znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 348/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť C., a. s., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2009 doručená sťažnosť C., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   27.   novembra   2008   bolo sťažovateľovi   ako   povinnému   doručené   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   sp.   zn. EX 1441/2008 z 24. novembra 2008 o vymoženie „sumy 39.000.000,- Sk s príslušenstvom“ v prospech spoločnosti J., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“). Proti predmetnej exekúcii podal sťažovateľ 10.   decembra 2008 námietky z dôvodu   ním tvrdeného premlčania exekučne vymáhanej pohľadávky podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009 zamietol námietky sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie a proti predbežným trovám exekúcie a uložil sťažovateľovi zaplatiť za konanie o námietkach súdny poplatok v sume 16 596,94 €. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. februára 2009.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02. 02. 2009,   č.   k.   1   Er   1340/2008   je   nezákonné,   v   rozpore   s   platnými   právnymi   predpismi a objektívnym právom a porušuje ústavný princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta

-   vykonštruovanosť   a   neodôvodnenosť   skutkových   tvrdení   okresného   súdu   pri rozhodovaní o námietkach proti exekúcii spočívajúcich v účelovom a nesprávnom posúdení dôvodu   a   úmyslu   uzavretia   dohody   o   splátkovom   kalendári   zo   4.   júla   2008   zo   strany sťažovateľa,

- nesprávnu a ústavne neudržateľnú interpretáciu a aplikáciu ustanovenia § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka v platnom znení o vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa označeným uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, „nakoľko   okresný   súd   sa   pri výklade zákonných ustanovení (predovšetkým ust. § 408 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení, v spojení s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 265 Obchodného zákonníka), na ktorých svoje rozhodnutie založil, natoľko odchýlil od ich znenia, že zásadne poprel ich účel a význam“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ uvádza:„Vyššie uvedenému exekučnému konaniu predchádzalo súdne konanie medzi C. ako žalovaným a J. ako žalobcom. Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 61 Cb 17/1997, zo dňa 03. 10. 2007 bol C. povinný zaviazaný zaplatiť spoločnosti J. sumu 39.000.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 16,75 % od 02. 07. 1996 do zaplatenia dlžnej sumy, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. C. bol zároveň zaviazaný zaplatiť J. trovy konania vo výške 4.410.099,- Sk, taktiež do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania C. voči vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozhodol rozsudkom, sp. zn. 6 Obo 252/2007 zo dňa 29. 05. 2008 tak, že napadnutý rozsudok:

- v časti o zaplatenie istiny 39.000.000,- Sk potvrdil,

- v časti o zaplatenie úroku z omeškania zmenil tak, že C. je zaviazaný zaplatiť J. úrok z omeškania 16,75 % zo sumy 39.000.000,- Sk od 03. 07. 1996 až do zaplatenia,

- v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania sa napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Exekučný   titul   -   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   spojení   s   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nadobudol   v   časti   istiny   a   úrokov   z   omeškania právoplatnosť dňa 25. 06. 2008 a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008.“

Napriek   nesúhlasu   s   právoplatným   exekučným   titulom   sťažovateľ   tvrdí,   že rešpektoval   existenciu   rozhodnutí   uvedených   súdov.   S   cieľom   predísť   nepriaznivej finančnej   situácii   v   súvislosti   s   plnením   záväzku,   ktorá   by   mohla   spôsobiť   ohrozenie zabezpečenia jeho hlavných funkcií, sťažovateľ uzavrel s oprávneným 4. júla 2008 dohodu o splátkovom kalendári. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že «hlavnou a základnou pohnútkou C. uzavrieť Dohodu o splátkovom kalendári s J. bolo zabezpečenie dostatočnej likvidity   (cash   flow),   resp.   dostatočnej   finančnej   rezervy   pre   budúce   možné   investície vyvolané   prechodom   na   novú   menu.   V   žiadnom   prípade   nebolo   úmyslom   C.   uzavrieť Dohodu o splátkovom kalendári za účelom uvedenia J. do omylu, alebo „zaviesť“ J. s cieľom využiť znenie ustanovenia § 408, ods. 2 ObZ. C. neuskutočnil taktiež žiadne úskočné konanie   tak,   ako   to   bez   akéhokoľvek   dôkazu   uvádza   okresný   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia.».

Sťažovateľ pritom argumentoval tou skutočnosťou, že «v čase uzatvárania Dohody o splátkovom kalendári nemali jednak štatutárni zástupcovi, a jednak ani kontrolné orgány C.   vedomosť   o   existencii   ustanovenia   §   408,   ods.   2   Obchodného   zákonníka.   Uzavretie Dohody o splátkovom kalendári bolo vyslovene „manažérskym“ konaním a rozhodnutím zo strany zástupcov C.

