znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/2012-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., Česká republika, zastúpenej JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 55 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   M Obdo/4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s.,   o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2010   a   15.   novembra   2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s.,   Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej JUDr. R. B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 55 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo/4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako majiteľ zmenky sa návrhom   z   23.   decembra   2005   podaným   na   Okresnom   súde   Bratislava   V   (ďalej   len

„okresný súd“) domáhal proti priamemu zmenkovému dlžníkovi  obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), vydania zmenkového platobného rozkazu na zaplatenie sumy   400 000   000   Kč   s   príslušenstvom.   Okresný   súd   návrhu   vyhovel   a   rozhodol zmenkovým platobným rozkazom č. k. 2 Zm 952/05-107 zo 17. februára 2006, ktorým žalovaného zaviazal na zaplatenie zmenkovej sumy 400 000 000 Kč so 6 % úrokom od 2. novembra 2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1 333 333 Kč a náhrady trov konania vo výške 3 783 150 Sk (125 577,57 €).

Žalovaný podal proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky, v ktorých žiadal zmenkový   platobný   rozkaz   zrušiť.   Okresný   súd   na   prerokovanie   námietok   nariadil pojednávanie   a   po   vykonaní   dokazovania   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   2   Zm   952/05-297 z 21. mája 2007 tak, že zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu ponechal v platnosti a žalovaného zároveň zaviazal na náhradu trov konania o námietkach vo výške 7 699 731 Sk   (255   584,24   €).   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   žalovaný   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 6 CoZm 42/2007-456 z 28. apríla 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Proti   rozsudkom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   podal   generálny   prokurátor Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   10.   júna   2009   na   podnet žalovaného mimoriadne dovolanie č. VI/2 Pz 328/09-6 z 9. júna 2009, ktoré odôvodnil v doplnení č.   VI/2   Pz   328/09-16   z 21.   júla 2009.   Sťažovateľ podal   4.   septembra   2009 vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, pričom podľa sťažovateľa sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí s jeho argumentáciou vôbec nevysporiadal. Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania rozhodol uznesením sp. zn. 5 M Obdo 4/2009 z 12. mája 2010 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 6 CoZm 42/2007-456 z 28. apríla 2009 v znení opravného uznesenia zo 14. októbra 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 2 Zm/952/05-297 z 21. mája 2007 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   pripustením   mimoriadneho   dovolania   a   vydaním uznesenia najvyššieho   súdu   z 12.   mája 2010 bola porušená   zásada   rovnosti   účastníkov konania. «Účel   konania   o   mimoriadnom   dovolaní...   nebol   podľa   sťažovateľa   v   tomto prípade naplnený a práve naopak, uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku došlo k   zásahu do   sťažovateľovho práva   na súdnu ochranu ako aj   k zásahu   do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...“

Sťažovateľ poukázal na prednosť ustanovení medzinárodnej zmluvy podľa čl. 154c ods.   1   ústavy,   na   tomto   základe   „mal   dovolací   súd   priamo   aplikovať   článok   6   ods.   1 Dohovoru a mal mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Sťažovateľ tvrdí, že obdobne, ako tomu bolo napríklad vo veci Kutepov a Anikeyenko proti   Rusku,   aj   v   predmetnom   prípade   je   podstatnou   otázka,   či   inštitút   mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl. OSP,... je v súlade s požiadavkami čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“ V   súvislosti   s   rovnosťou   účastníkov   konania   poukázal   sťažovateľ   na   rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva... vo veciach Ruiz-Mateos proti Španielsku z 23. júna 1993, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a Ankerl proti Švajčiarsku z 23. októbra 1996, podľa ktorých garancie spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru majú „zaručiť rovnosť strán a účinnosť kontradiktórneho prerokovania veci tak, aby obe strany... mali možnosť predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému súdu za podmienok, ktoré ani jednu zo strán nestavajú do menej výhodného postavenia.“ Primeraná   možnosť   obhajovať   svoju   záležitosť   pred   súdom...   sa   prejavuje   najmä „v procesnoprávnom   postavení   účastníkov   konania,   v   spôsobe   a   rozsahu   dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.

Uplatnenie mimoriadneho dovolania podľa ustanovení OSP v posudzovanom konaní pred porušovateľom predstavuje podľa sťažovateľa zásah do princípu rovnosti subjektov práva... podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ako aj do rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní   osobitne   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR,   a   sťažovateľ   tvrdí,   že   ingerencia generálneho   prokurátora   SR   do   obchodnoprávneho   sporu   sťažovateľa   predstavuje neoprávnený zásah štátu do sťažovateľovho práva... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a... do práva [podľa] čl.   6   Dohovoru“» a   predstavuje   porušenie   aj   princípu   autonómie   vôle a dispozičného princípu ako princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn. PL. ÚS 57/99 a sp. zn. PL. ÚS 43/95 z ktorých vyplýva, že „ústavnosť inštitútu   mimoriadneho   dovolania   ako   aj   ústavnosť   aktívnej   legitimácie   generálneho prokurátora   SR   na   jeho   podanie   predpokladá,   že   generálny   prokurátor   SR   nemá   byť v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku účastníkom konania a že dovolanie nepodáva v záujme jedného účastníka a ani vo svojom záujme, ale že ho podáva v záujme spravodlivosti   a   zákonnosti   súdnych   rozhodnutí.“ (citované   zo   sťažnosti   sťažovateľa, pozn.). Podľa sťažovateľa v týchto konaniach by generálny prokurátor mal vystupovať ako „zástupca záujmov štátu (SR) na zákonnosti, spravodlivosti a vecnej správnosti súdneho konania a rozhodovania [a mal by byť] len zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv účastníkov konania“.

Sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci takéto postavenie generálneho prokurátora pri podaní mimoriadneho dovolania nebolo zachované aj vzhľadom na to, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou s väčšinovou majetkovou účasťou štátu. „Navyše, do úvahy treba vziať aj tú skutočnosť, že prokuratúra SR nebola zriadená ako štátny orgán s atribútom nezávislosti, pretože tento nie je v Ústave SR priamo zakotvený.... je... neprípustné, aby prokuratúra SR, ako štátny orgán, v súkromnoprávnom spore chránila záujmy štátu ako jedného z účastníkov súdneho konania, a to na úkor druhého účastníka konania, ktorý je súkromnou právnickou osobou.“

Podľa sťažovateľa k porušeniu   označených práv došlo aj napriek platnej právnej úprave   mimoriadneho   dovolania,   podľa   ktorej   generálny   prokurátor   podá   mimoriadne dovolanie   len   na   podnet   oprávnenej   osoby   a   ak   sú   splnené   zákonné   podmienky   podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

„... sťažovateľ [sa] odvoláva na judikatúru ESĽP týkajúcu sa prípadov, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo ku zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia.   ESĽP   opakovane   dospel   k   názoru,   že   v   dôsledku   zrušenia   právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru.“

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z 25. októbra 2005, Brumãrescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999, Cornif proti Rumunsku z 11. januára 2007, Tripon   proti   Rumunsku   (č.   1)   z 23. septembra   2008,   Tripon   proti   Rumunsku   (č.   2) z 23. septembra   2008,   SC Maşinexportimport   Industrial   Group   SA   proti   Rumunsku z 1. decembra 2005.

Pokiaľ ide o rozsudok vo veci Tripon proti Rumunsku (č. 1), uviedol, že „ESĽP v predmetnom prípade nepripísal   žiadnu dôležitosť   tomu,   že obe strany mohli požiadať generálneho   prokurátora   o   intervenciu   v   ich   súkromnoprávnom   spore.   ESĽP   zásah generálneho   prokurátora   do   takéhoto   súkromnoprávneho   súdneho   konania   označil   za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho   konania,   podanie   mimoriadneho   dovolania   bolo   ponechané   výlučne   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora.  ...   preto   dospel   k   záveru,   že   zrušenie   dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo... podľa čl. 6 ods. 1...“.

Na základe analýzy právnej úpravy mimoriadneho dovolania v Občianskom súdnom poriadku sťažovateľ uviedol, že „predloženie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania automaticky neznamená, že inštitút mimoriadneho dovolania bude využitý.... Stanovenie povinnosti   generálneho   prokurátora   SR   podať   mimoriadne   dovolanie,   ak   sú   zákonné podmienky naplnené, v sebe podľa názoru sťažovateľa nevyhnutne implikuje ponechanie hodnotenia, či v tom ktorom prípade predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania naplnené boli alebo neboli, generálnemu prokurátorovi SR, a teda nutne v sebe zahŕňa voľnú úvahu generálneho prokurátora SR....

Na základe vyššie uvedených skutočností možno preto dospieť k záveru, že podanie mimoriadneho dovolania je podľa platného právneho poriadku SR v konečnom dôsledku ponechané na voľnej úvahe generálneho prokurátora SR, ktorý je v postavení vedúceho ústredného orgánu štátnej správy.“.

Sťažovateľ   v   ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   uviedol,   že „inštitút   mimoriadneho dovolania zakotvený v právnom poriadku SR narúša princíp právnej istoty, a spochybňuje preto princíp právneho štátu deklarovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“.

V   súvislosti   s   princípom   právnej   istoty   ako   jedným   z   aspektov   právneho   štátu, vychádzajúc z rozhodnutia Tripon proti Rumunsku (č. 2), poukázal sťažovateľ na to, že princíp právnej istoty „okrem iného vyžaduje, aby tam, kde súdy právoplatne (s konečnou platnosťou) rozhodli o predmete sporu, toto ich rozhodnutie nebolo spochybňované“.

Ani   časové   obmedzenie   na   podanie   procesného   úkonu,   ktoré   vedie   k   zrušeniu právoplatného rozhodnutia, „nie je podľa ESĽP postačujúce na to, aby existenciu takéhoto inštitútu   dostačujúco   ospravedlňovalo...“.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na rozsudky ESĽP vo veciach Tripon proti Rumunsku (č. 2), Brumãrescu proti Rumunsku, SC Maşinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, Cornif proti Rumunsku a Asito proti Moldavsku.

