znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/2013-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   januára   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Er 353/2010   a   jeho   uznesením   z 2. apríla   2012,   ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 160/2012 a jeho uznesením z 12. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012, ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Er 353/2010 a jeho uznesením z 2. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 CoE 160/2012 a jeho uznesením z 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky,   resp.   rozhodcovskej   zmluvy, ktorá   založila právomoc   Stáleho   rozhodcovského súdu   zriadeného S.,   a. s.   (ďalej len „Stály rozhodcovský   súd“),   rozhodovať o   právnom postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom   na omeškanie   dlžníka   a   návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu   peňažnej   pohľadávky   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   plniť“, bola   dlžníkovi na základe   rozsudku   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   jej   pohľadávku   spoločne s príslušenstvom.   Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo strany   dlžníka   bola   sťažovateľka nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávky   aj s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie,   avšak   v   priebehu   jej   vykonávania následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky   bolo napadnuté uznesenie okresného súdu   potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE 160/2012 z 12. júna 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a tiež napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4) právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   namieta   právne   závery   v   rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vyčíta   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd podľa nej „svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia a s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie“ za   súbežného   porušenia   viacerých procesných   pravidiel   spočívajúcich   v tom,   že „rozhodol   nad   rámec   zverenej právomoci,... rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,... svojím   postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom,... rozhodol   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na uváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec uvádzajúc, že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného   na   základe   zákona,   ktorý   bol   na   úpravu   rozhodovania   sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý... Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho   vykonateľnosti...   či   rozhodnutie   (iný   titul)   je   z hľadísk   zakotvených   v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

Vo   svojej   argumentácii   sťažovateľka   zdôraznila,   že   exekúcia   bola   z jej   pohľadu začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej   existuje   a zotrváva   platným,   právoplatným   a vykonateľným.   Súd   po   vykonaní prieskumu   exekučného   titulu   vydal   súdnemu   exekútorovi   poverenie   na   výkon   exekúcie. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali podľa názoru sťažovateľky žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo vyzval   v podanom   odvolaní   súd,   aby   postupom   podľa   ust.   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Vo   vzťahu   k aplikácii   ustanovení   smernice   Rady   č. 93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica   Rady“) sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem   sťažovateľ   (oprávnený)   poukazuje   aj na skutočnosť,   že   exekučný   súd   založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval   ustanovenia   Smernice   Rady   93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia).“.

Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu v napadnutom konaní sťažovateľka zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   došlo   podľa   nej   tým,   že   krajský   súd   nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti   sťažovateľa“. Túto   argumentáciu   doplnila   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 15. novembra   2012,   v ktorom   poukazuje   na   § 57   ods. 5   Exekučného   poriadku   v   znení účinnom od 9. augusta 2012, podľa ktorého ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k) Exekučného poriadku, nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Sťažovateľka poukazuje na intertemporálne ustanovenia Exekučného poriadku, podľa ktorých sa toto znenie vzťahuje aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona. Keďže okresný súd nenariadil vo veci ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa, je sťažovateľka toho názoru, že v danej veci došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie, a zároveň jej prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu a k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   napadnutým   postupom a uznesením okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   vydané   v   tomto   konaní,   ktorým   okresný   súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za podstatné objasniť kľúčovú skutočnosť z pohľadu   sťažovateľky,   či   krajský   súd   rozhodujúci   v rámci   exekučného   konania   o jej odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená za neprípustnú   a zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   nadväzovalo   na   rozhodcovskú   doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

