znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   G.,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 179/2009 z 9. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára 2010 doručené podanie Ing. I. G., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré bolo označené ako „Sťažnosť pre porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   domáhať   sa   zákonom   stanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Prešove   pod   sp.   zn.   7   Co 179/2009“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 179/2009 z 9. novembra 2009 v konaní o určenie vlastníckeho práva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   č.   k. 7 Co 178/2009, (ktoré som prevzal dňa 16. 12. 2009) bolo vo výrokovej časti určené, že:

-sudkyňa V. Č. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,

-potvrdzuje uznesenie, -zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“...

Týmto v zákonnej lehote podávam proti hore uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu č. k. 7 Co 179/2009 zo dňa 9. 11. 2009 túto ústavnú sťažnosť, ktorou ho napádam v celom rozsahu v tej časti, ktorou zrušil rozsudok prvého stupňa v spojení s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v napádanej časti považujem za rozhodnutie, ktoré   je   zmätočné   rozhodnutie,   ktorým   miesto   toho,   aby   bolo   zastavené   konanie,   resp. odmietnutý žalobný návrh žalobcom, odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v čom ja vidím porušenie mojich ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Odvolací súd podľa môjho názoru, keď na s. 4 svojho rozhodnutia zo dňa 9. 11. 2009 uvádza, že z obsahu podania je zrejmé, že ich úmysel nezodpovedal nimi formulovanému petitu   zmenenej   žaloby.   Podľa   môjho   názoru,   sa   súd   prvého   stupňa   vôbec   právne nevysporiadal s právoplatným uznesením súdu prvého stupňa č. k. 8 C/126/2007-123 zo dňa 9. 2. 2009.

Zmätočnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vidím v tom, že odvolací súd rozhodol ako rozhodol v rozpore s právoplatným uznesením súdu prvého stupňa č. k. 8 C/126/2007- 93 zo dňa 9. 2. 2009, proti ktorému odvolanie nebolo prípustné a ani ja a ani žalobcovia v 1.   až   3.   rade   nepodali   proti   nemu   odvolanie   (zdôrazňujem,   že   samotní   žalobcovia prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadali   o pripustenie   zmeny   pôvodného žalobného   petitu)   a preto   podľa   môjho   názoru   neobstojí   názor   odvolacieho   súdu,   že formulovaný petit zmenenej žaloby neodpovedá obsahu ich podania...

Na základe uvedeného, je podľa môjho názoru nesprávny právny názor odvolacieho súdu, ktorým zrušil napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa mojím odvolaním a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa s tým, že tento po vrátení veci má postupovať podľa § 43 ods. 1 O. s. p., veď tomuto postupu bráni právoplatné uznesenie súdu prvého stupňa č.   k. 8 C/126/2007-93 zo dňa 9. 2. 2009, ktoré nebolo napadnuté v zákonnej lehote účastníkmi konania a uvedené uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby, teda nebolo a ani nemohlo byť zrušené odvolacím súdom?

Opravné uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 8 C/126/2007-148 zo dňa 5. 6. 2009 nie je žalobný petit, ale len záhlavie rozsudku o určenie vlastníckeho práva po nebohom M. M. zomretom  ...,   ako   to   je   zrejmé   z právoplatného   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   č.   k. 8 C/126/2007-93 zo dňa 9. 2. 2009...

Som toho názoru, že napádaným uznesením odvolacieho súdu boli porušené moje ústavné práva na súdnu ochranu, lebo podľa môjho názoru mal odvolací súd vyhovieť môjmu odvolaniu v napádanej časti a zamietnuť v celom rozsahu žalobný návrh žalobcov a priznať mi trovy konania – trovy právneho zastúpenia v sume 200.- eur JUDr. H. ako som ich vyčíslil súdu prvého stupňa.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Ústavné právo sťažovateľa Ing. I. G. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Prešove   pod   sp.   zn.   7   Co 179/2009 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co 179/2009 zo dňa 9. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46   ods.   1   ústavy skúma, či   konanie ako   celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecným   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí vo veci sp. zn. 7 Co 179/2009 z 9. novembra 2009 ako súd odvolací okrem iného uviedol:

„Vo vzťahu k veci samej odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal rozsudok v spojení s opravným uznesením bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že v konaní došlo k vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V danom   prípade   za   vlastníka   spoluvlastníckeho   podielu   k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 227 kat. úz. Ruské bola určená už nežijúca osoba. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 7 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto spôsobilosť zanikne.

