znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   J. S.,   bytom   B., zastúpeného   advokátkou   JUDr. B. V.,   P., ktorou   namietal porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Ct 21/02, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Ct 21/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk   (slovom   tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť J. S. trovy právneho zastúpenia 5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. B. V., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 35/06   zo 14. februára 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Ct 21/02.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   súdneho   konania vedeného   pred   okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   na   základe   ním   podanej   žaloby z 19. septembra 2002 „o   určenie   neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru“ proti správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   B.,   spol.   s r. o.   v konkurze,   B.   (ďalej   len „žalovaný“).

Podľa   sťažovateľa   v jeho   prípade „došlo   zo   strany   súdu   preukázateľne k neodôvodneným   prieťahom   v konaní“ a navyše „v   súčasnosti   je   po   3 rokoch a 4 mesiacoch od podania žaloby konanie v štádiu, kedy ešte nebola prednesená žaloba ani vypočutí účastníci“.

Okresný súd podaním sp. zn. 1 Spr. 2157/03 z 8. marca 2006 doručeným ústavnému súdu   16. marca 2006   predložil   k sťažnosti   vyjadrenie,   v ktorom   sa   okrem   podrobnej chronológie úkonov okresného súdu nachádza aj toto vyjadrenie:

„Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 Ct 21/02, došlo k objektívnemu prieťahu v konaní zo strany administratívnych pracovníkov   v   spisovej   kancelárii   oddelenia   18 C,   ktorí   nezrealizovali   úpravu   vyššieho súdneho úradníka zo dňa 16. 4. 2004 v bode č. 2, a napriek tomu, že odporca dňa 3. 5. 2004 doručil súdu svoje vyjadrenie, nebol spis predložený zákonnej sudkyni na ďalší postup, ale dňa 29. 9. 2005 vyššia súdna úradníčka dala pokyn kancelárii, aby bol spis predložený zákonnej sudkyni.

Vzhľadom   na   pretrvávajúce   kritické   personálne   obsadenie   administratívnych pracovníkov   na   občianskoprávnom   úseku   Okresného   súdu   Bratislava I   a   pretrvávajúci poddimenzovaný stav sudcov v danom období, vo veci musím konštatovať, že objektívny prieťah v konaní bol zavinený touto skutočnosťou, ako i samotným predmetom konania a s tým sa viažucou obtiažnosťou prejednávanej veci.

Subjektívne   zavinenie   konajúcej   zákonnej   sudkyne   zistené   nebolo.   Vzhľadom na predmet sporu, ako i skutočnosť, že v oddelení 18 C bol vybavovaný neúmerne vysoký stav pridelených vecí popri priemernom mesačnom nápade nových vecí, sa časové úkony medzi jednotlivými úkonmi predĺžili.

Ctený   ÚS   SR,   dovoľujem   si   Vás   požiadať,   aby   boli   vzaté   uvedené   skutočnosti na vedomie   a   sťažovateľovi   nebolo   priznané   finančné   zadosťučinenie,   a   to   z   dôvodu, že k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcej sudkyne nedošlo a na konanie súdu v predmetnej   veci   mali   vplyv   objektívne   skutočnosti   (pretrvávajúci   nízky   počet administratívnych pracovníkov tunajšieho súdu,   nedostatočný počet sudcov,   vysoký stav vybavovaných vecí popri priemernom nápade nových vecí).“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   31. marca 2006   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku okresného súdu a okrem iného uviedla:

„... z hľadiska zabezpečenia práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   nie   je   významné,   či   k prieťahom   došlo   zo   strany   sudcu,   vyššieho   súdneho úradníka alebo administratívneho pracovníka súdu. K prieťahom v konaní Okresného súdu Bratislava I preukázateľne   došlo,   a to   v prípade   oboch   podaných   sťažností   sťažovateľa vedených pod spr. č. 2157/03. Sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie súvisí predovšetkým   s pracovnoprávnym   charakterom   súdneho   sporu,   sociálnym   postavením sťažovateľa   a porušením   jeho   základných   práv,   nie   s dôvodom   vzniknutých   prieťahov v konaní.

