znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 35/02-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   KS   v Ž.,   zastúpeného   predsedom   JUDr.   R.   U.,   vo   veci porušenia   základného   práva   upraveného   v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sdo 3/02 z 27. marca 2002, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť KS v Ž.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2002 doručená sťažnosť KS v Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného predsedom JUDr. R. U., vo veci porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sdo 3/02 z 27. marca 2002.

Označeným   rozhodnutím   najvyšší   súd   (ako   dovolací   súd)   zamietol   dovolanie Sociálnej poisťovne Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) proti rozsudku najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) sp. zn. 2 So 40/2001 z 3. júla 2001, ktorým bol zmenený rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   18   S 176/99-30 z 23. januára 2000 tak, že dve rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a   to z 19. marca 1998 v spojení   s rozhodnutím   z   21.   septembra   1998,   obe   vydané   pod   spoločným   číslom 320 203 8010, boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k porušeniu   ním   namietaného   základného   práva predovšetkým   „pripustením   (akceptovaním   blanketového   dovolania)   vecného   prieskumu súdneho prípadu v dovolacom konaní“, čím „bolo porušené právo zaručené čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, t. j. právo rovnosti postavenia účastníkov konania, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach“.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   označeného   základného   práva   konkrétne   v   tom,   že „V súdenej veci rozhodnutie odvolacieho súdu (sp. zn. NS SR 2 So 40/01 z 3. 7. 2001) bolo Sociálnej   poisťovni   doručené   29.   10.   2001.   Podľa   vyjadrenia   KS   Trenčín   nadobudlo právoplatnosť   dňa   30.   10.   2001.   Sociálna   poisťovňa   v súvislosti   s týmto   rozhodnutím v lehote stanovenej na podanie dovolania učinila procesné podanie, došlé KS Trenčín dňa 21.   11.   2001,   ktoré   označila   ako   dovolanie   odporkyne.   Okrem   označenia   napadnutého rozhodnutia   neuviedla   žiadne   dôvody   opravného   prostriedku,   ani   nevymedzila   dovolací petit,   len   skonštatovala,   že   podrobné   dôvody   dovolania   oznámi   v krátkom   čase,   resp. vyrozumie Najvyšší súd SR o jeho späťvzatí... Následne až 5. 12. 2001 bolo podané riadne dovolanie spĺňajúce náležitosti § 241 O. s. p.“

Sťažovateľ zastáva názor, že „Procesné podania účastníkov konania predstavujú právne úkony, realizované na základe zákonom im priznaných práv a oprávnení. Každý procesný   úkon   musí   spĺňať   tak   náležitosti   stanovené   príslušnými   ustanoveniami procesnoprávnych predpisov, ako aj kritériá platnosti právneho úkonu vo všeobecnosti.   Z toho vyplýva, že okrem posúdenia podania podľa obsahu v zmysle § 41 ods. 2 O. s. p.   po procesnej stránke je nutné zaoberať sa ním ex offo aj z hľadiska absolútnej neplatnosti právnych   úkonov   v zmysle   §   37   a nasl.   Obč.   zák.“ Na   základe   uvedeného   sťažovateľ odmieta   názory, že   „Občiansky   súdny   poriadok   vo   vzťahu   k Občianskemu   zákonníku predstavuje špeciálny predpis do takej miery, že kritériá pre posúdenie platnosti právnych úkonov nie je nutné aplikovať aj pri kvalifikovaní podaní účastníkov podľa ich obsahu“.

Ďalej sťažovateľ   uvádza, že „Blanketné dovolanie   je samostatný procesný   úkon, majúci predpísané všeobecné náležitosti, nie je dielčím (čiastkovým) procesným podaním vo vzťahu k využitiu opravného prostriedku.   Niet preto dôvodu na postup v zmysle § 43 ods. 1, 2 O. s. p., smerujúci k odstráneniu vád podania“.