Až   so   značným   časovým   odstupom   a   naviac   po   zaplatení   niekoľkých   splátok   J. v zmysle   Dohody   o   splátkovom   kalendári   obdržal   C.   na   základe   požiadavky   jeho kontrolného   orgánu   (Dozornej   rady)   vypracovanú   právnu   analýzu   k   súdnemu   konaniu, ktoré viedol C. proti J. Až z uvedenej právnej analýzy sa povinný dozvedel, že v zmysle ustanovenia § 408, ods. 2 Obchodného zákonníka môže oprávnený (tu J.) podať návrh na vykonanie exekúcie iba v lehote 3 mesiacov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia.

Vyššie uvedenými dôvodmi uzavretia Dohody o splátkovom kalendári odstraňujeme akékoľvek   pochybnosti   o   motíve   konania   C.,   ktorého   cieľom   nebolo   „dobehnúť“ oprávneného   s   následným   poukázaním   na   §   408,   ods.   2   Obchodného   zákonníka,   ale zabezpečiť si dostatočnú finančnú rezervu na nevyhnutné výdavky spojené s prechodom na menu euro. Konanie C. pri uzatváraní Dohody o splátkovom kalendári bolo spojené výlučne s úmyslom splatiť peňažný záväzok v niekoľkých splátkach z dôvodu zabezpečenia finančnej rezervy pre iné nevyhnutné náklady, a nie s úmyslom,,zaviest“ J., alebo vykonať akékoľvek „úskočné   konanie“,   ako   to   zavádzajúco   prezentoval   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia.».

Podľa názoru sťažovateľa v okolnostiach   prípadu   z dôvodu   uplynutia premlčacej lehoty uvedenej v § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka (premlčacia doba týkajúca sa nároku na náhradu škody spočívajúcej v ušlom zisku v sume 39 000 000 Sk začala plynúť podľa sťažovateľa   od   3.   júla   1996)   nebolo   možné   pristúpiť   k   nútenému   výkonu   rozhodnutia. Z ustanovenia § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

Sťažovateľ uvádza, že „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nadobudol   v   časti   istiny   a   úrokov   z   omeškania právoplatnosť   dňa   25.   06.   2008   a   vykonateľnosť   dňa   01.   07.   2008   (dátum   vyznačenia vykonateľnosti   na   rozsudku   nie   je   záväzný).   Bez   ohľadu   na   akékoľvek   právne   úkony subjektov daného právneho vzťahu, alebo iné okolnosti, začala objektívne plynúť 3 mesačná lehota   uvedená   v   §   408,   ods.   2   Obchodného   zákonníka   dňom   nasledujúcim   po vykonateľnosti uvedeného rozsudku.

Nakoľko rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol v časti istiny vo výške 39.000.000,- Sk a 16,75 % úroku z omeškania vykonateľnosť dňa 01. 07. 2008, uvedený rozsudok je možné súdne vykonať iba vtedy, ak by sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať (t. j. do troch mesiacov od 02. 07. 2008).

Je potrebné uviesť, že J. podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 06. 11. 2008, t. j. po uplynutí lehoty uvedenej v § 408, ods. 2 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť nie je možné rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 61 Cb 17/1997 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Obo 252/2007 súdne (v zmysle § 233 EP ani exekučne) vykonať, nakoľko konanie o jeho výkone sa nezačalo do troch   mesiacov   odo   dňa,   keď   sa   mohlo   začať,   pričom   uvedená   3   mesačná   lehota   je objektívna a začína plynúť nezávisle od vôle strán súdneho sporu.“.

Na   podporu   uvedených   záverov   poukazuje   sťažovateľ   v   sťažnosti   aj   na   právne názory   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   [ďalej   len   „najvyšší   súd“   (obsiahnuté v rozsudku sp. zn. 1 M Cdo 5/2008 z 28. júla 2008)] a Najvyššieho súdu Českej republiky (obsiahnuté v uznesení sp. zn. 20 Cdo 1290/2003 z 26. mája 2004) vyjadrené v obdobných veciach.