„Na   základe   vyššie   uvedeného   sťažovateľ   preto   dospel   k   názoru,   že   jednoročná lehota   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   OSP,   ktorá   začína   plynúť   od právoplatnosti napádaného rozhodnutia súdu, nie je vo vzťahu k posúdeniu zlučiteľnosť mimoriadneho dovolania s princípom právnej istoty a teda aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru relevantná.

Vychádzajúc   z   judikatúry   ESĽP,   zachovanie   právnej   istoty   (t.   j.   vlády   práva) predpokladá dodržiavanie princípu res iudicata...“.

S poukazom na rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970 sťažovateľ   uviedol,   že „systém   opravných   prostriedkov   zakotvený   v   právnom   poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru......   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   vo   všeobecnosti,   pre   použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch....   Akýkoľvek   mimoriadny   opravný   prostriedok   môže   byť   teda   pripustený   len v prípade mimoriadnych a výnimočných pochybení.“. V kontexte s touto argumentáciou sťažovateľ   poukázal   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   393/08   a   sp.   zn. PL. ÚS 57/99.

Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci Roseltrans proti Rusku z 21. júla 2005 sťažovateľ poukázal na závery   ESĽP,   podľa   ktorého čl.   6   ods.   1   dohovoru   bol   porušený „v   tých prípadoch,   kedy   k   nariadeniu   opätovného   preskúmania   veci   došlo   z   dôvodu   existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prejednali a meritórne rozhodli“.

V   rozsudku vo veci Stere a ostatní   proti Rumunsku z 23.   februára 2006 „ESĽP uviedol, že v prípade, kedy by účastník konania napádal právoplatné súdne rozhodnutie iba za   účelom   dosiahnuť   nové   prejednanie,   posúdenie   a   rozhodnutie   vo   veci,   zrušením právoplatných rozhodnutí by dochádzalo k vytvoreniu prostredia právnej neistoty vedúceho k úpadku dôvery občanov v právny systém a v dôsledku toho aj dôvery v právny štát. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za podstatné poukázať preto na skutočnosť, že nastolenie právnej neistoty sťažovateľa v dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia, ktorým sa návrhu sťažovateľa v celom rozsahu vyhovelo je o to závažnejšie, že sťažovateľov nárok bol posúdený zhodne súdom prvého stupňa a tiež súdom odvolacím.“.

Sťažovateľ uviedol, že požiadavka zachovania právnej istoty nie je absolútna, vždy je však   potrebné posudzovať   primeranosť   zásahu   do princípu   právnej   istoty.   Poukázal na závery ESĽP v rozsudku vo veci Abdullayev proti Rusku, podľa ktorých «v záujme právnej istoty, implicitne zahrnutej v čl. 6 Dohovoru, by právoplatné rozsudky, vo všeobecnosti mali zostať   „nedotknuté“.   K   ich   zrušeniu   by   preto   malo   dochádzať   iba   za   účelom   nápravy zásadných vád. Podľa názoru vysloveného ESĽP, v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (dve   odlišné   právne   posúdenia),   a   ESĽP   dospel   k   záveru,   že   takýto   dôvod   nemožno považovať za opodstatnený pre znovuposúdenie veci.

Odvolávajúc sa na dôvodenie ESĽP uvedené v § 36 rozsudku vo veci Sutyazhnik proti Rusku,... je podľa názoru sťažovateľa aj v predmetnom prípade potrebné posúdiť, či okolnosti tohto prípadu, t.j. dôvody uvedené generálnym prokurátorom SR v mimoriadnom dovolaní, môžu byť považované za takú zásadnú vadu, ktorá by vyžadovala mimoriadne preskúmanie dotknutých rozhodnutí, ktoré predstavujú vec rozsúdenú.

Sťažovateľ sa v tejto súvislosti ďalej opiera o judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej bola opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku za účelom zrušenia súdneho rozhodnutia   a   prípustnosť   odklonu   od   zachovania   princípu   právnej   istoty   uznaná v prípadoch,   kedy   v   priebehu   konania   došlo   k   závažným   procesným   pochybeniam konajúcich súdov, t. j. k vadám konania,... avšak nie v prípadoch odlišného hodnotenia skutkového   stavu   a   odlišných   skutkových   a   právnych   záverov   niektorého   z   účastníkov konania oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho konania.».

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   rozsudky   ESĽP   vo   veciach   Ukraine-Tyumen proti Ukrajine z 22. novembra 2007, Sutyazhnik proti Rusku z 23. júla 2009, Eugenia   a   Doina   Duca   proti   Moldavsku   z   3.   marca   2009   a   Bulgakova   proti   Rusku z 18. januára 2007.

„Sťažovateľ poukazuje na to, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku SR priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení   na   strane   súdu,   a   to   prostredníctvom   niektorého   z   dovolacích   dôvodov zakotvených v § 237 OSP... v predmetnom prípade sa také závažné pochybenia konajúcich súdov... nevyskytli, nebolo podľa názoru sťažovateľa uplatnenie mimoriadneho dovolania... zlučiteľné s čl.   6 Dohovoru.   V prípade vyskytnutia sa závažných pochybení konajúcich súdov by totiž dovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP podal sám žalovaný...“

Sťažovateľ   uviedol,   že   generálny   prokurátor   napadol   mimoriadnym   dovolaním rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu «poukázaním   na pochybenia konajúcich súdov, ktoré mali spočívať v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c) OSP) a rovnako v tom, že konanie malo byť zároveň zaťažené inými vadami, ktoré mali mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP).   Sťažovateľ   uznáva,   že   síce   citované   dôvody   predstavujú   zákonom   stanovené dovolacie dôvody taxatívne uvedené v § 243f ods. 1 OSP, avšak podľa názoru sťažovateľa, úspešné   napadnutie   vyššie   uvedených   rozsudkov   prostredníctvom   dôvodov   skutočne namietaných   generálnym   prokurátorom   SR   v   odôvodnení   mimoriadneho   dovolania predstavuje porušenie princípu právneho štátu a neoprávnené narušenie zásady právnej istoty. Sťažovateľ   namieta,   že   dôvodom   preskúmavania   mimoriadneho   dovolania   bolo domnelé nesprávne posúdenie „hrubej nedbanlivosti“, a tiež domnelé nesprávne posúdenie rozloženia dôkazného bremena, čo podľa názoru sťažovateľa nepredstavuje mimoriadne a výnimočné   dôvody   na   znovuotvorenie   právoplatne   ukončeného   obchodnoprávneho sporu...».

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Sizintseva a ostatní proti Rusku z 8. apríla 2010: „ESĽP v predmetnej veci jasne uviedol, že iné posúdenie veci niektorým z účastníkov konania oproti hodnoteniu vyslovenému prvostupňovým súdom a odvolacím súdom nie je takou mimoriadnou okolnosťou, ktorá by oprávňovala zasiahnuť do garancií poskytovaných prostredníctvom princípu právnej istoty.“ Sťažovateľ uviedol, že tento názor je konštantný a ESĽP ho zopakoval aj vo veciach Abdullayev proti Rusku, Sutyazhnik proti Rusku a Kot proti Rusku.

Pokiaľ   ide   o   námietku   generálneho   prokurátora   o   skúmaní,   či   sťažovateľ nenadobudol   zmenku   zlomyseľne   alebo   či   sa   pri   jej   nadobúdaní   neprevinil   hrubou nedbanlivosťou   podľa   §   10   zákona   č.   191/1950   Sb.   Zákon   zmenkový   a šekový   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový zákon“), sťažovateľ uviedol, že konajúce súdy «sa s vyššie uvedenou otázkou zaoberali a aj vysporiadali, k čomu odvolací súd výslovne uviedol, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že na sťažovateľa bola   zmenka   prevedená   už   ako   perfektná   a S.   sa   v   konaní   nepodarilo   preukázať,   že sťažovateľ   v čase jej   nadobudnutia nekonal dobromyseľne alebo že sa previnil   hrubou nedbanlivosťou (str. 9 rozsudku Krajského súdu v Bratislave).

Navyše, sťažovateľ považuje na tomto mieste za dôležité poukázať na ustanovenie § 10   ZZaS,   ktoré   z   pohľadu   sťažovateľa   predstavuje   právnu   normu   s   tzv.   abstraktnou hypotézou, nakoľko obsahuje pojmy „zlomyseľné“ a „hrubá nedbanlivosť“ bez bližšieho vymedzenia ich obsahu. Námietke generálneho prokurátora SR, že konajúce súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 10 ZZaŠ, ak mali za to, že žalobca nekonal pri nadobudnutí zmenky s hrubou nedbanlivosťou, a ak nezisťovali obsah a spôsob vykonania vyplňovacieho práva, nemožno podľa názoru sťažovateľa vyhovieť.».

V   súvislosti   s   interpretáciou   právnej   normy   s   abstraktnou   hypotézou   poukázal sťažovateľ na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 218/2007 z 13. októbra 2008, podľa ktorého «je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil....

