znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 349/09-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   októbra   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2009   doručená   sťažnosť   Mgr.   O. F.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009 (sťažovateľ chybne uvádza z 12. februára 2009, pozn.).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu   sp.   zn.   7   C   76/2005   z   12.   februára   2007   bol   sťažovateľ   v   postavení   žalovaného zaviazaný zaplatiť Stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „žalobca“) sumu 21 179 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne od 24. februára 2003 do zaplatenia (z titulu nedoplatku z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu, ktoré uhradil žalobca, ktorý je vlastníkom bytu), pričom vo zvyšku okresný súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Proti   výroku   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bolo   žalobe   vyhovené,   podal sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom   č.   k.   4   Co   470/07-225 z 20.   mája 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „... odvolací súd neprijal dôvodné námietky sťažovateľa voči nezákonnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, odporca v plnom rozsahu napáda aj rozhodnutie druhostupňového súdu, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie, s poukázaním na svoje námietky a porušenie zásady nezávislosti a nestrannosti súdu a iné...“.

Sťažovateľ   konkrétne   vo   vzťahu   k   označeným   rozhodnutiam   okresného   súdu a krajského súdu namieta najmä

a)   skutočnosť,   že   žalobca   v   rozpore   so   zákonom   neuzavrel   zmluvu   o   prevode vlastníctva   predmetného   družstevného   bytu   s   otcom   sťažovateľa   (jeho   právnym predchodcom), a teda „nevstúpil do žiadneho právneho vzťahu s družstvom bez vlastného zavinenia...“,

b)   že   žalobca   nebol   aktívne   legitimovaný   na   podanie   žaloby,   keďže   podľa   jeho názoru malo dôjsť k likvidácii žalobcu podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov   a vyporiadaní   majetkových   nárokov   v družstvách   v znení   neskorších   predpisov a jeho následnému výmazu z obchodného registra,

c) nedostatok svojej pasívnej legitimácie, keďže nemal so žalobcom uzavretú zmluvu o správe bytu a ani mu nebol byt žalobcom vydaný (sťažovateľ je toho názoru, že byt užíval oprávnene   a   nikdy   nemal   v   úmysle   obohacovať   sa   službami,   ktoré   od   žalobcu   nikdy nepožadoval),

d) výšku peňažného plnenia, na zaplatenie ktorého bol právoplatne zaviazaný (túto výšku sťažovateľ namieta z dôvodu, že žalobca nemal platne ociachované vodomery, a teda nie je možné zistiť skutočnú spotrebu vody),

e) premlčanie nároku žalobcu.

Sťažovateľ namieta tiež procesný postup krajského súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„... odvolací súd súril sťažovateľa k neprimeranej stručnosti prednesov, ktoré viedli k potvrdeniu   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   z   dôvodu   celkovej   časovej   indispozície sťažovateľa, čím si nemohol riadne hájiť svoje právo na súdnu ochranu pred súdom.... To, že sa sťažovateľ nemohol riadne vyjadriť ku všetkým skutočnostiam svojho odvolania, lebo mu porušovatelia bránili vo veci konať a porušili jeho procesné právo na riadne hájenie si práv pred súdom, svedčí o tom, že vec nebola prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom   spôsobom,   ktorý   ustanovuje   O.   s.   p.   Dôsledkom   toho,   porušovatelia   svojimi rozhodnutiami   porušili   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa,   najmä   jeho   právo   na spravodlivosť, lebo mu ukladali povinnosť v rozpore so zákonom, aby chránili toho, kto porušuje zákon!“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Mgr. O. F., upravené v čl. 1 (1) a čl. 2 (2) a (3) a čl. 20 (1) a (2) a   v   čl.   46   (1)   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II a Krajského súdu v Bratislave porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 76/05 zo dňa 12. februára 2007 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 470/07 zo dňa 12. februára 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať v porušení základného práva a slobody v čl. 1 (1) a čl. 2 (2) a (3) a čl. 20 (1) a (2) a v čl. 46 (1).