Podľa názoru sťažovateľa «Celkom zrejme nesprávnym a ústavne neudržateľným je výklad zákonného ustanovenia a právny názor okresného súdu uvedený v odôvodnení jeho rozhodnutia, podľa ktorého: „Uzavretím dohody jednoznačne (aj pri aplikácii zásady pacta sunt   servanta   –   čo   je   všeobecný   právny   princíp,   ktorý   tvorí   neopomenuteľný   atribút právneho štátu) došlo k ovplyvneniu začiatku plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon rozhodnutia práva priznaného súdnym rozhodnutím v prospech oprávneného.“ Pokiaľ   zákonodarca   v   ustanovení   §   408,   ods.   2   určí   kogentne   začiatok   plynutia trojmesačnej   lehoty   objektívne,   nie   je   možné   svojvoľným   výkladom   súdu   uviesť   právny názor, podľa ktorého môžu zmluvné strany ovplyvniť svojim konaním po začiatku plynutia uvedenej lehoty nový začiatok plynutia tejto trojmesačnej lehoty. Dokonca ani samotná skutočnosť,   kedy mal J.   možnosť vyznačiť si na súdnom rozhodnutí   jeho vykonateľnosť žiadnym spôsobom neovplyvňuje začiatok plynutia trojmesačnej lehoty podľa § 408, ods. 2 ObZ.».

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti C., a. s., B. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I. sp. zn. 1 Er 1340/2008 zo dňa 02. 02. 2009 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I.,   sp.   zn.   1   Er   1340/2008   zo   dňa 02. februára 2009 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I.   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 289.74 €, zahŕňajúce odmenu za dva úkony právnej pomoci: prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie protistrane - sťažnosť (jeden úkon á 115,90 € bez DPH) a náhradu režijných paušálnych výdavkov za dva úkony (1 úkon á 6,95 €), na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ú.... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009 o zamietnutí námietok proti exekúcii, proti predbežným trovám exekúcie a uložení povinnosti   zaplatiť súdny poplatok za konanie o námietkach došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   pred   preskúmaním   opodstatnenosti   sťažnosti   považoval   za   potrebné poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie,   z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľ namieta predovšetkým nesprávnosť záverov okresného súdu (ako súdu exekučného) pri posudzovaní (neakceptovaní) ním vznesenej námietky premlčania výkonu práva priznaného oprávnenému rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 61 Cb 17/1997 z 3. októbra 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 252/2007 z 29. mája 2008.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   zistil,   že   na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku krajského súdu sp. zn. 61 Cb 17/1997 z 3. októbra 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 252/2007 z 29. mája 2008 v súlade s poverením okresného súdu z 19. novembra 2008 súdny exekútor JUDr. M. H., Exekútorský   úrad,   B.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   doručil   27.   novembra   2008 sťažovateľovi ako povinnému upovedomenie o začatí exekúcie z 24. novembra 2008.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 10. decembra 2008 podal námietky proti exekúcii. Ich podstatou bola argumentácia porovnateľná s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu spočívajúca v tvrdení, že exekúcia je neprípustná z dôvodu, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti brániace vykonateľnosti nároku. Neprípustnosť   exekúcie   sťažovateľ   zdôvodnil   tým,   že   došlo   k   premlčaniu   exekučne vymáhanej pohľadávky podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka a následnému márnemu uplynutiu premlčacej lehoty na začatie práva o výkone rozhodnutia podľa § 408 ods. 2 Obchodného   zákonníka.   Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   vzniesol   námietku premlčania práva priznaného právoplatným a vykonateľným exekučným titulom.

O námietkach sťažovateľa proti exekúcii rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009 tak, že ich zamietol a súčasne zamietol aj námietky sťažovateľa proti   predbežným trovám exekúcie,   pričom   ho zaviazal na úhradu súdneho poplatku za konanie o námietkach. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu nie je prípustné odvolanie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti námietok povinného v exekučnom konaní je otázkou zákonnosti   a   jej   riešenie   v zásade   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 7/07). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnymi názormi okresného súdu vyslovenými v napadnutom uznesení sp. zn. 1 Er 1340/2008 z 2. februára 2009.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:«Medzi stranami nebolo sporné, že ohľadom exekučne vymáhaného nároku došlo k uplynutiu desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka počas konania o tomto nároku na súde. Premlčacia doba uplynula 3. 7. 2006. Rozsudok, ktorý je exekučným titulom, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 1. 7. 2008.