Sťažovateľ...   má   za   to,   že   vymedzenie   obsahu   pojmu   „zlomyseľnosť“   či   pojmu „hrubá   nedbanlivosť“   spočívalo   výlučne   na   konajúcich   súdoch,   a   to   so   zohľadnením špecifík konkrétneho prípadu, pričom odvolací súd sa so zisteniami a závermi súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil, a teda sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ S. nepreukázal, že k takému konaniu sťažovateľa došlo, konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa na základe preukázaných   skutočností   správne   dospeli   k   názoru,   že   námietky   S.   uplatnené   voči vydanému   zmenkovému   platobnému   rozkazu   sú   nedôvodné,   a   sťažovateľ   preto   nevidí oprávnenosť napadnutia dotknutých rozhodnutí mimoriadnym opravným prostriedkom. Ani ďalší dôvod uvedený generálnym prokurátorom SR, že konajúce súdy zaťažili konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že konajúce   súdy   si   nesprávne   vyložili   rozsah   a   rozloženie   dôkazného   bremena   (str.   7-9 doplnenia   dôvodov   mimoriadneho   dovolania)   nemožno   vo   svetle   judikatúry   ESĽP vyhodnotiť za taký mimoriadny a výnimočný dôvod, ktorý by oprávňoval Najvyšší súd SR prelomiť právoplatnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, pretože v danom prípade nebolo podľa názoru sťažovateľa možné odkloniť sa od princípu právneho štátu a právnej istoty.... Keďže   posúdenie   rozloženia   dôkazného   bremena   je   otázkou   skutkovou,   v   duchu podstaty   a   účelu   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   v   rámci   ktorých   môžu   byť predmetom   preskúmavania   výlučne   otázky   právne   a   nie   otázky   skutkové,   došlo   podľa názoru   sťažovateľa   k   porušeniu   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva   na spravodlivé súdne konanie, a to v dôsledku neoprávneného zásahu do zásady právnej istoty ako aj do princípu právneho štátu v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ESĽP.».

S poukazom na § 243a ods. 2 OSP sťažovateľ uviedol, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie a nemôže ani preskúmať hodnotenie dôkazov vykonaných súdom nižšieho stupňa,   okrem   prípadov,   ak   rozhodnutie   vychádza   zo   skutkového   zistenia,   ktoré   nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

„Na základe vyššie uvedených dôvodov a vo svetle Dohovoru a judikatúry ESĽP sa sťažovateľ nestotožňuje so záverom Najvyššieho súdu SR, že dôvody uvedené generálnym prokurátorom SR v mimoriadnom dovolaní možno považovať za opodstatnené na to, aby bolo možné mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť. Úspešné napadnutie posúdenia zisteného skutkového   stavu   príslušnými   súdmi   uplatnením   mimoriadneho   opravného   prostriedku z dôvodu,   že   v   predmetnom   spore   dospel   niektorý   z   účastníkov   konania   k   odlišným skutkovým a právnym záverom, či už ohľadom vyhodnotenia, či sťažovateľ konal hrubo nedbanlivo,   alebo   ohľadom   posúdenia,   ktorá   strana   sporu   znášala   dôkazné   bremeno, predstavuje podľa sťažovateľa porušenie princípu právneho štátu z dôvodu neoprávneného odklonu od princípu zachovania právnej istoty.

... pokiaľ žalovaný (S.) mal námietky voči postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov   dokazovania,   tieto   uplatnil   už   v   konaní   o   odvolaní...   pričom   odvolací   súd... napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a   s   námietkami   sa   náležité vysporiadal.“

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní a jeho rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nestranným a nezávislým   súdom.   V   súvislosti   s   týmto   tvrdením   sťažovateľ   uviedol,   že   generálny prokurátor je „ústavným činiteľom a zodpovednosť za jeho konanie tak nesie samotný štát (SR).... generálny prokurátor SR... je v predmetnom prípade prepojený s odporcom... je preto   neprípustné,   aby   v   dotknutom   mimoriadnom   opravnom   konaní   došlo v súkromnoprávnej   veci   k   intervencii   zo   strany   štátu...   v   posudzovanom   prípade   došlo k poskytnutiu   právnej   ochrany   záujmom   štátu   (SR)   spôsobom,   ktorý   je   nezlučiteľný s garanciami práva na spravodlivé súdne konanie...“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol,   že   na   podaní   mimoriadneho   dovolania   bol prítomný „politický   a   ekonomický   štátny   záujem   a   nie   záujem   na   ochrane   zákonnosti súdneho rozhodovania“.

Sťažovateľ   vyslovil   pochybnosti   o   nezaujatosti   a   nestrannosti   najvyššieho   súdu z dôvodu, že generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že konajúce súdy mali prihliadnuť pri hodnotení, či konanie sťažovateľa bolo nedbanlivé, na to, že «dotknutej zmenky   sa   tiež   týkala   značne   medializovaná   „kauza   tzv.   D.   zmeniek“   s   tým,   že   bolo všeobecne známe, že S. zmenky odmieta preplatiť.

Sťažovateľ tvrdí, že je neprijateľné a v rozpore s princípmi právneho štátu, aby sa súd pri rozhodovaní vo veci nechal ovplyvniť verejnou mienkou a tiež vyhlásením vlády SR..., že sa necíti byť viazaná záväzkami súkromnej právnickej osoby... s 51% majetkovou účasťou štátu...».

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na závery ESĽP, ktoré vyslovil v rozsudku vo veci Parlov-Tkalčič proti Chorvátsku z 22. decembra 2009 a vo veci Grécke rafinérie Stran a Stratis Andreadis proti Grécku z 9. decembra 1994.

„Navyše sťažovateľ upozorňuje aj na skutočnosť, že v privatizačnej zmluve uzavretej medzi SR a konzorciom spoločností E.ON Ruhrgas a Gaz de France bol dohodnutý sľub odškodnenia,   čo   prakticky   znamená,   že   vyplatenie   nároku   priznaného   sťažovateľovi z dotknutej zmenky by musela v konečnom dôsledku znášať SR. Sťažovateľ sa preto dôvodne domnieva, že aj z tohto dôvodu je daný záujem štátu (SR) na tom, aby nároky zo zmeniek vystavených zo strany   S.   neboli oprávneným   subjektom   súdmi nielen   priznané,   ale aby neboli ani nikdy vykonané.“

Podľa   sťažovateľa   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP, pričom uviedol, že „právoplatne priznaný nárok sťažovateľa rovnako požíva ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...

Sťažovateľ mal preto legitímne očakávania, že právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu zamedzí vývoju ďalšieho sporu v tej istej veci a zabráni právnej neistote v právnom vzťahu sťažovateľa a S. a tiež, že... rozsudok... bude aj vykonaný....

Sťažovateľ zdôrazňuje, že zásah do sťažovateľovho práva na majetok spočíval už v tom, že generálny prokurátor SR súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol odložiť vykonateľnosť rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním, ktorá vo svetle ustanovenia § 243ha ods. 1 OSP bola odložená už doručením mimoriadneho dovolania Najvyššiemu   súdu   SR   dňa   10.   júna   2009.  ...   podanie   mimoriadneho   dovolania   bolo motivované cieľom poskytnúť ochranu záujmom štátu, ktorý sa v dôsledku právoplatného priznania nároku sťažovateľa na zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej z dotknutej zmenky ocitol vo vzťahu k sťažovateľovi v postavení dlžníka.“.

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním   z   11.   novembra   2010   doručeným ústavnému   súdu   15.   novembra   2010,   v   ktorom   poukazuje   na   závery   prijaté   na 82. plenárnom   zasadnutí   Benátskej   komisie   konanom   12.   –   13.   marca   2010.   V   tejto súvislosti uviedol:

„Benátska   komisia   zdôrazňuje   princíp,   že   súdne   rozhodnutia   by   nemali   byť preskúmavané mimo odvolacieho konania. Najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho orgánu mimo lehoty na podanie odvolania.“

Sťažovateľ   poukázal   na   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu a uviedol, že „ v predmetnej právnej veci u Porušiteľa došlo k nenáležitému vplyvu, ktorý mal   dopad   na   nezávislosť   súdu,   t.   j.   Porušiteľ   bol   ovplyvnený   vonkajšími   vplyvmi   čo v konečnom dôsledku okrem iného ovplyvnilo napadnuté rozhodnutie vydané Porušiteľom“.

V kontexte s rozsudkom ESĽP vo veci Grécke rafinérie Stran a Stratis Andreadis proti Grécku poukázal sťažovateľ na novelizáciu Občianskeho súdneho poriadku.

«Sťažovateľ... poukazuje na skutočnosť, že k obdobnému zásahu štátu (SR) s cieľom ovplyvniť   súdne   riešenie   sporu   došlo   koncom   roka   2008,   kedy...   Národná   rada   SR... účelovo, v súvislosti s tzv. „kauzou TIPOS“, uzákonil[a] zmenu resp. doplnenie existujúcej legislatívy, aby tak umožnil[a] napadnúť právoplatné rozhodnutia vnútroštátnych súdov prostredníctvom využitia inštitútu mimoriadneho dovolania.

...   účelová   novelizácia   právnej   normy   s   retroaktívnym   účinkom   bola   nežiadúcim sprievodným javom „kauzy TIPOS“. Navyše, novelizácia OSP bola uskutočnená na základe návrhu vlády SR formou skráteného legislatívneho konania.

...   celý   proces   od navrhnutia až po   schválenie   novely OSP   prebehol   v rekordne krátkom čase...»