Vychádzajúc   z uvedenej   argumentácie   dospieva   sťažovateľ   k   záveru,   že v predmetnom konaní „Úmyslom účastníka nebolo podať dovolanie v pravom slova zmysle a teda dosiahnuť bezprostredne preskúmanie napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom, ale získať dlhšie časové obdobie na podanie riadneho dovolania, ako je lehota vymedzená v ustanovení § 240 ods. 1 O. s. p. Uvedená právna norma stanovuje jedinú zákonnú lehotu na podanie dovolania bez rozdielu, či dovolanie smeruje proti rozsudku alebo uzneseniu. Ide   o   kogentné   ustanovenie   O.   s.   p.   a   určenú   1-mesačnú   lehotu   od   právoplatnosti napádaného rozhodnutia nie je prípustné zo strany súdu, tobôž nie zo strany účastníka, ani predĺžiť, ani skrátiť. Ak úkon účastníka smeruje k predĺženiu takejto lehoty, ide o právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom obchádza zákon, a teda podľa § 39 Obč. zák. je neplatný“.

S odvolaním   sa   na   uvedené   sťažovateľ   zastáva   stanovisko,   že   «Akceptáciou blanketného   dovolania   Sociálnej   poisťovne   NS   SR   porušil   princíp   rovnosti   účastníkov, z ktorého   titulu   došlo   k zhoršeniu   nášho   postavenia   v „základnom“   spore.   V danom dovolacom   konaní   síce   NS   SR   v konečnom   dôsledku   zamietol   opravný   prostriedok odporkyne, avšak jeho právny názor je výrazne nepriaznivejší, ako stanovisko odvolacieho súdu» a ďalej konštatuje, že „Proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. Sdo 3/02 z 27. 3. 2002 nemáme   možnosť,   s poukazom   na   to,   že   sa   jednalo   o dovolacie   konanie,   podať   žiaden opravný prostriedok v zmysle O. s. p.“

V závere   napokon   sťažovateľ   vyčíta   dovolaciemu   súdu,   že   sa   nedostatočne vysporiadal   s jeho   námietkou   neprípustnosti   akceptácie   blanketového   dovolania,   čo nezodpovedá právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby „Ústavný   súd   SR   vyslovil,   že rozsudkom NS SR sp. zn. 3/02 z 27. 3. 2002 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces – právo rovnosti postavenia účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR; zrušuje označené rozhodnutie NS SR a vec mu vracia na ďalšie konanie“.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Súdy ako orgány verejnej moci, ktorých úlohou je najmä rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických osôb, právnických osôb a štátu, v zásade nemôžu v konaní pred ústavným súdom namietať porušenie svojich práv.

V danom prípade však podal sťažnosť všeobecný súd, ktorý ako orgán verejnej moci namieta   porušenia   svojho   práva   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   iného   orgánu   verejnej   moci vydanému v konaní, ktorého bol účastníkom. Sťažovateľovi preto nemožno odoprieť právo domáhať sa v konaní pred ústavným súdom ochrany svojich základných práv a slobôd, teda nie je možné vyvodiť záver, že by v prípade sťažovateľa mohlo ísť o sťažnosť podanú niekým zjavne neoprávneným.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd (ako súd dovolací) označeným rozhodnutím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, a to konkrétne právo rovnosti postavenia účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Zásada   rovnosti   strán   v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   v sebe   obsahuje zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania   (osobitne   sporového   konania),   ako   aj   iného   civilného   procesu   majú   rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Táto   zásada   vyjadrujúca   „právo   na   spravodlivý   proces“,   nutnosť   rovnakých „pravidiel   hry“   alebo   tiež   „princíp   rovnosti   zbraní“   pre   všetkých   účastníkov   súdneho konania je ďalej rozvedená v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch   a sudcoch“),   ale   predovšetkým   v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) a v Trestnom poriadku (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov).

Zákon o súdoch a sudcoch (§ 7 ods. 1 prvá veta) deklaruje, že „Všetci sú si pred zákonom aj pred súdom rovní“. Podľa druhej vety tohto zákonného ustanovenia „Každý má právo na ochranu svojich práv, slobôd a právom chránených záujmov pred súdom, pokiaľ zákon nezveruje túto ochranu iným orgánom“.

Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 OSP, podľa ktorého „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie... Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv“. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 70/99, III. ÚS 100/01).

V preskúmavanej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   dospel   ústavný   súd   k záveru   o nedostatku   priamej   príčinnej   súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa   upraveného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   a vo   väzbe   na   to   aj   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu boli splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, uvedený súd dovolanie Sociálnej poisťovne proti rozsudku odvolacieho súdu ako oneskorene podané neodmietol (§ 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 OSP), ale o ňom meritórne rozhodol. Pokiaľ ide o rovnosť procesných prostriedkov, ktoré mali obaja účastníci   v súdnom   konaní na ochranu svojich   práv   a oprávnených   záujmov k dispozícii,   možno   konštatovať,   že   namietaným   rozhodnutím   najvyšší   súd   nepriznal Sociálnej   poisťovni   viac   práv,   než   mal   v dovolacom   konaní   k dispozícii   sťažovateľ, ale   predovšetkým   mu   neodňal   (resp.   neobmedzil)   možnosť   uplatnenia   jeho   procesných námietok,   ani   ho   nijakým   iným   spôsobom   oproti   druhému   účastníkovi   konania neznevýhodnil. To platí aj vo vzťahu k celému doterajšiemu priebehu konania.

Ak dovolací súd posúdil dovolanie Sociálnej poisťovne ako účinný procesný úkon, a po tom, čo pri preskúmavaní rozsudku odvolacieho súdu nezistil žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolanie zamietol, nemožno v tejto skutočnosti vidieť porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy.

Pokiaľ sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v otázke akceptácie blanketového dovolania, ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov konania ustanovenej v čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu nemohlo   dôjsť   k porušeniu   zásady   rovnosti   v civilnom   procese,   pretože   oba   subjekty, o ktorých právach a povinnostiach tento súd rozhodoval, mali vytvorené rovnaké procesné podmienky a rovnaké procesné postavenie.

Ak   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   právny   názor   vyslovený   najvyšším   súdom v napadnutom rozsudku je pre neho výrazne nepriaznivejší, je k tomu potrebné uviesť, že aj keby tomu tak bolo, Občiansky súdny poriadok (§ 243b ods. 4 v spojení s § 226 OSP) nezakladá povinnosť orgánu verejnej správy riadiť sa týmto názorom, pokiaľ bol vyslovený v rozsudku, ktorým nedošlo k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (na to napokon poukazuje   aj   sťažovateľ   v   návrhu   z 15.   júla   2002   domáhajúc   sa   preskúmania   nového rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   č.   320   230   8010   z 13.   júna   2002,   ktorým   opakovane rozhodla   o jeho povinnosti   vrátiť neprávom   vyplatenú   sumu).   Súčasne   to   aj   znamená, že   takto   vyslovený   právny   názor   nemôže   objektívne   ovplyvniť   vyváženosť   postavenia účastníkov konania.

K úvahám   sťažovateľa,   podľa   ktorých   by   malo   byť   prípustné   napádať   procesné úkony účastníkov občianskoprávneho konania podľa predpisov civilného hmotného práva o vadách právnych úkonov, ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru táto argumentácia nemá   žiaden   súvis   so   základným   právom   na   rovné   postavenie   účastníkov   občianskeho súdneho konania odhliadnuc od toho, že v civilnom procese sa zásadne uplatňuje teória, podľa ktorej sa procesné úkony účastníkov konania nemôžu posudzovať podľa občianskeho práva hmotného, ale výlučne podľa kritérií procesného práva.

Ústavný súd už konštatoval, že ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva   alebo   slobody,   ktoré   podľa   okolností   prípadu   očividne   nemohlo   nastať,   takúto sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (II.   ÚS   70/00).   Pretože   podľa   názoru ústavného súdu v danom prípade nemohlo dôjsť postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu rovnosti (rovného postavenia) účastníkov v konaní pred týmto súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, rozhodol ústavný súd po predbežnom prerokovaní tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2002