Dňa 4. 7. 2008 uzavreli oprávnený a povinný Dohodu o splátkovom kalendári. Podľa čl. 3 bod 3.1 citovanej dohody „C. a J. sa dohodli, že C. uhradí Pohľadávku v splátkach, a to vo výške a v lehotách podľa Splátkového kalendára, ktorý je neoddeliteľnou prílohou tejto zmluvy. C. môže Pohľadávku uhradiť aj skôr bez nároku J. na ušlé úroky z omeškania. Platby C. spoločnosti J. budú započítavané najskôr na úrok z omeškania a následne   na   istinu.   Spolu   s   poslednou   splátkou   bude   zaplatený   aj   dohodnutý   úrok   z omeškania 10 % p. a.“

Podľa čl. 3 ods. 3.2 citovanej Dohody o splátkovom kalendári: „J. sa zaväzuje, že v prípade,   ak   sa   C.   nedostane   do   omeškania   so   žiadnou   splátkou   podľa   Splátkového kalendára, nepodá návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie Pohľadávky alebo jej časti a ani nepostúpi Pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.“

Podľa Splátkového kalendára, ktorý tvoril prílohu citovanej Dohody o splátkovom kalendári, sa povinný zaviazal platiť dlh v splátkach k dátumom 9. júla 2008, 2. septembra 2008, 2. októbra 2008, 1. novembra 2008 a v následných 4 splátkach s dátumom poslednej splátky 1. marca 2009.

Z výpisov z účtu predložených oprávneným bolo preukázané, že povinný riadne pred termínom splatnosti uhradil prvé tri splátky.

Podľa ustanovenia § 408 Obchodného zákonníka, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom   konaní,   ktoré   sa   začalo   pred   uplynutím   tejto   lehoty.   Ak   bolo   právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

Podľa ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Podľa   ustanovenia   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   výkon   práv   a   povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov   nesmie bez právneho dôvodu   zasahovať   do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Medzi stranami sporu teda došlo k prípadu, keď po uplynutí desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods.   1 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula počas konania súdov o pohľadávke,   avšak   pred   uplynutím   lehoty   na   začatie   exekúcie   podľa   §   408   ods.   2 Obchodného zákonníka, došlo k uzavretiu dohody o splátkovom kalendári, ktorá okrem iného   v   čl.   3   ods.   3.2   obsahovala   záväzok   oprávneného,   že   v   prípade,   ak   sa   povinný nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa Splátkového kalendára, nepodá návrh na   vykonanie   exekúcie   pre   vymoženie   pohľadávky   alebo   jej   časti   a   ani   nepostúpi pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.

V dodatočnej trojmesačnej lehote na podanie návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2 Obchodného   zákonníka   má   oprávnený   veriteľ   možnosť   začať   konanie   o   vymoženie   už premlčanej pohľadávky v exekúcii. Existencia tejto možnosti však neznamená zákaz dohody s dlžníkom o dobrovoľnom plnení. Bolo by v rozpore s logikou právnej úpravy, ako aj v rozpore so   znením ustanovenia § 407 Obchodného zákonníka,   keby   v   takejto   situácii zákon zakazoval dlžníkovi účinne uzavrieť dohodu s veriteľom o splácaní svojho dlhu. Zo zákona   nevyplýva,   žeby   oprávnený   musel   podať   návrh   na   exekúciu   pod   hrozbou   straty nároku v dôsledku premlčania v lehote podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka aj v prípade, ak dlžník výslovne prehlási, že bude plniť dobrovoľne, záväzok písomne uzná a aj postupne plní. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 26 Cdo 2786/2000   v   zmysle   ktorého   „aplikácia   ustanovenia   §   3   ods.   1   OZ   je   pri posudzovaní   rozporu   námietky   premlčania   s   dobrými   mravmi   možná,   musí   však   byť odôvodnená   mimoriadnymi   okolnosťami   prípadu.   Za   takýto   prípad   by   bolo   možné považovať   napr.   vyjadrenie   povinnej   osoby,   že   hodlá   plniť   vo   výške   požadovanej oprávnenou osobou, eventuálne v iných prípadoch, ktoré by bolo možné posudzovať ako vážny prísľub plnenia zo strany povinného, predložený jeho reálnym konaním“.