V   tejto   súvislosti   poukázal   sťažovateľ   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 3/00 a sp. zn. PL. ÚS 10/04.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa   ako   účastníka   konania   na   rovnosť   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky; princíp právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu nezávislými a nestrannými súdmi podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 141 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd;   ako   aj   základné   právo sťažovateľa podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5M Obdo 4/2009 z 12. mája 2010 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5M   Obdo   4/2009 z 12. mája 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to časť v sume zodpovedajúcej súčtu výšky zmenkovej sumy 400.000.000,- Kč so 6 %-ným úrokom od 2. 11. 2005 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 1.333.333,- Kč a náhrady trov konania vo výške 3.783.150   Sk   (125   577,57EUR),   náhrady   trov   konania   o   námietkach   7   699   731   Sk (255 584,24   EUR),   náhrady   trov   odvolacieho   konania   vo   výške   85   196,25   EUR   ako náhrada spôsobenej majetkovej ujmy a časť v sume 300 000 EUR ako náhrada spôsobenej nemajetkovej ujmy, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že zrušením rozsudkov, ktorými sa právoplatne skončilo konanie, sa opäť vyvolal „stav právnej neistoty v dôležitej veci týkajúcej sa priznania vysokej peňažnej pohľadávky sťažovateľa voči S.“, pričom   došlo   aj k   porušeniu   jeho   základného   práva   na „poskytnutie   adekvátnej   súdnej ochrany,   ale   aj   do...   základného   ústavného   práva   na   ochranu   majetku...   aj k neoprávnenému   zásahu   do   zmluvnej   voľnosti [sťažovateľa]...   V   konečnom   dôsledku rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   veľmi   negatívne   ovplyvnilo   a   obmedzilo   rozvoj podnikateľských aktivít sťažovateľa.“.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu 26.   apríla   2011   vyjadril   k   sťažnosti   sťažovateľa,   pričom   o   postavení   generálneho prokurátora v súvislosti s podaním mimoriadneho dovolania uviedol:

„Procesná   spôsobilosť   generálneho   prokurátora   na   začatie   mimoriadneho dovolacieho konania pritom neznamená, že generálny prokurátor sa stáva účastníkom tohto dovolacieho konania, je však jeho subjektom a zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany   práv   účastníkov   konania   a   osôb   rozhodnutím   súdu   dotknutých   alebo   osôb rozhodnutím súdu poškodených. Napriek špecifickému postaveniu generálneho prokurátora v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní,   rozhodnutie   o   tomto   mimoriadnom   opravnom prostriedku je v konečnom dôsledku plne v pôsobnosti nezávislého súdu, ktorý je povinný sa vecou   zaoberať.   V   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľky   o   subjektívnej   úvahe   generálneho prokurátora   pri   podaní   mimoriadneho   dovolania,   osobitne   poukazujeme   na   to,   že   súd právnym názorom generálneho prokurátora nie je viazaný, prokuratúra ako orgán ochrany práva nie je voči súdu vo vzťahu nadradenosti a nijakým spôsobom nemôže zasahovať do jeho nezávislosti a nestrannosti. Znamená to, že súd po prerokovaní veci a jej objektívnom posúdení, môže rozhodnúť inak, než ako navrhoval generálny prokurátor.“

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a o porušení základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu najvyšší súd poukázal na odôvodnenie namietaného uznesenia s tým, že najvyšší súd „sa v posudzovanom prípade s   dovolacími   dôvodmi,   ktoré   ho   viedli   k   zrušeniu   napadnutých   rozhodnutí,   vysporiadal ústavne konformným spôsobom, tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení sťažovateľkou vytýkaného uznesenia a tohto sa súd naďalej pridržiava. Z týchto dôvodov najvyšší   súd   považuje   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   za   vecne   správne,   riadne a zrozumiteľne odôvodnené, zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 O. s. p., bez prvkov arbitrárnosti....

V posudzovanom prípade... k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj princípov spravodlivého procesu vyjadrených v čl. 6 ods. 1 dohovoru, primárne nedošlo, a preto porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy konštatovať nemožno.“.

Na základe citovaného najvyšší súd navrhol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu 16. januára 2012 zaujal svoje stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu zo 7. apríla 2011, ktorý   sa   však   vyjadril   len   k   niektorým   skutočnostiam   uvedeným   v   jeho   sťažnosti. Vo svojom stanovisku sťažovateľ uviedol:

„...   Porušiteľ,   bez   toho,   aby   sa   akokoľvek   zaoberal   argumentáciou   Sťažovateľa uvedenou v podanom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora SR zo dňa 4. septembra 2009, prisvedčil námietkam generálneho prokurátora SR.... Sťažovateľ sa vo svojom vyjadrení podrobne venoval jednotlivým námietkam generálneho prokurátora SR, pričom žiadal, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR zamietol   a   zrušil   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia,   v   dôsledku   odkladu vykonateľnosti hrozil vznik značnej hospodárskej škody a iného vážne nenapraviteľného následku Sťažovateľovi, ktorý nemohol užívať svoj majetok. Porušiteľ sa vyššie uvedeným vyjadrením   Sťažovateľa   vôbec   nezaoberal,   keďže   sa   v   odôvodnení   svojho   uznesenia z 12. mája 2010, č. k. 5M Obdo 4/2009 s argumentáciou Sťažovateľa nevysporiadal. Vo   Vyjadrení   Porušiteľa   absentuje   akékoľvek   vysporiadanie   sa   s   doloženou judikatúrou ESĽP vo vzťahu k štátom, ktoré mali obdobnú právnu úpravu, a vo vzťahu ku ktorej bolo identifikované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nepochybné   je,   že   tak   ako   Sťažovateľ   (z   napadnutého   uznesenia   Porušiteľa)   ani Ústavný   súd   SR   (z   vágneho   Vyjadrenia   Porušiteľa)   nemajú   šancu   dozvedieť   sa   ako Porušiteľ vníma svoje vlastné odôvodnenie uznesenia resp. absenciu jeho časti vo svetle právnych argumentov Sťažovateľa.“

Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   namietal   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu aj z hľadiska ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP, pričom uviedol:„Uznesenie NS SR trpí v celistvosti nedostatkom skutkových a právnych záverov, v dôsledku   čoho   vykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   a   nepreskúmateľnosti   pre nedostatok dôvodov.

Nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   rozsudku   je   teda   možné považovať za porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, a teda porušenie zákona.“

Sťažovateľ   k namietanému   porušeniu   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok a základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť postupom najvyššieho súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   uznesením   z   12.   mája   2010   vo   svojom   stanovisku uviedol:

«Zásah   do   Sťažovateľovho   práva   na   majetok   spočíval   už   v   tom,   že   generálny prokurátor SR súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol odložiť vykonateľnosť rozhodnutí   napadnutých   mimoriadnym   dovolaním,   ktorá vo   svetle   ustanovenia   §   243ha ods. 1 OSP bola odložená už doručením mimoriadneho dovolania Porušiteľovi dňa 10. júna 2009.   Sťažovateľ   upozorňuje,   že   generálny   prokurátor   SR   svoj   návrh   na   odloženie vykonateľnosti   rozhodnutí   napadnutých   mimoriadnym   dovolaním   odôvodnil   aj   tým,   že „predmetnými   rozsudkami   bol   žalovaný,   ktorý   je   akciovou   spoločnosťou   s   majetkovou účasťou štátu, zaviazaný na zaplatenie mimoriadne vysokého peňažného plnenia.“ Vyššie uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   Sťažovateľa   preukazujú,   že   podanie   mimoriadneho dovolania bolo motivované cieľom poskytnúť ochranu záujmom štátu, ktorý sa v dôsledku právoplatného   priznania   nároku   Sťažovateľa   na   zaplatenie   pohľadávky   vyplývajúcej z dotknutej zmenky ocitol vo vzťahu k Sťažovateľovi v postavení dlžníka.»

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že inštitút mimoriadneho dovolania nie je v súlade s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v tejto súvislosti namieta, že uplatnením inštitútu mimoriadneho   dovolania   došlo   k porušeniu   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Poukazuje pritom na judikatúru ESĽP.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 došlo

- k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto tvrdenie sťažovateľ odôvodňuje tým, že neboli dané zákonné dôvody na pripustenie mimoriadneho dovolania, resp.   že   dôvody,   ktoré   generálny   prokurátor   uviedol   v   mimoriadnom   dovolaní, s prihliadnutím na judikatúru ESĽP nepredstavujú „mimoriadne a výnimočné dôvody na znovuotvorenie právoplatne ukončeného obchodnoprávneho sporu“ a tiež nejde o dôvody, ktoré by odôvodňovali zásah do záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, čím došlo aj k zásahu do princípu právnej istoty a princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy;

- k porušeniu základného práva na súdnu ochranu nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy z dôvodu, že postavenie generálneho prokurátora sa prelína so žalovaným, v ktorom má štát väčšinový majetkový podiel, pričom sťažovateľ tvrdil, že podaním mimoriadneho dovolania „došlo k poskytnutiu právnej ochrany záujmom štátu   (SR)   spôsobom,   ktorý   je   nezlučiteľný   s   garanciami   práva   na   spravodlivé   súdne konanie“, a tiež, že ingerenciou generálneho prokurátora došlo k zásahu do dispozičného princípu a autonómie vôle. Poukázal tiež na to, že je „neprijateľné a v rozpore s princípmi právneho štátu, aby sa súd pri rozhodovaní vo veci nechal ovplyvniť verejnou mienkou a tiež vyhlásením vlády SR“;

- k porušeniu základného práva účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy;

- k porušeniu jeho základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu vzhľadom na to, že mal „legitímne   očakávania,   že   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   zamedzí   vývoju ďalšieho sporu v tej istej veci a zabráni právnej neistote v právnom vzťahu sťažovateľa a S. a... že nárok zo zmenky, ktorý mu bol priznaný... súdom... bude aj vykonaný...“;

- k porušeniu jeho základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy, pričom porušenie tohto základného práva v sťažnosti osobitne neodôvodnil.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatnením inštitútu mimoriadneho dovolania

Mimoriadne dovolanie podľa § 243e a nasl. OSP je oprávnený podať len generálny prokurátor, a to na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu [s výnimkou zákonom taxatívne ustanovených prípadov,   keď   je   generálny   prokurátor   oprávnený   podať   mimoriadne   dovolanie   aj   bez podnetu (podľa § 243e ods. 4 OSP)], ak zistí,

- že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243 OSP), a

-   ak   to   vyžaduje   ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických   osôb   alebo   štátu   a túto   ochranu   nemožno   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami.

Sťažovateľ namieta, že inštitút mimoriadneho dovolania je v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   poukazuje   v tejto   súvislosti   v   prvom   rade   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že k porušeniu ústavou garantovaného práva došlo priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (IV. ÚS 306/08, m. m. III. ÚS 18/02).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   normatívnych   právnych   aktov   a   ich   súladu s príslušnými medzinárodnými zmluvami. Na posúdenie ich ústavnosti slúži iný typ konania (konanie   o   súlade   právnych   predpisov)   (m.   m.   IV.   ÚS   253/08,   tiež   II.   ÚS   40/00, II. ÚS 19/01). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).