Z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sa   stotožnil   sa   so   závermi napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania odôvodnil okrem iného aj poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný   dôvod,   pre   ktorý   nemožno   exekúciu   vykonať.   V danom   prípade   bol   dôvodom neprípustnosti   exekučný   titul,   ktorý   bol   podkladom   pre   exekúciu   a ktorý   bol   vydaný v rozhodcovskom   konaní   na   základe   rozhodcovskej   doložky,   ktorá   bola   neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:«Správny   bol   záver   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   uviedol,   že   predmetnú   zmluvu   je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola   uzatvorená   zmluva   o   spotrebiteľskom   úvere.   Podľa   odvolacieho   súdu   sa v prejednávanej   veci   jedná   o   zmluvu   o   úvere   uzavretú   podľa   príslušných   ustanovení Obč. zák., na ktoré sa následne vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľoch podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. a nasl. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté podľa   Obč. zák.   alebo   Obch. zák.,   ako   aj   všetky   tie   zmluvy,   ktorých   charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu, príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený   v   § 40   písm. a/,   b/,   alebo   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje   dobrým   mravom.   V   danom   prípade   súd   prvého   stupňa   zistil   nedostatky v rozhodcovskom konaní až po udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie danej exekúcie.   Ex. por.,   resp.   jeho   jednotlivé   ustanovenia   je   potrebné   vykladať   v   súlade s celkovým účelom tohto právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver exekučného súdu o jeho oprávnení preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Ex. por. a nielen v § 44 ods. 2 Ex. por. v platnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 3 Ex. por. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od   preskúmania   exekučného   titulu.   Už   začaté exekučné   konanie   tak   exekučný   súd   obligatórne   zastaví,   napr.   v   prípade,   ak   zistí,   že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a/ Ex. por.) alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b/ Ex. por. v rozhodnom znení) alebo, ak v prebiehajúcom exekučnom   konaní   zistí,   že   právo   priznané   exekučným   titulom   dodatočne   zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f/ Ex. por.), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Ex. por. v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.). Na základe uvedeného námietku oprávneného uvádzanú v odvolaní, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej   právomoci   ako   exekučnému   súdu   neprináleží,   odvolací   súd   nepovažoval za dôvodnú.

Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne   viaceré výhody v porovnaní so   situáciou,   kedy   bola   vec   prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia Komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami   obsiahnutými   v odporúčaní   komisie 98/257/ES   z 30.   marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad   dôležitých   pre   zabezpečenie   spravodlivosti   konaní   o   urovnanie   spotrebiteľských sporov,   pričom   niektoré   z   nich   sú   založené   na   všeobecných   právnych   zásadách. Z rozhodovacej praxe je súdu všeobecne známe, že je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie   konania   proti   spotrebiteľovi,   ktorý   získal   úver.   Veriteľ   môže   na   základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý   si   sám   zvolil,   a   vylúčiť   lak   súd,   ktorý   by   bol   inak   príslušný.   Na   základe   tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O. s. p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva   na   výber   medzi   štátnym   a   rozhodcovským   súdom,   ale   pre   prípad   vyvolania rozhodcovského   konania   dodávateľom   sa   musí   spotrebiteľ   podrobiť   rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať   tak,   že   neodporuje   citovanému   zákonnému   ustanoveniu   iba   vtedy,   ale   práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.»

Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   aj   vo   vzťahu k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd podľa názoru ústavného   súdu   správne   posúdil   právny   vzťah   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   ako spotrebiteľský   právny   vzťah.   Následne   vychádzajúc   z   § 52   ods. 1   a nasl.   Občianskeho zákonníka v platnom znení a § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení neskorších   predpisov   poukázal   na   to,   že   spotrebiteľ   má   právo   na   ochranu   pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov ako napr. absencia individuálneho dojednania takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou   zmluvou   a   ďalšie.   Preto,   pokiaľ   vo   veci   vydal   rozhodcovský   rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú okresný súd a aj krajský súd považovali ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, podľa názoru ústavného súdu správne postupoval   prvostupňový   súd   v spojení   s odvolacím   súdom,   keď   okresný   súd   exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a krajský súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Krajský   súd   v rámci   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie okresného súdu,   s ktorým   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil   konštatujúc,   že   exekučný   súd   má   právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez takého návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku   a nielen   v   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku,   ale aj v § 57   ods. 1   Exekučného   poriadku.   Krajský   súd   poukazuje   vo   svojom   napadnutom uznesení   na   viaceré   dôvody,   kvôli   ktorým   exekučný   súd   už   začaté   exekučné   konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57

ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie

zrušené   alebo   sa   stalo   neúčinným § 57   ods. 1   písm. b)   Exekučného   poriadku,   alebo ak v prebiehajúcom   exekučnom   konaní   zistí,   že   právo   priznané   exekučným   titulom

dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57   ods. 1   písm. g)   Exekučného   poriadku.   Za   iný   dôvod   považoval   okresný   súd skutočnosť,   že   rozhodcovská   doložka   dojednaná   v zmluve   o úvere   je   neprijateľnou (neprimeranou) podmienkou, ktorá sa prieči dobrý mravom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996   z 27. januára   1997   publikovanom   v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice Rady, ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“,   ústavný   súd   poukazuje   na čl. 288   Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice, tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8),   a   zo   16.   decembra   1993,   Wagner   Miret   (C 334/92,   Zb.   s.   I   6911,   bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok) majú   ustanovenia   smernice   význam   aj   pri   výklade   a aplikácii   vnútroštátneho   práva vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v predmetnej veci za zjavne neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1 písm. b)   OSP   prerušil   konanie   a   podal   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   to   pre   rozpor   s   princípom   právnej   istoty a princípom   ochrany   dôvery   všetkých   subjektov   práva   v   právny   poriadok“,   považuje ústavný súd rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného poriadku   s   príslušnými   ustanoveniami   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať   návrh   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   je   súd   v   súvislosti   s   jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn.   III. ÚS 259/09   ústavný   súd   uviedol,   že   „Samotná   sťažovateľmi   namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.

Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej   aplikácia prichádza   v danom   prípade   do   úvahy. Ak   krajský súd v tomto procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku sú   v   rozpore   s ústavou,   nemal   povinnosť   prerušiť   konanie a   postúpiť   návrh   na zaujatie stanoviska   ústavnému   súdu   podľa   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP,   a   to   bez   ohľadu na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala sťažovateľka.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom, a preto nemožno prijať záver, že by svojím postupom, resp. ani napadnutým   uznesením   mohol   porušiť   sťažovateľkou   označené   základné   práva   podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

K   námietke   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   postupoval   krajský   súd   neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   napr.   v   uznesení   sp. zn.   6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd skúma,   či   exekučný   titul   je   v   rozpore   so   zákonom   podľa   príslušných   ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú   činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122   až   § 124   OSP)   vzhľadom   na   to,   že   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti dostatočne   osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane do   neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú. A navyše, jej ďalšia argumentácia uplatnená v podaní doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2012 týkajúca sa   nariadenia   verejného   pojednávania   sa   opiera   o novelizáciu   § 57   ods. 5   Exekučného poriadku platnú a účinnú od 9. augusta 2012, pričom napadnuté uznesenia krajského súdu, ale aj okresného súdu boli vydané v prvom polroku 2012.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutým   postupom   a uznesením krajského súdu

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a do   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   postupom a uznesením   krajského   súdu   (ako   aj   uznesením   okresného   súdu   vzhľadom   na   jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   a právom   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť,   že   sťažovateľka   sa   na   neho   opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer identickými   sťažnosťami,   o ktorých   už   viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k nim jednoznačné   právne   závery   (pozri   m. m.   IV. ÚS 193/2012,   IV. ÚS 221/2012, IV. ÚS 354/2012,   IV. ÚS 355/2012,   IV. ÚS 458/2012).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa právomoci   krajského   súdu   rozhodujúceho   v rámci   exekučného   konania   o odvolaní   proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, preskúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu,   ktorým   je rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského   súdu.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl. 13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri KMEC,   J. et al.:   Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktorými   tieto   typovo   identické   sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013