Z   dokladov   predložených   oprávneným   jednoznačne   vyplýva,   že   povinný   konal spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosti   o   jeho   vôli   dlh   zaplatiť,   dlh   písomne   uznal a písomne sa ho zaviazal splácať v splátkach, pričom si súčasne v dohode vymienil záväzok oprávneného nepristúpiť k exekúcii v prípade, ak bude svoj dlh riadne plniť v dohodnutých splátkach.   Z   okolností   predchádzajúcich   exekúcii,   najmä   z   dojednania   Dohody   o splátkovom kalendári vyplýva, že oprávnený nepristúpil k exekúcii výlučne z dôvodu, že povinný sa písomne zaviazal na dobrovoľné plnenie a aj čiastočne plnil. Pokiaľ však takéto konanie   povinného   nebolo   konaním   smerujúcim   k   splateniu   dlhu,   čomu   inak   okolnosti nepochybne nasvedčovali, ale iba úskokom, ktorý mal primäť oprávneného k tomu, aby súhlasil s dobrovoľným plnením v splátkach, v dôsledku čoho malo dôjsť k premlčaniu nároku, konanie povinného bolo nepoctivé a zavádzajúce. Zásada riadneho plnenia svojich záväzkov je jednou zo zásadných zásad poctivého obchodného styku.   Úskočné konanie, ktoré má za cieľ uviesť do omylu veriteľa tak, aby tento spoliehajúc sa na výslovné uistenia dlžníka, jeho písomné uznanie dlhu a jeho čiastočné plnenie, nevymáhal dlh v exekúcii a tým   sa   pripravi1   o   svoj   nárok   v   dôsledku   vznesenia   námietky   premlčania,   je   konanie bezosporu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ako aj so zásadami dobrých mravov uplatňovaných v celej oblasti súkromnoprávnych vzťahov. Nemôže byť na škodu dobromyseľného veriteľa, ktorý vyhovie požiadavke dlžníka upustiť od výkonu rozhodnutia exekúciou na základe právneho uistenia i faktického konania dlžníka.

Súd nemôže s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   poskytnúť   právnu   ochranu   konaniu   povinného,   ktorý   vznáša námietku   premlčania   za   okolností,   z   ktorých   nepochybne   vyplýva,   že   jeho   konanie   je úskočné   a   nepoctivé,   s   cieľom   „dobehnúť“   oprávneného   veriteľa.   Súd   v   tomto   smere poukazuje práve na obdobné právne úvahy, ktoré viedli Najvyšší súd Českej Republiky (viď vyššie citované rozhodnutie)   k záveru   o   možnosti   neprihliadnuť   k námietke premlčania v prípade,   ak   by   takéto   prihliadnutie   bolo   v   rozpore   s   dobrými   mravmi.   Je   síce predovšetkým povinnosťou veriteľa, aby v rámci obchodnej starostlivosti a obozretnosti uskutočnil potrebné úkony, aby nedošlo k premlčaniu jeho pohľadávky, táto skutočnosť však nezbavuje   súd   povinnosti   skúmať,   či   výkon   práva,   ktorému   má   byť   poskytnutá   súdna ochrana, je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi. Veriteľ mal v čase podpisu dohody o splátkovom kalendári dve možnosti: buď podať návrh na exekúciu so všetkými negatívnymi dopadmi na dlžníka (zvýšenie dlhu   o trovy exekúcie, obmedzenie nakladania s majetkom, obmedzenie prevádzky podniku atď.), alebo akceptovať písomný záväzok dlžníka na dobrovoľné plnenie podporený faktickými krokmi: čiastočným platením dlhu. Pokiaľ teda veriteľ dobromyseľne pristúpil na požiadavky a uistenia dlžníka podporené jeho faktickými krokmi a nepristúpil ku krokom poškodzujúcim dlžníka,   táto situácia nemôže   byť   na   škodu veriteľa   v prípade,   že uistenia   a   úkony dlžníka boli   iba úskokom, ktorý mal vyvolať zdanie ochoty splatiť celý dlh. V skutočnosti však bolo toto konanie dlžníka iba úskokom,   ktorý pripravoval právnu situáciu na vznesenie námietky premlčania dlhu.

