znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 350/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., nar..., t. č. vo výkone trestu a výkone väzby, ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Ntok/1/2012 z 9. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost/46/2012 z 22. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013 doručená   sťažnosť   P.   G.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   trestu   a výkone   väzby   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Ntok/1/2012 z 9. októbra 2012 (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4 Tost/46/2012 z 22. januára 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 T/1/2005 z 23. júna 2006 (ďalej len „rozsudok   krajského súdu“) uznaný za vinného zo spáchania trestného činu   vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   za   čo   mu bol   uložený   výnimočný   trest   odňatia slobody   na   doživotie   so   zaradením   do   tretej   nápravnovýchovnej   skupiny.   Proti   tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré najvyšší súd zamietol.

Návrhom podaným krajskému súdu 12. júla 2012 sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd vo veci pôvodne vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5 T/1/2005 povolil obnovu konania, dôvodiac, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné   rozhodnutie   o   vine   alebo   treste.   Krajský   súd   po   tom,   ako   vec   prerokoval,   dospel k záveru o nenaplnení podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   a napadnutým   uznesením   podľa   §   399   ods.   2   Trestného   poriadku   návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   v   zákonom   ustanovenej   lehote sťažnosť, o ktorej najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol tak, že ju pre nedôvodnosť zamietol.

Následne   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   v   súvislosti s namietaným   porušením   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   poukazuje   na   nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, keďže podľa jeho tvrdenia   sa   všeobecné   súdy   dostatočným   spôsobom   nevysporiadali   s   jeho   podstatnou argumentáciou týkajúcou sa naplnenia zákonných podmienok na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že z rozmerov vstrelu na fragmente lebky je zrejmé, že

Ľ. T. musel byť zastrelený zbraňou iného  menšieho  kalibru než je zbraň opísaná v skutkovej vete rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvoláva aj na fotografie, dokumentujúce fragmenty lebky Ľ. T., z ktorých sa ním uvádzaná skutočnosť dala   zistiť   spolu   s   výsluchom   osôb,   ktoré   tieto   fotografie   zhotovili.   Sťažovateľ   ďalej namieta absenciu relevantnej „odpovede“ zo strany všeobecných súdov k nepribratiu ním navrhnutých znalcov, ktorí by preukázali pravdivosť ním uvádzaných tvrdení. Sťažovateľ tiež namieta, že z dôkazných prostriedkov vykonaných krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T/1/2005 vyplývajú iné skutkové závery, než ku ktorým tento súd dospel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje s poukazom na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:«... konaním odporcov v 1. rade – Krajský súd v Ban. Bystrici a v 2. rade – Najvyšší súd SR v Bratislave, boli porušené moje práva zaručené mi „Dohovorom“... a to v článku 6 ods.   1   –   „Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie“   a   v   článku   13   –   Právo   na   účinný prostriedok nápravy“.

Tohto konania sa dopustili rozhodnutím o zamietnutí môjho „návrhu na povolenie obnovy konania“ zo dňa: 9. 7. 2012, uznesením Kraj. súdu, Ban Bystrica č. k. 5 Ntok 1/12, zo dňa 9. 10. 2012, a uznesením Najv. súdu SR, Bratislava č. k. 4 Tost 46/2012, zo dňa: 22. 1. 2013, preto sa zároveň domáham, zrušenia týchto uznesení.»

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenia súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   uzneseniu   krajského   súdu   účinný   opravný prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia označených práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sústredil   na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné   z   hľadiska   námietok,   ktoré   sťažovateľ   proti   nemu   uplatnil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   v   súlade   so   svojou konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže ústavný   súd   zasiahnuť len vtedy,   ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   právnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo na spravodlivé konanie zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však neznamená, že na každý   argument sťažovateľa je súd   povinný dať podrobnú   odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   Annuaire,   č.   303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Najvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rekapituloval podstatnú   časť   argumentácie   sťažovateľa   uvedenú   v   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu krajského súdu a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní predloženého spisového materiálu rovnako ako krajský súd zistil,   že odsúdený P.   G.   nepredložil okrem výstrižku z bližšie nešpecifikovanej tlače žiaden dôkaz, ktorý by nebol súdu známy už v pôvodnom konaní. Rovnako tak neuviedol žiadne nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine alebo treste.

Úlohou obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku nie je doplňovať, či znova vyhodnocovať dokazovanie z pôvodného konania, ale rozhodnúť, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného P.   G.   Odsúdený   však   takéto   dôkazy   v   konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania nepredložil a ich existenciu nezistil ani Najvyšší súd Slovenskej republiky. Za toho stavu správne   postupoval   krajský   súd,   keď   návrh   odsúdeného   na   povolenie   obnovy   konania zamietol.“

