znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 349/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   a.   s.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 2/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 2/03.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v konaní sp. zn. 2 T 2/03 prerokúva   trestnú   vec   spolupáchateľstva   k trestnému   činu   marenia   konkurzného   alebo vyrovnávacieho konania podľa § 9 ods. 2 k § 256d ods. 1 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona   č.   140/1961   Zb.   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“), ktorého predmetom je rozhodovanie o obžalobe zo skutku prevodu finančných prostriedkov na   bankových   účtoch   z jednej   obchodnej   spoločnosti   na   inú   obchodnú   spoločnosť 19. augusta 1998, ktorého sa mali dopustiť obžalovaní spoločným konaním. Obžalovaní týmto skutkom mali mariť konkurzné konanie tým, že znemožnili, aby sa vec patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla, a takým činom spôsobili škodu veľkého rozsahu.

Príkazom   Okresnej   prokuratúry   Poprad   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) č. II. PO 006/00 z 31. marca 2000 nariadil prokurátor okresnej prokuratúry zaistiť na účte č...   vedenom   v...,   sumu   5 970 000 Sk   a na   účte   č....   vedenom   tou   istou   bankou   sumu 1 612 000 FRF a tiež zakázal so zaistenými peniazmi akúkoľvek dispozíciu počas vedenia trestného konania.

Zmluvami   o postúpení   pohľadávok   z 30.   marca   2007   spísanými   do   notárskych zápisníc boli postupcom N., a. s. v likvidácii (ďalej len „postupca“), postúpené pohľadávky, ktoré   mal   postupca   z účtov   č...   a   č...   vedených   v...,   vo   výške   postúpenej   pohľadávky minimálne 5 970 000 Sk a vo výške 1 612 000 FRF na sťažovateľku. Na základe zmlúv o postúpení pohľadávok sa sťažovateľka stala vlastníčkou týchto pohľadávok s oprávnením s nimi disponovať a ich aj vymáhať. Uvedené skutočnosti boli oznámené krajskému súdu v rámci konania vedeného pod sp. zn. 2 T 2/03 aj s predložením notárskych zápisníc.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   30.   apríla   2008   navrhol   prokurátor   Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajský prokurátor“) zrušiť zaistenie bankových účtov, keďže zaistenie nie je už pre účely trestného konania potrebné.

Keďže   krajský   súd   na   návrh   krajského   prokurátora   nereagoval,   domáhala   sa sťažovateľka ako vlastníčka uvedených pohľadávok opakovane v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 T 2/03 viacerými písomnými návrhmi zrušenia zaistenia bankových účtov, keďže podľa jej názoru už toto zaistenie nie je pre účely trestného konania potrebné.

Na opakované žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia finančných prostriedkov reagoval predseda senátu krajského súdu tak, že o týchto odmietal rozhodnúť, keďže mu podľa jeho názoru povinnosť rozhodovať o trvaní zaistenia z Trestného poriadku nevyplýva.

Sťažovateľka podaním z 1. marca 2010 požiadala o zrušenie zaistenia finančných prostriedkov   aj Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   jej prípisom   sp. zn.   2   To   13/2009   zo   17.   marca   2010   oznámil,   že   jej   žiadosť   je   potrebné predložiť na rozhodnutie krajskému súdu. V označenom prípise najvyšší súd okrem iného uviedol, že „... v predmetnej veci by prichádzalo do úvahy, pri splnení podmienok, iba zrušenie zaistenia podľa § 48 ods. 1 písm. a) Tr. por. O zrušení rozhoduje rovnaký orgán ako o zaistení, t. j. v prípravnom konaní prokurátor a v konaní pred súdom senát (alebo samosudca), ktorý rozhodol o veci v prvom stupni t. j. v tomto prípade senát Krajského súdu v Prešove. Proti jeho rozhodnutiu je v zmysle § 49 Tr. por. prípustná sťažnosť, o ktorej by potom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky.“.

