znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 349/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť Ing. Kvetoslavy Kavuľovej, bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Košice   I   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   12 C 456/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Kvetoslavy Kavuľovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 456/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 456/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   Kvetoslave   Kavuľovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Kvetoslave Kavuľovej trovy konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. Š., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 349/04 zo 4. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   Kvetoslavy   Kavuľovej   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 456/99.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn. Spr   2426/04   doručeným   ústavnému súdu   16. decembra 2004,   v ktorom okrem iného uviedol: „Sťažovateľka, Ing. Kvetoslava Kavuľová, podala na tunajšom súde 12. 5. 1999 návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

12. 6. 1999 bola navrhovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku.

Súdny poplatok zaplatila 21. 6. 1999. Zároveň bol návrh doručený na vyjadrenie odporcovi.

13. 7. 1999 súd obdržal vyjadrenie odporcu a 6. 4. 2000 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na 28. 6. 2000. Odporca sa pojednávania nezúčastnil, ale súd vo veci konal, vypočul navrhovateľku a pojednávanie odročil na 4. 10. 2000 za účelom výsluchu odporcu a predloženia ďalších listinných dôkazov.

18. 8. 2000 doručila navrhovateľka súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením   č. k.   12 C 456/99-28   zo   dňa   4. 9. 2000   súd   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka a spis bol dňa 14. 11. 2000 postúpený Krajskému súdu v Košiciach.

Medzitým ešte súd uskutočnil pojednávanie vo veci a to dňa 4. 10. 2000. Na tomto pojednávaní   sa   opätovne   nezúčastnil   odporca,   ktorý   si   predvolanie   na   pojednávanie na pošte neprevzal.

Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 407/00-58 zo dňa 28. 2. 2001 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

18. 5. 2001 súd vytýčil ďalší termín vo veci na 3. 10. 2001.

Na pojednávaní   bol   vypočutý odporca,   pojednávanie bolo odročené   na   neurčito s tým, že odporca doručí súdu v lehote 30 dní kópiu úverovej zmluvy, ďalšie listinné dôkazy a účastníci oznámia mená a adresy svedkov, ktorých v konaní navrhovali vypočuť.

5. 10. 2001 odporca doručil súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením   č.   k.   12 C   456/99-75   zo   dňa   9. 10. 2001   bol   odporca   vyzvaný na doplnenie návrhu s tým, že ak návrh nedoplní, konanie o predbežnom opatrení bude zastavené.

Súd   uznesením   č. k.   12 C 456/99-95   zo   dňa   4. 12. 2003   konanie   o predbežnom opatrení zastavil. Zároveň bolo vytýčené pojednávanie na deň 30. 1. 2004.

Pojednávanie   30. 1. 2004   bolo   odročené   na   5. 3. 2004   za   účelom   uzavretia mimosúdnej dohody.

Odporca   sa   podaním   zo   dňa   8. 1. 2004   odvolal   proti   zastavujúcemu   uzneseniu vo veci predbežného opatrenia.

Spis bol dňa 30. 1. 2004 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd zrušil uznesenie prvého stupňa uznesením č. k. 15 Co 33/04-126 zo dňa 21. 6. 2004 a vrátil vec na ďalšie konanie.

Pretože v čase, keď malo byť pojednávanie dňa 5. 3. 2004 bol spis na krajskom súde, pojednávanie dňa 5. 3. 2004 sa neuskutočnilo (...).

Uznesením   č. k.   12 C 456/99-142   zo   dňa   7. 12. 2004   súd   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol. Uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

9. 12. 2004 odporca zobral návrh na vydanie predbežného opatrenia späť.

Spis   bude   opätovne   predložený   na   Krajský   súd   v   Košiciach,   aby   uznesenie prvostupňového súdu č. k. 12 C 456/99-142 zrušil a konanie zastavil.

Sudkyňa   JUDr.   M.,   ktorej   spisy   boli   pôvodne   pridelené,   bola   v   dňoch 22. 10. 2001 - 31. 7. 2002 na stáži na Krajskom súde v Košiciach.