Ústavný   súd   pri   hodnotení   uznesenia   najvyššieho   súdu   vychádzal   z   ustáleného právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   a   druhého   stupňa   nemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012),   pretože   prvostupňové   a   druhostupňové   konanie   z   hľadiska   predmetu konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením krajského súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu.   Krajský   súd v označenom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „Za nové skutočnosti alebo   dôkazy   v   zmysle   zaužívanej   súdnej   praxe   pritom   nemožno   považovať   skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu trestného spisu a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol. Taktiež omyl súdu pri hodnotení vykonaných   dôkazov,   prípadne   ich   nesprávne   hodnotenie   nie   je   dôvodom   na   povolenie obnovy konania. Práve o daný prípad v posudzovanej veci ide. Odsúdený totiž svoj návrh oprel už o známy znalecký posudok a snímky zo súdnej pitvy, najmä čo sa týka fragmentu lebky   s   tým,   že   otvor   nájdený   v   tomto   fragmente   lebky   je   menší,   než   rozmer   guľky z perkusného revolveru, ktorým mala byť obeť usmrtená. Tento dôkaz bol však známy už v pôvodnom konaní a odsúdený vychádzal z fotografií fragmentu lebky, ktoré sa už v čase pôvodného   rozhodovania   nachádzali   v   spisovom   materiáli.   Nemôže   ísť   teda   o   novú skutočnosť, či nový dôkaz. Navyše z lebky bol nájdený len spomínaný fragment s otvorom, ktorý   bol   znalcami   v   pôvodnom   konaní   zmeraný,   najmä   čo   sa   týka   chýbajúcej   časti fragmentu. Fotografie majú pritom len dokumentačný charakter, z ktorých nemožno zistiť presné rozmery vzhľadom na rozlišovaciu schopnosť fotografie, teda ani presný rozmer chýbajúcej časti. Navyše podľa popisu znalcov z oblasti súdneho lekárstva z fotografie nemožno zistiť, či je to práve otvor po zraňujúcom projektile alebo len vyštiepená časť fragmentu   v   dôsledku   deštrukcie   zraňujúceho   predmetu,   v   danom   prípade   projektilu perkusnej zbrane....

Vo   vzťahu   ku   skutku   kvalifikovanému   ako   trestný   čin   vraždy   na   poškodenom Slezákovi odsúdený predložil len výstrižok z tlače bližšie nešpecifikovanej a to ani časovo a túto skutočnosť nemožno považovať za takú, ktorá by sama osebe alebo so skutočnosťami skôr známymi mohla zvrátiť pôvodný rozsudok.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že v konaní o povolení obnovy konania v trestnej veci odsúdeného P. G. nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, či dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie,   než   aké   vyplýva   z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 T 1/05 zo dňa 23. 6. 2006. Neboli teda splnené podmienky na povolenie obnovy konania, ktoré vyplývajú z ust. § 394 ods. 1 Tr. por. Krajský súd preto návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol ako nedôvodný v zmysle § 399 ods.2 Tr. por.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných súdov   neobsahovali   dostatok   dôvodov   na   ich   vydanie,   resp.   ak   by   sa   všeobecné   súdy dostatočne   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadali   s   relevantnou   argumentáciou sťažovateľa.

Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej   osobe   právoplatným   rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo právoplatným   uznesením,   možno   v   trestnom   stíhaní   tej   istej   osoby   pre   ten   istý   skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Účelom   obnovy   konania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   je   odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli sa ani brať do úvahy. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov či spochybňovanie spôsobu ich hodnotenia. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť ani inak korigovať a dôkazy už vykonané v pôvodnom   konaní   už   nemožno   opakovať.   V   konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy konania už súd nepreskúmava zákonnosť pôvodného rozhodnutia, ale iba preskúmava, či nové   skutočnosti   alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie v otázke viny   alebo   trestu.   Úloha   ústavného   súdu   sa   v   zmysle   už uvedeného   obmedzuje len na kontrolu,   či   všeobecné   súdy   pri   odôvodňovaní   svojich   rozhodnutí   postupovali   ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   skutkové   a   právne závery najvyššieho súdu (aj keď spôsobom stotožnenia sa so závermi krajského súdu) sú dostatočné a presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu už citované úvahy najvyššieho súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu nedošlo k naplneniu podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, nemožno v žiadnom prípade   kvalifikovať   ako   nedostatočne   odôvodnené.   Len   nesúhlas   sťažovateľa   týmito závermi nemôže odôvodňovať porušenie ním označených práv.

Ústavný   súd ďalej konštatuje, že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon najvyšší súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   nebol   povinný   vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam   a   slobodám   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   uznesením krajského súdu presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia.   Keďže   napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na obnovu konania ani zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, pokiaľ všeobecné súdy riadne preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok   na   aplikáciu   tohto   inštitútu   a   svoje   úvahy   v   tomto   smere   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním označeného práva podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta jeho porušenie výlučne v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   nezistenie možnosti porušenia sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zároveň vylučuje aj prípadné úvahy o možnosti   vyslovenia   porušenia   sťažovateľom   označeného práva podľa čl. 13 dohovoru, ktorých opodstatnenosť by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľom vymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa čl. 6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru,   a   s   prihliadnutím   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho   súdu   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   nezistil   také   účinky,   ktoré   by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a práva   na účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nezistil   žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie o ďalšom procesnom návrhu sťažovateľa (návrhu   na   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu),   ktorý   sa   vecne   viaže   na   vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

Ústavný   súd   v   danej   situácii   nepovažoval   za   potrebné   bližšie   sa   zaoberať   ani formálnym   nedostatkom   sťažnosti,   ktorým   bola   absencia   zastúpenia   sťažovateľa advokátom, pretože by to bolo s ohľadom na už uvedené zjavne nadbytočné, a tým aj neúčelné,   keďže   aj   prípadné   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov sťažovateľovi by nemohlo zmeniť závery vyslovené ústavným súdom v tomto rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013