znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 348/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Pavla Karu, bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. R. O., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 230/90 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 208/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Pavla Karu o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. októbra 2004 doručená sťažnosť Pavla Karu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 230/90 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 208/03.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne opísal priebeh konania na okresnom súde a krajskom súde. Poukázal na opakované prieťahy v označených konaniach od roku 1991 a okrem   iného   uviedol: „Tým,   že   Okresný   súd   Bratislava   V a Krajský   súd   v Bratislave postupoval tak, že svojím konaním spôsobil prieťahy v konaní sp. zn. 12 C 230/90 (vedené na Okresnom súde Bratislava V), 4 Co 208/03 (vedené na Krajskom súde v Bratislave), hoci v zmysle citovaných ustanovení OSP má postupovať tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá porušil ústavné právo tejto fyzickej osoby – sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky.“

Pri opísaní skutkového stavu sťažovateľ ďalej uviedol:

„Okresný   súd   v Bratislave   V následne   dňa   29. 5. 2003   vydal   rozsudok   ktorým navrhovateľovi   –   sťažovateľovi   priznal   sumu   133.193,- Sk.   Voči   tomuto   rozsudku navrhovateľ   aj odporca podali   odvolanie.   Dňa   9. 6. 2004   Krajský   súd   vyniesol   vo veci rozsudok. Tento sa stal právoplatným a vykonateľným 16. 8. 2004.“

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vydal tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave tým, že v dôsledku svojej nečinnosti nekonal vo veci č. k. 12 C 230/90 a 4 Co 208/03 porušil základné práva na súdnu a inú právnu ochranu Pavla Karu, bytom B. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov upravené v § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave sú povinné spoločne zaplatiť Pavlovi Karovi, bytom B. primerané finančné zadosťučinenie v sume 700.000,- Sk do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave sú povinné spoločne zaplatiť všetky   trovy   konania   vrátane   právneho   zastúpenia   do   15   dní   odo   dňa   doručenia   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach, ktoré odôvodňuje tým, že všeobecné súdy nepostupovali podľa § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Porušenie tohto základného práva vidí sťažovateľ   aj   v tom,   že „Dosiahnutie   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku (16. 8. 2004)   po   vyše   13   a   pol   rokoch   odo   dňa   podania   návrhu   (30.   1.   1990)   možno považovať za exemplárny prípad porušenia spomenutého základného ľudského práva (...).“

Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej „k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a   rozhodovať   o   podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   alebo   právnickej   osoby“ (m. m. II. ÚS 71/97, I. ÚS 35/98, PL. ÚS 15/98).

Z uvedenej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa na základe ním podanej žaloby konal a rozsudkom č. k. 12 C 230/90-225 z 29. mája 2003 aj rozhodol. Proti tomuto   rozsudku   podal   však   odvolanie   okrem   iného   i   sťažovateľ,   na   základe   ktorého krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 208/03-253 z 9. júna 2004 rozhodol tak, že rozsudok okresného   súdu   v   časti   potvrdil   a   v   časti   zmenil.   Rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 12 C 230/90   z   29. mája 2003   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 208/03 z 9. júna 2004 nadobudol právoplatnosť 12. augusta 2004.

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd a krajský súd vo veci sťažovateľa konali a právoplatne rozhodli, z čoho vyplýva, že medzi namietaným porušením základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a postupom   všeobecných   súdov   v označených   konaniach nie je príčinná   súvislosť,   a preto   bola   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pri   posudzovaní   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vo veci   zistil,   že   napadnuté   konanie   všeobecných   súdov   bolo   právoplatne   skončené 12. augusta 2004,   keď   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   12 C 230/90   z   29. mája 2003 v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 208/03   z   9. júna 2004   nadobudol právoplatnosť.

V nadväznosti na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že v čase, keď   mu   bola   doručená   sťažnosť,   t. j.   18. októbra 2004,   už   bol   odstránený   stav   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal pred skončením predmetného konania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd   v tejto   súvislosti   opakovane   zdôraznil,   že   čl.   48   ods.   2   ústavy   v relevantnej   časti ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a ktorý,   čo   sa   týka   oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   keď   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte trvalo. Preto ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   teda k porušovaniu označeného základného práva už nedochádza, sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z účelu práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým,   ako   už   bolo   uvedené, je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou fyzická osoba alebo právnická osoba namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03).

Vzhľadom na tieto okolnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004