znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 347/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 16164/2012, sp. zn. Rvp 16165/2012, sp. zn. Rvp 16166/2012, sp. zn. Rvp 16168/2012 a sp. zn. Rvp 16169/2012, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. 23 Er 870/2005, sp. zn. 23 Er 492/2006, sp. zn. 26 Er 1187/2004, sp. zn. 26 Er 688/2004 a sp. zn. 7 Er 1803/2003, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 9 CoE 58/2012, sp. zn. 16 CoE 140/2012, sp. zn. 6 CoE 198/2012, sp. zn. 6 CoE 195/2012 a sp. zn. 9 CoE 51/2012 a jeho uzneseniami z 25. septembra 2012, 27. septembra 2012 a z 28. septembra 2012, a takto r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16164/2012, sp. zn. Rvp 16165/2012, sp. zn. Rvp 16166/2012, sp. zn. Rvp 16168/2012 a sp. zn. Rvp 16169/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 16164/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F., ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 23 Er 870/2005, sp. zn. 23 Er 492/2006, sp. zn. 26 Er 1187/2004, sp. zn. 26 Er 688/2004 a sp. zn. 7 Er 1803/2003, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 CoE 58/2012, sp. zn. 16 CoE 140/2012, sp. zn. 6 CoE 198/2012, sp. zn. 6 CoE 195/2012 a sp. zn. 9 CoE 51/2012 a jeho uzneseniami z 25. septembra 2012, 27. septembra 2012 a z 28. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré obsahovali   právny   záväzok   dlžníkov   a   v   ktorých   bola   označená   oprávnená   osoba (sťažovateľka, pozn.) a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo   strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných   titulov (notárske   zápisnice,   pozn.).   Okresný   súd poveril   súdneho exekútora vykonaním   exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich   vykonávania   následne   ex   offo   exekúcie uzneseniami sp. zn. 23 Er 870/2005 z 10. apríla 2012, sp. zn. 23 Er 492/2006 z 13. apríla 2012, sp. zn. 26 Er 1187/2004 z 10. apríla 2012, sp. zn. 26 Er 688/2004 z 10. apríla 2012 a sp. zn. 7 Er 1803/2003 z 12. apríla 2012 vyhlásil za neprípustné a zastavil. Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského súdu sp. zn. 9 CoE 58/2012, sp. zn. 16 CoE 140/2012, sp. zn. 6 CoE 198/2012, sp. zn. 6 CoE 195/2012 a sp. zn. 9 CoE 51/2012 z 25. septembra 2012, 27. septembra 2012 a z 28. septembra 2012.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim   z   postupu   okresného   súdu   a   krajského   súdu   a   z   napadnutých   uznesení krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne   veci,   a   zároveň   podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov aplikovateľných   na   právne   veci,   ktoré   tvorili   právny   základ   napadnutých   konaní. Za relevantné   pochybenie   v   postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka považuje predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených   exekučných   konaní bolo rozhodnuté   bez   toho,   aby   bolo   predtým   prerušené   konanie,   resp.   rozhodnuté   o   návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutých konaniach, eventuálne porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   napadnutých konaniach,   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 16164/2012, sp. zn. Rvp 16165/2012, sp. zn. Rvp 16166/2012, sp. zn. Rvp 16168/2012 a sp. zn. Rvp 16169/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach, v ktorých okresný súd exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietaným postupom a uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom   a   napadnutými uzneseniami krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu podala   sťažovateľka   21.   novembra   2012,   26.   novembra   2012,   3.   decembra   2012 a 5. decembra   2012   dovolania,   o   ktorých   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažností Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   ešte nerozhodol.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažností   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných   práv   a   slobôd   akceptovala   tým,   že   podala   vo   svojich   veciach   dovolania (21. novembra   2012,   26.   novembra   2012,   3.   decembra   2012   a   5.   decembra   2012)   ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolaní, ako aj podaním   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vedome   vytvorila   stav,   keď   by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu vo veciach   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I.   ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolaní   podala zároveň aj sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolania nie sú prípustné, nemožno sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúce proti rozhodnutiam, ktoré predchádzali rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre ich oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013