znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. O., B., a Ing. M. L., B., zastúpených advokátkou JUDr. M. T., S., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru S. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-413/2-OVK-B2-2004, ako aj postupom Okresnej prokuratúry B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. O. a Ing. M. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2010 doručená sťažnosť   JUDr. K. O., B., a Ing. M. L., B. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených   advokátkou   JUDr.   M.   T.,   S.   Sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru S. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-413/2-OVK-B2-2004, ako aj postupom Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“).

Zo   sťažnosti   a   z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   sťažovateľky 13. mája 2002 oznámili okresnej prokuratúre skutočnosti nasvedčujúce, že nimi označenými osobami   bol   spáchaný   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a   4   Trestného   zákona platného   a   účinného   v   čase   oznámenia.   Zo   zápisníc   z   výsluchov   poškodených (sťažovateliek), ktoré sa uskutočnili 24. januára 2003 (JUDr. K. O.) a 27. januára 2003 (Ing. M.   L.),   vyplýva,   že   sťažovateľky   si   uplatnili   nárok   na   náhradu   škody   v   súlade   s ustanoveniami § 43 Trestného poriadku platného a účinného v čase konania.

Dňa   4.   novembra   2002   bolo   na   základe   uvedeného   trestného   oznámenia vyšetrovateľkou okresného riaditeľstva začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Dňa 3. apríla 2003 bol do konania pribratý znalec z odboru   stavebníctva,   ktorý   vypracoval   a   predložil   9.   júla   2003   znalecký   posudok (č. 007/2003). V období od 14. apríla 2003 do 5. februára 2004 boli v predmetnej veci uskutočnené výsluchy troch svedkov.

Dňa   5.   februára   2004   vyšetrovateľka   okresného   riaditeľstva   vydala   uznesenie, ktorým vzniesla podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) a pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Trestného zákona oba spáchané spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona proti sťažovateľkami označeným osobám. V období od 13. júla 2005 do 28. septembra 2005 boli v predmetnej veci uskutočnené výsluchy piatich svedkov.

Zo   spisu   viažuceho   sa   na   predmetné   konanie   ústavný   súd   zistil,   že   okresné riaditeľstvo na pokyn prokurátorky okresnej prokuratúry uznesením č. k. ORP-413/2-OVK-B2-2004   z   21.   decembra   2005   rozhodlo   o   zastavení   trestného   stíhania   sťažovateľkami označených osôb podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Proti predmetnému uzneseniu podali sťažovateľky sťažnosť. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v B. uznesením č. k. 2 KPt 19/06-16 z 9. februára 2006 rozhodla o zrušení napadnutého uznesenia podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a súčasne uložila vyšetrovateľke okresného riaditeľstva, aby vo veci znovu konala a rozhodla.

Podnetom   zo   4.   decembra   2006   sťažovateľky   požiadali   okresnú   prokuratúru o preskúmanie   postupu   policajta   (vyšetrovateľky)   v   zmysle   §   210   Trestného   poriadku. Okresná prokuratúra vo svojej odpovedi na podnet (v prípise z 31. decembra 2006) okrem iného   uviedla,   že „...   boli   zistené   prieťahy   vo   vyšetrovaní,   týkajúce   sa   však   najmä povinnosti vyšetrovateľa poskytnúť informácie o stave prípravného konania dozorujúcemu prokurátorovi, ktoré boli následnými úkonmi napravené“.

Dňa   1.   februára   2008   prokurátor   okresnej   prokuratúry   (v   nadväznosti   na   zákon č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov) odovzdal obsah na vec sa vzťahujúceho dozorového spisu sp. zn. 4 Pv 43/05 Okresnej prokuratúre P.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   vyšetrovanie   vedené   okresným   riaditeľstvom v predmetnej trestnej veci nebolo dosiaľ skončené.

Sťažovateľky vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

,,Ústavné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené nečinnosťou Okresného riaditeľstva Policajného zboru S., S. a nečinnosťou Okresnej prokuratúry B., B. v trestnej veci vedenej Okresným riaditeľstvom Policajného zboru S., S. pod ČVS: ORP-413/2-OVK-B2-2004. Ukladá sa Okresnému riaditeľstvu Policajného Zboru S., S. a Okresnej prokuratúre B., B., aby vo veci ďalej konali bez prieťahov až do podania obžaloby.

