znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 348/2011-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho   prerokoval   sťažnosť   A.   P.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   V.   B.,   K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 z 23. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo A. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove č. k. 10 Co/51/2010-583,   10 Co/52/2010   z 23.   marca   2011   v časti,   v ktorej   potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 vo výrokoch o trovách konania,   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   č. k.   10 Co/51/2010-583,   10 Co/52/2010 z 23.   marca   2011   v časti,   v ktorej   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov č. k. 12 C 120/2002-499   zo   17.   mája   2010   vo   výrokoch   o trovách   konania,   z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   A. P. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   392,73   €   (slovom tristodeväťdesiatdva   eur   a sedemdesiattri   centov),   ktoré   jej   j e   Krajský   súd   v Prešove p o v i n n ý   uhradiť   na účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   V.   B.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011 doručená   sťažnosť   A.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 1,   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 z 23. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení   žalobkyne účastníčkou konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   12 C 120/2002.   V tomto   konaní   sa   domáhala   od   obchodnej spoločnosti   P.,   a. s.,   ako   žalovanému   v 1. rade   (ďalej   len   „žalovaný 1“)   uverejnenia ospravedlnenia   v súvislosti   s článkom   publikovaným   v nej   vydávanom   denníku   P. 6. februára   2002   s   titulkom „...”.   Predmetný   článok   sa   týkal   obchodnej   spoločnosti T., s. r. o.,   ktorej   konateľkou   je   sťažovateľka,   a okrem   iného   sa   v ňom   uvádzalo,   že prednedávnom sa „zistilo, že konateľka T. P. v roku 1998 vybrala bez vedomia klientov z ich   účtov   v...   89   miliónov   korún,   ktoré   získali   zo   štátneho   fondu   rozvoja   bývania. Okolnosti preveruje finančná polícia.“.

Žalovaným   v 2. rade   bola   v predmetnej   právnej   veci   sťažovateľky   obchodná spoločnosť P., a. s. (ďalej len „žalovaný 2“), pričom od nej ako od vydavateľky denníka P. sa sťažovateľka taktiež domáhala uverejnenia ospravedlnenia za článok uverejnený v tomto denníku 19. decembra 2001 s titulkom „...“. V tomto článku sa v súvislosti s výstavbou bytov   v Ľ.   obchodnou   spoločnosťou   T.,   s. r. o.,   vo   vzťahu   k sťažovateľke   okrem   iného uvádzalo,   že   klienti   tejto   obchodnej   spoločnosti „zhodne   konštatovali,   že   majú   dôkazy o tom, že... vybrala z... banky v priebehu niekoľkých dní 89 miliónov korún ešte v roku 1998, ale stavať sa začalo až v toku 1999“, ďalej to, že „klienti ako zmluvní partneri nedali T. súhlas, aby vybrala ich úvery z banky a disponovala nimi“, a napokon aj to, že konaním sťažovateľky došlo „pri svojvoľných výmenách bytov k takým nezrovnalostiam, ktoré sa budú musieť riešiť súdnou cestou, nehovoriac o tom, že konateľka T. P. neoznámila ŠFRB zámeny   bytov.   Až po upozornení   klientov im   v októbri na   opakované požiadanie zaslala zoznam realizovaných, ale doteraz nevysporiadaných výmen v 127 prípadoch.“.

Okrem uverejnenia ospravedlnenia sa sťažovateľka domáhala aj priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to od žalovaného 1 v sume 600 000 Sk a od žalovaného 2 v sume 400 000 Sk.

Okresný súd v právnej veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“), ktorým žalobu zamietol a uložil jej zaplatiť žalovanému 1 trovy konania v sume 19 759,09 € a žalovanému 2 trovy konania v sume 5 436,46 €.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie, v ktorom odmietla akceptovať ním prijaté závery, ďalej namietala, že opomenul vyhodnotiť výpoveď jednej svedkyne a tiež že nevykonal ňou navrhnutý dôkaz. Čo sa týka výrokov o trovách konania, namietala najmä ich nepreskúmateľnosť.

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   10 Co/51/2010, 10 Co/52/2010 z 13. októbra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu   ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania, každému po 117,21 €.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, pričom tvrdí, že „sa nevyporiadal ani s jednou [jej] námietkou... uvedenou v odvolaní a iba opätovne zopakoval závery súdu prvého stupňa, čo považuje sťažovateľka za neprípustné“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   konkretizuje,   s čím   sa   podľa   nej   krajský   súd v potvrdzujúcom   rozsudku   nevysporiadal,   na   ktoré   jej   námietky   nedal   odpoveď, konštatujúc, „že tak prvostupňový súd, ako aj krajský súd aplikovali právne predpisy vo veci svojvoľne, t. j. v rozpore s ich účelom a zmyslom“.

