľ inak nedosiahol. Podľa ust § 50 ods. 1 Obch zľahčovaním je konanie, ktorým súťažiteľ uvedie alebo rozširuje o pomeroch, výrobkoch alebo výkonoch iného súťažiteľa nepravdivé údaje spôsobilé tomuto súťažiteľovi privodiť ujmu. Predbežné opatrenie   nie   je   konečným   rozhodnutím   a   jeho   účelom   je   dočasná   úprava   pomerov účastníkov.   Účelom   predbežného   opatrenia   je   pružne   a rýchlo   riešiť   situáciu,   ktorá   si vyžaduje okamžitý zásah súdu spočívajúci v dočasnej úprave pomerov účastníkov. Nutnosť zabezpečenia práva takýmto spôsobom je daná aj vtedy, ak hrozí zánik alebo obmedzenie práva, a z toho dôvodu nemožno vyčkať na rozhodnutie vo veci samej. Z vyššie citovaných zákonných   ustanovení   je   zrejmé,   že   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   reakciou na naliehavú potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania do doby meritórneho rozhodnutia vo veci samej. Vydanie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa osvedčila aspoň   danosť   práva,   a aby   neboli   vážnejšie   pochybnosti   o potrebe   predbežnej   úpravy. Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. V danom prípade je potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti práva, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako i osvedčenie, že existuje nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy. Súd sa stotožňuje s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu. Uloženie povinnosti žalobcovi podať žalobu vo veci   samej   v   lehote   do   30   dní   odo   dňa   doručenia   tohto   uznesenia   súd   opiera o ust. § 76 ods. 3 O. s. p.“

Z citovanej časti uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013 vyplýva, že tento sa v súlade   s príslušným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   76   ods.   4   OSP) stotožnil   v celom   rozsahu   so   skutkovými   a právnymi   dôvodmi   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05), pričom v okolnostiach namietaného prípadu v súlade s procesnoprávnymi predpismi postupovali tak okresný súd (pri uplatnení § 76 ods. 4 OSP), ako aj krajský súd (pri uplatnení § 219 ods. 2 OSP).

Osobitne sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd   v napadnutom   uznesení   vôbec   nezaoberal   jej   argumentom   o tom,   že   uznesenie prvostupňového   súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia   nemá   prílohu,   hoci   na   ňu vo výroku odkazuje. Z výroku V uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013 vyplýva, že „zúčastnená   osoba   je   povinná   zdržať   sa   predaja,   distribúcie   produktov   značky... v baleniach napodobňujúcich vyhotovenie, spôsob balenia a/alebo grafický spôsob riešenia produktov...,   a to   najmä   v baleniach   s grafickým   spôsobom   riešenia   ako   je   vyobrazené v prílohe tohto uznesenia až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

Výrok rozhodnutia všeobecného súdu ako jediná jeho časť nadobúda právoplatnosť a po nadobudnutí právoplatnosti je pre účastníkov a zákonom ustanovené subjekty záväzný. Z hľadiska požiadavky materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia výrok musí byť formulovaný   určito,   jasne,   výstižne   a   zrozumiteľne.   Z   výroku   rozhodnutia   musí jednoznačne   a   nepochybne vyplývať   uložená   povinnosť.   Ak   všeobecný   súd   do   výroku rozhodnutia   neuvedie   konkrétny   rozsah   reálneho   plnenia   povinností   a   výrok   mieni formulovať s odkazom na obsah prílohy, požiadavku určitosti a materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, v takom prípade spĺňa výrok, ktorý odkazuje na konkrétnu povinnosť reálneho   plnenia   obsiahnutú   v   pripojenej   prílohe,   ktorá   sa   tak   stáva   súčasťou   výroku súdneho   rozhodnutia   (pozri   k tomu   napr.   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obdo 36/2011 z 30. novembra 2012).

V okolnostiach   namietaného   prípadu   spĺňa   výrok   V   uznesenia   okresného   súdu z 20. mája   2013   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   bez   priloženej   prílohy   podmienku materiálnej vykonateľnosti, keďže je formulovaný určito, jasne a výstižne (všeobecný súd sťažovateľke   neuložil   výrokom   povinnosť,   ktorej   rozsah   mienil   formulovať   výlučne odkazom na prílohu, táto je za daných okolností prostriedkom, ktorým všeobecný súd len bližšie konkretizuje obsahovú náplň uloženej povinnosti).

Ústavný súd už vyslovil, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. Preto, ak krajský súd v konkrétnostiach prerokúvaného prípadu na námietku sťažovateľky o „nevykonateľnosti výroku“ uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013 v napadnutom uznesení nereagoval, s prihliadnutím na už citované, nedopustil sa takého pochybenia, na základe ktorého by ho ústavný súd mohol z ústavného hľadiska spochybňovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci   sťažovateľky   nemožno   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   v časti,   v ktorej   sa   stotožnil   s odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu z 20. mája   2013   o potrebe   nariadenia   predbežného   opatrenia,   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okresný súd dospel k záveru o potrebe uloženia povinnosti vyplývajúcej   z predbežného opatrenia sťažovateľke ústavne akceptovateľným spôsobom, pričom   jeho   právny   záver   je   logickým   dôsledkom   skutkových   a právnych   dôvodov uplatnených   navrhovateľom   v návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   z ktorého vyplynulo, že uloženie takejto povinnosti zúčastnenej osobe bolo nevyhnutné pre splnenie povinností   uložených   účastníkom   konania   (odporcovia   v 1.   a 2.   rade),   a preto   bolo   tiež spravodlivé   splnenie   takúto   povinnosť   od   zúčastnenej   osoby   vyžadovať.   Napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne potvrdené,   preto   ústavný   súd   považuje   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 2/06).

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohla   reálne viesť   k   vysloveniu   ich porušenia,   a   preto   rozhodol   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. I. ÚS 91/06 a III. ÚS 84/2011).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014