Sťažovateľkám sa priznáva finančné zadosťučinenie každej vo výške po 5.000,- Eur, ktoré sú Okresné riaditeľstvo Policajného zboru S., S. a Okresná prokuratúra B., B. povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru S., S. a Okresná prokuratúra B., B. povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy konania sťažovateliek v sume 303,31 EUR na účet JUDr. M. T., advokátky č..., vedený vo V., a. s. pobočka S., v lehote lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateliek   je   namietané   porušenie   ich   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-413/2-OVK-B2-2004 a postupom okresnej prokuratúry.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky namietajú konanie okresného riaditeľstva, pred ktorým sa vedie trestné stíhanie proti nimi označeným osobám pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a pre trestný čin poškodzovania veriteľa   podľa   §   256   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   3   Trestného   zákona   oba   spáchané spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, a to z dôvodu, že v ňom dochádza k zbytočným   prieťahom.   Vzhľadom   na   to   podali   sťažovateľky   okresnej   prokuratúre „Sťažnosť na postup vyšetrovateľky Ing. I. Š., žiadosť o odňatí veci a pridelení veci novému vyšetrovateľovi“,   ktorá   podľa   §   17   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní [§ 230 ods. 2 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)].

Sťažovateľky   teda   podali   podľa   ustanovenia   §   210   Trestného   poriadku   okresnej prokuratúre   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta   (vyšetrovateľky),   najmä   aby   boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní v ich trestnej veci.

V zmysle citovanej právnej normy je prokurátor povinný v rámci prokurátorského dozoru   nad   prípravným   konaním,   ale   aj   na   základe   žiadosti   osôb   uvedených   v   tomto ustanovení   odstraňovať nezákonnosti   a   nesprávnosti   v   postupe   policajta.   Ak   prokurátor zistí, že žiadosť je odôvodnená, odstráni zistené nedostatky buď sám, alebo dá na to pokyn policajtovi. Žiadateľa o spôsobe vybavenia podnetu prokurátor písomne upovedomí.

Žiadosť sťažovateliek o preskúmanie postupu okresného riaditeľstva teda vybavil nadriadený   orgán,   t.   j.   okresná   prokuratúra.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods.   1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup okresného riaditeľstva, pretože jeho postup preskúmala okresná prokuratúra, ktorá prijala opatrenia na nápravu zisteného stavu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti   (teda   vo   vzťahu   k   okresnému   riaditeľstvu)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Čo sa týka namietaného porušenia označeného základného práva sťažovateliek postupom   okresnej   prokuratúry,   ústavný   súd   zo   sťažnosti   zistil,   že   prokurátor   okresnej prokuratúry listom z 31. decembra 2006 sťažovateľkám okrem iného oznámil, že „... došlo k obnoveniu bezprieťahovosti prípravného konania, nebol zistený dôvod na odňatie veci príslušnému vyšetrovateľovi podľa ust. § 230 ods. 2 písm. f) Trestného poriadku, v dôsledku čoho bola podaná žiadosť o preskúmane zákonnosti policajta vzhľadom na svoju dodatočnú nedôvodnosť vybavená bez prijatia požadovaných opatrení“.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie opakovaného   podnetu   ako   prostriedku   nápravy   v   rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre   a   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ, m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05,   I. ÚS 186/05,   II.   ÚS   94/06,   I.   ÚS   112/06).   Podnet   (opakovaný   podnet)   zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o   prokuratúre   poskytoval   a   stále   poskytuje sťažovateľkám prostriedok nápravy – podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona   o   prokuratúre),   ktorým   sa   mohli,   resp.   môžu   domáhať preskúmania   zákonnosti napadnutého postupu okresnej prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľkám dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc krajského prokurátora (prípadne následne generálneho prokurátora Slovenskej republiky) záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na základe podnetu sťažovateliek dospel k záveru, že označený postup okresnej prokuratúry, prípadne postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Sťažovateľky   nie   sú   oprávnené   vyberať   si   orgán   verejnej   moci,   ktorý   im   má poskytnúť ochranu označených porušení základného práva. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľky,   ak   sa   domnievajú,   že   okresná   prokuratúra   porušila   ich   základné   právo, nevyužili (hoci mohli, mali a dosiaľ môžu využiť) tie právne prostriedky, ktoré im zákon účinne   poskytuje   na   ich   ochranu   proti   opatreniu   nimi   označeného   orgánu   činného v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by prípadne mohla vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity).

Sťažovateľky nevyužil podnet ani opakovaný podnet v zmysle § 31 až § 36 zákona o prokuratúre, ale obrátili sa priamo na ústavný súd, v dôsledku čoho bola ich sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k okresnej prokuratúre) podaná predčasne podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Je potrebné poznamenať, že citované ustanovenia § 31 a § 36 zákona o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov v ňom vymenovaných orgánov verejnej moci, ktoré sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011