znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 350/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Š.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 148/2010 z 30. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 148/2010 z 30. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 1. augusta 2004 uzavrela s obchodnou   spoločnosťou   M.,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   K.   (ďalej   len „žalobca“), obchodnú zmluvu, ktorú jednostranne ukončila „z dôvodu jej porušovania zo strany žalobcu“.

Návrhom na začatie konania zo 7. decembra 2009 sa žalobca domáhal na Okresnom súde   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   náhrady   škody,   ktorá   mu   vznikla   konaním sťažovateľky, a nariadenia predbežného opatrenia.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   26   Cb   227/2009   z   21.   decembra   2009   nariadil predbežné   opatrenie,   ktorým   uložil   sťažovateľke   okamžite   po   jeho   doručení   obnoviť napojenie a obnovenie komunikácie po linkách informačných systémov a zdržať sa konania, ktoré by porušovalo platne uzavretú obchodnú zmluvu z 1. augusta 2004.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie. V odvolaní namietala, že:

„-... spoločnosť M. neosvedčila ani sám nárok na vydanie predbežného opatrenia a ani tu nie obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia,

-... práve návrhom spoločnosti M. na nariadenie predbežného opatrenia vzniká ujma na   strane   sťažovateľa,   pretože   sťažovateľ   bol   v   zmysle   predbežného   opatrenia   povinný napojiť spoločnosť M. a obnoviť s ňou komunikáciu po linkách informačných systémov a to za situácie,   kedy je zmluvný vzťah ukončený.   Týmto konaním dochádza k diskriminácii ostatných predajcov motorových vozidiel značky..., s ktorými má sťažovateľ platne uzavretú Obchodnú zmluvu a ktorí spĺňajú kvalitatívne štandardy predpísané v Obchodnej zmluve,

-  ...   výrok   predbežného   opatrenia   nie   je   určitý,   konkrétny,   jasný   a   vôbec   nie   je vykonateľný...“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 148/2010 z 30. júla 2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní voči predbežnému opatreniu vôbec nevysporiadal, pretože „v odôvodnení absentuje právne vyhodnotenie argumentácie sťažovateľa Krajským súdom v Košiciach“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   tvrdí,   že „v   danom   prípade   je   táto   skutočnosť osobitne významná, keďže ide o rozhodnutie o predbežnom opatrení, pri ktorom povinná strana mala možnosť vôbec prvýkrát reagovať na predbežné opatrenie a samotný návrh navrhovateľa   až   doručením   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   o   nariadení   predbežného opatrenia, t. j. až podaním odvolania.

Odvolanie sťažovateľa bolo predsa jediným prostriedkom na jeho obranu, a tak jeho vôbec   prvou   možnosťou   na   súdnu   ochranu.   Ak   súd   rozhodne   bez   toho,   aby   sa s argumentáciou   sťažovateľa   vyhodnotil,   odpiera   tomuto   účastníkovi   konania   právo   na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľka   preto   dospela   k   záveru,   že   postupom   krajského   súdu   jej „ústavou zaručená   súdna   ochrana   nebola   poskytnutá“. Tým,   že   krajský   súd „osvojil   si   ničím nepreukázané   tvrdenia   navrhovateľa   a   nezistil   skutočný   stav   veci,   na   ktoré   poukazoval sťažovateľ vo svojej argumentácii“, porušil rovnosť účastníkov v konaní.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti Š. s. r. o., so sídlom B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 7. 2010, č. k. 2 Cob/148/2010-156 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 7. 2010, č. k. 2 Cob/148/2010-156 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti Š. s. r. o., so sídlom B., trovy konania v sume 303,30 EUR s DPH, pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu R. s. r. o., so sídlom B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Cob 148/2010 z 30. júla 2010, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 21. decembra 2009 o nariadení predbežného opatrenia v konaní o náhradu škody vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 227/2009.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľky   (III.   ÚS   149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob 148/2010 z 30. júla 2010 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Z hľadiska   sťažovateľkou   uplatnenej   argumentácie   ústavný   súd   považoval   za potrebné   zdôrazniť,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že   ide   o také   súdne   rozhodnutia,   ktorými   sa   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania nezasahuje konečným spôsobom (m. m. IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje predbežné opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   taktiež rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   súdneho konania vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   primeraným spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský   súd   v danom   prípade   v   zmysle zásad upravených   v   §   212   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré   mu predchádzalo,   pričom   vec prerokoval   bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a zistil, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného   uviedol,   že „sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia ako aj s jeho právnym záverom, ktorý bol riadne odôvodnený v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd k odvolaniu žalovaného len uvádza, že z dokladov, ktoré sú priložené k spisovému materiálu, a to Obchodnej zmluvy a jej príloh, výpovede Obchodnej zmluvy vyplýva, že účastníci konania si v Obchodnej zmluve dohodli presné podmienky, za ktorých je   možné   obchodnú   zmluvu   vypovedať,   ako   aj   spôsob   ukončenia   Obchodnej   zmluvy v prípade jej výpovede. To, či žalovaný dodržal postup pri vypovedaní zmluvy a teda či výpoveď   zmluvy   je   platná   a   či   spôsob   ukončenia   Obchodnej   zmluvy   bol   zo   strany žalovaného dodržaný, posúdi súd prvého stupňa ako predbežnú otázku, pri rozhodovaní o náhrade   škody.   Ak   zo   strany   žalovaného   neboli   dodržané   dohodnuté   podmienky   pri výpovedi Obchodnej zmluvy, potom súd nárok žalobcu na náhradu škody posúdi podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka.

Z ust. § 9 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že Obchodným menom právnickej osoby, ktorá sa zapisuje do obchodného registra je názov, pod ktorým bola zriadená. V návrhu na začatie konania je uvedený správny názov žalobcu. To, že pri podpise návrhu na začatie konania je uvedené M., Predaj, servis, leasing automobilov..., K., je právne   bezvýznamné.   Návrh   na   začatie   konania   podpísal   konateľ   žalobcu,   pričom nepresnosť uvedená v odtlačku pečiatky, nemení nič na tom, že návrh za žalobcu podpísal konateľ obchodnej spoločnosti, ktorý je oprávnený za spoločnosť konať.

K návrhu žalovaného na zrušenie predbežného opatrenia považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že platná právna úprava ani neumožňuje odvolaciemu súdu predbežné opatrenie zrušiť (§ 221 ods. 1 O. s. p.).“.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu, ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu síce za stručné, ale napriek tomu z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Dôvody, na ktorých je založené namietané uznesenie krajského súdu, podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Zákonná   úprava   postupu   súdu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a nasl.).   V   danom   prípade   boli   podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   zákonné   limity ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Namietané rozhodnutie krajského súdu na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv   žalobcu,   ku   ktorému   by   mohlo   dôjsť   odpojením   od   informačných   systémov (komunikácia po linkách informačných systémov) v súvislosti s vypovedaním obchodnej zmluvy   zo   strany   sťažovateľa,   ktorú   žalobca   považuje   za   neplatnú,   pred   prijatím meritórneho rozhodnutia, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv sťažovateľa tým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť predbežného opatrenia do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý vychádzal z odôvodnenej   obavy   vzniku   škody   značného   rozsahu   žalobcovi   a   poškodzovania   jeho obchodného mena vypovedaním obchodnej zmluvy sťažovateľom ešte pred právoplatným rozhodnutím vo veci samej, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. dohovoru. Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných na   vydanie   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Postup   krajského   súdu   preto   podľa   názoruústavného   súdu   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia   porušenia   sťažovateľkou   označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   s ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. augusta 2011