znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 349/2011-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnostiach I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   8 C 355/2010 a postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 26/00 (pôvodne vedenom bývalým Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 15 Nc 26/00), za účasti Okresného súdu Pezinok a Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Späťvzatie   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   postupu   Okresného   súdu Bratislava III   n e p r i p ú š ť a.

2. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 26/00   (pôvodne vedenom   bývalým   Okresným   súdom   Pezinok   pod   sp. zn.   15 Nc 26/00) p o r u š e n é b o l i.

3. I. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť I. P. trovy konania v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. Z., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júla 2011 a 19.   júla   2011   doručené   sťažnosti   I.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1809/2011,   sp. zn.   Rvp 1810/2011,   sp. zn.   Rvp 1811/2011,   sp. zn.   Rvp 1812/2011, sp. zn.   Rvp 1813/2011,   sp. zn.   Rvp 1814/2011,   sp. zn.   Rvp 1858/2011,   sp. zn. Rvp 1859/2011   a sp. zn.   Rvp 1860/2011,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 355/2010 a postupom Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 26/00   (ďalej aj „napadnuté konanie“), pôvodne vedenom niekdajším Okresným súdom Pezinok (ďalej aj „pôvodný okresný súd“) pod sp. zn. 15 Nc 26/00.

Ústavný   súd   uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 349/2011   z 24.   augusta   2011   uvedené sťažnosti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie, pričom ich zároveň spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 1809/2011.

Ústavnému súdu bola 21. decembra 2011 doručená sťažnosť I. P. vedená pod sp. zn. Rvp 4221/2011,   ktorou   namietal porušenie   svojho základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 355/2010. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 51/2012 z 31. januára   2012   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie   a   následne   uznesením sp. zn. PLs. ÚS 1/2012   z 8.   februára   2012   veci   vedené   pod   sp. zn.   IV. ÚS 349/2011 a sp. zn. III. ÚS 51/2012   spojil   na   spoločné   konanie   s tým,   že   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. IV. ÚS 349/2011.

Zo sťažností   a z ich   príloh   vyplýva, že sťažovateľ podal 15.   marca 2000 osobne bývalému okresnému súdu viacero obsahovo totožných „určovacích žalôb“ týkajúcich sa nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Svätý Jur, ktoré sa odlišovali iba číslom parcely a ktorých „predmetom... bolo porušenie zákona č. 330/1991 Zb.“. Z obsahu spisu   vyplýva, že   sťažovateľ sa   v skutočnosti   (po   upresnení   právnej   kvalifikácie sporu) domáhal   od   odporcu   (Obvodného   pozemkového   úradu   v S.)   náhrady   škody   vzniknutej nesprávnym úradným postupom. V dôsledku toho bolo potrebné na daný prípad s poukazom na § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   aplikovať príslušné ustanovenia   zákona č. 58/1969   Zb.   o zodpovednosti   štátu   za škodu   spôsobenú nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon č. 58/1969 Zb.“).

Sťažovateľ   v sťažnostiach   poukázal   na   to,   že „nemá   žiadne   vedomosti   o konaní v predmetnom   spore,   vzhľadom   na   zmenu   miestnej   príslušnosti   súdov,   v tomto   konaní z úradnej moci, nevie jednoznačne určiť, či a ku ktorému dňu bola napadnutá vec postúpená z Okresného súdu Pezinok na Okresný súd Bratislava III, hoci sa tak malo stať zo zákona k 1. 1. 2005.   Rovnako   nevie   posúdiť,   či   vyššie   uvedená   právna   vec   bola   predmetom prechodu   výkonu   súdnictva   z odovzdávajúceho   súdu   Okresný   súd   Bratislava III na nadobúdajúci súd Okresný súd Pezinok v zmysle Inštrukcie MS SR č. 12460/2007-130 zo dňa 6. 12. 2007, preto ani nevie určiť mieru zavinenia jednotlivých súdov za prieťahy v konaní   v predmetnej   veci,   a preto   podáva   túto   sťažnosť   spoločne   a nerozdielne   proti obidvom miestne a vecne príslušným súdom.“.

Keďže sťažovateľ, ako uviedol v sťažnostiach, „neeviduje z Okresného súdu Pezinok ani z Okresného súdu Bratislava III žiadne podanie, rozhodnutie procesného charakteru ani vo veci samej a nemá vedomosti o tom, že by niektorý zo zákonných súdov bol vo veci konal...“, navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo „na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v článku   48   odsek   2/ Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 odsek 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok a Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   o určenie,   bez   pridelenej   spisovej   značky, napadnutou   žalobou   zo   dňa   13. 3. 2000   vo   vzťahu   k č. p.   5237/2...,   č. p.   1590..., č. p. 5588...,   č. p.   5236,   č. p.   5255,   č. p.   5235,   č. p.   1593...,   č. p.   5856...,   č. p.   1952... a č. p. 5237/1“ boli   porušené.   Zároveň   sa   sťažovateľ   domáha   priznania finančného zadosťučinenia v sume 22 000 €, a to pokiaľ ide o každú podanú žalobu (s výnimkou žaloby týkajúcej   sa   pozemku   parc.   č. 5237/1,   vo   vzťahu   ku   ktorej   si   uplatňuje   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €). Sťažovateľ napokon navrhuje, aby mu bola priznaná aj úhrada trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu z 3. augusta 2011 sa k sťažnosti vyjadril Okresný súd Pezinok prípisom sp. zn. Spr. 3276/2011 doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

«Lustráciou dozornej úradníčky Okresného súdu Pezinok zo dňa 09. 08. 2011 bolo zistené, že všetky sťažnosti zaslané p. P., resp. jeho právnym zástupcom na Ústavný súd Slovenskej republiky sa týkajú jediného konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 8 C 355/2010.