Od 1. 1. 2003 bola JUDr. M. preradená na Krajský súd v Košiciach a vec bola pridelená   na   vybavenie   Mgr.   G.,   ktorý   podľa   Rozvrhu   práce   Okresného   súdu   Košice I na rok 2003 okrem agendy registra „C“ vybavoval aj agendy registra „Cb“ a „Er“. Spolu mal v oddelení 905 vecí.

Po   právnej   stránke   konanie   o   vyporiadanie   BSM   nie   je   zložité,   je   však   zložité po stránke   skutkovej,   nakoľko   vzťahy   medzi   účastníkmi   sú   tak   vážne   rozvrátené, že ich snahou je iba mstiť sa druhému, a preto neexistuje aktívna spolupráca so súdom smerujúca k čím skoršiemu rozhodnutiu vo veci. Obaja účastníci podali niekoľko návrhov na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Proti   rozhodnutiu   súdu   sa   vždy   účastník,   ktorému nebolo vyhovené odvolal a spis musel byť predložený odvolaciemu súdu. Tieto procesné úkony len oddiaľujú ukončenie sporu.

V konaní boli určité obdobia nečinnosti súdu, od októbra 2001 do augusta 2002, kedy bola vybavujúca sudkyňa na pracovnej stáži na Krajskom súde v Košiciach a tiež v roku 2003, keď bola vec pridelená na vybavenie inému sudcovi.

Iné okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na dĺžku konania som nezistil.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   označil   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu. Navyše, ústavný súd zistil tieto úkony účastníkov:

Dňa 18. augusta 2000 sťažovateľka doplnila žalobu a 21. novembra 2000 doručila okresnému súdu podanie označené ako „Zmena návrhu žaloby o vyporiadanie BSM“.

Dňa 9. februára 2001 sťažovateľka podala na okresnom súde „návrh na nariadenie predbežného opatrenia“, ktorý okresný súd 19. februára 2001 zamietol.