Na   základe   citovaných   právnych   názorov   preto   ústavný   súd   uvádza,   že v predmetnom   konaní   je   oprávnený   posúdiť   len   to,   či   konkrétna   aplikácia   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o mimoriadnom dovolaní bola v súlade s obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a nie súlad inštitútu mimoriadneho dovolania ako takého s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil   (II.   ÚS   336/09, IV. ÚS 226/2010, IV. ÚS 192/2011), že v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno skúmať súlad na vec aplikovaných právnych predpisov s označenými článkami ústavy   alebo   medzinárodného   dohovoru   (pozri   čl.   125   ods.   1   ústavy).   Táto   právomoc v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy patrí do právomoci pléna ústavného súdu.

Mimoriadne   dovolanie   je   špecifickým   a pritom   mimoriadnym   opravným prostriedkom právoplatných rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (uplatňuje sa aj v iných procesných postupoch orgánov verejnej moci). Každý štát vrátane Slovenskej republiky má svoje špecifiká právneho poriadku ustanovené zákonom, ktoré orgány verejnej moci musia rešpektovať pri svojej rozhodovacej činnosti, a to aj v prípadoch, že pristúpili k dohovoru; ESĽP v zásade rešpektuje špecifiká právnych poriadkov všetkých štátov, ktoré pristúpili k dohovoru, pokiaľ nenarúšajú ochranu práv a slobôd ustanovených dohovorom a pokiaľ ESĽP nerozhodol (v individuálnych prípadoch), že takýto špecifický inštitút je v rozpore s garanciami práv a slobôd poskytovanými dohovorom.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať   zásadu   „vlády   práva“   (rule   of   law)   a   princíp   právnej   istoty   s   tým,   že   má podliehať určitým pravidlám. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že žiadna zo strán nemôže   mať prístup   k   preskúmaniu   konečného   a   záväzného rozhodnutia   len   pre   účely nového   prejednania   a   posúdenia   veci.   Prieskumnú   právomoc   by   mal   nadriadený   súd vykonávať len na nápravu justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti (to correct   judicial   errors   and   miscarriages   of   justice),   ale   nie   na   nové   prejednanie   veci. Prieskum   by   nemal   byť   skrytým   odvolaním   (an   appeal   in   disguise)   a   možnosť   dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Cornif proti Rumunsku z 11. januára 2007, rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní proti Rusku z 8. apríla 2010).

Konštantným prístupom ESĽP je, že omyl v právomoci, vážne porušenie súdneho procesu alebo zneužitie právomoci môže v zásade predstavovať fundamentálne pochybenie (fundamental defect), ktoré ospravedlňuje zrušenie rozhodnutia (rozsudok vo veci Luchkina proti Rusku z 10. apríla 2008). Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z tých dôvodov, že mimoriadne odvolanie nebolo dostupné účastníkom konania, ale len generálnemu prokurátorovi, ktorý mal, čo sa týka aplikácie tohto inštitútu, voľnú   úvahu,   podanie   mimoriadneho   odvolania   nepodliehalo   žiadnemu   časovému obmedzeniu a pripustenie tohto inštitútu najvyššou súdnou inštanciou zmarilo celé súdne konanie, ktoré bolo právoplatne rozhodnuté (res judicata), s tým, že toto rozhodnutie už bolo vykonané (rozsudok ESĽP vo veci Brumãrescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999). V neskorších rozsudkoch uviedol, že postačí aj len niektorý z týchto dôvodov na záver o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru [napr. rozsudok vo veci SC Maşinexportimport Industrial Group   SA   proti   Rumunsku   z   1.   decembra   2005,   vo   veci   Cornif   proti   Rumunsku z 11. januára 2007, vo veci Tripon proti Rumunsku (č. 1) z 23. decembra 2008].

Uvedená   judikatúra   nie   je   na   posudzovanú   vec   aplikovateľná,   pretože v preskúmavanej   veci   mimoriadne   dovolanie   podal   generálny   prokurátor   na   podnet žalovaného, t. j. účastníka konania, pri výkone tejto právomoci bol obmedzený zákonnou lehotou na jeho podanie (§ 243g OSP) a zákonnými podmienkami ustanovenými na podanie mimoriadneho dovolania (§ 243e ods. 1 OSP).

Pokiaľ ide o dôvody, na základe ktorých najvyšší súd zrušil predmetné rozsudky, ústavný súd dospel k záveru, že tieto dôvody sú dostatočne presvedčivé aj podľa judikatúry ESĽP.   V tejto   súvislosti   ústavný súd   poukazuje predovšetkým   na nesprávne rozloženie dôkazného bremena, na ktoré poukázal najvyšší súd vo svojom uznesení z 12. mája 2010, ktoré   vo   svojich   účinkoch   môže   byť   prejavom   arbitrárnosti   konania   súdu   a   jeho rozhodnutia.   Posúdenie   dôkazného   bremena   je   súčasťou   zisťovania   skutkového   stavu a hodnotenia dôkazov   (m.   m. II.   ÚS   400/09),   avšak   zahŕňa aj aplikáciu   a interpretáciu hypotézy   hmotnoprávnej   normy,   od   ktorej   sa   odvíja   rozloženie   dôkazného   bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je nevyhnutým predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného   bremena,   a   tým   priamo   aj   k   obsahu   výroku   rozhodnutia   vo   veci   samej. Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne odlišnému výroku rozhodnutia.   Za   určitých   okolností   môže   byť   potom   táto   procesná   chyba   vo   svojich účinkoch   prejavom   svojvôle,   t.   j.   arbitrárnosti   zo   strany   konajúceho   súdu,   ktorý   napr. neúmerne   zaťaží   dôkazným   bremenom   jedného   účastníka,   nesprávne   uplatní   jeho zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a následne rozhodne v neprospech tohto účastníka. Tieto závery sú zrejmé aj z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 12. mája 2010,   pretože   v   závislosti   od   rozloženia   dôkazného   bremena   a   určenia,   ktoré   dôkazné bremeno bude mať prednosť, poukazuje aj na možnosť hodnotiť predmetnú zmenku ako vistazmenku na základe zákonnej fikcie podľa čl. I § 76 ods. 2 zmenkového zákona a na možnosť premlčania nároku zo zmenky.

Okolnosti tohto prípadu naznačujú, a zobral ich do úvahy aj najvyšší súd pri svojom rozhodovaní,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   rigidnou   aplikáciou   zásady,   že   v   konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu znáša dôkazné bremeno žalovaný, jednostranne a neúmerne zaťažili žalovaného dôkazným bremenom, ktorá aj podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade vo vzťahu k žalovanému tvrdá. Uvedenú zásadu totiž nemožno chápať tak, že vždy a za každých okolností dôkazné bremeno znáša žalovaný. Toto   procesné   pochybenie vo   svojich   dôsledkoch   sa   javí byť až prejavom   arbitrárnosti zo strany okresného   súdu   a krajského   súdu,   pretože   vedie   k popretiu   účelu   a významu ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   procesnom   dokazovaní   a   príslušných ustanovení zmenkového zákona a zároveň má priamy vplyv na obsah výroku meritórneho rozhodnutia. Z týchto dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že v predmetnej veci nejde len o dva odlišné právne názory na vec, ale o takú vadu konania, ktorá aj v zmysle judikatúry ESĽP je dostatočným dôvodom na zrušenie právoplatného rozhodnutia tak krajského súdu, ako aj okresného súdu.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z hľadiska   splnenia   zákonom   ustanovených podmienok na podanie mimoriadneho dovolania

Základom argumentácie sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je v zásade jeho nesúhlas s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že generálnym   prokurátorom   namietané   dôvody   nie   sú   dovolacími   dôvodmi,   prípadne   že vo svetle judikatúry ESĽP nie sú dostatočne závažné pre zrušenie právoplatných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e   a   §   243h   ods.   3   OSP,   a   po   vyhodnotení argumentácie   generálneho   prokurátora   dospel   k   záveru,   že   mimoriadne   dovolanie   je dôvodné. V odôvodnení namietaného uznesenia z 12. mája 2010 uviedol:

„Okresný súd Bratislava V vydal zmenkový platobný rozkaz zo dňa 17. 02. 2006 2 Zm 952/05-107, ktorým uložil žalovanému zaplatiť zmenkovú sumu 4 000 000 000,-- Kč so 6% - ným úrokom od 02. 11. 2005 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 1 333 333,-- Kč a trovy konania sume 3 783 150,-- Sk....

Žalovaný podal včas a riadne námietky voči vydanému zmenkovému platobnému rozkazu. Obsahom námietok je nepredloženie originálu zmenky na preplatenie, nesprávne vyplnená blankozmenka - neoprávnene doplnený dátum splatnosti zmenky, spochybnenie pravosti   podpisu   Ing.   J.   D.   na   zmenke,   nedostatok   tradície   pri   vystavení   zmenky, dvojjazyčnosť   textu   zmenky,   porušenie   nepretržitého   reťazca   indosamentov.   Žalovaný uplatnil aj kauzálne námietky vo väzbe na ust. § 17 zákona zmenkového a šekového, že majiteľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

Prvostupňový   súd   zmysle   ust.   §   175   ods.   3   O.   s.   p.   prejednal   námietky,   ktoré považoval v celom rozsahu za nedôvodné a zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti. Odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O. s. p.