4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 150.000,- € (stopäťdesiat tisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“

Sťažovateľ   tiež   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   odklade   vykonateľnosti namietaného rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2007

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho základných práv došlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom prípade bol na základe podaného odvolania o námietkach sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo sa aj stalo; o odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 470/07-225 z 20. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Právomoc krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv postupom a rozsudkom okresného súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   treba   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Z   dôvodu   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal   namietaný rozsudok krajského súdu, z ktorého vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami okresného súdu a z nich vyplývajúcimi závermi, ako aj právnym posúdením veci, pričom v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“]   sa   v   jeho   odôvodnení   obmedzil   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa krajského súdu boli odvolacie námietky sťažovateľa bez právneho významu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní najmä namietal, „... že neoprávnené obohatenie na jeho strane nevzniklo, lebo nedostatok právneho vzťahu spôsobil   navrhovateľ,   ktorý   nemá   aktívnu   legitimáciu   vlastníka   predmetného   bytu,   lebo tento byt nemôže byť družstevným, nakoľko bol k nemu uplatnený zákonný nárok právnych predchodcov odporcu a preto predmetný byt nemôže byť v súpise majetku družstva. Bol toho názoru, že on si môže brániť svoje vlastníctvo ako dedič bytu, aj keď u jeho právnych predchodcov   ich   vlastníctvo   nebolo   vyznačené   v   katastri   nehnuteľností.   Namietal,   že navrhovateľ okrem iného zaslal vyúčtovanie na meno jeho otca V. F. a tiež oneskorene a že navrhovateľ   bol   povinný   do   roku   1993   uzavrieť   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytu   na žiadosť jeho otca, k čomu nedošlo.“.

Na základe citovaného ústavný súd poznamenáva, že námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní sa   v zásade zhodujú   s jeho námietkami uvedenými v sťažnosti   adresovanej ústavnému súdu, z čoho zjavne vyplýva, že sťažovateľ v rozpore so zmyslom a účelom ústavnej   úpravy   považuje   ústavný   súd   za   riadnu   opravnú   inštanciu   vo   vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v namietanom rozsudku odvoláva na správnosť záverov uvedených v rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 76/05 z 12. februára 2007, považoval ústavný súd za potrebné preskúmať aj jeho odôvodnenie. V relevantnej časti odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu sa uvádza:

„...   odporca   v   roku   2000   užíval   byt   č. 21   na...   ul.   v B.,   ktorého   je   navrhovateľ vlastníkom, a to bez právneho dôvodu, pričom neuhrádzal náklady spojené s užívaním tohto bytu a uhradiť ich musel navrhovateľ, ako vlastník bytu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že odporca nie je nájomcom predmetného bytu, ani jeho vlastníkom. Odporca je dedičom   po   predchádzajúcom   nájomcovi   bytu   a členovi   družstva,   pričom   na   základe právoplatného   dedičského   rozhodnutia   odporca   nadobudol   členský   podiel   v Stavebnom bytovom   družstve   B.,   k   bytu   č.   21   na   2. poschodí   na...   ul.   v B.   a   zostatkovú   hodnotu členského podielu v sume 20.603,- Sk v podiele 1 (druhú 1-icu nadobudol jeho brat). Tým však nie je stále vyriešená otázka, ktorý z oboch dedičov sa stane nájomcom bytu, nakoľko spoločný nájom družstevného bytu u iných osôb, ako u manželov nie je možný. Preto súd pre účely   tohto konania   nemohol   odporcu považovať   ani   za   nájomcu,   ani   za vlastníka predmetného bytu. Je teda zrejmé, že pokiaľ predmetný byt v roku 2000 odporca užíval, robil tak bez právneho dôvodu. Skutočnosť, že odporca v predmetnom byte v roku 2000 (od 1. 1. do 31. 12.) býval, resp. ho užíval, bola v konaní preukázaná výpoveďami svedkov, nepriamo vyplýva aj z obsahu spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 20 Nc 101/98 a celkom to nepoprel ani samotný odporca (uviedol, že po 20. 5. 2000 sa musel do tohto bytu uchýliť). Aj keď odporca v byte býval resp. sa tam zdržiaval bez právneho dôvodu, bol povinný   uhrádzať   náklady   spojené   s užívaním   bytu.   Výšku   týchto   nákladov   mal   súd preukázanú   z   vyúčtovania   nákladov   za   rok   2000,   ktoré   predložil   navrhovateľ.   Pokiaľ odporca   namietal,   že   merače   teplej   a   studenej   vody   neboli   platne   odciachované,   toto nemôže   mať   vplyv   na   výšku   žalovanej   sumy,   nakoľko   z vykonaného   dokazovania   bolo zrejmé, že to bol práve odporca, ktorý bránil niekoľko rokov navrhovateľovi vo vstupe do bytu (teda aj za prípadným účelom výmeny meračov vody), takže tento sa musel tohto vstupu domáhať podaním návrhu na súd,   teda túto situáciu   zavinil odporca.   Pokiaľ to odôvodňoval tým,   že   nebola   uzatvorená   s navrhovateľom zmluva o   výkone   správy,   súd poukazuje na to, že keďže odporca nebol vlastníkom bytu, nebol daný dôvod, pre ktorý by s ním mal navrhovateľ uzatvárať zmluvu o výkone správy. Keďže náklady spojené s užívaním predmetného   bytu   za   rok   2000   zaplatil   navrhovateľ   za   odporcu,   odporca   sa   na   úkor navrhovateľa   bezdôvodne   obohatil,   pričom   výška   bezdôvodného   obohatenia   predstavuje sumu 21.179,- Sk (skutočné náklady vyúčtované vo vyúčtovaní nákladov za rok 2000 zo dňa 30. 4. 2001 po odpočítaní poplatku z omeškania v sume 15.449,- Sk)...

Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania, súd na ňu neprihliadol, nakoľko bola neopodstatnená. V zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia   sa   premlčí   za   dva   roky   odo   dňa,   keď   sa   oprávnený   dozvie,   že   došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd mal za to, že navrhovateľ sa   dozvedel,   že   došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu   a   v   akej   výške   dňom   vypracovania vyúčtovania skutočných nákladov za rok 2000, teda 30. 4. 2001. Až vtedy sa navrhovateľ dozvedel, či vôbec sa odporca bezdôvodne obohatil a o akú sumu, teda až vtedy si mohol navrhovateľ   prvýkrát   uplatniť   právo   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Keďže premlčacia doba je 2-ročná a navrhovateľ podal návrh na súd dňa 24. 2. 2003, je zrejmé, že ho podal pred uplynutím premlčacej doby (ktorá by uplynula 30. 4. 2003).

Ďalej   odporca   namietal   nedostatok   aktívnej   legitimácie,   resp.   skôr   nedostatok spôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania (čo vyplýva z obsahu tejto námietky). Aj táto   námietka   odporcu   však   bola   neopodstatnená.   Navrhovateľ   je   stále   zapísaný v obchodnom registri... K jeho likvidácii v zmysle § 22 ods. 2 zák. č. 42/92 Zb. nedošlo... Navrhovateľ je právnym nástupcom družstva, ktoré pridelilo predmetný byt otcovi odporcu. V konaní bolo preukázané, že otec odporcu požiadal dňa 2. 4. 1992 o prevod bytu do osobného vlastníctva, avšak v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz..., z ktorého by bolo zrejmé,   že   naozaj   aj   došlo   k   uzatvoreniu   zmluvy   medzi   navrhovateľom   a   právnym predchodcom odporcu o prevode vlastníctva bytu.“