Vzhľadom na to sťažovateľka považuje namietaný rozsudok za nepreskúmateľný, nejasný a nezrozumiteľný, vykazujúci znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti.

Vo   vzťahu   k potvrdzujúcemu   výroku   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľka argumentuje tým, že „V konaní o ochranu osobnosti hodnotou veci nie je výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú požaduje žalobca, pretože táto náhrada je len jedným z   prostriedkov   nápravy   ujmy   spôsobenej   neoprávneným   zásahom   do   práv   chránených ustanoveniami § 11 a nasl. OZ. V konaniach o ochranu osobnosti je predmetom konania právo   na   túto   ochranu,   ktoré   právo   je   hodnotou,   pri   ktorej   je   pojmovo   vylúčené   jej vyjadrenie v peniazoch, a preto žalovaným za jeden úkon právnej služby patrí odmena ako v sporoch, kde hodnotu veci alebo práva nie je možné určiť v peniazoch, t. j. vo výške 1/13 výpočtového základu.

Sťažovateľka má za to, že právoplatným priznaním trov konania žalovaným, ktoré boli vyčíslené v rozpore s právnymi predpismi a judikatúrou,   došlo k zásahu do práva sťažovateľky na ochranu majetku a jeho pokojné užívanie. Bez zásahu ústavného súdu bude sťažovateľka zbavená majetku v hodnote viac ako 25.000,- eur.

Tvrdenie krajského súdu, že žalobkyňa nenamietala výšku uplatnených nárokov trov konania za jednotlivé úkony právneho zastúpenia, považuje sťažovateľka za zarážajúce, nakoľko sťažovateľka v odvolaní namietala, že z rozsudku súdu prvého stupňa nemožno zistiť úkony právnej pomoci, ako aj hodnotu jedného úkonu právnej pomoci. Ak z rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľka nemohla zistiť výšku uplatnených nárokov za jednotlivé úkony   právnej   pomoci,   nie   je   zrejmé,   ako   mohla   túto   výšku   namietať.   Z   odvolania sťažovateľky je však zrejmé, že podala odvolanie i proti výroku o trovách konania, a preto bol krajský súd povinný skúmať, či trovy konania žalovaní vyčíslili správne. Ak sa krajský súd   s   vyčíslením   trov   konania   stotožnil,   konal   v   rozpore   s   právnymi   predpismi a judikatúrou.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného dospela k záveru, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej v sťažnosti označených práv, a navrhla, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   a   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 zo dňa 23. 03. 2011 porušené bolo.

2. Základné   právo   sťažovateľky   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k.   10 Co/51/2010-583,   10 Co/52/2010   zo   dňa 23. 03. 2011 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľky na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.   10 Co/51/2010-583,   10 Co/52/2010   zo   dňa 23. 03. 2011 porušené bolo.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 zo dňa 23. 03. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 351,53   eur   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jej   právnej zástupkyne...“

Sťažovateľka   sa   zároveň   domáhala   aj   vydania   dočasného   opatrenia   s tým,   aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku a zároveň uložil žalovaným zdržať sa vymáhania trov konania,   ktoré   im   boli   priznané   rozsudkom   okresného   súdu   potvrdeným   namietaným rozsudkom krajského súdu, ako aj trov odvolacieho konania.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal krajský súd, aby sa k nej vyjadril. V stanovisku predsedu kolégia krajského súdu zo 17. júna 2011 sa poukazuje na   to,   z   akého   dôvodu   nemožno   z jeho   pohľadu   považovať   sťažovateľkou   uvádzané skutočnosti za neoprávnený zásah do práv spojených s ochranou jej osobnosti, odvolávajúc sa pritom na niektoré časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam,   nepravdivosť   ktorých   sťažovateľka   namietala.   Pokiaľ   ide   o odvolanie sťažovateľky   podané   proti   výroku   o trovách   prvostupňového   konania,   je   v predmetnom stanovisku vyjadrený názor, že z jej strany nebola namietaná výška „uplatnených nárokov trov   konania   za   jednotlivé   úkony   právneho   zastúpenia. Žalovanému   v 1. rade   ako aj žalovanému v 2. rade vznikli   trovy konania pozostávajúce z trov   právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci, vyčíslených v podaniach právnych zástupcov, tieto podania sú súčasťou spisu. Prvostupňový súd sa oboznámil s vyčíslením trov konania a odvolací súd sa s   týmto   vyčíslením   trov   konania   stotožňuje.“. V nadväznosti   na   to   krajský   súd   navrhol sťažnosť ako celok „zamietnuť“.