Vychádzajúc   z tohto   ustanovenia   smrťou   zanikajú   akékoľvek   práva   a povinnosti fyzickej osoby.Za takejto situácie nebolo objektívne možné za vlastníka spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam určiť nebohého M. M. Takto formulovaný petit žaloby mohol viesť   iba   k jej   zamietnutiu,   samozrejme   len   vtedy,   ak   žalobcovia   sa   skutočne   takéhoto nároku domáhali. Z obsahu podania žalobcov zo dňa 2. 2. 2009 (č. l. 89 spisu) je zrejmé, že ich   úmysel   nezodpovedal   nimi   formulovanému   petitu   zmenenej   žaloby.   Predmetom zmenenej žaloby malo byť určenie, že do dedičstva po M. M. patrí sporný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam zapísaný na LV č. 227 kat. úz. Ruské. Tento nesúlad mal byť odstránený postupom vyplývajúcim z § 43 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia sudca alebo   poverený   zamestnanec   súdu   uznesením   vyzve   účastníka   konania,   aby   nesprávne, neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   doplnil   alebo   opravil   v lehote,   ktorú   určí,   ktorá nemôže   byť   kratšia   ako   10   dní.   V uznesení   uvedie   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie vykonať.

Okrem   toho   žalobcovia   mali   byť   vyzvaní   aj   na   doplnenie   údajov   týkajúcich   sa presného   označenia   sporných   nehnuteľností   v súlade   s osobitným   predpisom,   ktorým   je Katastrálny zákon. Za takéto doplnenie sa nedá považovať požiadavka právneho zástupcu žalobcov o pripustenie opravy zmeneného žalobného petitu, prednesená na pojednávaní dňa 13. 5. 2009, v ktorej jednotlivé parcelné čísla, výmera a druh pozemkov vôbec špecifikované nie sú.

Ak teda súd prvého stupňa bez toho, aby vyzval žalobcov na odstránenie nedostatkov v zmenenej žalobe, určil za vlastníka sporného spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam nebohého M. M., rozhodol o niečom, čo podľa obsahu zmeny žaloby nebolo ani predmetom konania.   Postupom   súdu   tak   došlo   k odňatiu   možnosti   žalobcom   konať   pred   súdom, v dôsledku čoho odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení spisu bude potrebné žalobcov vyzvať na upresnenie ich žalobného petitu tak, aby tento zodpovedal požiadavke na určenie že do dedičstva po M. M. patrí konkrétny spoluvlastnícky podiel k presne špecifikovaným nehnuteľnostiam. Až po takomto upresnení bude možné vo veci opätovne rozhodnúť.“

K ďalšej námietke sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu o nevylúčení sudkyne krajský súd uviedol:

„Ďalším rozhodnutím a to uznesením zo dňa 11. 8. 2009 č. k. 8 C 126/07-153 bolo žalovanému uložené zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,- eur. Vo včas podanom odvolaní žalovaný navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. Ako dôvod uviedol,   že ním vyjadrené presvedčenie spochybňujúce nestrannosť a nezaujatosť sudkyne nie je možné stotožňovať so vznesením námietky zaujatosti.

Žalovaný vo svojom opravnom prostriedku vo veci samej, okrem iného poukázal na to,   že   sudkyňa   JUDr.   V.   Č.   nebola   nestrannou   a nezaujatou   sudkyňou,   čím   došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Takéto podanie po obsahovej stránke (§ 41 ods. 2 O. s. p.) sa nedá hodnotiť inak ako námietka zaujatosti. V tejto námietke je uvedené proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť sudca vylúčený a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Žalovaným podaná námietka zaujatosti teda spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 15a ods. 3 O. s. p.

Podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania sa platí súdny poplatok vo výške 66,- eur, tak ako to ustálil súd prvého stupňa. V dôsledku uvedeného odvolací súd v súlade s ust. § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.“

Z rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým zrušil   rozsudok   prvého   stupňa   v spojení s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, vyplynulo, že toto jeho rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   reagoval   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia na všetky zásadné otázky, ktoré sťažovateľ namietal.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred   všeobecným   súdom   za   porušenie   týchto   práv (I. ÚS 3/97).

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (II.   ÚS   4/94,   mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010