Stav konania v uvedenej veci je nasledovný: Dňa 15. 03. 2000 napadli na „starý“ Okresný súd Pezinok právne veci týkajúce sa sporných nehnuteľností, ktoré uvádza p. P. vo svojej sťažnosti. „Starým“ Okresným súdom Pezinok boli zapísané do registra „Nc“.

Dňa 28. 12. 2002 bol daný pokyn (sudcom ?) na prevod vecí do registra „S“ Dňa 19. 09. 2003 nesúhlasil vtedajší predseda Okresného súdu Pezinok s preložením uvedených vecí do registra „S“ a zároveň v uvedených veciach určil zákonného sudcu.

Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne Okresného súdu Bratislava III, ktoré je priložené v   spise   na   č. listu   18   až   22   neboli   príslušné   spisy   po   prechode   výkonu   súdnictva zo „starého“ Okresného súdu Pezinok na Okresný súd Bratislava III ku dňu 01. 01. 2005 vôbec zapísané do registra Okresného súdu Bratislava III, podrobné vyjadrenie zákonnej sudkyne Okresného súdu Bratislava III je doložené v spise.

Po   „nájdení“   príslušných   spisov   na   Okresnom   súde   Bratislava III   bol   dňa 29. 10. 2010   podpísaný   Dodatok   č. 14   k   zápisnici   zo   dňa   14. 11. 2008   o   skutočnom odovzdaní a prevzatí všetkých súdnych spisov v zmysle Inštrukcie č. 18/2007 Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16. 12. 2007.   Uvedeným   dodatkom   bolo na Okresný súd Pezinok prevedených dvadsaťtri spisov týkajúcich sa p. P. Uvedené spisy boli   dodatočne,   v súlade   s   článkom   18   citovanej   inštrukcie   prevedené   na   Okresný   súd Pezinok. Fyzicky boli spisy odovzdané z Okresného súdu Bratislava III na Okresný súd Pezinok   dňa   08. 12. 2010.   Ako   predseda   súdu   som   vydal   pokyn,   aby   sudcovia,   ktorým napadli uvedené spisy vo veci urgentné konali.

Uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 17. 12. 2010 bol navrhovateľ teda p. P. vyzvaný   na   odstránenie   vád   jeho   podaní   zo   dňa   15. 03. 2000.   Navrhovateľ   odpovedal listami doručenými na Okresný súd Pezinok dňa 10. 01. 2011 a dňa 26. 01. 2011.

Dňa   07. 02. 2011   bolo   na   Okresný   súd   Pezinok   doručených   desať   sťažností navrhovateľa, na ktoré som odpovedal, odpoveď bola expedovaná dňa 02. 03. 2011. Dňa 26. 04. 2011 bolo na Okresný súd Pezinok doručených opätovne desať sťažností navrhovateľa, na ktoré som odpovedal, odpoveď bola expedovaná dňa 23. 05. 2011. Výzvou zo dňa 16. 05. 2011 požiadala zákonná sudkyňa Obvodný pozemkový úrad v Pezinku o doručenie dokladov potrebných pre konanie.

Dňa   24. 06. 2011   zaslal   navrhovateľ   na   súd   podanie,   ktorým   žiadal   o   doplnenie identifikácie parcely a upozornil, že podľa neho Okresný súd Pezinok v danej veci nekoná. Dňa   27. 06. 2011   bola   zaslaná   na   Obvodný   pozemkový   úrad   Pezinok   opätovná žiadosť o zaslanie príslušných dokladov.

Dňa 12. 07. 2011 bola z Obvodného pozemkového úradu Pezinok doručená odpoveď. Dňa 28. 07. 2011 bol navrhovateľ uznesením Okresného súdu Pezinok vyzvaný kvôli nejasnej právnej kvalifikácii sporu na doplnenie, resp. opravu svojho podania.

Výzva bola expedovaná z Okresného súdu Pezinok dňa 29. 07. 2011. Od sťažovateľa sa doteraz nevrátila doručenka o prevzatí výzvy...

... je nepochybné, že v uvedených právnych veciach vznikli prieťahy v konaní, ktoré však v žiadnom prípade nespôsobil „nový“ Okresný súd Pezinok. Je zjavné, že vo veci nekonali „starý“ Okresný súd Pezinok, resp. Okresný súd Bratislava III...