Predmetom sporu je vlastná zmenka žalovanej spoločnosti ako zmenkového dlžníka, vystavenej dňa 01. 10. 1998 na rad spoločnosti S., a. s., V., na zmenkovú sumu 400 000 000,-   Kč   a   splatnej   1.   novembra   2005.   Zmenka   je   podpísaná   vystaviteľom   a   súčasne dlžníkom zmenky, vtedajším štatutárnym orgánom Ing. J. D., ktorého podpis je na zmenke osvedčený notárkou doložkou.“

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia poukázal na dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, poukázal na obsah mimoriadneho dovolania, v ktorom dovolateľ „namietal, že konajúce súdy   nesprávne   vyložili   ustanovenie   §   10   ZZŠ,   ak   mali   za   to,   žalobca   nekonal   pri nadobudnutí zmenky s hrubou nedbanlivosťou a ak nezisťovali obsah a spôsob vykonania vyplňovacieho práva“, a v tejto súvislosti uviedol vlastné hodnotenie a vlastné závery:„Blankozmenku možno definovať ako listinu, ktorá je zámerne na základe dohody vystavená v neúplnej forme a nie je ešte skutočnou zmenkou. Až po jej doplnení sa stane zmenkou skutočnou. Citované ustanovenie predpokladá, že bude existovať určité dojednanie o   tom,   ako   má   byť   zmenka   neskôr   doplnená   a   jeho   podstatou   sú   prípady,   kedy   je blankozmenka   vyplnená   v   rozpore   s   vyplňovacím   právom.   Aj   keď   je   zmenka   vyplnená v rozpore s vyplňovacím právom, ide o zmenku platnú, ktorá zakladá pre jej majiteľa práva s ňou spojené. Dlžníkom z takejto zmenky dáva zákon len možnosť námietky, že majiteľ zmenku nadobudol v zlej viere, alebo sa pri jej nadobúdaní previnil hrubou nedbanlivosťou. Ten,   kto   vydáva   blankozmenku,   musí   mať   tento   úmysel.   Teda,   či   v   konkrétnom prípade ide o blankozmenku, rozhodujú subjektívne okolnosti. Musí tu byť zámer vydavateľa listinu ako blankozmenku uviesť do obehu. Nejde teda o stav objektívny. Nestačí teda len samotná skutočnosť, že listina postráda niektoré náležitosti zmenky.

Z obsahu spisu a doložených dôkazov, ako aj zo zmenky samotnej je nesporné, že bola vystavená ako neúplná. Podľa overovacej doložky notára vyplýva, že vystaviteľ zmenky

-Ing. D. podpísal listinu 29. 09. 1998 a dátum vystavenia zmenky je uvedený dva dni po osvedčení podpisu 1. októbra 1998. Taktiež typ písma v textovej časti zmenky je zhodný, okrem dátumu splatnosti zmenky, z čoho je nepochybné, že dátum 1. novembra 2005 bol doplňovaný neskôr.

Prvý nadobúdateľ, ktorému neúplná zmenka bola vydaná, musí ju doplniť podľa dohody tak, ako to zodpovedá v zmenkovom styku. Preto nesmie v nej doplniť chýbajúci údaj spôsobom, ktorý by neodôvodnene zhoršil právne postavenie vystaviteľa. Keď sa tak nestalo, môže mu blanko vystaviteľ listiny namietať, že zmenka bola vyplnená v rozpore s dohodou.

V   spornom   prípade   nastal   súvislý   rad   rubopisov   (§   11   ZZŠ).   Prvým   v   rade indosamentov je uvedený indosament, ktorým previedol remitent S., a. s. zmenku na rad obchodnej   spoločnosti   S.,   a.   s.   dňa   07.   01.   2000,   táto   spoločnosť   previedla   zmenku rubopisom na rad R. Z. dňa 20. 12. 2000, s doložkou sine obligo, ktorý ju ďalej rubopisom previedol na rad obchodnej spoločnosti P., s. r. o., V., bez uvedenia dátumu prevodu s doložkou sine obligo a žalobca je posledným indosatárom.

Prvostupňový súd z jediného dôkazu - svedeckej výpovede R. Z., mal za preukázané, že ku zmenke s vystaviteľom - Ing. D. mal uzavretú ústnu dohodu o vyplňovacom práve, ktorá majiteľa oprávňovala do zmenky dátum splatnosti doplniť. Takýto právny záver však nie je so svedeckých výpovedí jednoznačne možné dôvodiť. V protokole o výsluchu svedka R. Z. (č. l. 254 ) sa okrem iných skutočností uvádza, že doba splatnosti bola určená p. Š. v čase, keď zmenka bola prevedená obchodnou spoločnosťou S., a. s. na S., a. s. V protokole o výsluchu svedka Ing. I. Š. - predseda predstavenstva S., a. s. (č. l. 239) svedok uvádza, že nevie, či zmenky, ktoré od obchodnej spoločnosti S., a. s. kupoval, boli vistazmenkami, alebo   blankozmenkami,   alebo   či   vôbec   bola   na   nich   uvedená   splatnosť.   On   osobne nedoplnil   žiadny   údaj   o   splatnosti   a   ani   nedal   pokyn   na   doplnenie   tohto   údaju.   Tieto svedecké výpovede navzájom nekorešpondujú a ani z jednej z nich nie je zrejmé, že tu bol zámer   vystaviť   zmenku   ako   neúplnú,   resp.,   že   došlo   aspoň   k neformálnej   dohode   s vystaviteľom zmenky o jej vyplní. Taktiež z notárskej zápisnice NZ 270/2001 N 273/2001 (č. 1. 241), spísanej dňa 12. novembra 2001 vyplýva, že zmenka sa indosovala na spoločnosť S., a. s., bez vyplneného údaju o dátume splatnosti. Doložené písomnosti žalovaným (č. 1. 436),   jednania,   konané   v   mesiaci   august   2002   so spoločnosťou   D.,   spochybnili vierohodnosť tvrdenia svedka - R. Z., že dátum splatnosti do zmenky bol doplnený v období od 07. 01. 2000 do 20. 01. 2000. Keďže nasledujúci rad indosamentov bol vykonaný bez uvedenia dátumu prevodu, ako aj bez uvedenia obsahu dohody o vyplňovacom práve, nie je možné ustáliť, kto a kedy doplnil údaj o splatnosti spornej zmenky.

Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že zmenka nebola vystavená ako vistazmenka, ale ako blankozmenka, vychádzal pri nadobudnutí zmenky len z prehlásenia prevodcu zmenky, že zmeny na zmenke boli vykonané oprávnene, i keď sám prevodca (P., s. r. o., V.) mal pochybnosti,   resp.   nevedel,   či   zmenka   bola   vystavená   ako   blanket   (viď   č. 1.   159). Nepresvedčil   sa,   čo   bolo   obsahom   vyplňovacieho   práva,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že dohoda bola len ústna, čo je značné riziko, nakoľko bude možné majiteľovi zmenky úspešne namietať porušenie tejto dohody.

Žalobca pri prevode cenného papieru s vysokou nominálnou hodnotou - 400 000 000,-Kč, všeobecne známou skutočnosťou, že žalovaný popiera platnosť všetkých zmeniek vystavených   bývalým   štatutárom   spoločnosti   Ing.   D.,   ako   aj   na   dohodnuté   podmienky zaplatenia kúpnej   ceny,   ktoré boli viazané na splnenie záväzku   výstavcu -   zmenkového dlžníka (článok 2 bod 2.2 zmluvy zo dňa 17. 10. 2005), sa previnil hrubou nedbanlivosťou. Ako nový majiteľ zmenky mal v rozumnom rozsahu preveriť aj údaje doterajšieho majiteľa a neuspokojiť sa len pasívne s informáciou prevodcu, že zmeny na zmenke boli vykonané dôvodne. Pri zachovaní zvyčajnej bdelosti sa mohol dozvedieť o okolnostiach neexistencii alebo existencii obsahu vyplňovacieho práva.“

Najvyšší   súd   v   ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   poukázal na dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, t. j. že konanie v predmetnej veci je zaťažené inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konštatoval, že dovolateľ túto vadu namietal v súvislosti s vymedzením obsahu procesných povinností účastníkov konania, pričom uviedol:

„O vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia sa jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku....

Je   nevyhnutné   rozlišovať   medzi   neunesením   dôkazného   bremena,   ktoré   zaťažuje žalovaného (povinného) a hodnotením dôkazov súdmi v zmysle § 132 O. s. p. Ak žalovaný tvrdí, že žiadne vyplňovacie právo neexistovalo, resp. zmenka bola neoprávnene vyplnená a namietal   žalobcovi   hrubú   nedbanlivosť   pri   jej   nadobudnutí,   pritom   remitent   nevedel v konaní uviesť žiadne relevantné skutočnosti o existencii dohody o vyplňovacom práve, nevyvrátil   námietky   neexistencie   dohody,   potom   niet   čo   preukazovať.   Dôkaz   -   výpoveď svedka   R.   Z.   je   absolútne   spochybniteľný,   nedôveryhodný   a   protirečivý   s výpoveďou ďalšieho svedka p. Š.

Žalovaný poukázal na ustanovenie § 69 ZZŠ, podľa ktorého, ak bol text zmenky zmenený, sú tí, ktorí sa podpísali na zmenku po tejto zmene, zaviazaní podľa zmeneného textu; tí, ktorí sa podpísali prv, sú zaviazaní podľa textu pôvodného. To znamená, že zmenka v čase pred doplnením dátumu bola vytavená bez uvedenia splatnosti a jednalo sa o platnú zmenku na videnie (§76 ods. 2 ZZŠ ). Zročnosť zmenky nastáva v deň, v ktorý zmenka na videnie bola predložená na platenie. Takáto zmenka musí byť predložená na platenie do jedného   roku   od   dátumu   vystavenia   (§   34   ods.   1   ZZŠ).   Všetky   práva   zo   zmenky   proti príjemcovi sa premlčia za tri roky odo dňa jej zročnosti (§ 70 ods. 1 ZZŠ).

Žalovaný vzniesol námietku premlčania, na ktorú je súd povinný prihliadať v prípade opodstatnenosti   námietky   žalovaného,   že   dátum   splatnosti   bol   na   zmenke   doplnený neoprávnene.