Dňa   19. januára 2005   sťažovateľka   súhlasila   so   späťvzatím   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) toho istého dňa rozhodol   tak,   že   pripustil   späťvzatie   návrhu,   zrušil   uznesenie   okresného   súdu zo 7. decembra 2004 a konanie zastavil. Spis bol doručený okresnému súdu 2. marca 2005 a ústavnému súdu bol predložený 17. marca 2005.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v stanovenej   lehote   k vyjadreniu   predsedu okresného súdu nezaujala žiadne stanovisko.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a   „práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty je podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľky o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú svojou povahou   náročné   na   dokazovanie,   pretože   treba   nielen   zistiť   okruh   veci   patriacich do zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania,   ale aj ich   hodnotu ku dňu zániku a zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Ide však o konanie, ktoré nie je právne zložité. Uplatňovanie tejto úpravy je stabilizované v rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku postupu   a   prerokovania   takých   majetkových   sporov.   Podobné   stanovisko   k zložitosti konania zaujal okresný súd vo vyjadrení z 13. decembra 2004, keď uviedol, že „Po právnej stránke konanie o vyporiadanie BSM nie je zložité, je však zložité po stránke skutkovej, nakoľko   vzťahy   medzi   účastníkmi   sú   tak   vážne   rozvrátené,   že ich snahou   je   iba   mstiť sa druhému, a preto neexistuje aktívna spolupráca so súdom smerujúca k čím skoršiemu rozhodnutiu vo veci“.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Hoci ústavný súd na jednej strane konštatuje sťažovateľkin aktívny prístup k súdnemu konaniu a záujem oň (v roku   2001 žiadala okresný súd,   aby vo veci   konal, v roku 2003 podala i sťažnosť na prieťahy v konaní), na druhej strane zistil, že doterajšia doba konania bola výrazne ovplyvnená jej úkonmi, na ktoré musel okresný súd reagovať. Aj keď jej úkony mali v prevažnej miere formálnu oporu v Občianskom súdnom poriadku, väčšinou neboli spôsobilé   dosiahnuť   účinky,   ktoré   sledovala.   Osobitne   to   platí   o jej   dvoch   návrhoch na vydanie   predbežného   opatrenia,   v ktorých   bola   sťažovateľka   neúspešná.   V druhom prípade proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia   z   19. februára 2001   nepodala   ani   odvolanie.   Takisto   viackrát   svoju   žalobu dopĺňala, či už na základe požiadavky okresného súdu (18. augusta 2000), alebo iniciatívne sama (napr. 21. novembra 2000). Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľka, napriek tomu, že jej   poplatková   povinnosť   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   vznikla   pri   podaní   žaloby 12. mája 1999, súdny poplatok zaplatila až 21. júna 1999 po výzve okresného súdu.Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľky bral do úvahy to, že ako účastníčka konania   nesporne   má   právo   na   procesné   úkony,   ktoré   urobila.   V dôsledku   uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v namietanom   konaní poukazuje   ústavný   súd   na   to,   že   okresnému   súdu   trvalo   viac   ako   osem   mesiacov od doručenia vyjadrenia odporcu k návrhu (13. júla 1999), kým 6. apríla 2000 určil termín pojednávania na 28. jún 2000,   a takmer   dvadsaťšesť   mesiacov,   od   9. októbra 2001,   keď vyzval odporcu na doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, do 4. decembra 2003, kým uznesením konanie o predbežnom opatrení zastavil. V tomto období neurobil okresný súd žiaden procesný úkon bez toho, aby mu v tom bránila nejaká zákonná prekážka. Nečinnosť v trvaní 5 mesiacov bola zistená aj od 8. júla 2004, keď mu bol vrátený spis z krajského   súdu,   do   7. decembra 2004,   keď   okresný   súd   návrh   odporcu   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uznal, že: „V konaní boli určité obdobia nečinnosti súdu, od októbra 2001 do augusta 2002, kedy bola vybavujúca sudkyňa na pracovnej stáži na Krajskom súde v Košiciach a tiež v roku 2003, keď bola vec pridelená na vybavenie inému sudcovi.“

Tieto časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali výrazný nepriaznivý vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom.

Činnosť okresného súdu bola aj neefektívna a nesústredená. Príkladom neefektívneho postupu   okresného   súdu   je   to,   že   medzi   nariadením   pojednávania   (18. máj 2001) a samotným   pojednávaním   (3. október 2001)   je takmer   6-mesačný   časový   odstup,   ktorý v okolnostiach prípadu (podobne aj IV. ÚS 396/04) ústavný súd považuje za neprimeraný. Prejavom   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   je   i   to,   že   v   roku   2004   nariadil   dve pojednávania na 30. január a 5. marec, ale ani jedno sa neuskutočnilo. Dôvod na odročenie pojednávania   nariadeného   na   5. marec 2004   (predloženie   spisu   krajskému   súdu) je neakceptovateľný a takýto postup preukazuje len to, že okresný súd nedokázal zvoliť vhodný   prístup   k nariadenému   pojednávaniu   a k   predloženiu   spisu   krajskému   súdu (napríklad vyhotovenie kópie spisu za účelom pojednávania a podobne).

Vyjadrenie predsedu okresného súdu, v ktorom poukázal na nedostatočné obsadenie súdu, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu   (napr.   I. ÚS 35/03,   I. ÚS 179/03)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   12 C 456/99,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 400 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na jej zlú finančnú situáciu vyplývajúcu podľa nej z neprimerane dlhej doby konania a nečinnosti okresného súdu spojenej s právnou neistotou z nerozhodnutej veci a neustálym zhoršovaním jej zdravotného stavu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na doterajšiu   dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn.   12 C 456/99,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   správanie sťažovateľky   hodnotené   v časti   II   bode   2   tohto   nálezu,   ako   aj   skutočnosť,   že konanie vo veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. M. Š. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) platnej do 31. decembra 2004. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005