Z   prehlásenia   V.   K.,   zamestnankyne   advokátskej   kancelárie   zastupujúcej oprávneného, ako aj z údajov súdneho spisu vyplýva, že oprávnený nemal a nemohol mať k dispozícii exekučný titul s vyznačenou vykonateľnosťou pred 7. 7. 2008. Exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti je pritom podľa § 39 ods. 2 Exekučného poriadku, zákona č. 233/1995 Z. z. povinnou prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. Až uvedeným dňom teda mohla začať plynúť lehota na podanie návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. Už pred uvedeným dátumom však vznikla právna prekážka brániaca podaniu návrhu na exekúciu spočívajúca v záväzku oprávneného zdržať sa exekučného vymáhania dlhu podľa čl. 3 ods. 3.2. dohody o splátkovom kalendári zo dňa 4. 7. 2008. Táto prekážka brániaca exekúcii kontinuálne trvala až do prvého omeškania povinného s platením dlhu, teda do 1. 11. 2008. Až prvého novembra 2008 teda oprávnený mohol podať návrh na exekúciu a   až   v uvedenom dátume   mohla   začať   plynúť   trojmesačná   lehota   na podanie návrhu na exekúciu podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. Návrh na exekúciu bol podaný včas, 6. novembra 2008. Nemožno sa teda stotožniť s argumentom povinného o začatí plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon rozhodnutia. V zmysle § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka návrh na výkon rozhodnutia musí byť podaný do 3 mesiacov, odkedy bolo možné exekúciu vykonať. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať paušálne tak, že táto lehota vždy plynie od vykonateľnosti rozsudku resp. exekučného titulu (inak by to zákonodarca takto vyjadril aj v citovanom ustanovení a nezvolil by spojenie výrazov... odkedy   bolo   možné   exekúciu   vykonať...,   ale   zvolil   by   skôr   slovné   spojenie  ...   odkedy nadobudol   exekučný   titul   vykonateľnosť...),   ale   treba   ho   vždy   vykladať   s   ohľadom   na osobitosť   toho   ktorého   prípadu.   Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   na   základe   dohody   o splátkovom kalendári uzavretej medzi oprávneným a povinným, sa oprávnený zaviazal k tomu, že v prípade, ak sa povinný nedostane do omeškania so žiadnou splátkou podľa Splátkového kalendára, nepodá návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky alebo jej časti a ani nepostúpi pohľadávku alebo jej časť tretej osobe.

Z uvedeného vyplýva, že objektívne po prvý krát mohol oprávnený podať návrh na výkon rozhodnutia až od momentu, kedy sa povinný dostal do omeškania so splácaním dlhu, t. j. dňom 1. 11. 2008. Zákon totiž v žiadnom ustanovení nevylučuje možnosť uzavretia takejto dohody (skôr naopak, platný právny poriadok vždy uprednostňuje riešenie sporov a tým aj platenie dlhu, zmluvnou cestou), nakoľko aj k výkonu rozhodnutia je oprávnený subjekt   oprávnený   pristúpiť   až   po   tom,   čo   povinný   svoj   záväzok   dobrovoľne   neplní (k dobrovoľnému neplneniu tu došlo až 1. 11. 2008). Až týmto momentom začala plynúť 3 mesačná lehota uvedená v § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. Opačný výklad (bez zreteľa na osobitosť toho ktorého prípadu) v danom prípade by odporoval dobrým mravom (§ 39 OZ), ktoré platia pre celú sféru súkromného (nepochybne aj obchodného) práva a poškodzoval   by   oprávneného,   nakoľko   jeho   nárok   na   podanie   návrhu   na   vykonanie exekúcie by zanikol skôr, ako by vôbec mohol objektívne, vzhľadom na osobitosť daného prípadu, vôbec vzniknúť s poukazom na platne uzavretú dohodu o splátkovom kalendári, ktorá   bola   oboma   zmluvnými   stranami   do   1.   11.   2008   riadne   dodržiavaná   (treba poznamenať, že dohoda o splátkach nebola žiadnou zo strán napadnutá žalobou na súde a nikdy nebola vyhlásená za neplatnú).

Uvedený výklad súdu k začiatku p1ynutia lehoty 3 mesačnej lehoty uvedenej v § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je v rozpore so zásadou právnej istoty, resp. zásadou stability   právnych   vzťahov,   ktorá   zásada   je   súčasťou   právneho   poriadku   Európskeho spoločenstva, a ktorá bola, ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu Obchodného zákonníka, aj dôvodom na stanovenie určitej 1ehoty na uplatnenie práva na výkon rozhodnutia v obchodných vzťahoch. Táto zásada sa však musí uplatňovať popri ďalších   zásadách   právneho   poriadku,   ktorý   tvorí   aj   právny   poriadok   Európskeho spoločenstva - zásady primeranosti stanovených, či dohodnutých lehôt, taktiež aj zásada ochrany   dobrej   viery,   čo   je   pravidlo   medzinárodného   obyčajového   práva,   ktorého existencia bola uznaná aj stálym Medzinárodným súdnym dvorom, zriadeným v rámci Ligy národov, a neskôr Medzinárodným súdnym dvorom a uzákonená článkom 18 Viedenského dohovoru   o   zmluvnom   práve   uzavretého   23.   mája   1969.   Navyše   táto   zásada   je   v medzinárodnom   práve   verejnom   dôsledkom   zásady   ochrany   legitímnej   dôvery,   ktorá   je súčasťou právneho poriadku Spoločenstva. Práve túto zásadu je treba uplatňovať aj v tomto prípade   pri   výklade   začiatku   behu   3-mesačnej   lehoty   na   podanie   návrhu   na   výkon rozhodnutia, pričom súd má za to, že jednoznačne uzavretá dohoda o splátkovom kalendári medzi oprávneným a povinným má vplyv na začiatok plynutia tejto lehoty. Oprávnený v dobrej viere v dobrý úmysel povinného dlh po skončení súdneho konania bez núteného výkonu uhradiť pristúpil dňa 4. 7. 2008 na uzavretie dohody o splátkovom kalendári, v ktorej   sa,   ako   už   bolo   uvedené,   zaviazal   nepodať   (pod   sankciou)   návrh   na   exekúciu. Povinný túto dohodu bez výhrad podpísal, čo vyplýva vlastne aj z faktu, že uzavretie tejto dohody nenamietol.