Ako predseda Okresného súdu Pezinok chcem k veci uviesť, že „nový“ Okresný súd Pezinok koná vo veci bezodkladne, riadne a včas. Ešte raz opakujem, že som všetkých sudcov, ktorým napadli veci týkajúce sa p. P., doporučil, aby v daných veciach prednostne, vo všetkých veciach som nariadil dohľad predsedu súdu.»

Na základe výzvy ústavného súdu z 3. októbra 2011 sa k sťažnosti vyjadril Okresný súd   Bratislava III   prípisom   sp. zn.   Spr. 3738/2011   doručeným   ústavnému   súdu 28. decembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Uvedené ústavné sťažnosti sa týkajú konaní vedených na Okresnom súde v Pezinku t. č. pod sp. zn. 8 C 355/2010 (pôvodne pod sp. zn. PK 15 Nc 26/2000).

S prechodom výkonu súdnictva v súvislosti so zriaďovaním nových Okresných súdov bola   vec   15 Nc 26/2000   v   zmysle   Inštrukcie   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č. 18/2007 odoslaná dňa 29. 10. 2010 Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie a rozhodnutie. Predmetná ústavná sťažnosť v čase ich podania (18. 7. 2011) sa už netýkala konaní vedených   na   Okresnom   súde   Bratislava III,   ale   konania   vedeného   na   Okresnom   súde Pezinok od 29. 10. 2010. V prílohe predkladám protokol č. 14 zo dňa 29. 10. 2010.“K uvedeným vyjadreniam Okresného súdu Pezinok a Okresného súdu Bratislava III sťažovateľ   zaujal   stanovisko   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   7.   februára   2012, v ktorom okrem iného uviedol:

«K   vyjadreniu   predsedu   Okresného   súdu   Bratislava III   z   19. 12. 2011   k ústavnej sťažnosti predkladá sťažovateľ nasledovné vyjadrenie:

Z   obsahu   tohto   podania   nepochybne   vyplýva   záver,   že   v čase   podania   sťažnosti na Ústavný súd, ako aj v čase uplatnenia sťažností sťažovateľa na postup súdu podľa § 62 a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.,   adresovaných   Okresnému   súdu   Pezinok,   ktoré predchádzali ústavným sťažnostiam, všetky konania boli vedené na Okresnom súde Pezinok. K vyjadreniu predsedu Okresného súdu Pezinok v znení jeho listu z 11. 8. 2011, predkladá sťažovateľ nasledovné vyjadrenie:

O   spojení   žalôb,   ktoré   sú   predmetom   sťažností   do   jedného   konania   pod č. 8 C 355/2010 nemá sťažovateľ žiadne procesné rozhodnutie, preto sťažovateľ má za to, že nemohlo dôjsť ani k ich spojeniu na spoločné konanie.

Konštatovanie, že lustráciou dozornej úradníčky Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. 8. 2011 malo byť zistené, že všetky sťažnosti zaslané sťažovateľom, resp. jeho právnym zástupcom na Ústavný súd SR sa týkajú jediného konania, vedeného na Okresnom súde Pezinok pod spis zn. 8 C 355/2010, sa podľa sťažovateľa nezakladá na pravde, nakoľko toto tvrdenie nie je ničím preukázané.

Sťažovateľ   naďalej   zotrváva   na   svojom   tvrdení,   že   mu   neboli   doručené   a   nemá k dispozícii   žiadne   rozhodnutia   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava III   pod   spis   zn. 15 Nc 26/00,   ani   v   konaní   vedenom   pôvodne   pred   Okresným   súdom   Pezinok,   ale   ani v konaní   pod   spisovou   značkou   8 C 355/2010,   vedenom   toho   času   na   Okresnom   súde Pezinok, z ktorých by bolo zrejmé, že došlo k spojeniu vecí, ktoré boli predmetom sťažností sťažovateľa a ktoré Ústavný súd SR spojil na spoločné konanie, ani takéto rozhodnutia mu neboli doručené k ostatným jeho žalobám.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   v   konaní   č. 8 C 355/2010   obdržal   Uznesenie Okresného súdu Pezinok zo 17. 12. 2010, ktorým po prvý krát od podania žaloby na súd o určenie abstraktného času, zo dňa 13. 3. 2000, doručenej konajúcemu súdu 15. 3. 2000 v právnej veci žalobcu I. P. proti žalovanému Okresný úrad Pezinok, konajúci súd vyzval navrhovateľa ako sťažovateľa na odstránenie vád návrhu. Z označenia spisu podľa tohto uznesenia nepochybne vyplýva, že spor sa týka určenia abstraktného času v rozhodnutí, týkajúci sa iba jednej konkrétnej parcely a to parcely č. 1589. Aj z tohto označenia sporu, v záhlaví citovaného uznesenia nepochybne vyplýva, že nemohlo dôjsť k spojeniu všetkých vecí,   ktoré   sú   predmetom   sťažnosti   v   spojenom   konaní   do   jedného   konania,   pôvodne vedeného pod číslom 15 Nc 26/00 a toho času pod č. 8 C/355/2010, nakoľko pod týmto číslom   konania   je   predmetom   určenie   abstraktného   času   v   rozhodnutí   výslovne   iba   k parcele č. 1589. Aj z odôvodnenia citovaného rozhodnutia sťažovateľ dospel k záveru, že súd   v   texte   používa   pojem   „návrh“   resp.   „podanie“   všetko   v   jednotnom   čísle,   čo   len potvrdzuje, že stále mal na mysli iba návrh k č. p. 1589. Rovnaké označenie právnej veci je uvedené aj v Uznesení Okresného súdu Pezinok č. k. 8 C/355/2010 zo dňa 28. 07. 2011, v ktorom   v záhlaví   uznesenia   je   opätovne   uvedené,   že   sa   jedná   o   právnu   vec   o určenie abstraktného času k č. p. 1589. Ak by bolo došlo k spojeniu vecí mali byť v tomto konaní uvedené čísla všetkých parciel, ktoré boli predmetom samostatných žalôb, tak ako bolo uvedené č. p. 1589.

