znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Č., Š., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., S., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej   republiky   a   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Senica   č.   k.   4   C   147/2005-324 z 13. marca   2008   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   9   CoD/34/2008-417 z 30. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2008 doručená sťažnosť D. Č., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. K., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 147/2005-324 z 13. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoD/34/ 2008-417 z 30. septembra 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«... Boli porušené moje základné ľudské práva menovite právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Postupom Okresného súdu v Senici v konaní 4 C   147/05   a Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   9   CoD   34/2008   mi   bolo   znemožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva. Toto mi bolo znemožnené tým, že   oba   súdy   odmietli   vykonať   vo   veci   potrebné   dokazovanie   nariadením   preskúmania znaleckého   posudku   č.   20/2007,   ktoré   som   včas   a riadne   navrhla   vykonať.   Tým   mi znemožnili   preukázať   skutočný   stav   veci   a nesprávnym   rozhodnutím   ma   zbavili   môjho majetku. Týmto porušili aj moje ústavné právo vlastniť majetok, ktoré je zaručené čl. 20 Ústavy SR.

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu v Senici rozhodol súd tak, že môj návrh na určenie neplatnosti závetu neb. I. K.r. H. nar... zo dňa 26. 4. 1996 označený ako „Moja posledná vôľa“ spísaný advokátom JUDr. F. M. zamieta. Týmto rozsudkom ma ďalej súd zaviazal zaplatiť náhradu trov konania odporcovi v 1. rade Ing. J. K... vo výške 28.494,40 Sk a náhradu trov konania odporcovi v 2. rade K. K. vo výške 16.229,20 Sk. Napokon ma súd zaviazal zaplatiť trovy štátu vo výške 50.760 Sk.

Tento rozsudok som napadla odvolaním zo dňa 16. 4. 2008. V tomto odvolaní som napadnutému rozsudku najviac vytýkala, že nevykonal preskúmanie znaleckého posudku č. 20/2007,  ...napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   v Senici   potvrdil   a naviac   ma   zaviazal zaplatiť odporcom náhradu trov odvolacieho konania...».

Sťažovateľka namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd, sa dopustili chýb tým, že neúplne zistili skutkový stav, pretože nevykonali navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich   skutočností   -   sťažovateľka   navrhla   vykonanie   kontrolného   znaleckého posudku.   K tomu   uviedla,   že „okresný   súd   oba   tieto   návrhy   zamietol,   čím   znemožnil správne   zistenie   skutkového   stavu.   Krajský   súd   znalca   síce   vypočul,   ale   ten   len nepresvedčivo   obhajoval   svoj   záver   uvedený   v znaleckom   posudku   č.   20/2007   a nijako nezdôvodnil   zásadný   rozpor   záverov   tohto   znaleckého   posudku   so   závermi   znaleckého posudku 178/2001.“

Druhá   námietka   sťažovateľky   sa   týka   jej   tvrdenia,   že   obidva   súdy „dospeli   na základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   keď   konštatovali,   že poručiteľka bola spôsobilá na právne úkony, hoci opak je pravdou a je zrejmé (hlavne to vyplýva zo záverov znaleckého posudku 178/2001),   že poručiteľka spôsobilá na právne úkony nebola“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   oba   súdy   si   mali   vyžiadať   preskúmanie   znaleckého posudku č. 20/2007, čo navrhla už v konaní pred okresným súdom, v písomnom podaní krajskému   súdu   19.   augusta   2008,   ako   aj   pri   prerokúvaní   veci   na   krajskom   súde 30. septembra   2008.   Oba   súdy   podľa   nej   nerešpektovaním   jej   uvedených   návrhov znemožnili správne zistenie skutkového stavu. V tejto súvislosti napokon bez osobitného odôvodnenia uviedla, že „v konečnom dôsledku oba súdy porušili aj moje ďalšie ústavné právo   a to   právo   vlastniť   majetok...   a tým   ma   zbavili   možnosti   dediť   majetok   po poručiteľke“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozsudkom Okresného súdu v Senici 4 C 147/05 zo dňa 13. 3. 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave 9 CoD 34/2008 zo dňa 30. 9. 2008 bolo porušené právo D. Č. r. K. na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 Ústavy SR a právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 Ústavy SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a nie   je   v zásade   oprávnený   a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

1. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a základného práva vlastniť majetok (z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie   práva   upraveného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy)   podľa   čl.   20   ústavy   rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 147/05-324 z 13. marca 2008.

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o návrhoch,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych   predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   podľa čl.   46   a čl.   20 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu, sama uznala, že   má   k dispozícii   opravný   prostriedok   v systéme   všeobecného   súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 20 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 147/05-324 z 13. marca 2008 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   9   CoD/34/2008-417   z 30.   septembra   2008,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 147/005-324 z 13. marca 2008.