Uzavretím dohody jednoznačne (aj pri aplikácii zásady pacta sunt servanta – čo je všeobecný   právny   princíp,   ktorý   tvorí   neopomenuteľný   atribút   právneho   štátu)   došlo k ovplyvneniu začiatku plynutia 3 mesačnej lehoty na podanie návrhu na výkon rozhodnutia práva priznaného súdnym rozhodnutím v prospech oprávneného.

Uvedeným   výkladom   súdu   nie   je   popretý   účel   a   význam   ustanovenia   §   408 Obchodného zákonníka, ktorým je zachovanie právnej istoty v obchodnoprávnych vzťahoch. Pri výklade zákonných ustanovení je súd povinný aplikovať aj ústavné princípy zakotvené v Ústave SR a v Listine základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR – právo na súdnu ochranu,   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   –   právo   na   ochranu   vlastniť   majetok,   ktoré   v   sebe obsahuje podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR aj nutnosť procesných záruk a garancií obsiahnutých v práve na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces). Pri svojom rozhodnutí súd prihliadol i na prax súdneho dvora a dosiahnutie cieľov práva Európskeho spoločenstva – na jednej strane cieľ chrániť veriteľa pred oneskorenou platbou, chrániť vlastnícke právo – mať priznané finančné prostriedky a nakladať s nimi, chrániť dobrú vieru a na druhej strane dodržanie zásady stability právnych vzťahov. Tu treba zdôrazniť, že cieľom   napr.   smernice   2000/35   je   predchádzať oneskoreným platbám v obchodných transakciách a odstrániť tak prekážky správneho fungovania vnútorného trhu vyplývajúce z týchto   oneskorených   platieb,   pričom   právo   Európskeho   spoločenstva   nesmeruje k obmedzeniu možnosti uplatniť exekučný titul len v určitej krátkej obmedzenej lehote, ale práve naopak skôr ide o dosiahnutie exekučného titulu v čo možno najkratšej lehote. Súdny dvor často používa teleologický výklad (teda výklad e ratione legis = aký je účel právnej normy). Pri tomto výklade sa často využíva argumentácia ad absurdum („takto to predsa nemohol Parlament myslieť!“) hlavne na zaistenie dosiahnutia cieľov práva Spoločenstva. Podobne REINSENHUBER, K. v REISENHUBER, K. (ur.), Europäische Methodenlehre. Handbuch für Ausbildung und Praxis, De Gruyter Recht, 2006, Berlín, s. 261, zdôrazňuje, že vo výklade práva Spoločenstva má teleologický výklad rozhodujúci význam.

V časti uplatneného príslušenstva pohľadávky súd považuje za potrebné uviesť, že právo   na   zaplatenie   príslušenstva   pohľadávky   vzniká   a   premlčuje   sa   za   každý   deň omeškania   samostatne.   Príslušenstvo   síce   sleduje   osud   pohľadávky,   avšak   vzhľadom   k tomu, že za jednotlivé obdobia existencie pohľadávky sa môže aj samostatne uplatniť, nie je príslušenstvo   predmetnej   pohľadávky   aj   v   prípade,   ak   by   bol   prijatý   výklad   povinného ohľadne premlčania sa nároku oprávneného, teda ak by bol súd neprijal výklad uvedený vyššie   k   začiatku   plynutia   3-mesačnej   lehoty,   úroky   z   omeškania   by   oprávnenému   bez márneho uplynutia premlčacej lehoty patrili za obdobie od 1. 7. 1998 do 1. 10. 2008. Vzhľadom k tomu však, že súd považuje návrh na výkon rozhodnutia zo strany povinného podaný včas, a to v lehote do 3 mesiacov, odo dňa kedy sa rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 61 Cb/17/1997 zo dňa 3. 10. 2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu v Bratislave sp. zn. 6 Obo/252/2007 za dňa 29. 5. 2008, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, je záver uvedený v tomto odseku uvedený len okrajovo.»