Z   obsahu   podania   uvedeného   v   bode   3   vyjadrenia   predsedu   Okresného   súdu v Pezinku ďalej nepochybne vyplýva, že Okresný súd Bratislava III v konaní 15 Nc 26/00 a predtým v konaní pod tým istým číslom Okresný súd v Pezinku, od podania jednotlivých žalôb na súd do 8. 12. 2010, kedy spisy mali byť odovzdané z Okresného súdu Bratislava III na   Okresný   súd   Pezinok,   okrem   zmätočných   administratívnych   úkonov   nekonali. O ostatných   žalobných   návrhoch   sťažovateľa   týkajúcich   sa   ostatných   parciel,   ktoré   sú predmetom jednotlivých sťažností však súdy nekonali vôbec.

Z   podania   predsedu   Okresného   súdu   Pezinok   preto   nepochybne   vyplýva aj skutočnosť, že vznikli prieťahy v konaní, ktoré však nemal spôsobiť „nový“ Okresný súd v Pezinku. Podľa neho je zjavné, že nekonali „ starý“ Okresný súd v Pezinku, resp. Okresný súd Bratislava III a že táto ich nečinnosť trvala desať rokov.

Bez   ohľadu   na   vyššie   uvedené   tvrdenia   predsedu   Okresného   súdu   v   Pezinku   je nepochybné   a   sťažovateľ   považuje   i   za   preukázané,   že   k   prieťahom   v   jednotlivých konaniach došlo.»

Dňa   15.   februára   2012   bolo   ústavnému   súdu   doručené   doplňujúce   podanie sťažovateľa, v ktorom okrem iného uviedol:

„V nadväznosti na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava III k ústavným sťažnostiam v znení jeho listu z 19. 12. 2011, ako aj vyjadrenie predsedu Okresného súdu Pezinok, v znení jeho listu z 11. 8. 2011, z ktorých podaní nepochybne vyplýva že v čase doručenia ústavných sťažností na Ústavný súd, t. j. k 18. 7. 2011, na konania, voči ktorým smerovali jednotlivé sťažnosti, bol miestne a vecne príslušný Okresný súd v Pezinku /spisy boli prevedené na Okresný súd Pezinok a fyzicky boli odovzdané zo súdu Bratislava III na Okresný súd Pezinok dňa 8. 12. 2010/ a vychádzajúc zo zásady, že napadnuté konania je potrebné   hodnotiť   ako   celok   s   tým,   že   neoddeliteľnou   súčasťou   prechodu   súdnictva   v daných   veciach,   je   aj   prenesenie   zodpovednosti   za   prieťahy   v   konaní,   sťažovateľ   svoje sťažnosti proti Okresnému súdu Bratislava III týmto podaním berie späť a navrhuje voči nemu konanie zastaviť.

Nakoľko   v   prevyšujúcej   časti   sťažovateľ   na   svojich   sťažnostiach   trvá   aj   naďalej v celom rozsahu, v nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj z dôvodu rozhodnutia Ústavného súdu o spojení jednotlivých sťažností na spoločné konanie veci, upresňuje svoje návrhy, a to nasledovne:

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR aj bez nariadenia ústneho pojednávania prijal tento nález:

1. Základné právo I. P. na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 odsek 2/ Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom bývalého Okresného súdu v Pezinku, Okresného súdu Bratislava III a toho času Okresného súdu   v   Pezinku   v   konaniach   o   určenie   napadnutých   žalobami   z 3. 3. 2000   vo   vzťahu k č. p. 5237/2, č. p. 1590, č. p. 5588, č. p. 5236, č. p. 5255, č. p. 5235, č. p. 1593, č. p. 5856 a č. p. 1592, k. ú. Svätý Jur, doručených súdu 15. 3. 2000 porušené bolo.

