znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 350/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., ktorou namietal porušenie jeho základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 106/02 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Co 120/03   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 132/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2004 doručená sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 106/02 v spojení s postupom Krajského súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   Co   120/03 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 132/03.

Sťažovateľ uviedol, že 4. februára 2002 doručil okresnému súdu „žalobu o plnenie“ smerujúcu proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu v Bardejove.

Ďalší   priebeh   označeného   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   3 C 106/02   opisuje sťažovateľ takto:

Písomnou výzvou zo dňa až 8. X. 2002 súd odo mňa požadoval za podanie návrhu poplatok   vo   výške   2 205,-   Sk,   ktorý   som   nebol   v   stave   pre   vlastnú   insolventnosť zo spoločného príjmu do domácnosti, ktorý v tom čase činil 11 112, 50 Sk (životné minimum v tejto dobe pre 3-člennú domácnosť bolo 10 470,- Sk – pozn.) zaplatiť bez ujmy na vlastnej rodine. Potom súd začal, ako obvykle vyšetrovať moje osobné, rodinné a majetkové pomery a   dospel   k   takému   nepochopiteľnému   záveru,   že   mi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Nepochodil   som   ani   pred   odvolacím   súdom,   ktorý   moje   odvolanie   neuznal a mnou napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, zo dňa 12. II. 2003 potvrdil, čím sa obidve uznesenia stali právoplatnými dňom 10. IX. 2003. Nezostalo mi teda nič iné, iba riadne dovolanie, ktoré som aj využil lebo som bol toho presvedčenia, že v danom prípade pri neschopnosti splniť súdom uložený finančný záväzok, ide o bránenie v konaní v zmysle písm. f), §-u 237 OSP. No Najvyšší súd svojím konečným verdiktom vo svojom uznesení sp. zn. 2 Co 120/03 moje odvolanie však nepochopiteľne odmietol, ako neprípustné, pričom v jeho odôvodnení súčasne vyvodil pre stálu judikatúru záver, že o žiadne bránenie v konaní to neide a že to, na čo som vo svojom dovolaní poukazoval, nie je vadou konania.“ Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi, ku ktorým dospeli všeobecné súdy, a zastáva názor, že ich postupom došlo v jeho prípade k porušeniu jeho označených práv.

V nadväznosti na to sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia týchto práv, výroku o uložení povinnosti okresnému súdu konať vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 106/02 bez zbytočných   prieťahov   a   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 50 000 Sk.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Vychádzajúc zo sťažnosti, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný   súd   vyžiadal   a   ktorý   mu   bol   doručený   25.   októbra   2004,   ústavný   súd   zistil, že napadnuté konanie začalo na základe žaloby o zaplatenie sumy 44 121,15 Sk doručenej okresnému súdu 4. februára 2002. Ústavný súd po preskúmaní úkonov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu dospel k záveru, že doba, ktorá uplynula od podania žaloby do doručenia sťažnosti ústavnému súdu   21. mája 2004, neodôvodňuje skúmanie namietaného porušenia označených práv aj s ohľadom na skutočnosť, že počas doterajšieho priebehu konania sťažovateľom označení porušovatelia jeho práv konali na základe jeho žiadosti   a   procesných   návrhov   iba   o   procesných   otázkach   (oslobodenie   od   súdnych poplatkov).

Ústavný súd konštatuje, že samotný sťažovateľ prispel k predĺženiu konania, keď ihneď   pri   podaní žaloby nepožiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a nepredložil okresnému súdu potrebné doklady pre posúdenie opodstatnenosti takejto žiadosti, ale čakal, až kým bude súdom vyzvaný na splnenie tejto povinnosti. Ústavný súd v súvislosti s tým pripomína, že poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov vzniká v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. I. ÚS 122/04), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti. K nim možno zaradiť aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

V ďalšom priebehu konania sťažovateľ po tom, ako okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 106/02   z   12. februára 2003   rozhodol,   že   mu   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov nepriznáva,   podal   proti   nemu   7. marca 2003   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 2 Co 120/03 z 30. júna 2003 tak, že ho potvrdil. Krajskému súdu bol spis predložený 14. marca 2003.