Na   poslednú   žiadosť   sťažovateľky   týkajúcu   sa   zrušenia   zaistenia   finančných prostriedkov reagoval predseda senátu krajského súdu tak, že v prípise z 22. marca 2010 oznámil sťažovateľke, že o jej žiadosti nebude rozhodovať. Predseda senátu krajského súdu vyslovil   názor,   že   potreba   zaistenia   finančných   prostriedkov   stále   trvá,   keďže   trestné konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Napriek   tomu,   že   predseda   senátu   na žiadosť   sťažovateľky   o   zrušenie   zaistenia finančných prostriedkov reagoval prípisom z 22. marca 2010, a nie rozhodnutím, podala sťažovateľka proti nemu podaním z 27. marca 2010 „opravný prostriedok“. Najvyšší súd prípisom zo 7. apríla 2010 odstúpil toto podanie sťažovateľky z dôvodu vecnej príslušnosti krajskému súdu.

Prípisom z 19. apríla 2010 predseda senátu krajského súdu sťažovateľke oznámil, že naďalej trvá na svojom stanovisku z 22. marca 2010 a nevidí dôvod, aby o „opravnom prostriedku“ rozhodoval.

V nadväznosti na skutočnosť, že krajský súd odmietal rozhodnúť o zrušení zaistenia finančných   prostriedkov,   sťažovateľka   opakovane   podávala   aj   sťažnosti   na   prieťahy v konaní, ktoré adresovala predsedovi krajského súdu. Predseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky v prípise zo 4. novembra 2009 uviedol, že k prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 2/03 nedošlo, a poukázal tiež na to, že sťažovateľka nemá v tomto trestnom konaní postavenie žiadnej procesnej strany, a teda jej nepatria nijaké práva, ktoré by si mohla v ňom uplatňovať. Na v poradí poslednú sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v tomto   konaní reagoval   predseda   krajského   súdu   prípisom   z 10.   mája   2010,   v   ktorom sťažovateľke oznámil, že predseda senátu, ktorý predmetnú trestnú vec prerokúva, nemá zákonom uloženú povinnosť rozhodovať o trvaní zaistenia a samotné rozhodnutie vydá iba v prípade, ak by sa zaistenie účtu malo zrušiť pre jeho nepotrebnosť. Predseda krajského súdu v tomto prípise tiež uviedol, že nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti ktoréhokoľvek sudcu.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   postupom   krajského   súdu,   ktorým   odmieta rozhodnúť o ďalšom   trvaní   zaistenia   finančných   prostriedkov   formou   rozhodnutia,   proti ktorému by bol prípustný opravný prostriedok, dochádza k odopretiu spravodlivosti, a tým aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, ako aj jej základného práva vlastniť majetok. Zároveň podľa jej názoru dochádza aj k prieťahom v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 T 2/03, a tým aj k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že „... čím dlhšie budú finančné prostriedky mimo našej dispozície, budú nám vznikať liknavosťou sudcu značné škody, ktoré sme si sami nezapríčinili.   Z predložených   dokumentov   do   súdneho   spisu,   je   predsa   evidentné,   že pohľadávky finančných prostriedkov sme nadobudli legálne a nezapríčinili sme ničím to, že došlo ku skutku, ktorým boli porušené predpisy trestného zákona.“.

Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie § 119 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého „Súd rozhoduje rozsudkom alebo trestným rozkazom, kde to zákon výslovne ustanovuje; v ostatných prípadoch rozhoduje, ak zákon neustanovuje niečo iné, uznesením“, a v tejto súvislosti tvrdí, že z citovaného textu vyplýva povinnosť krajského súdu rozhodnúť o jej návrhu na zrušenie zaistenia finančných prostriedkov formou súdneho rozhodnutia, ktoré má byť riadne odôvodnené a preskúmateľné súdom vyššieho stupňa.

Sťažovateľka odôvodňuje potrebu zrušenia zaistenia finančných prostriedkov najmä zmenou právnej kvalifikácie stíhaného skutku, ku ktorému došlo v priebehu predmetného trestného konania.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo I. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Prešove č. k. 2 T 2/03 porušené bolo.

2.   Základné   právo   I.   a.   s.   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20,   ods.   1   v konaní Krajského súdu v Prešove 2 T 2/03 porušené bolo.