V reakcii na vyjadrenie krajského súdu sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukázala v stanovisku z 13. júla 2011 na to, že z neho nemožno zistiť, ktoré okolnosti uvádzané v sťažnosti považuje za neopodstatnené a z akého dôvodu. Opätovne vyjadrila názor, že krajský súd sa nezaoberal ani jednou jej odvolacou námietkou, hoci je toho názoru, že tieto námietky mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu význam. Napokon sťažovateľka znovu zhrnula svoje výhrady proti potvrdeniu výroku súdu   prvého stupňa o trovách konania krajským súdom namietajúc, že ho považuje za nepreskúmateľný, že z neho „nemohla   zistiť,   podľa   akého   ustanovenia   vyhlášky   o odmenách   a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb súd priznal žalovaným odmenu za advokáta, za aké úkony služby, kedy boli tieto úkony vykonané, aká mala byť hodnota jedného úkonu, atď.   Argument   Krajského   súdu   v Prešove,   že   trovy   konania   boli   vyčíslené   v podaniach právnych zástupcov, ktoré sú súčasťou spisu, sťažovateľku zaskočil. Sťažovateľka má za to, že nie je jej povinnosťou nahliadať do spisu a zisťovať, či boli trovy konania vyčíslené správne.   Správnosť   výpočtu   je   povinný   posúdiť   súd.   Za   rovnako   absurdný   považuje sťažovateľka   argument,   že   nenamietala   výšku   uplatnených   nárokov   trov   konania za jednotlivé úkony právneho zastúpenia, ak túto výšku nemohla z rozsudku súdu prvého stupňa zistiť. Sťažovateľka má za to, že pokiaľ sa krajský súd oboznámil s vyčíslením trov konania, a stotožnila sa s ním, konal svojvoľne, neobjektívne a v rozpore s platnou právnou normou, resp. judikatúrou.“.

II.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a uznesením č. k. IV. ÚS 348/2011-24 z 24. augusta 2011 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorá sa týka namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to vo vzťahu k tej časti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 z 23. marca 2011, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 vo výrokoch o trovách konania. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zároveň   ústavný   súd   vyhovel   návrhu   sťažovateľky   na   odklad   vykonateľnosti   rozsudku okresného   súdu   č. k.   12 C 120/2002-499   zo   17. mája   2010,   avšak   iba   v časti   výrokov, ktorými rozhodol, že „žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo   výške   19 759,09   Eur   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku“ a že „žalobkyňa   je povinná nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 5 435,46 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku“, v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 z 23. marca 2011 v časti, v ktorej potvrdil výroky rozsudku okresného súdu   č. k.   12 C 120/2002-499   zo 17. mája   2010   o trovách   konania,   do   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Krajský súd aj sťažovateľka ústavnému súdu   oznámili, že v súlade s § 30 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   súhlasia   s upustením   od   ústneho   pojednávania   pri   meritórnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   podľa   § 30   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde so súhlasom   účastníkov   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   po   jej   čiastočnom   odmietnutí   pri   predbežnom   prerokovaní ostala iba námietka sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 z 23. marca 2011 malo dôjsť k porušeniu jej v sťažnosti označených práv, a to   pokiaľ   ide   o   tú   jeho   časť,   ktorou   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 vo výrokoch o trovách konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o trovy konania vo veci sťažovateľky, okresný súd samostatnými výrokmi rozsudku č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalovanému 1   trovy   konania   v sume   19 759,09   €   a žalovanému 2   trovy   konania   v sume 5 436,46 €.

Vo   vzťahu   k týmto   výrokom   okresný   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   poukazom na § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s tým, že v konaní boli úspešní   žalovaní,   a preto   majú   právo   na náhradu   trov   konania.   Ďalej   uviedol,   že „Žalovanému v 1. rade vznikli trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za 24   úkonov   právnej   pomoci   vyčíslených   v podaní   zo   dňa   24. 5. 2010   spolu   vo výške 6.456,96 Eur, náhradu za stratu času vo výške 5.738,25 Eur, cestovných výdavkov vo výške 4.093,94   Eur,   ďalej   cestovné   výdavky   vo   výške   1.761,73   Eur.   Spolu   tieto   trovy   činia 19.759,09 Eur.