2. I. P. priznáva finančné zadosťučinenie po 22.000 Eur /slovom: Dvadsať dva tisíc Eur/, za každú podanú žalobu samostatne, spolu 198.000 Eur /slovom Jednostodeväťdesiat osem tisíc Eur/, ktorú sumu mu Okresný súd Pezinok je povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. I.   P.   priznáva   úhradu   trov   konania   vo   výške   311,22   Eur   za   každú   sťažnosť samostatne, spolu 2.800,98 Eur /slovom Dvetisíc osemsto Eur, Deväťdesiat osem centov/ + 123,50 Eur + 20% DPH zo 123 Eur, t. j. 24,64 Eur, ako aj režijný paušál vo výške 7,63 Eur za   podanie   z   31. 3. 2012,   t. j.   celkom   sumu   2.956,48   Eur   /slovom:   Dvetisíc   deväťsto päťdesiat šesť Eur Štyridsať osem centov/, ktoré trovy konania Okresný súd Pezinok je povinný   uhradiť   na   účet   advokáta   JUDr.   V.   Z.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.“

Na základe výziev ústavného súdu zo 17. februára 2012 a 8. marca 2012 Okresný súd Pezinok zaujal opätovne k sťažnostiam stanovisko vo vyjadreniach doručených ústavnému súdu 2. marca 2012 a 20. marca 2012, v ktorých uviedol:

«V   plnom   rozsahu   sa   pridržiavam   môjho   vyjadrenia   č. Spr.   3276/2011   zo   dňa 11. 08. 2011, ktoré bolo Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručené dňa 16. 08. 2011. Opätovne poukazujem najmä na bod 4 uvedeného vyjadrenia. Je nepochybné, že prieťahy v konaní v uvedenom prípade vznikli na „starom“ Okresnom súde Pezinok, resp. na   Okresnom   súde   Bratislava III.   Nestotožňujem   sa   s   názorom,   že   spolu   s   prechodom výkonu   súdnictva   na   novozriadené   súdy   prešla   na   nich   aj   zodpovednosť   za   prípadné prieťahy v konaní. Takýto názor vnímam ako predseda novozriadeného Okresného súdu Pezinok za krajne nespravodlivý. Súd, ktorý prieťahy v konaní spôsobil – teda v tomto prípade Okresný súd Bratislava III stále existuje a za porušenie svojich povinností by mal znášať dôsledky. Nie je možné trestať sudcov Okresného súdu Pezinok, resp. Okresný súd Pezinok ako celok za prieťahy v konaní, ktoré zjavne nespôsobil. V prípade, že by Ústavný súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   o   uložení   pokuty   za   spôsobené   prieťahy   v   konaní Okresnému súdu Pezinok, nebude možné túto pokutu riešiť v prípadnom disciplinárnom konaní   so   žiadnym   sudcom   Okresného   súdu   Pezinok   –   žiadny   sudca   Okresného   súdu Pezinok v tomto prípade prieťahy ku konaní nespôsobil, práve naopak, sudcovia Okresného súdu Pezinok konali vo všetkých sporoch týkajúcich sa sťažovateľa, ktoré im boli postúpené z Okresného súdu Bratislava III prednostne a bez prieťahov...

Súdny   spis   bol   pôvodne   vedený   na   bývalom   Okresnom   súde   Pezinok   pod   sp. zn. 15 Nc 26/2000. Strany spisu č. l. 1 až č. l. 15 sú návrhy navrhovateľa doručené na bývalý Okresný   súd   Pezinok   dňa   15. 03. 2000   –   predmet   konania   Porušenie   Z 330/91   § 15/2, určenie   abstraktného   času,   účastníci:   žalobca:   I.   P.,   žalovaný:   Okresný   úrad   Pezinok k par. č. 1589, par. č. 5856, par. č. 5588, par. č. 5255, par. č. 738, par. č. 5237/2, par. č. 5237/1, par. č. 5236, par. č. 5235, par. č. 5111, par. č. 5209, par. č. 1593, par. č. 1592, par. č. 1591, par. č. 1590.

Na č. l. 16 sa nachádza úprava zákonnej sudkyne vtom čase JUDr. A. K. zo dňa 28.12.2002, reklamáciu zápisu vec do registra Nc – preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, vec patrí do reg. „S“ a má byť predložená predsedovi Okresného súdu Pezinok (kópiu pripájam).

Na č. l. 17 je vyjadrenie predsedu bývalého Okresného súdu Pezinok JUDr. T. M. zo dňa 19. 09. 2003 – nesúhlas s prevedením veci sp. zn. 15 Nc 26/2000 do registra „S“, nakoľko ide o neúplný návrh a zároveň určil podľa Rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok na rok 2003 zákonného sudcu vo veci sp. zn. 15 Nc 26/2000 (kópiu pripájam).

Čísla listov 18 až 22 je vyjadrenie zákonnej sudkyne vo veci na Okresnom súde Bratislava III JUDr. A. K. zo dňa 15. 10. 2010.