S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti   okresný   súd   považoval   pohľadávku oprávneného aj s jej príslušenstvom za uplatnenú včas a v lehote uvedenej v § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto o námietkach povinného podľa § 50 Exekučného poriadku rozhodol tak, že tieto námietky zamietol v celom rozsahu.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa jeho špecifického právneho postavenia okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„...   s   výnimkami   uvedenými   v   ustanoveniach   zákona   č.   566/2001   o   cenných papieroch,   je   osoba,   ktorej   bolo   udelené   povolenie   na   činnosť   centrálneho   depozitára akciovou spoločnosťou, na ktorú sa vzťahuje režim právnej úpravy obchodného zákonníka. Zo žiadneho   ustanovenia   zákona   o   cenných   papieroch   pritom   nevyplýva   osobitné postavenie centrálneho depozitára v exekučnom konaní. Obdobne ako v prípade každej inej akciovej spoločnosti, obmedzenia nakladania s majetkom spojené s exekúciou, sú zákonom predpokladaným   následkom   neplnenia   súdom   priznaného   dlhu.   Námietka   povinného   v tomto   smere   teda   nie   je   dôvodná,   nakoľko   právne   postavenie   povinného   neznamená neprípustnosť exekúcie na jeho majetok.“

K namietaným predbežným trovám exekúcie okresný súd okrem iného uviedol: „Platí zásada, že sa uhrádzajú len účelne vynaložené trovy. V prípade, že sa uvedená výška   trov,   počas   exekúcie,   zmení   resp.   zvýši   exekútor   o   tom   upovedomí   povinného a oprávneného.   Výška   trov   exekúcie   sa   môže   zmeniť   v   závislosti   od   skutočnosti   akým spôsobom bude exekútor vymáhať pohľadávku oprávneného.

Podľa   §   201   ods.   1   Ex.   por.   predbežné   trovy   exekúcie   určuje   exekútor   podľa osobitného   právneho   predpisu   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie.   Týmto   predpisom   je vyhláška   č.   288/1995   Zb.,   ktorá   pre   výpočet   predbežných   trov   exekúcie   nemá   osobitné ustanovenie, a preto exekútor postupuje pri predbežných trovách a ich výpočte rovnako ako pri výpočte trov exekúcie, t. j. v danom prípade podľa § 4, 5 cit. vyhlášky. Okrem odmeny (20 % z vymáhanej sumy) má exekútor právo i na náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, ktoré tvoria súčasť trov exekúcie.

Potom vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že exekútor pri určení predbežných   trov   exekúcie   postupoval   v   zmysle   ust.   §   4,   5   a   tiež   §§   22   a   23   vyhl.   č. 288/1995 Zb., tieto v plnej miere rešpektoval a vypočítal ich v zákonom predpokladanom rozsahu. Preto súd námietky povinného ako neopodstatnené zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že právne závery okresného súdu sú   v napadnutom   uznesení   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené,   pričom okresný súd v ňom zaujal stanovisko ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd dostatočným spôsobom uviedol v napadnutom uznesení právne relevantné dôvody (s prihliadnutím na okolnosti prípadu – uzavretie platnej dohody o   splátkovom   kalendári),   pre   ktoré   bolo   potrebné   námietky   sťažovateľa   považovať   za neodôvodnené   a na   tomto   základe   námietky   proti   exekúcii   a   proti   trovám   exekúcie zamietnuť.   Z   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v jeho odôvodnení podrobne popísal myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záverom o zamietnutí   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii   a námietky   sťažovateľa   o   trovách exekúcie. Napadnuté uznesenie obsahuje podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem Obchodného zákonníka (o lehotách na výkon súdnych rozhodnutí a ich premlčanie), Exekučného poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sumarizujúc   svoje   závery   ústavný   súd   konštatoval,   že   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   je   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené,   nemožno   ho považovať za arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné. Za týchto okolností podľa   názoru   ústavného súdu   neexistuje medzi   označenými právami sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   naznačovala   reálnu možnosť   dospieť   k záveru   o   porušení   práv   označených   sťažovateľom.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi názormi okresného súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a   nezakladá oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   okresného   súdu   svojimi   vlastnými názormi.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. októbra 2009