K ukončeniu   konania   došlo   nie   pričinením   súdu,   ale   účastníkov   konania,   keďže najmä   z dôvodu   pretrvávajúcich   prieťahov   v súdnom   konaní   v záujme   rýchleho a efektívneho zaistenia svojich práv pristúpil sťažovateľ dňa 02. 03. 2006 na pojednávaní na návrh súdneho zmieru ponúknutý žalovaným, nakoľko ďalšie pokračovanie konania by naďalej len prehlbovalo jeho právnu neistotu.“

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 Ct 21/02:

- 20. septembra 2002 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa „o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru“,

- 24. septembra 2002 a opätovne 28. januára 2003 okresný súd vyzval žalovaného na   vyjadrenie   k   žalobe   a predloženie   osobného   spisu   sťažovateľa   (žalovaný   tak   urobil 7. marca 2003),

- 17. marca 2003   okresný   súd   zaslal   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   vyjadrenie žalovaného, ktorá k nemu podala stanovisko 26. mája 2003,

- 31. októbra 2003 sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni,

- 21. novembra 2003   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- 8. decembra 2003 bol okresnému súdu vrátený spis spolu s uznesením Krajského súdu v Bratislave, ktorým zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci,

- 16. januára 2004   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   20. február 2004 a zároveň   vyzval   žalovaného   na   predloženie   písomných   dôkazov   (žalovaný   tak   urobil 18. februára 2004),

- 19. februára 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa zo 16. februára 2004,   ktorým   zmenil   (rozšíril)   žalobu   o určenie   neplatnosti   výpovede z pracovného pomeru,

- 20. februára 2004   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na neurčito a na ktorom okresný súd zároveň uznesením č. k. 18 Ct 21/2002-52 pripustil zmenu žaloby,

- 23. februára 2004   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   petitu   žaloby (sťažovateľ   tak   urobil   11. marca 2004)   a súčasne   vyžiadal   od   žalovaného   mzdový   list sťažovateľa za roky 2002 a 2003 (žalovaný tak urobil 6. apríla 2004, keď zároveň oznámil okresnému súdu prevzatie jeho právneho zastúpenia advokátom),

- 16. apríla 2004 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k doplneniu žaloby sťažovateľa (žalobca tak urobil 3. mája 2004),

- 21. novembra 2005   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   13. december 2005 a vyzval žalobcu na predloženie zoznamu voľných pracovných miest k 23. máju 2002 (žalovaný tak urobil 1. decembra 2005),

- 5. decembra 2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní nariadenom na 13. december 2005,

- 13. decembra 2005   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré po vykonaní dôkazu výsluchom svedka bolo odročené na 2. marec 2006,

- 2. marca 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd   schválil   zmier   medzi   účastníkmi   konania   (uznesenie   o schválení   zmieru   č. k. 18 Ct 21/2002-84 z 2. marca 2006 nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2006).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 14. februára 2006 na ďalšie konanie IV. senát ústavného   súdu.   Od   1. marca 2006   v súlade   s rozvrhom   práce   na   rok   2006   sa   sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokúva   II. senát   ústavného   súdu.   Z tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr. II. ÚS 813/00,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to podľa 1. právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva na súdnu ochranu, 2. správania účastníka konania a 3. postupu súdu.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Ct 21/02 ide o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru (dohodnutého na určitý čas) a náhradu mzdy (ktorú si sťažovateľ uplatnil po podaní žaloby).

Okresný   súd síce   vznik   prieťahov   v tomto   konaní   ospravedlňoval   aj   predmetom konania a „s tým viažucou sa obtiažnosťou prejednávanej veci“, ústavný súd však zastáva názor, že takýto pracovnoprávny spor nemožno vo všeobecnosti považovať za skutkovo a právne zložitú vec.

Všeobecné súdy majú dostatok skúseností s prejednávaním a rozhodovaním takýchto sporov, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava, ktorá je obsiahnutá najmä v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované, rovnako sa na tento spor   vzťahuje   dostatok   judikatúry   všeobecných   súdov.   Z uvedených   dôvodov   a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd konštatoval, že dané konanie nemožno hodnotiť ako právne alebo skutkovo zložité.