Treba   prisvedčiť   námietkam   dovolateľa   v   časti   I.   a   II.,   že   súdy   nevykonali dokazovanie v rozsahu a spôsobom uvedeným v ust § 132 O. s. p. a vznesenú námietku neexistencie   vyplňovacieho   práva   nesprávne   preniesli   v   rámci   dôkazného   bremena   na žalovaného ako povinného. Neexistencia skutočností sa preukázať nedá.

Keďže   uvedené   skutočnosti   majú   zásadný   význam   na   oprávnenosť   vydania zmenkového   platobného   rozkazu,   dovolací   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa dôvodmi dovolateľa, uvedenými v časti III. a IV. tzv. kauzálnymi námietkami.“

Najvyšší súd na základe citovaných skutočností zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou   v   konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je podávať výklad právnych predpisov,   ktoré   všeobecný   súd   v   dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu [v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v zmenkovom zákone a Občianskom súdnom poriadku] nie je svojvoľný, t. j. či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Obdo 4/2009 pri prerokovaní mimoriadneho dovolania a jeho uznesenie z 12. mája 2010 opodstatňujú prijatie sťažnosti na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   formulovanej   požiadavke   na   ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Podľa § 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na   výrok   napadnutého   rozhodnutia.   Ide   predovšetkým   o   porušenie   procesných   práv účastníka, ktoré nemožno podriadiť pod § 237 OSP, ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri hodnotení konkrétne namietanej vady dovolací súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, ak by k predmetnej vade konania nedošlo.

Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije iný právny predpis, ako mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyloží. Právny záver sa môže   týkať   bezprostredne   predmetu   konania,   ale   aj   posúdenia   predbežnej   otázky, dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu a pod.

Z odôvodnenia uznesenia z 12. mája 2010 je zrejmé, že najvyšší súd sa stotožnil s dovolacími dôvodmi generálneho prokurátora, ktoré sa týkali výkladu § 10 zmenkového zákona   a   hodnotenia   toho,   či   sa   sťažovateľ   pri   nadobúdaní   zmenky   previnil   hrubou nedbanlivosťou, a tiež otázky dôkazného bremena v súvislosti s doplnením údaja splatnosti do textu zmenky. Základom oboch dovolacích dôvodov je zistenie vyplývajúce z konania pred okresným súdom a krajským súdom, že zmenka bola vystavená bez uvedenia dátumu splatnosti.   Sťažovateľ   tvrdil,   že „zmenka   nebola   vystavená   ako   vistazmenka,   ale   ako blankozmenka“ s tým, že sťažovateľ vychádzal pri nadobudnutí zmenky „len z prehlásenia prevodcu zmenky, že zmeny na zmenke boli vykonané oprávnene, i keď sám prevodca (P., s. r. o., V.) mal pochybnosti, resp. nevedel, či zmenka bola vystavená ako blanket“. Žalovaný tvrdil,   že   zmenka   nebola   vyplnená   v   súlade   s   vyplňovacím   právom,   prípadne   že   bola vystavená ako vistazmenka bez uvedenia údaja splatnosti. V súvislosti s touto procesnou situáciou poukázal najvyšší súd na vykonané dôkazy, a to výpovede svedkov – R. Z. a Ing. I. Š. – predsedu predstavenstva S., a. s., pričom poukázal na rozpory vo výpovediach týchto svedkov,   na   obsah   notárskej   zápisnice   č.   NZ   270/2001   N   273/2001   a   na   písomnosti predložené žalovaným „jednania, konané v mesiaci august 2002 so spoločnosťou D.“.

Na tomto skutkovom základe najvyšší súd hodnotil, či možno dospieť k právnemu záveru o tom, či sa sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou podľa § 10 zmenkového zákona, a tiež to, či konajúce súdy správne vyhodnotili rozloženie dôkazného bremena, a teda aj zodpovednosť účastníka za to, že neboli preukázané jeho tvrdenia.   Najvyšší   súd   poukázal   na   to,   že   sťažovateľ „pri   prevode   cenného   papiera s vysokou nominálnou hodnotou – 400 000 000,- Kč, všeobecne známou skutočnosťou, že žalovaný   popiera   platnosť   všetkých   zmeniek   vystavených...   Ing.   D...   sa   previnil   hrubou nedbanlivosťou“. Tento záver najvyšší súd ďalej odôvodňuje:

„Ako nový majiteľ zmenky mal v rozumnom rozsahu preveriť aj údaje doterajšieho majiteľa a neuspokojiť sa len pasívne s informáciou prevodcu, že zmeny na zmenke boli vykonané dôvodne. Pri zachovaní zvyčajnej bdelosti sa mohol dozvedieť o okolnostiach neexistencii alebo existencii obsahu vyplňovacieho práva.“

Pokiaľ ide o „rozloženie“ dôkazného bremena poukázal na to, že „ak žalovaný tvrdí, že   žiadne   vyplňovacie   právo   neexistovalo,   resp.   zmenka   bola   neoprávnene   vyplnená a namietal   žalobcovi   hrubú   nedbanlivosť   pri   jej   nadobudnutí,   pritom   remitent   nevedel v konaní uviesť žiadne relevantné skutočnosti o existencii dohody o vyplňovacom práve, nevyvrátil   námietky   neexistencie   dohody,   potom   niet   čo   preukazovať.   Dôkaz   -   výpoveď svedka   R.   Z.   je   absolútne   spochybniteľný,   nedôveryhodný   a   protirečivý   s výpoveďou ďalšieho svedka p. Š.“, a na základe týchto skutočností dospel k záveru, že konajúce súdy „vznesenú   námietku   neexistencie   vyplňovacieho   práva   nesprávne   preniesli   v   rámci dôkazného bremena na žalovaného ako povinného. Neexistencia skutočnosti sa preukázať nedá.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu v sťažovateľom napadnutom uznesení a postup najvyššieho súdu v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, a preto ich ústavný súd považuje za ústavne udržateľné. Pokiaľ ide o záver najvyššieho súdu, že sťažovateľovi za citovaných okolností   možno   pričítať   hrubú   nedbanlivosť   pri   nadobúdaní   zmenky,   ústavný   súd poukazuje na to, že od majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní aj na základe výkladu § 10 zmenkového   zákona   možno   očakávať   rozumné   úsilie   overiť   určité   údaje   súvisiace so zmenkou. Rozsah týchto nárokov nemožno vopred vymedziť, ich rozsah a charakter bude závisieť od konkrétnych okolností prípadu. Poznanie o tom, že ide o blankozmenku alebo že ide o zmenku, ktorá bola pôvodne nevyplnená a teraz je vyplnená nesprávne, bude vyplývať predovšetkým zo samotnej zmenky, ale ani iné prípady nemožno vylúčiť (pozri Kovařík, Z.: Zákon směnečný a šekový Komentář. Praha: C. H. BECK 2005, s. 50). Podobne sa rozumná opatrnosť očakáva pri nadobúdaní zmenky, na ktorej nesúhlasia údaje zmenkovej sumy, keď je doplnená suma neprimerane vysoká k majetkovým pomerom dlžníka, alebo pri zaisťovacej zmenke za určitých okolností možno očakávať, aby sa majiteľ presvedčil, či dlh, ktorý má byť zaistený zmenkou, stále trvá (napr. Kizlink – Spišiak: dedičia: Zmenkové právo   Komentár.   Šamorín:   Heuréka   2005,   s.   8889).   Z   týchto   dôvodov   je   tento   záver legitímny, vyplýva z výkladu § 10 zmenkového zákona a zo zisteného skutkového stavu, nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, a preto je ústavne udržateľný.

Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ústavný súd poukazuje na to, že správne rozloženie dôkazného bremena je závažnou predbežnou otázkou, je predpokladom záveru o tom, či konkrétny   účastník   dôkazné   bremeno   uniesol   alebo   nie,   pričom   tento   záver   priamo ovplyvňuje rozhodnutie vo veci samej. Dôkazným bremenom sa totiž rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho   dôvodu   musel   súd   rozhodnúť vo   veci   samej   v   jeho   neprospech.   Pre   neunesenie dôkazného bremena môže súd rozhodnúť v neprospech účastníka len vtedy, ak hodnotením všetkých v konaní vykonaných dôkazov nemožno urobiť záver o pravdivosti jeho tvrdení a ani o tom, že by jeho tvrdenia boli nepravdivé (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1241/2003 z 18. decembra 2003). V konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu je základným východiskom v rámci procesného dokazovania   abstraktnosť   a   nespornosť   zmenkového   záväzku,   ktorá   vyplýva z hmotnoprávneho predpisu a znamená, že dlžník zo zmenky – žalovaný nesie dôkazné bremeno v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu (§ 175 OSP) a je povinný preukázať odôvodnenosť svojich tvrdení v námietkach a ich vplyv na záväzok zo zmenky   (pozri   napr.   rozsudok   Krajského   obchodného   súdu   v   Brne z   1.   apríla   1994 sp. zn. 5 Cm 44/94). Uvedené ale neznamená, že žalobca nebude za žiadnych okolností zaťažený dôkaznym bremenom. V prvom rade je potrebné vychádzať z toho, že zmenka nie je   verejná   listina,   zákon   neprezumuje   jej   pravosť   a   pravdivosť   na   listine   uvedených skutočností. Významný je tiež okruh skutočností, ktoré zostali, prípadne sa stali spornými. Rozloženie dôkazného bremena určuje hypotéza príslušnej právnej normy, ktorá pomery účastníkov konania reguluje. Uvedené pravidlo možno vyjadriť aj tak, že dôkazné bremeno znáša ten účastník, v ktorého záujme je, aby súd uznal určitú skutočnosť za pravdivú (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2670/1998 z 10. októbra 2000).

