znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 350/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Č. ml., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 4 Co 141/2008 z 25. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Č. ml. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2009 doručená sťažnosť D. Č. ml., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 141/2008 z 25. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v postavení žalovaného bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 510/99-222 zo14. júna 2005 zaviazaný zaplatiť žalobkyni – V., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), sumu 13 220 Sk s príslušenstvom. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol a účastníkom konania   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Proti   výroku   označeného   rozsudku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe, podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 141/2008 z 25. júna 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   krajský   súd   neodôvodnil   dostatočným   spôsobom napadnuté   rozhodnutie,   keďže   sa   nevysporiadal   s   námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa chybného,   resp.   nefunkčného   vodomeru,   keďže   prostredníctvom   neho „...   vykonaný prepočet spotreby vody bol podkladom pre vystavenie faktúry na úhradu, a všeobecný súd tuto sumu priznal žalobcovi...“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva D. Č. ml. podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu   ochranu,   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   na   spravodlivé   súdne   konanie Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   rozsudkom   KS   KE 4 Co/141/2008 zo dňa 25. 6. 2009 porušené.

2. Zrušuje Rozsudok KS KE 4 Co/141/2008 zo dňa 25. 6. 2009 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 292,38 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 141/2008 z 25. júna 2009 nie   je   dostatočne   odôvodnený,   keďže   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   jeho   námietkou týkajúcou sa chybného, resp. nefunkčného vodomeru, prostredníctvom ktorého sa vykonal prepočet spotreby vody v súvislosti s vystavením faktúr na úhradu, pričom „všeobecný súd tuto sumu priznal žalobcovi....“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 14 C 510/99   z   22.   mája   2002   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   žalobkyni   sumu 41 899,50 Sk s príslušenstvom a trovy konania v sume 1 672 Sk. Na základe odvolania sťažovateľa krajský   súd   uznesením   č.   k.   14 Co 484/02-143 z 22. mája 2003 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 510/99-222 zo 14. júna 2005.

Skutkové   a právne   závery,   na   základe   ktorých   okresný   súd   vo   veci   opätovne rozhodol, sú zhrnuté v odôvodnení sťažovateľom   namietaného rozsudku   krajského súdu sp. zn. 4 Co 141/2008 z 25. júna 2009. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že okresný súd „... vyhodnotil aj obranu žalovaného, podľa ktorej spochybňoval funkčnosť meracieho zariadenia vodomeru a s tým spojeného neoprávneného fakturovaného množstva dodanej vody a to tak, že žalovaný nepredložil žiadny hodnoverný dôkaz, ktorým by preukázal, že žiadal   o   výmenu   vodomeru   a   preverenie   správnosti   meracieho   systému   na   pôvodnom vodomere, ktorý zaznamenal zistené množstvo dodanej vody s tým, že mesiac január 1998 bol zároveň aj posledným mesiacom predmetného fakturovaného obdobia a vtedy nebola zistená žiadna závada na meracom zariadení, čo nepochybne vyplynulo z výpovede svedka Ing. K.

Neskúmal okolnosti hláseného neoprávneného zásahu cudzej osoby do vodomernej šachty prípadne vodomeru v mesiaci apríl 1998, keďže tento termín nemal časový súvis s fakturačným obdobím...

... Následne poukázal na dôvody zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací   súd   poukázal   na   správnosť   zistení   prvostupňového   súdu   s   následným nezohľadnením námietok žalovaného o uzavretí zmluvy v tiesni, resp. pod nátlakom, ako aj na správne závery súdu prvého stupňa ohľadne funkčnosti vodomeru počas fakturovaného obdobia, ako aj na závery odvolacieho súdu, podľa ktorého námietky žalovaného o tom, že vodomer sa mal meniť každých 5 rokov sú irelevantné s poukazom na dobu povinného overovania a kalibrácie, ktorá bola stanovená platnou právnou úpravou na obdobie šiestich rokov ako aj na správnosť záverov súdu prvého stupňa ohľadne hláseného neoprávneného zásahu cudzej osoby do vodomernej šachty, prípadne vodomeru v mesiaci apríl 1998, keďže tieto nemajú súvis s fakturovaným obdobím, nakoľko podľa karty odberateľa bol odčítaný stav vodomeru 18. 1. 1998 a porucha vodomeru bola namietaná v apríli 1998. Preto ani nedoplnil   dokazovanie   v   zmysle   návrhov   žalovaného   ohľadne   posudzovania   funkčnosti vodomeru po jeho demontáži a to v súlade so závermi uznesenia odvolacieho súdu.“.

Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci náležité dokazovanie v zmysle úpravy (pokynu) danej mu prostredníctvom zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu   č.   k.   14   Co   484/02-143   z   22.   mája   2003   a výsledky   doteraz   vykonaného,   ako   aj doplneného   dokazovania   kvalifikovane   vyhodnotil   vo   vzťahu   k   uplatnenému   nároku a vo veci správne rozhodol. Krajský súd uviedol, že „Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody jeho rozhodnutia v ktorých sa v podstate vysporiadal aj so všetkými odvolacími námietkami žalovaného a to v spojení s dôvodmi zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 14 Co 484/02-143 na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

K odvolacím námietkam žalovaného sa vzhľadom k vyššie uvedenému, ako aj obsahu zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z roku 2003 a obsahu spisu žiada uviesť, že sú skutkovo aj právne bezvýznamné.“.

Z citovaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 141/2008 z 25. júna 2009, ako aj zo zrušujúceho uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Co 484/2002 z 22. mája 2003, ktoré si ústavný   súd   zabezpečil   z   dôvodu   predbežného   prerokovania   sťažnosti,   vyplýva,   že námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa funkčnosti vodomeru, resp. vodomernej šachty sa krajský súd zaoberal už v zrušujúcom uznesení z roku 2003. Podľa názoru ústavného súdu bolo preto postačujúce, keď v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku krajský súd poukázal na obsah zrušujúceho uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Co 484/2002 z 22. mája 2003,   ako   aj   na   postup   okresného   súdu   v ďalšom   konaní   smerujúci   k odstráneniu nedostatkov   odvolacím   súdom   zrušeného   rozsudku   z 22.   mája   2002.   Navyše, z dokumentácie, ktorú si ústavný súd zabezpečil, vyplynulo, že dôvody, pre ktoré krajský súd v roku 2003 zrušil rozsudok okresného súdu z 22. mája 2002, sa netýkali funkčnosti vodomeru (úlohou súdu prvého stupňa, ako to vyplýva zo zrušujúceho uznesenia krajského súdu, bolo po vrátení veci na ďalšie konanie doplneným dokazovaním zistiť, či v čase uzatvárania   zmluvy   so žalobkyňou   sťažovateľ „...   nebol   podnikateľom   s   predmetom činnosti prenajímanie nehnuteľností pod ktoré by bolo možné subsumovať aj prenajímanie vyššie uvedených chatiek pre ktoré bola dojednaná cena vodného stočného“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoj právny názor uplatňovaný v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska   predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a zdôraznil, že tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vzhľadom na neopodstatnenosť námietky uplatnenej sťažovateľom   nesignalizuje   takú   príčinnú   súvislosť   so   základným   právom   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala dospieť k záveru o porušení týchto práv. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o jej   odmietnutí   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009