Žalovanému   v   2. rade   vznikli   trovy   konania   pozostávajúce   z   trov   právneho zastúpenia za 23 úkonov právnej pomoci vyčíslených v podaní právneho zástupcu zo dňa 18. 5. 2009, režijného paušálu vo výške 140,06 Eur, cestovných nákladov vo výške 270,16 Eur,   nákladov   na   ubytovanie   vo   výške   125,30   Eur   (ubytovanie   súviselo   s   výsluchom dožiadaných svedkov pred dožiadaným súdom v B.), náhrada za stratu času vo výške 231,80 Eur. Tieto trovy právneho zastúpenia sú ďalej zvýšené o 19 % DPH. Spolu teda trovy konania žalovaného v 2. rade činia 5.435,46 Eur.“.

V spojitosti   s   výrokom   o náhrade   trov   konania   sťažovateľka   v odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku   namietala,   že   je   v tejto   časti   nepreskúmateľný,   upriamujúc pozornosť najmä na to, že okresný súd „sa absolútne stotožnil s výpočtom trov konania žalovanými bez toho, aby preveril, či je toto vyúčtovanie v súlade s právnymi predpismi. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé zistiť úkony právnej pomoci, hodnotu jedného úkonu právnej   pomoci,   hodnotu   jednotlivých   režijných   paušálov,   nie   je   zrejmé   zistiť,   ako   súd dospel   k náhrade   za   stratu   času,   k určeniu   cestovných   výdavkov   právnych   zástupcov žalovaných,   atď.“. Sťažovateľka   taktiež   spochybnila   účelnosť   nákladov   na   ubytovanie priznaných žalovanej 2.

Krajský   súd   v namietanom   rozsudku   potvrdenie   prvostupňového   rozsudku   v časti týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   odôvodnil   iba   stručne   uvádzajúc,   že   sťažovateľka (ako žalobkyňa) „nenamietala výšku uplatnených nárokov trov konania za jednotlivé úkony právneho   zastúpenia.   Žalovanému   v 1. rade   ako   aj   žalovanému   v 2. rade   vznikli   trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci, vyčíslených v podaniach právnych zástupcov, tieto podania sú súčasťou spisu. Prvostupňový súd sa oboznámil s vyčíslením   trov   konania   a odvolací súd sa s týmto   vyčíslením   trov   konania stotožňuje.“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade,   že   postup   všeobecného   extrémne   vybočuje   z   pravidiel   upravujúcich   súdne konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia.

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu, ktorý predstavuje celkom zjavne nesprávnu interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   upravujúcich   náhradu   trov   konania,   v ktorom   sú   obsiahnuté   črty   svojvôle (napr. v prípade nerešpektovania jednoznačne kogentnej normy, prehnaného formalizmu), ale v neposlednom rade aj v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom   o náhrade   trov   konania   celkom   nedostatočné,   t. j.   nepreskúmateľné.   Práve o takúto situáciu ide aj v danej veci.

Z uvedeného vyplýva, že aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno   zasiahnuť do   základných   práv   a slobôd.   Rozhodnutím   o trovách   konania možno predovšetkým   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (II. ÚS 56/05, II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).

Výrok   súdneho   rozhodnutia   nemožno   vnímať oddelene   od   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia, lebo v odôvodnení má byť uvedené, z akých skutkových a právnych dôvodov bol výrok rozhodnutia prijatý, pričom tieto skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi na vynesenie výroku.

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonných náležitostí   samotného   výroku   rozhodnutia,   ako   aj   jeho   odôvodnenia   (vrátane   zistenia skutkového   stavu   a   jeho   hodnotenia   v dostatočnom   rozsahu)   predstavuje   nielen   jednu zo základných   podmienok   na   zákonu   zodpovedajúce   rozhodnutie,   ale   je   tiež   jedným zo základných znakov ústavou garantovaného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a ochrany práv.

Základné   právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   postup   a rozhodnutia všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich   rozhodnutia   obsahovali   dostatok relevantných   dôvodov   objasňujúcich   výroky   a súčasne   aby   také   rozhodnutia   neboli arbitrárne.

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Citované zákonné ustanovenie treba z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára   1999,   § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

V súlade s aplikovateľnou judikatúrou odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   posudzovať   v kontexte   celého   rozhodnutia (I. ÚS 230/04).