3. Základné právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2 ústavy v konaní Krajského súdu v Prešove 2 T 2/03 porušené bolo.

4.   Prikazuje   Krajskému   súdu   v Prešove   aby   v   konaní   2   T   2/03   vydal   o zrušení zaistenia bankových účtov rozhodnutie podľa trestného poriadku.

5. Priznáva I. a. s. primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- EUR (slovom Päťdesiattisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť I. a. s. trovy právneho zastúpenia v sume,   aká   bude   určená   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   T.   P.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V záujme objektívneho posúdenia opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky ešte pred jej predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda krajského súdu odpovedal na žiadosť ústavného súdu prípisom sp. zn. Spr 10088/2010 zo 6. júla 2010, v ktorom v plnom rozsahu zotrval na svojej argumentácii uvedenej vo svojich odpovediach sťažovateľke zo 4. novembra 2009 a z 10. mája 2010. Podstata tejto argumentácie spočíva v tom, že sťažovateľka nemá v predmetnom trestnom konaní postavenie ktorejkoľvek zo strán konania, nie je teda obžalovanou ani poškodenou, a z ustanovenia § 79c ods. 4 Trestného poriadku nevyplýva súdu povinnosť rozhodovať o trvaní zaistenia a samotné rozhodnutie vydá súd iba v prípade, ak by sa zaistenie účtu malo zrušiť,   prípadne obmedziť.   Zároveň   predseda   krajského súdu   priložil   k vyjadreniu uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 T 2/2003 z 2. júla 2010, z ktorého vyplýva, že krajský súd   vyhovel   návrhu   prokurátora   krajskej   prokuratúry   z 30.   apríla   2008   a zaistenie finančných prostriedkov na bankových účtoch zrušil, keďže pre účely trestného konania už nie je potrebné.

Ústavný súd vzhľadom na to, že krajský súd zrušil zaistenie finančných prostriedkov na bankových účtoch, vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na podanej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky podaním zo 14. júla 2010 ústavnému súdu oznámil, že na podanej sťažnosti trvá okrem výroku, ktorým sťažovateľka požadovala, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 2/03 vydal o zrušení zaistenia bankových účtov rozhodnutie podľa Trestného poriadku. Zároveň opäť zdôraznil, že   v   dôsledku   zmeny   právnej   kvalifikácie   stíhaného   trestného   činu   zanikol   dôvod   na zaistenie finančných prostriedkov na bankových účtoch už v roku 2005.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy spočíva podľa sťažovateľky v tom, že postupom krajského súdu, ktorým odmietal   rozhodnúť   formou   zákonného   rozhodnutia   o zrušení   zaistenia   finančných prostriedkov na bankových účtoch, dochádza (dochádzalo) k odopretiu spravodlivosti.

Keďže krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 T 2/2003 z 2. júla 2010 o zrušení zaistenia   finančných   prostriedkov   na   bankových   účtoch,   zanikol   aj   dôvod,   pre   ktorý sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sa náprava vo veci sťažovateľky vykoná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie označeného základného práva sťažovateľky (I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

V zásade   z rovnakých   dôvodov   sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Namietať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu v prípade,   ak k porušeniu   tohto   práva   malo   dôjsť   v   trestnom   konaní,   niektorá   zo   strán trestného konania.

Podľa § 12 ods. 6 Trestného poriadku stranou trestného konania sa rozumie ten, proti ktorému sa vedie trestné konanie, zúčastnená osoba a poškodený a v konaní pred súdom aj prokurátor a spoločenský zástupca; rovnaké postavenie ako strana má aj iná osoba, na ktorej návrh alebo žiadosť sa konanie vedie alebo ktorá podala opravný prostriedok.