Na   druhej   strane,   vychádzajúc   z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 151/04), je potrebné   uviesť,   že   spor,   ktorého   výsledok   sa   dotýka   osobného   statusu   sťažovateľa, si vyžaduje   od   všeobecného   súdu   osobitnú   starostlivosť.   To   okrem   iného   znamená, že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03,   I. ÚS 145/03,   I. ÚS 65/04),   pretože   v tomto   konaní   sa   poskytuje ochrana   (ak je   nárok   opodstatnený)   právam,   ktoré   súvisia   so   živobytím   a existenčnými otázkami.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 18 Ct 21/02, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako také, ktoré zásadným spôsobom neovplyvnilo celkovú dĺžku napadnutého konania pred okresným súdom.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy aj to, že ako účastník konania nesporne mal právo na procesné úkony, ktoré urobil. Ústavný súd už vyslovil, že v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť zaň v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Pri posudzovaní správania sťažovateľa v konaní o predmetnej veci preto ústavný súd nepripisoval   podstatný   význam   tomu,   že   sťažovateľ   podaním   zo 16.   februára   2004 po takmer roku a pol od podania žaloby zmenil žalobný návrh z 19. septembra 2002 tak, že petit   žaloby   rozšíril   o náhradu   mzdy   v sume   151 110 Sk   a následne   na   pojednávaní uskutočnenom 20. februára 2004 opravil pôvodný žalobný návrh z dôvodu chyby v písaní. Okresný   súd   na tom   istom   pojednávaní poučil   sťažovateľa,   že   vzhľadom   na konkrétne okolnosti   prípadu   (existencia   dvoch   výpovedí   založených   v spise   okresného   súdu) ním navrhovaný   petit   je   nedostatočný,   s čím   sťažovateľ   nesúhlasil.   Petit   žaloby   doplnil 11. marca 2004,   keď   reagoval   na   uznesenie   okresného   súdu,   ktorý   ho   vyzval   na   jeho doplnenie.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup okresného súdu v spore. Ústavný súd na základe zistení o úkonoch   okresného   súdu   v posudzovanom   spore   konštatuje,   že   v predmetnom   konaní došlo k prieťahom v týchto obdobiach:

- od   26. mája 2003,   keď   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   podala   stanovisko k vyjadreniu   odporcu,   do   31. októbra 2003,   keď   sťažovateľ   namietal zaujatosť zákonnej sudkyne, t. j. 5 mesiacov,

- od   3. mája 2004,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právnej zástupkyne   žalovaného   k doplneniu   žaloby   sťažovateľa,   do   21. novembra 2005,   keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. december 2005, t. j. viac ako 1 a pol roka.

Spolu obdobie nečinnosti okresného súdu predstavuje viac ako 23 mesiacov.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 8. marca 2006   konštatoval   existenciu prieťahov   v konaní   (od   3. mája 2004   do   21. novembra 2005),   keď   uviedol,   že „došlo k objektívnemu   prieťahu   v konaní   zo   strany   administratívnych   pracovníkov   v spisovej kancelárii oddelenia 18 C, ktorí nezrealizovali úpravu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 16. 4. 2004 (...) a napriek tomu, že odporca dňa 3. 5. 2004 doručil súdu svoje vyjadrenie, nebol spis predložený zákonnej sudkyni na ďalší postup“.

Argumentáciu   z toho   istého   vyjadrenia   o tom,   že   na   okresnom   súde   pretrváva „kritické personálne obsadenie administratívnych pracovníkov na občianskoprávnom úseku (...) a pretrvávajúci poddimenzovaný stav sudcov v danom období (...)“, nemohol ústavný súd akceptovať ako ospravedlňujúcu vzhľadom na jeho ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je   možné   prenášať   technicko-organizačné   problémy   štátnych   orgánov   na   účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04)   nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v konečnom   dôsledku   nezbavuje   štát   zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Ct 21/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Keďže   v posudzovanej   veci   okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   2. marca 2006 schválil účastníkmi konania navrhnutý zmier a uznesenie o jeho schválení nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2006, neprichádzalo už do úvahy rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 40 000 Sk z dôvodov, že „dlhodobá a neodôvodnená nečinnosť súdu v konaní mala pre   podnecovateľa   nepriaznivé   sociálne   a materiálne   následky“, ktoré   ďalej   podrobne konkretizoval.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 18 Ct 21/02, ktorá predstavovala takmer 3 a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu,   ako   aj   to,   že   konanie   bolo   po   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. B. V. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   za   každý   úkon   po   2 730 Sk   a 2 x 164 Sk   režijný   paušál   (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006