Z namietaného   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   potvrdil   výroky   rozsudku prvostupňového   súdu   o trovách   konania   napriek   tomu,   že   okresný   súd   v rozpore s povinnosťou náležitého odôvodnenia rozhodnutia odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách konania priznaných žalovanému 1 a žalovanému 2 bez toho, aby uviedol, za ktoré úkony právnej pomoci vykonané ich právnymi zástupcami bola náhrada trov právneho zastúpenia priznaná. Z prvostupňového rozsudku taktiež nemožno zistiť bližšie vymedzenie priznanej náhrady   za   stratu   času   a cestovných   nákladov.   Krajský   súd   teda   potvrdil   prvostupňový rozsudok stotožňujúc sa s jeho výrokmi o trovách konania odvolávajúc sa iba na vyčíslenie trov konania obsiahnuté v podaniach právnych zástupcov žalovaných, ktoré sú súčasťou spisu,   a to   aj   napriek   tomu,   že   z uvedeného   je   zrejmé,   že   v tejto   časti   je   rozhodnutie prvostupňového   súdu   nepreskúmateľné,   teda   z   pohľadu   ústavného   prieskumu   arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ krajský súd uviedol, že „ žalobkyňa nenamietala výšku uplatnených nárokov trov konania“, ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že tak urobiť nemohla, keďže   výška   uplatnených   nárokov   za   jednotlivé   úkony   právnej   služby   nebola z prvostupňového rozsudku zistiteľná.

V nadväznosti na uvedené podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky v časti týkajúcej sa potvrdenia prvostupňového rozsudku vo vzťahu k náhrade trov konania nepostupoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,   neuviedol   dostatočné   dôvody,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie,   a preto ústavný súd dospel k názoru, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu je v tejto časti vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné,   aby   rozhodnutia   všeobecných   súdov zodpovedali zákonným kritériám nielen v merite veci a aby ich vydaniu predchádzal postup rešpektujúci   procesné   normy,   ale   aby   tiež   odôvodnenia   týchto   rozhodnutí   vo   vzťahu k všetkým ich výrokom zodpovedali kritériám daným § 157 ods. 2 poslednou vetou OSP, pretože   iba   takéto   rozhodnutia   možno   považovať   za   súladné   s princípmi   spravodlivého procesu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že napadnutým výrokom rozsudku   krajského   súdu   č. k.   10 Co/51/2010-583,   10 Co/52/2010   z 23.   marca   2011 o potvrdení výrokov prvostupňového súdu o trovách konania bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože to,   či   došlo   k   ich   porušeniu   alebo   nie,   závisí   od   ďalšieho   postupu   všeobecného   súdu a záverov,   ku ktorým   napokon   dospeje.   Krajský   súd   po vrátení   veci   bude   pokračovať v odvolacom konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k jej námietkam týkajúcim sa porušenia označených práv, a preto ústavný súd tejto   časti   sťažnosti   nevyhovel.   Okrem   toho   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   zásadu minimalizovania   zásahov   do   právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   keďže   nálezom zrušujúcim   rozhodnutie   o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke na ochranu jej označeného základného práva, ktorého porušenie namietala, poskytoval, sa vytvoril priestor na ochranu tohto základného práva v rámci sústavy všeobecných súdov (bod 4 výroku tohto nálezu).

Keďže   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   v   napadnutej   časti   (o   potvrdení rozsudku   okresného   súdu   o   trovách   konania)   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   jej   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 prvou vetou ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde tento rozsudok v uvedenej časti zrušil (bod 2 výroku nálezu).

IV.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade   bolo   v záujme   ochrany základných práv sťažovateľky potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o potvrdení prvostupňového rozsudku vo vzťahu k náhrade trov konania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne. V ďalšom postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenými v III. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. V. B. Trovy konania vyčíslila v sume 482,44 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie a podanie sťažnosti a písomné podanie vo veci samej z 13. júla 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky po 123,50 € (za jeden úkon právnej služby), 3 x režijný paušál po 7,41 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 392,73 €.

Úkon právnej služby „rokovanie s klientkou“ z 11. mája 2011 nepovažoval ústavný súd za účelne vynaložené trovy konania, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky [(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) bod 3 výroku nálezu.]

Ústavný súd v neposlednom rade v súvislosti s odložením vykonateľnosti rozsudku okresného   súdu   č. k.   12 C 120/2002-499   zo   17. mája   2010   v časti   výrokov,   ktorými rozhodol, že „žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 19 759,09   Eur   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku“ a že „žalobkyňa   je   povinná nahradiť   žalovanému   v 2. rade   trovy   konania   vo výške   5 435,46   Eur   do   troch   dní od právoplatnosti rozsudku“, v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010 z 23. marca 2011 v časti, v ktorej potvrdil výroky rozsudku okresného súdu   č. k.   12 C 120/2002-499   zo 17. mája   2010   o trovách   konania,   do   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej pripomína, že toto dočasné opatrenie zaniká právoplatnosťou tohto nálezu (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012