Číslo   listu   23   je   kópia   Dodatku   č. 14   –   Spr. 3039/2008,   Okresného   súdu Bratislava III zo dňa 29. 10. 2010, ktorým bol súdny spis sp. zn. 15 Nc 26/2000 dodatočne v zmysle Inštrukcie č. 18/2007 MS SR zo dňa 06. 12. 2007 č. 12460/2007-130, čl. 17, ods. 2 na zabezpečenie prechodu výkonu súdnictva v súvislosti so zriadením nových okresných súdov fyzicky dňa 08. 12. 2010 odovzdaný Okresnému súdu Pezinok. Spis bol Okresným súdom Pezinok náhodným výberom pridelený zákonnej sudkyni JUDr. M. K. a zapísaný pod sp. zn. 8 C 355/2010.

Ako   je   zrejmé   z   vyššie   uvedeného,   žiadne   procesné   rozhodnutie   o   spojení   veci na spoločné konanie sa v spise nenachádza...»

K citovanému   vyjadreniu   Okresného   súdu   Pezinok   doručenému   ústavnému   súdu 20. marca 2012 bol pripojený rovnopis rozsudku č. k. 8 C 355/2010-95 z 8. decembra 2011 s vyznačenou   doložkou   právoplatnosti,   z ktorej   vyplýva,   že   namietané   konanie   bolo právoplatne skončené 2. februára 2012.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojimi sťažnosťami domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom postupom Okresného súdu Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 355/2010   a postupom   Okresného   súdu Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 26/00   (pôvodne   vedenom   bývalým okresným súdom pod sp. zn. 15 Nc 26/00).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd ešte predtým, než pristúpil k vyhodnoteniu postupu všeobecných súdov, sa   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   sťažovateľa   musel   vysporiadať   s jeho   podaním doručeným ústavnému súdu 15. februára 2012, v ktorom okrem uviedol, že „svoje sťažnosti proti Okresnému súdu Bratislava III berie späť a navrhuje voči nemu konanie zastaviť“.Podľa   § 54   zákona   o ústavnom   súde   ak   sťažovateľ   vezme   svoju   sťažnosť   späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody.

Keďže   akceptovanie   uvedeného   návrhu   (späťvzatie   voči   Okresnému   súdu Bratislava III) by vzhľadom na okolnosti danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu v rozpore   s ochranou   práv   sťažovateľa   (k tomu   podrobnejšie   pozri   časť   II   bod   3   tohto nálezu), ústavný súd rozhodol, že späťvzatie sťažnosti v časti smerujúcej proti Okresnému súdu Bratislava III nepripúšťa (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

1.   Predmetom   napadnutého   konania   bolo   rozhodovanie   o   náhrade   škody   podľa zákona č. 58/1969 Zb. Posudzovaná vec patrí po právnej aj skutkovej stránke k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov a podľa názoru ústavného súdu nie je skutkovo ani právne zložitá. Na skutkovú a právnu zložitosť nepoukázali vo svojich vyjadreniach k sťažnostiam ani predsedovia okresných súdov, ktoré rozhodovali vo veci.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní   o tom,   či   v namietanom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote. V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že samotný sťažovateľ   prispel   k   celkovej   dĺžke   napadnutého   konania   predovšetkým   tým,   že   podal nekvalifikované   (do   značnej   miery   nezrozumiteľné)   návrhy   (podania).   Keďže   návrhy na začatie konania mali také závažné nedostatky, že z nich nebolo možné ustáliť ani právnu kvalifikáciu sporu, bolo nevyhnutné opakovane vyzývať sťažovateľa na ich doplnenie, resp. na odstránenie ich nedostatkov.

Markantný podiel sťažovateľa na nečinnosti pôvodného okresného súdu a Okresného súdu Bratislava III v namietanom konaní podľa názoru ústavného súdu však nepochybne spočíva aj v tom, že aj keď toto konanie začalo doručením podaní pôvodnému okresnému súdu   ešte   15.   marca   2000,   napriek   úplnej nečinnosti   konajúcich   všeobecných   súdov   sa sťažovateľ o svoje veci vôbec nezaujímal a sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uplatnil až po viac ako desiatich rokoch od jeho začatia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad práva „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj žalobca (t. j. sťažovateľ) sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo   k ich   ohrozovaniu   a poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda   predpokladá,   že sťažovateľ   musí   využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a následne   vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Keďže sťažovateľ viac ako 10 rokov nevyvíjal žiadnu aktivitu na ochranu svojich práv a o stav konania sa nezaujímal, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na jeho ťarchu a zohľadnil ju ďalej pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v namietanom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup Okresného súdu Pezinok a Okresného súdu Bratislava III.

Z obsahu sťažností a zo zapožičaných súdnych spisov vyplýva, že sťažovateľ ešte 15. marca   2000   osobne   doručil   pôvodnému   okresnému   súdu   desať   podaní,   ktoré   boli obsahovo totožné a odlišovali sa iba číslom parcely, pričom ich „predmetom bolo porušenie zákona   č. 330/1991   Zb.“ k jednotlivým   parcelám   a „určenie   abstraktného   času v rozhodnutí“. Uvedené podania boli pôvodným okresným súdom a následne aj Okresným súdom Bratislava III vedené pod sp. zn. 15 Nc 26/00.