Z   citovaného   vyplýva,   že   okresný   súd   sa   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku zaoberal   v   zásade   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uplatnil   aj   v   sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pričom prijal k nim závery, ktoré sú z ústavného hľadiska akceptovateľné   a   udržateľné   a   nesignalizujú   arbitrárnosť   tohto   rozhodnutia.   Za   týchto okolností nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady ani proti záverom krajského súdu, ktorý sa v namietanom rozsudku so závermi okresného súdu stotožnil, a preto aj potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 76/05 z 12. februára 2007. Ústavný súd v nadväznosti na   už   citované   ustanovenie   §   219   ods.   2   OSP   navyše   poukazuje   aj   na   právny   názor vyplývajúci   z   jeho   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný   súd   preskúmal   tiež   námietku   sťažovateľa   voči   procesnému   postupu krajského súdu,   ktorý   ho podľa   jeho tvrdenia   mal súriť   k   neprimeranej   stručnosti   jeho prednesov, „ktoré viedli k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu z dôvodu celkovej časovej indispozície sťažovateľa, čím si nemohol riadne hájiť svoje právo na súdnu ochranu pred súdom.“.

Zo zápisnice z pojednávania krajského súdu z 20. mája 2009, ktorú si ústavný súd na účel preskúmania námietky sťažovateľa zabezpečil, vyplýva, že po otvorení odvolacieho pojednávania a oboznámení priebehu doterajšieho konania predstúpil sťažovateľ so svojím prednesom,   z ktorého   vyplýva,   že „Odporca sa pridržiava písomne podaného podania odvolania ako na č. l. 207 a nasl. v celom rozsahu a dodáva, že namieta aktívnu legitimáciu navrhovateľa a jeho pasívnu legitimáciu z ktorého dôvodu nemôže ísť ani o žiadny vzťah medzi   účastníkmi,   čo   sa   týka   bezdôvodného   obohatenia   k   tomuto   nemohlo   dôjsť, navrhovateľ okrem iného zastal vyúčtovanie na meno jeho otca V. F. a nie na jeho meno a oneskorene. Navrhovateľ bol povinný do roku 1993 uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu na žiadosť jeho otca V. F., čomu však nedošlo. Žiadna zmluva nebola uzavretá. On používal   byt   na   držbu   psom   a   navrhovateľ   záležitosti   ohľadom   bytu   nevysporiadal. Poukazuje aj na to, že do bytu sa nasťahoval v jeho neprítomnosti v roku 2005 jeho brat J. a predpokladá, že mu to bolo umožnené z dôvodu, že predmetný nedoplatok za tento byt uhradil.   Žiada napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť   a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť... Odporca ešte chce dodať, že ako občan SR má právo vzniesť námietku   premlčania   voči   nároku   navrhovateľa   a   z   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa vyplýva,   ako   keby   toto   právo   nemal.“. Zo   zápisnice   z   odvolacieho   pojednávania   tiež vyplýva, že počas odôvodňovania vyhláseného rozsudku sa sťažovateľ postavil a povedal, že „...   nie   sme   pre   neho   súd   a   opustil   buchnutím   dverí   a   anglickým   komentárom pojednávaciu miestnosť“.

Na základe skutočností uvedených v zápisnici ústavný súd konštatoval, že námietka sťažovateľa proti procesnému postupu krajského súdu je zjavne neopodstatnená.

V   nadväznosti   na   svoje   zistenia   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej ústavou garantované základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z jej čl. 46 ods.   1,   ktorého porušenie sťažovateľ namieta, neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v   občianskoprávnom   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento   výklad nie   je   arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) je aj na právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd. O prípadnom   porušení   základných   práv   podľa   čl.   20   ústavy   by   bolo   možné   uvažovať v zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaný   rozsudok krajského súdu ani jeho postup v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/07 nesignalizuje nedostatky, na základe ktorých by bolo možné dôjsť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, a preto po predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009