Sťažovateľka   v sťažnosti   netvrdí,   že   má   postavenie   niektorej   zo   strán   trestného konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 2 T 2/03 a ani podľa názoru ústavného súdu takýmto   postavením   nedisponuje.   Táto   skutočnosť   by   pri   prísne   formalistickom posudzovaní sťažnosti zakladala dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Ústavný súd ale vzal do úvahy argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej «Máme za to, že pokiaľ v trestnom konaní sú naše finančné prostriedky a ich používanie závislé na rozhodnutí   predsedu   senátu,   nemôže   naše   procesné   postavenie   byť   „nijaké“,   a preto predseda   senátu   našu   spoločnosť   musí   vnímať   s právami   umožňujúcimi   domáhať   sa naplnenia pojmových znakov výkonu vlastníctva finančných prostriedkov.».

Ústavný súd si uvedomuje závažnosť argumentu sťažovateľky, v zmysle ktorého by ako vlastníčka zaistených finančných prostriedkov mala mať možnosť domáhať sa v rámci trestného   konania   zrušenia   zaistenia   týchto   finančných   prostriedkov   a žiadať,   aby   súd rozhodol o tejto jej žiadosti bez zbytočných prieťahov. V prospech tohto argumentu možno poukázať najmä na § 79c ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ak zaistenie účtu na účely   trestného   konania   už   nie   je   potrebné,   zaistenie   sa   zruší.   Ak   nie   je   potrebné v stanovenej   výške,   zaistenie   sa   obmedzí.   O   zrušení   a   obmedzení   zaistenia   rozhodne predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor.

Ústavný súd vzal na vedomie tiež § 95 ods. 8 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“), podľa ktorého osoba,   ktorej   peňažné   prostriedky   boli   zaistené,   má   právo   žiadať   o   zrušenie   alebo obmedzenie   zaistenia.   O   takej   žiadosti   musí   predseda   senátu   a   v   prípravnom   konaní prokurátor bezodkladne rozhodnúť. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť. Ak sa žiadosť   zamietla,   osoba,   ktorej   peňažné   prostriedky   boli   zaistené,   ju   môže,   ak   v   nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť; inak sa o nej nekoná.

Z citovaného vyplýva, že nový Trestný poriadok na rozdiel od Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 dáva možnosť majiteľovi finančných prostriedkov (ktorý nemusí byť žiadnou zo strán trestného konania) žiadať o zrušenie zaistenia. Predmetné trestné   konanie   sa   ale   spravuje   ustanoveniami   Trestného   poriadku   účinného   do 31. decembra 2005.

Sťažovateľka   v podaní   z 15.   júla   2010   adresovanom   predsedovi   krajského   súdu, ktorým   reagovala   na   uznesenie   krajského   súdu   z 2.   júla   2010   (týmto   uznesením   bolo zrušené   zaistenie   predmetných   finančných   prostriedkov,   pozn.)   a ktorý   tvorí   súčasť dokumentácie predloženej ústavnému súdu, okrem iného uviedla, že „Škodu, ktorú nám spôsobil svojím konaním predseda senátu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D., si budeme uplatňovať   zákonnou   cestou.“. Z citovaného   vyplýva,   že   sťažovateľka   sama   uznáva,   že existuje „zákonná   cesta“, prostredníctvom   ktorej   sa   môže   uchádzať   o náhradu   škody spôsobenej   jej   nečinnosťou   predsedu   senátu   krajského   súdu   vo   veci   zrušenia   zaistenia predmetných finančných prostriedkov. Ústavný súd zastáva obdobný právny názor a v tejto súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Podľa § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok ustanovených   týmto   zákonom   za   škodu,   ktorá   bola   spôsobená   orgánmi   verejnej   moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa   §   9   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa   §   9   ods.   2   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa   § 17 ods.   2 zákona o zodpovednosti   za škodu   v prípade,   ak iba samotné konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   vzhľadom   na   ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Pokiaľ je sťažovateľka toho názoru, že nečinnosťou krajského súdu v súvislosti so zrušením zaistenia finančných prostriedkov jej bola spôsobená škoda na jej vlastníckych právach, môže sa jej náhrady domáhať postupom v zmysle príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu.

Sťažovateľka má teda v danom prípade k dispozícii účinný prostriedok nápravy, a to podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Orgánom verejnej moci pritom je štátny orgán, a teda aj všeobecný súd. Zodpovednosť štátu možno uplatniť za podmienok ustanovených zákonom o zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím aj nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010