znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. T., B., ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 269/00 a sp. zn. 2 Co 65/03, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2003 doručená sťažnosť E. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej uviedla, že 18. októbra 1996 podala Obvodnému súdu Bratislava 1 (teraz Okresný súd Bratislava I; ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a   povinností k maloletým   deťom.   V   konaní   dochádzalo   k   prieťahom   spôsobeným   čiastočne   aj obštrukciami odporcu a zdĺhavým znaleckým dokazovaním. Napokon okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 9 C 264/96 zo 16. septembra 1999. Proti rozsudku okresného súdu podal 29. novembra 1999 odvolanie odporca. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 16 Co 269/00 z 30. novembra 2000 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   podala   8.   februára   2001   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   poukazujúc   na   to,   že   v   jej   právnej   veci   sa od 29. novembra 1999 až do 8. novembra 2000 nekonalo. Uvedená sťažnosť bola odstúpená predsedníčke krajského súdu, ktorá na ňu odpovedala listom sp. zn. Spr. 2040/01 z 5. marca 2001   oznamujúc   sťažovateľke,   že   jej   sťažnosť   považuje   sčasti   za   neprípustnú   a   sčasti za neopodstatnenú.

Nasledujúce pojednávanie na okresnom súde sa uskutočnilo až 5. septembra 2002 (medzitým   sa   rozhodovalo   o   námietke   zaujatosti   vznesenej   odporcom   proti   zákonnej sudkyni). Na tomto pojednávaní krajský súd rozhodol rozsudkom, proti ktorému sa však odporca 13. novembra 2002 znovu odvolal.

Spis   bol   postúpený   krajskému   súdu   (doručený   mu   bol   12.   marca   2003) na rozhodnutie   o   odvolaní.   Sťažovateľka   podala   24.   septembra   2004   krajskému   súdu žiadosť o nariadenie termínu pojednávania, na ktorú jej však nebolo odpovedané.

Keďže sťažnosť sťažovateľky nemala náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   vyzval   ju   ústavný   súd   listom z 20. novembra   2003,   aby   odstránila   jej   nedostatky   a   doplnila   ju   v   súlade   s   poučením obsiahnutým v tomto liste.

Dňa 15. decembra 2003 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľky označené ako „ústavná sťažnosť“, v ktorom zhodne s obsahom podania jeho klientky opisuje doterajší priebeh konania o jej návrhu na rozvod manželstva pred súdom prvého aj druhého stupňa s tým, že v sťažnosti doplnil aktuálny skutkový stav v odvolacom konaní pred krajským súdom. Z tohto podania vyplynulo, že krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 65/03 z 31. októbra 2003 na neverejnom pojednávaní napadnutý rozsudok okresného súdu   zrušil,   avšak   uznesenie   do   10.   decembra   2003   nebolo   písomne   vyhotovené.   Túto skutočnosť zistila sťažovateľka osobne v kancelárii krajského súdu 10. decembra 2003.

Sťažovateľka vyslovila názor, že „... neodôvodneným zrušovaním rozsudkov súdu prvého stupňa v predmetnej právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 264/96   odvolacím   súdom   dochádza   jednoznačne   k   porušovaniu   môjho   práva zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o prerokovaní veci na súde bez zbytočných   prieťahov.   Veď   takýmto   postupom   zo   strany   odvolacieho   súdu   moje rozvodové konanie začaté na Obvodnom súde Bratislava I (teraz Okresný súd Bratislava I) v októbri 1996 nie je doposiaľ právoplatne skončené ani po siedmich rokoch...“.

S ohľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyhovel jej sťažnosti a po jej prijatí na ďalšie konanie, aby vo veci vydal tento nález:

„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním a rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave v občianskoprávnej   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   16   Co   269/00   a neskoršie pod sp. zn. 2 Co 65/03 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v predmetnej právnej veci konal a rozhodol bez prieťahov a zakazuje sa mu v pokračovaní porušovania ústavného práva sťažovateľky zakotveného   v článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   o prerokovaní   jej   veci bez zbytočných prieťahov.

Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   titulom   finančného zadosťučinenia sumu 70 000,- Sk v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy tohoto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich   práv   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľky upraveného v čl.   48   ods.   2   ústavy   krajským   súdom,   t.   j.   v   rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Zo sťažnosti a jej príloh, zo stanoviska predsedníčky krajského súdu z 26. januára 2004   a   z   pripojených   zberných   spisov   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   269/00   a   sp.   zn. 2 Co 65/03 vyplýva, že krajský súd rozhodoval v právnej veci sťažovateľky o odvolaniach odporcu v dvoch prípadoch:

- o odvolaní odporcu z 29. novembra 1999 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 264/96 zo 16. septembra 1999. Spis bol doručený krajskému súdu 12. augusta 2000 a vec bola na ňom vedená pod sp. zn. 16 Co 269/00. Dňa 30. novembra 2000 krajský súd rozhodol   vo   veci   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   [§   214   ods.   2   písm.   e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie z 30. novembra 2000 č. k. 16 Co 269/00-114   bolo   po   jeho   písomnom   vyhotovení   a   kontrole   predsedníčkou   senátu odpísané 24. januára 2003 a následne po kontrole odpisu bol spis vrátený 6. februára 2003 na ďalšie konanie okresnému súdu. V tomto prípade vo veci rozhodoval krajský súd celkom 5 mesiacov a 25 dní;

- o odvolaní odporcu z 3. novembra 2002 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 264/96 z 5. septembra 2002. Spis bol predložený krajskému súdu 12. marca 2003 a vec bola   na   ňom   vedená   pod   sp.   zn.   2   Co   65/03.   Krajský   súd   opätovne   bez   nariadenia odvolacieho   pojednávania   uznesením   z   31.   októbra   2003   č.   k.   2   Co   65/03-227   zrušil rozsudok okresného súdu a s vyslovením záväzného právneho názoru mu vec znovu vrátil na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutie   bolo   vypracované   predsedníčkou   senátu   29.   decembra 2003.   Ešte   predtým   (9.   decembra   2003)   požiadala   predsedníčka   senátu   predsedníčku krajského súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia v právnej veci sťažovateľky, a   to   v   zmysle   §   158   ods.   3   OSP   a   opatrenia   predsedníčky   krajského   súdu   sp.   zn. Spr. 3152/98 z 28. apríla 1998 (s poukazom na väčší počet skončených vecí). Predsedníčka tejto žiadosti vyhovela a lehotu na vyhotovenie rozhodnutia predĺžila do 21. decembra 2003. Spis bol vrátený okresnému súdu 12. januára 2004. V tomto druhom prípade rozhodoval krajský súd vo veci celkom 10 mesiacov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 74/03, I. ÚS 195/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný súd napokon tiež vyslovil, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osobe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 35/01).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach nemožno   na   základe   uvedených   skutočností   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval po predbežnom   prerokovaní   možné   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol napadnutý postup krajského súdu v posudzovaných konaniach so zreteľom na ich celkovú dĺžku považovať za prejav   takej   nečinnosti,   ktorá   by   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   odôvodňovala vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch a nadväzne na to aj o porušení uvedeného práva sťažovateľky. Ústavný súd už ustálil, že „celková dĺžka konania v spojení s charakterom veci   môžu   byť   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti“ (III. ÚS 102/02, II. ÚS 125/03).

So zreteľom na obsah sťažnosti a najmä na navrhovaný petit ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva a popísaným konaním krajského súdu.

Uvedený záver bol dôvodom pre odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že k porušeniu jej uvedeného základného práva došlo aj rozhodovaním („neodôvodneným zrušovaním rozsudkov súdu prvého stupňa“), ústavný súd pripomína, že ústava upravuje vzťah všeobecných súdov a ústavného súdu ako vzťah dvoch samostatných a vzájomne nezávislých zložiek súdnej moci v Slovenskej republike. Z toho dôvodu ústavný súd nie je oprávnený na preskúmanie zákonnosti postupu krajského súdu, pričom odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „všeobecné súdy sú výlučne kompetentné v rámci svojho hierarchického usporiadania rozhodovať o veciach im zverených v prvostupňovom konaní a o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že ústavný súd netvorí súčasť všeobecných súdov, ho vylučuje z možnosti preskúmavať   zákonnosť   konania   všeobecných   súdov.   Z   tejto   skutočnosti   vyplýva, že v žiadnom   prípade   nemôže   preskúmavať   dodržiavanie   a   aplikáciu   takých   ustanovení procesných   predpisov,   ktoré   sú   prejavom   nezávislého   postavenia   súdu   a   sudcu;   napr. ustanovenia   o   hodnotení   dôkazov,   o   výlučnej   kompetenciu   súdu   z   hľadiska   rozsahu dokazovania atď.“ (I. ÚS 5/98).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o tej časti návrhu, ktorou sa sťažovateľka   domáhala   prikázať krajskému   súdu   konať a rozhodnúť v   jej   právnej   veci bez prieťahov,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní   jej   základného   práva   a   priznať   jej primerané finančné zadosťučinenie,   by prichádzalo do   úvahy iba v tom prípade,   ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základného práva (čl. 127 ods. 2 ústavy). Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posúdil jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, bolo už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa jej zvyšnou časťou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004