V predmetnej veci sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 9 CoD/34/2008-417 z 30. septembra 2008 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 147/2005-324 z 13. marca 2008, keď sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

V   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04). Preto ústavný súd preskúmal odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom sa krajský súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky takto:„Súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie. Vypočul svedkov, ktorí sa s nebohou poručiteľkou I. K. stýkali, ďalej svedkov ktorí boli prítomní pri právnych úkonoch, teda spísaní darovacích listín dňa 25. 4. 1996 i spísaní predmetného závetu tohto dňa. Oboznámil sa s listinným dôkazmi, napríklad so znaleckým posudkom, ktorý vyhotovil Dr.   K.   B.,   neurológ   a psychiater   vo   V.   dňa   13.   1.   2006.   Predmetom   tohto   znaleckého posudku   bolo   zistenie,   či   poručiteľka   v okamihu   spísania   závetu   v apríli   2006   bola svojprávna. Vypočul za tým účelom svedkov a zadovážil si lekársku správu z nemocnice v S. V zhrnutí   uviedol,   že v žiadnom   prípade   nevzniká   podozrenie,   že poručiteľka   v okamihu spísania   závetu   by   nemala   byť   svojprávna.   Ošetrujúci   lekár   Dr. B.   ju   dokonca   doma ošetroval,   asi   mesiac   pred   smrťou   bola   prevezená   do   nemocnice,   mohol   s ňou   celkom normálne hovoriť a bola orientovaná. Tento znalecký posudok zobral súd prvého stupňa ako listinný dôkaz. Súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie Znaleckým ústavom Univerzity v K., Lekárska fakulta, odbor zdravotníctvo a farmácia. Na záver tohto podrobne rozpracovaného posudku znalecký ústav uvádza, že pani I. K. bola v čase spísania závetu a darovacej zmluvy dňa 26. 4. 1996 bez psychotonických príznakov a bola teda v stave spôsobilosti na právne úkony. Jednoznačne odpovedali, že poručiteľka vedela v deň podpisu závetu 26. 4. 1996 posúdiť význam a dôsledky právneho úkonu,   ktorým bolo   podpísanie závetu.   Tento   znalecký   posudok   vypracovala   znalecká   komisia,   ktorú   tvorili   znalci Doc. MUDr. I.   D.,   PhD.,   MUDr.   A.   B.,   odborná   asistentka,   MUDr.   J.   V.,   odborná asistentka.

V priebehu konania na súde prvého stupňa navrhovateľka sa dostala do dôkaznej núdze,   vzhľadom   na   uskutočnené dokazovanie   nebolo   preukázané   jej   tvrdenie,   že závet spísaný poručiteľkou I. K. je neplatný z dôvodu duševnej poruchy poručiteľky.

S poukazom sna uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdil.“

Z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s hodnotením dôkazov vykonaných okresným súdom, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu, ktorý rozhodol na základe toho, že uzavrel, že závet spísaný poručiteľkou (matkou sťažovateľky) nie je neplatný z dôvodu duševnej poruchy poručiteľky.

K námietke   sťažovateľky, že ani krajský   súd,   ani okresný   súd   nevykonali ďalšie dôkazy, ktoré navrhla, ústavný súd uvádza, že z hľadiska odborného posúdenia zdravotnej spôsobilosti poručiteľky na spísanie závetu konštatovanie krajského súdu, že „súd (okresný) vykonal rozsiahle dokazovanie“, nemožno považovať ani za svojvoľné, ani arbitrárne len preto,   že   tento   jeho   záver   sa   opiera   o dôkazy   vykonané   okresným   súdom,   a to   nielen o znalecký posudok Ústavu Univerzity v K., Lekárskej fakulty č. 20/2007 z 29. novembra 2007,   ktorý   vypracovali traja znalci tohto znaleckého ústavu (nešlo teda   o posudok   len jedného znalca), ale aj o psychiatricko-neurologický posudok, ktorý bol vypracovaný vo V. 6. apríla 2007 znalcom univ. doc. Dr. K. M. pre potreby inej občiansko právnej veci vedenej na Krajskom súde vo V., ako aj o dve ďalšie lekárske potvrdenia, s ktorými sa sťažovateľka nestotožnila.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu procesný postoj účastníka konania zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť   všeobecného   súdu akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade   s platným procesným poriadkom (IV. ÚS 84/08). Ústavný súd v tejto spojitosti taktiež zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi, navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   a že   neboli prijaté   v zrejmom   omyle konajúcich súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a podstatu   práva   na   spravodlivý   proces. O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutie nejde (IV. ÚS 358/08).

Ak   odvolací   súd   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľky   vo   veci   samej   a stotožnil   sa so skutkovými zisteniami, ako aj s právnym hodnotením prijatým prvostupňovým súdom, pričom odôvodnenia oboch rozsudkov sú založené na rovnakých skutkových a právnych dôvodoch,   pre   ktoré   oba   súdy   rozhodli   vo   veci,   a tieto   dôvody   nie sú   arbitrárne   alebo svojvoľné, neznamená to, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky.

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Záver krajského   súdu,   že   poručiteľka   bola v čase   spísania   závetu   spôsobilá   na   právne   úkony, nemožno považovať za ústavne neakceptovateľný. Z ústavnoprávneho hľadiska nemožno mať výhradu ani voči ďalšiemu záveru, podľa ktorého sa sťažovateľka dostala do stavu dôkaznej   núdze   v konaní   na   prvostupňovom   súde,   keďže   v rámci   dokazovania   sa   jej tvrdenia nepreukázali.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred   všeobecným   súdom   za   porušenie   tohto   práva (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 9   CoD/34/2008-417   z   30.   septembra   2008   a   medzi   namietaným porušením   (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   odmietol   jej   sťažnosť   v tejto   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy len z dôvodu neodôvodnenosti a svojvoľnosti záverov napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý podľa sťažovateľky mal byť tiež porušený. Preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009