V predmetnej situácii bolo nesporne preukázané, že zmenka bola vystavená bez údaja splatnosti. Sťažovateľ tvrdil, že išlo o vyplnenú blankozmenku s dohodou o vyplňovacom práve. Žalovaný tvrdil, že nešlo o blankozmenku alebo že blankozmenka bola vyplnená v rozpore s vyplňovacím právom. Okresný súd aj krajský súd sa priklonili k záveru, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia – považovali ho teda za nositeľa dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu, že nešlo o blankozmenku, resp. že dohoda o vyplňovacom práve nebola dodržaná. Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil a uviedol, že preukázať neexistenciu týchto skutočností nemožno, čím nepriamo naznačil, že prednosť má dôkazné bremeno   sťažovateľa,   ktorý   by   mal   v   prvom   rade   preukázať   existenciu   dohody o vyplňovacom práve a jej obsah. Tento záver nemožno považovať za arbitrárny, je logický a rešpektuje zásadu, že dôkazné bremeno znáša ten účastník, v ktorého záujme je, aby súd uznal určitú   skutočnosť za pravdivú. Rovnako tak odstraňuje logický   rozpor,   ktorý   bol spojený   so   záverom   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   podľa   ktorého   žalovaný   mal preukázať, že dohoda o vyplňovacom práve nebola dodržaná, čo by znamenalo popieranie skutočnosti,   ktorá   jednoznačne   v   konaní   nebola   preukázaná   a   ktorej   preukázanie   bolo v prospech protistrany.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu v namietanom konaní nebol svojvoľný, teda arbitrárny, najvyšší súd svoje závery   v   napadnutom   uznesení   primerane   odôvodnil.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade   s procesnoprávnymi a   hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení zmenkového zákona a ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy z dôvodu, že vo veci nerozhodoval nezávislý a nestranný súd

Jednotlivé aspekty princípu nezávislosti súdu je možné vnímať v troch rovinách. Súd predovšetkým   musí   fungovať   nezávisle   od   exekutívy   a   svoje   rozhodnutia   zakladať   na vlastnom slobodnom názore o skutkových okolnostiach a právnych dôvodoch. Musia tiež existovať garancie, ktoré umožnia nezávislé fungovanie súdu (napr. doživotné menovanie sudcov,   ochrana   pred   bezdôvodným,   príp.   svojvoľným   pozbavením   funkcie,   spôsob odmeňovania   sudcov   a   pod.).   A napokon,   súd   musí   byť   navonok   nezávislý,   preto   je potrebné   predchádzať   akémukoľvek   zdaniu   závislosti   súdu   (napr.   rozsudky   ESĽP vo veciach Ringeisen proti Rakúsku zo 16. júla 1971, Langborger proti Švédsku z 22. júna 1989 a pod.).

Sťažovateľ   namieta, že najvyšší   súd nebol   nezávislý   a nestranný, pričom   v tejto súvislosti   argumentoval   vzťahom,   resp.   prepojením   medzi   generálnym   prokurátorom a žalovaným, v ktorom má väčšinovú majetkovú účasť štát. Ústavný súd konštatuje, že tento vzťah nie je spôsobilý viesť k záveru o tom, že najvyšší súd nebol nezávislý a nestranný v predmetnom konaní.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   je   potrebné   rozlišovať   medzi oprávnenou   osobou   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   zákonnými   podmienkami a dôvodmi na podanie mimoriadneho dovolania a rozhodovaním o mimoriadnom dovolaní. Sťažovateľom   uvádzané   dôvody   sa   týkajú   výlučne   vzťahu   generálneho   prokurátora a žalovaného a smerujú tiež k spochybneniu ústavnosti inštitútu mimoriadneho dovolania a jeho   súladu   s   dohovorom.   Tieto   námietky   v   časti   nemôžu   byť   predmetom   konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (bližšie pozri odôvodnenie bodu II.1) a tiež nijako nespochybňujú   nezávislosť   a   nestrannosť   najvyššieho   súdu,   ktorému   je   zverené rozhodovanie   o   mimoriadnom   dovolaní.   Skutočnosť,   že   žalovaný   je   obchodnou spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu, sama osebe nijako nespochybňuje nezávislosť a nestrannosť najvyššieho súdu.

Garancie   nezávislosti   a   nestrannosti   súdov   existujú   aj   z   toho   dôvodu,   aby prerokovanie   veci   súdom   a   jeho   rozhodnutie   nebolo   ovplyvnené   povahou   učastníka konania,   teda   či   ide   o   fyzickú   osobu,   právnickú   osobu   alebo   štát.   Akceptovanie argumentácie sťažovateľa by viedlo k zovšeobecňujúcemu záveru, že súdy nie sú nezávislé a nestranné v konaniach, v ktorých je účastníkom štát, ktorý je však neprijateľný. Povaha účastníka konania, prípadne jeho vzťah k inému účastníkovi konania sama osebe nemá vplyv na nezávislosť a nestrannosť súdu, ktorý rozhoduje v predmetnej veci. Sťažovateľ v sťažnosti   neuviedol   žiadne   okolnosti   týkajúce   sa   vzťahu   žalovaného,   prípadne generálneho prokurátora a najvyššieho súdu, ktoré by viedli k pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti najvyššieho súdu alebo členov senátu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci. Ústavný súd poukazuje aj na to,   že prípadné   relevantné okolnosti   spochybňujúce napr. nezaujatosť   členov   senátu   najvyššieho   súdu   by   sťažovateľ   mohol   uplatniť   v   námietke zaujatosti   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorú   ale   v   konaní   pred najvyšším súdom neuplatnil.

K   námietke   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   prihliadol   na   skutočnosť,   že   žalovaný popiera pravosť zmeniek a odmieta ich preplatiť, čím malo dôjsť k jeho rozhodnutiu pod vonkajším vplyvom, ústavný súd uvádza, že táto námietka tiež nie je spôsobilá spochybniť nezávislosť   a   nestrannosť   najvyššieho   súdu.   Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   je zrejmé,   že   najvyšší   súd   túto   okolnosť   uvádza   v   súvislosti   s   hodnotením   toho,   či   sa sťažovateľ pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou, uvádza ju ako jednu zo skutočností, ktorá mohla mať vplyv na formovanie subjektívneho postoja sťažovateľa k zmenke   pri   jej   nadobúdaní.   Z   tejto   argumentácie   nemožno   odvodiť   záver   o   tom,   že najvyšší   súd   rozhodol   na   základe   nenáležitého   vonkajšieho   vplyvu.   V   tejto   súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že nezávislosť alebo nestrannosť súdu nemôže spochybniť hodnotenie správnosti jeho procesných postupov, výrokov a odôvodnení jeho rozhodnutí (m. m. III. ÚS 27/03).

V tomto kontexte sťažovateľ namietal aj údajnú účelovosť novelizácie Občianskeho súdneho   poriadku   uskutočnenú   zákonom   č.   484/2008   Z.   z.,   ktorým   sa   dopĺňa   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 484/2008 Z. z.“), ktorá mala byť zásahom štátu prostredníctvom zákonodarnej moci do prebiehajúceho súkromnoprávneho sporu, a tým aj do nezávislosti súdnej moci. Sťažovateľ v rámci tejto argumentácie poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Grécke rafinérie Stran a Stratis Andreadis proti Grécku z 9. decembra 1994. Ústavný súd konštatuje, že závery z tohto   rozsudku   nemožno   v   tejto   veci   aplikovať.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva v predmetnej   veci   vyslovil   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu,   že   grécky zákonodarný   orgán   prijal   zákon,   ktorý   upravoval   práva   a   povinnosti   hmotnoprávneho charakteru, ktoré priamo tvorili predmet v tom čase prebiehajúceho konania, v ktorom bol účastníkom štát, pričom toto konanie sa vyvíjalo v jeho neprospech a zvrat vo veci sa docielil až prostredníctvom predmetnej novelizácie. Predmetom zákona č. 484/2008 Z. z. nie sú práva a povinnosti hmotnoprávneho charakteru, ktoré by tvorili predmet konania, ktorého sa týka sťažnosť sťažovateľa. Sťažovateľ navyše účelovosť predmetnej novelizácie odôvodňuje jej vzťahom s inou vecou, a nie s vecou týkajúcou sa sťažovateľa, preto jeho námietka v tomto smere neobstojí.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného práva   na   súdnu   ochranu   nestranným   a   nezávislým   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy

Spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňa   okrem   iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho   konania   (osobitne   sporového   konania)   majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a   ktorý   z   účastníkov   je   žalovaný   (II.   ÚS   35/02, IV. ÚS 126/09).

Sťažovateľ   argumentoval   aj   v   tejto   súvislosti   vzťahom,   resp.   prepojením   medzi generálnym   prokurátorom   a   žalovaným,   v   ktorom   má   väčšinovú   majetkovú   účasť   štát. Ústavný súd konštatuje, že tento vzťah nie je spôsobilý viesť k záveru o porušení rovnosti účastníkov v konaní. Zo sťažnosti a zo súdneho spisu je zrejmé, že mimoriadne dovolanie bolo   doručené   sťažovateľovi   a   sťažovateľ   sa   k   mimoriadnemu   dovolaniu   vyjadril. Sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   sa   expressis   verbis   nevysporiadal   v   napadnutom uznesení s jeho argumentáciou. Z odôvodnenia uznesenia z 12. mája 2010 je zrejmé, akými úvahami sa najvyšší súd spravoval a na základe akých dôvodov zrušil rozsudky krajského súdu a okresného súdu. Odôvodnenie najvyššieho súdu sa týmto nepriamo vysporadúva aj s argumentáciou   sťažovateľa.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľovi   bola poskytnutá primeraná možnosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesením z 12. mája 2010 a namietaným porušením základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva na majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05), ako aj základné právo podnikať a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   (m.   m.   IV.   ÚS   146/09,   III.   ÚS   56/2010, III. ÚS 96/2011). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj   naďalej   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 M Obdo 4/2009 a jeho uznesenie z 12. mája 2010 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené,   nemohlo   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho uznesením   dôjsť   ani k porušeniu   základných   práv podľa   čl.   20 ods.   1 a čl.   35 ods.   1 v spojení s čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012