Zákonom   č. 371/2004   Z. z.   o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov došlo od   1.   januára   2005   k prechodu   výkonu   súdnictva,   všetkých   práv   a povinností   vrátane prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a povinností   z pracovnoprávnych   vzťahov a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a iných   právnych   vzťahov   a práv   a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu z pôvodného okresného súdu v dôsledku jeho zrušenia na Okresný súd Bratislava III.

V súlade so zákonom č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/2007 Z. z.“), sa od 1. januára 2008 na prerokovanie a rozhodnutie vecí sťažovateľa stal miestne a vecne príslušný novozriadený Okresný súd Pezinok.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal postupom Okresného súdu Pezinok v napadnutom konaní   potom,   ako   sa   stal   vecne   a miestne   príslušným   súdom   na   prerokovanie   vecí sťažovateľa a rozhodnutie o nich. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že postup Okresného   súdu   Pezinok   nemožno   stotožňovať   s postupom   pôvodného   okresného   súdu. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu Okresného súdu Pezinok v období od 8. decembra 2010, keď,   ako   už   bolo   uvedené,   došlo   k fyzickému   odovzdaniu   spisovej   dokumentácie v právnych veciach sťažovateľa z Okresného súdu Bratislava III, ústavný súd predovšetkým nezistil, že by procesne relevantným spôsobom došlo k spojeniu všetkých desiatich pôvodne uplatnených návrhov na spoločné konanie, hoci ich už pôvodný okresný súd od doručenia návrhov fakticky viedol ako jedno konanie pod sp. zn. 15 Nc 26/00, a rovnako tak Okresný súd Pezinok viedol konanie o návrhoch sťažovateľa pod jednou spisovou značkou – sp. zn. 8 C 355/2010.

Ústavný súd konštatuje, že Okresný súd Pezinok potom, ako v období dvoch rokov po jeho zriadení nemohol vzhľadom na to, že mu neboli fyzicky odovzdané spisy týkajúce sa návrhov   sťažovateľa,   v jeho   veciach   konať,   bezprostredne   po   prevzatí   spisovej dokumentácie o nich začal priebežne a plynulo konať, keď už 17. decembra 2010 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podaní z 15. marca 2000. Ďalším procesným úkonom   bola   výzva   zákonnej   sudkyne   Obvodnému   pozemkovému   úradu   v Pezinku zo 16. mája 2011 na predloženie dokladov potrebných na konanie.

Dňa   24. júna   2011   zaslal   sťažovateľ   Okresnému   súdu   Pezinok   podanie,   ktorým žiadal   o   doplnenie   identifikácie   parcely.   Dňa   27. júna 2011   bola   zaslaná   Obvodnému pozemkovému úradu Pezinok opätovná žiadosť o zaslanie príslušných dokladov, na ktorú bola 12. júla 2011 doručená jeho odpoveď.

Dňa 28. júla 2011 bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Pezinok vyzvaný kvôli nejasnej   právnej   kvalifikácii   sporu   na   doplnenie,   resp.   opravu   svojich   podaní.   Dňa 5. októbra   2011   nariadila   zákonná   sudkyňa   termín   pojednávania   na   8.   december   2011, pričom   na   tomto   pojednávaní   o návrhoch   sťažovateľa   meritórne   rozhodla   tak,   že   ich zamietla. Rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 8 C/355/2010-95 z 8. decembra 2011 nadobudol   právoplatnosť   2. februára   2012,   pretože   sťažovateľ   proti   nemu   nepodal v zákonnej lehote odvolanie. Okresný súd Pezinok teda o návrhoch sťažovateľa rozhodol do jedného roka, odkedy mohol o nich reálne konať.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené na jednej strane opísaný postup Okresného súdu Pezinok v období od 8. decembra 2010 hodnotí ako nesústredený vzhľadom na to, že o návrhoch   sťažovateľa   rozhodol   označeným   rozsudkom   bez   toho,   aby   boli   predmetné konania procesne relevantným spôsobom spojené do jedného konania. Na druhej strane však berúc do úvahy skutočnosť, že namietané konanie už medzitým právoplatne skončilo a postup Okresného súdu Pezinok v období po 8. decembri 2010 z pohľadu ústavného súdu nevykazuje nedostatky takej intenzity, ktoré by so zreteľom na predmet konania bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, ústavný súd konštatuje, že nezistil v postupe Okresného súdu Pezinok také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vyslovenie sťažovateľom namietaného porušenia v petite sťažnosti označených práv.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre zastáva názor, že pri prechode výkonu súdnictva   z odovzdávajúceho   súdu   (v danom   prípade   Okresného   súdu   Bratislava III) na nadobúdajúci súd (v danom prípade Okresný súd Pezinok) podľa zákona č. 511/2007 Z. z. sa takýto prechod uskutočňuje so všetkými ústavnoprávnymi dôsledkami vrátane plnej zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   aj   za   obdobie   predchádzajúce   tomuto prechodu   (napr.   II. ÚS 260/08,   II. ÚS 45/09).   V danom   prípade   by   však   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   z hľadiska   materiálneho chápania   ochrany   ústavnosti   nezodpovedalo   ústavným   princípom   všeobecne   ponímanej spravodlivosti, keby mala byť zodpovednosť za predĺženie napadnutého konania pripísaná Okresnému   súdu   Pezinok,   a vzhľadom   na   to   sú   vytvorené   podmienky   na   odklon od štandardnej judikatúry ústavného súdu (podobne IV. ÚS 190/08). Na základe uvedeného hoci už v čase uplatnenia sťažnosti na ústavnom súde Okresný súd Bratislava III vo veci nekonal, dospel ústavný súd k záveru, že je to práve tento súd, ktorý výraznou mierou prispel k tomu, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené až takmer po dvanástich rokoch od jeho začatia. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil jednak nesústrednú činnosť Okresného súdu Bratislava III (nezaevidovanie návrhov do príslušného registra), resp. jeho úplnú nečinnosť (vo veci sťažovateľa počas celej doby trvania konania pred ním nebol uskutočnený žiaden procesný úkon).