Nadväzne   na   to   sťažovateľ   napadol   označené   uznesenie   krajského   súdu 17. septembra   2003   dovolaním,   ktoré   okresný   súd   predložil   spolu   so   súdnym   spisom 27. októbra   2003   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Cdo 132/03   z 20.   februára 2004 dovolanie sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   odvolacieho súdu odmietol.

V   odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1, 2 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté či už žalobcom výslovne tvrdenou procesnou vadou podľa § 237 písm. f) O. s p., alebo ďalšími vadami uvedenými v tomto ustanovení, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 238 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“

Ústavný   súd   po   posúdení   všetkých   postupov   všeobecných   súdov,   proti   ktorým smeruje sťažnosť sťažovateľa, zistil iba jedno závažnejšie obdobie nečinnosti na okresnom súde   v trvaní   od   4. februára 2002   (doručenie   žaloby)   do   8. októbra 2002   (výzva na zaplatenie súdneho poplatku). Toto obdobie predstavuje prieťahy v trvaní 8 mesiacov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ďalší   postup   v   sťažnosti   označených   všeobecných súdov   v   právnej   veci   sťažovateľa   po   8.   októbri   2002   nemožno   na   základe   skutočností uvedených v sťažnosti ani na základe obsahu súvisiaceho súdneho spisu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní eventuálne porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Namietaný postup všeobecných súdov bol (s výnimkou už spomínaného obdobia osemmesačných prieťahov pred okresným súdom) až do vydania tohto rozhodnutia plynulý a nevyznačoval sa takými obdobiami nečinnosti, ktoré by sa dali kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci,   je   okolnosťou,   na   ktorú   sa   musí   prihliadať   pri   posudzovaní   tvrdenia   o   porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci   samej,   a   tým   splniť   účel   tohto   základného   práva,   ktorým   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ v predmetnej veci nepostupoval tak, ako mu to umožňoval § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   štátnej   správe   súdov“), ale priamo   sa   obrátil na ústavný   súd   so   sťažnosťou.   Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal   ani netvrdil,   že   uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno   vyvodiť   ani   z   obsahu   sťažnosti   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavom   súde). V nadväznosti   na   to   poznamenáva, že   neuznáva   tzv.   hromadné   a   neadresné   sťažnosti na všetky konania na okresnom súde a krajskom súde, ktoré sťažovateľ podal 24. marca 2003.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   sťažností,   ktorými   sa   namieta   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 (ako aj čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), prihliada ústavný súd na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle uvedeného článku ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, IV. ÚS 296/04). V nadväznosti na uvedené ústavný súd už vyslovil, že „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 66/02, II. ÚS 133/03), ako aj, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   nemusí   ešte   sama   osebe   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom označených všeobecných súdov, odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru aj keď doterajší priebeh konania pred týmito súdmi nebol celkom bez prieťahov, v zásade však smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa   a   nesignalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v   takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

2.   K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

V právnej veci sťažovateľa bolo o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov právoplatne   rozhodnuté   tak,   že   mu   požadované   oslobodenie   nebolo   priznané. Dňa 14. októbra   2003   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   reagoval na nepriznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   a keďže z   neho nebolo jednoznačne zrejmé, čoho sa ním sťažovateľ domáha, vyzval ho okresný súd prípisom z 28. septembra 2004   (po   tom,   ako   bolo   dovolanie   sťažovateľa   proti   právoplatnému   rozhodnutiu o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   najvyšším   súdom   odmietnuté)   na   jeho upresnenie v tom zmysle, či ho treba považovať za novú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. Na prípis okresného súdu odpovedal sťažovateľ listom, ktorý mu bol doručený 5. októbra 2004 a v ktorom okrem iného uviedol: „Súd i ja dobre vieme, že toto konanie bolo právoplatne ukončené jeho zastavením a že následne tu zlyhal i mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie pred NS – SR. Takže (...) táto výzva, na ktorú reagujem je absolútne nezmyslená a tiež si musí uvedomiť, že moje písomné podanie, týkajúce sa tejto kauzy, zo dňa 12. X. 2003 je treba považovať za veľké nič!“

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by sťažovateľovi mohlo byť postupom označených všeobecných súdov odňaté (prípadne obmedzené) právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Keďže sťažovateľ nepreukázal, že by postup okresného súdu v spojení s postupmi krajského súdu a najvyššieho súdu viedol k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi ich konaním a možným porušením sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu, sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004