znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 347/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 196/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s., o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 196/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2014.

Sťažovateľka uvádza, že Okresný súd Košice I doručil jej „právnemu zástupcovi uznesenie zo dňa 4. 9. 2013 sp. zn.: 20 Er 3252-2009, ktorým došlo k uloženiu povinnosti úhrady súdneho poplatku vo výške 1,00 EUR za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   zo   dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-2013 tak, že napadnuté rozhodnutie ukladajúce povinnosť úhrady potvrdil. Sťažovateľ sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva...“.

Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti označuje ako jej prílohy „Plnomocenstvo“ a „Uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   4.   9.   2013   sp.   zn.:   20   Er   3252-2009; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach uznesením zo dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196- 2013“.

Splnomocnenie   ani   uvedené   rozhodnutia   však   sťažovateľka   k   svojej   sťažnosti nepripojila. Zo sťažnosti vyplýva, že bola spísaná a podpísaná advokátom a konateľom právnej   zástupkyne   sťažovateľky   doc.   JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD., a na hlavičkovom   papieri   advokátskej   kancelárie,   prostredníctvom   ktorej   bola 10. apríla 2014 podaná na poštovú prepravu a adresovaná Okresnému súdu Košice I.

Sťažovateľka s poukazom na § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v sťažnosti namieta,   že   napadnuté   uznesenie   nie   je   dostatočne   odôvodnené.   Jej   výhrady   sa   týkajú aj toho,   že   všeobecné   súdy   mali podľa   nej „prerušiť   konanie   podľa   ust.   §   109   ods.   1 písm. b)   OSP.   Totižto   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   konkrétne   položka   č.   20b Sadzobníka   súdnych   poplatkov   (príloha   zákona   č.   71/1992   Zb.),   ktorý   sa   týka   veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti.“. K tomuto tvrdeniu predkladá sťažovateľka v sťažnosti podrobnú argumentáciu.

Sťažovateľka vyjadruje názor, „že opisované konania vedené všeobecnými súdmi neboli   spravodlivé   ako   celok   a   v   je[j] prípade   nie   je   možné   hovoriť   o   tom,   že   došlo k spravodlivému výkonu súdnictva. Vytýkané chyby, ktorých sa dopustili všeobecné súdy, viedli   k   porušeniu   práv   zaručených   Ústavou   SR   a   Dohovorom   tak,   ako   to   špecifikuje sťažovateľ v tejto sťažnosti.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo spoločnosti EX CREDIT... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.

2) Základné právo spoločnosti EX CREDIT... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.

3) Základné právo spoločnosti EX   CREDIT...   na   súdnu ochranu   zaručené   čl.   46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.

4) Základné právo spoločnosti EX CREDIT... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196-2013 bolo porušené.

5) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 1. 2014 sp. zn.: 2 CoE 196- 2013 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

6) Spoločnosti EX CREDIT... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100,-   EUR,   ktoré   je   jej   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7) Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   EX   CREDIT...   trovy konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   na   účet   jej   právneho zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   V   splnomocnení   sa   musí   výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

V   rozpore   so   svojou   povinnosťou   podľa   §   20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní o jej sťažnosti.

Zároveň   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   so   sťažnosťou   nedoručila   ani   kópiu napádaného   rozhodnutia,   proti   ktorému   smeruje,   a   to   ani   do   dňa   jej   predbežného prerokovania (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené v § 20 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014