Ďalším   závažným   pochybením   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava III opodstatňujúcim záver o vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní bolo to, že spisová dokumentácia týkajúca sa návrhov sťažovateľa bola odovzdaná Okresnému súdu Pezinok až dodatočne po dvoch rokoch od jeho opätovného zriadenia (8. decembra 2010). Takýto postup Okresného súdu Bratislava III nemožno z ústavného hľadiska akceptovať.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   prihliadol   na   to,   že   k zbytočným prieťahom   v danej   veci   došlo   v podstate   pred   Okresným   súdom   Bratislava III,   a preto vyslovil,   že   jeho   postupom   došlo   v napadnutom   konaní   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu). Vo vzťahu k namietanému postupu Okresného súdu Pezinok ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

III.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru postupom Okresného   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 355/2010 v období po 8. decembri 2010 nevyhovel, keďže uvedené konanie právoplatne skončilo 2. februára 2012, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Pezinok z 8. decembra   2011,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   mu   ústavný   súd   prikázal   konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za každý podaný návrh v deviatich prípadoch v sume po 22 000 € a vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. III. ÚS 51/2012 v sume 20 000 € (spolu v sume 218 000 €) z dôvodov uvedených vo svojich   sťažnostiach,   keď   poukázal   najmä   na   ničím   neodôvodnenú   úplnú   nečinnosť o jeho návrhoch rozhodujúcich všeobecných súdov v rozsahu viac ako desať rokov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na ničím neodôvodnenú úplnú nečinnosť Okresného súdu Bratislava III a na druhej strane berúc do úvahy aj skutočnosť, že sťažovateľ sa počas desiatich rokov po podaní   svojich   návrhov   vôbec   nezaujímal   o stav   namietaného   konania,   a napokon v neposlednom rade aj so zreteľom na to, že nepodal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 8. decembra 2011, ktorým bol jeho „návrh“ vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 355/2010   zamietnutý,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 500 €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa   § 56   ods. 4 zákona o ústavnom súde.   Ústavný súd však prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   v čase   meritórneho   rozhodovania   o sťažnosti   bolo   už napadnuté   konanie   právoplatne   skončené.   Priznané   finančné   zadosťučinenie   je   povinný vyplatiť sťažovateľovi Okresný súd Bratislava III tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   V.   Z.   a ktoré   vyčíslil   v sume   2   956,48   €.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741   €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Odmena   pri   jednej   sťažnosti   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“)   predstavuje   247   €   (jeden   úkon   123,50   €),   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Keďže advokát je platcom   dane   z pridanej   hodnoty   [ďalej   aj   „DPH“   (na základe   predloženej   fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa   § 18   ods. 3   vyhlášky   a podľa   zákona č. 222/2004   Z. z.   o dani   z pridanej   hodnoty v znení neskorších predpisov. Takto vypočítané trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   za   10   sťažností   vrátane   DPH   a režijného   paušálu   predstavujú   sumu 3 141,84 €.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   na   ústavnom   súde zastupujúc jedného sťažovateľa 10 sťažností, ktorých text bol okrem označenia parcelných čísel úplne identický, z čoho možno vyvodiť, že nároky na prípravu zastupovania a spísanie samotných   sťažností   boli   v podstatnej   miere   zjednodušené,   a zároveň   vychádzajúc aj z oprávnenia ústavného súdu (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) priznať úhradu trov konania účastníkovi len sčasti, ústavný súd znížil celú takto vypočítanú sumu za dva úkony právnej služby poskytnutej v roku 2011 na 1/10, t. j. na sumu 314,18 €.

Ústavný   súd   navyše   priznal   aj   úhradu   za   tretí   úkon   právnej   služby   (písomné stanovisko z 31. januára 2012 k vyjadreniam Okresného súdu Pezinok a Okresného súdu Bratislava III) v sume 127,16 €, ktorý spolu s režijným paušálom (7,63 €) a 20 % DPH predstavuje sumu 161,75 €.

Ústavný   súd   teda   sťažovateľovi   priznal   úhradu   trov   konania   v celkovej   sume 475,93 €.

Priznanú úhradu trov konania je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012