znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 347/2010-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   A.,   a. s.,   S.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 103/09, predtým vedenom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   A.,   a. s.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Obo 103/09 p o r u š e n é   b o l o.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 103/09 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti A., a. s.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 300   €   (slovom   tritisíctristo   eur),   ktoré   jej   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti   A.,   a. s.,   trovy   konania   v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur a osemdesiatosem   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. T.   Š.,   K.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 347/2010   z 23.   septembra   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 103/09 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Na Najvyššom súde SR prebieha odvolacie konanie o našom odvolaní pod sp. zn. 5 Obo 103/09. Vec bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 126/08 zo dňa 7. júla 2009.

Zo sporového spisu, ktorý mal pôvodne sp. zn. 5 Obo 94/2006, Ústavný súd SR zistí, že sa v podstate koná o odvolaní, podanom v apríli 2006.

Žaloba   bola   podaná   v   roku   1994.   Po   desiatich   rokoch   bez   meritórneho (prvostupňového) rozhodnutia sme podali sťažnosť na ústavný súd. Tento svojím nálezom IV. ÚS 218/04 z 23. 9. 2004 konštatoval porušenie čl. 48/2 Ústavy SR v predmetnom konaní. Po   uvedenom   dátume   vykonal   prvostupňový   súd   dve   pojednávania   (6. 12. 2005 a 24. 1. 2006)   a   vyniesol   rozsudok.   Dňa   26. 4. 2006   sme   proti   nemu   podali   odvolanie. Najvyšší súd svoj zmeňujúci rozsudok vyniesol 31. 10. 2007 (správne má byť 24. októbra 2007,   pozn.).   Ako   bolo   vyššie   uvedené,   v dôsledku   nálezu   Ústavného   súdu   SR   sa   vec opätovne vrátila na Najvyšší súd.

Vzhľadom   na   to,   že   ku   dnešnému   dňu   trvá   spor   šestnásť   rokov,   urgovali   sme vytýčenie termínu pojednávania. súčasne sme sa sťažovali na zbytočné prieťahy v konaní, no z odpovede (2. júna 2010) sa nedá jednoznačne skonštatovať, či k ich uznaniu došlo, alebo   nie.   V   každom   prípade   prísľub   dozerania   na   konanie   sa   zrejme   minul   účinkom, pretože   z   oznámenia   kancelárie   (26. 7. 2010)   vyplynulo,   že   „... pri   veci   nie   je   žiadna poznámka...“. Teda ani termín pojednávania. Treba pripomenúť, že na zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa sú veľmi obmedzené možnosti.

Pri posudzovaní kritérií a príčin zbytočných prieťahov musí ísť o. i. na ťarchu súdu to, že vyniesol rozsudok, ktorý musel byť zrušený. V dôsledku toho trvá de facto konanie pred   ním   štyri   roky.   Zvyšné   dve   hľadiská   ku   vzniku   zbytočných   prieťahov   neviedli.   Už v pôvodnom (resp. predchádzajúcom) náleze ústavný súd konštatoval, že po právnej stránke ide o vec bežnú v agende súdov a naviac za šestnásť rokov jej trvania nemôže súd nebyť v nej   zorientovaný   po   stránke   skutkovej.   My   sme   sa   napokon   nepripojili   k   praktikám protistrany predkladajúcej svoje podania tesne pred pojednávaniami.

Vychádzajúc z rozsudku ESĽP vo veci A. R. vs Slovenská republika z 19. januára 2010 (m. m.) žiadame z hľadiska čl. 48/2 Ústavy SR posúdiť obdobie po 23. septembri 2004 do rozhodnutia v tejto veci.».

Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti sťažovateľky   na   prieťahy   zo   7.   mája   2010   adresovanej   predsedovi   najvyššieho   súdu, sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v jej právnej   veci   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu konať v jej   právnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a aby   jej   priznal   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Predseda najvyššieho súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom č. k. KP 4/2010-86 z 25. októbra 2010, súčasťou ktorého je aj prehľad procesných úkonov   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania.   V predmetnom   vyjadrení   sa   okrem iného uvádza, že «vo vzťahu k postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 103/93 (správne má byť 5 Obo 103/09, pozn.), predtým vedenom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006, zasielam nasledovné vyjadrenie: Predmetom konania vo veci vyššie menovanej spoločnosti na KS v Bratislave je žaloba proti obchodnej spoločnosti: C., a. s. (t. č. v likvidácii)... (ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie pôvodne 2 302 312,- Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody a ušlého zisku. Krajský súd na pojednávaní 28. augusta 2001 pripustil zmenu petitu žaloby, v zmysle ktorej sa žalobkyňa domáha zaplatenia 11 511 863,- Sk (z toho suma 10 847 028,- Sk predstavuje stratu na zisku a zvyšná suma predstavuje skutočnú škodu vzniknutú žalobcovi).

Krajský   súd   o   žalobe   žalobkyne   rozhodol   rozsudkom   z   27.   januára   2006,   č. k. 26 Cb 554/94-447, ktorým žalovanej spoločnosti uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 280 591,- Sk spolu s 18 %-ným úrokom z omeškania od 15. júna 1997 do zaplatenia, a to do troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   V   časti   o   zaplatenie   11 231 272,-   Sk s príslušenstvom súd žalobu zamietol. Súčasne rozhodol o povinnosti žalobkyne zaplatiť doplatok súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 52 116,- Sk, rovnako do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti   predmetnému   rozsudku   v   zamietajúcej   časti   podala   žalobkyňa   písomným podaním z 26. apríla 2006, KS v Bratislave doručeným 28. apríla 2006, odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací v súlade s ustanovením § 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... Tento svojím rozsudkom z 24. októbra 2007, sp. zn. 5 Obo 94/2006 zmenil rozsudok KS v Bratislave z 27. januára 2006, č. k. 26 Cb 554/94-447 v napadnutej časti tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 214 516,- Sk spolu s 18 %-ným úrokom z omeškania od 15. júna 1997 do zaplatenia. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok potvrdil.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť prejednávanej veci, je zrejmé, že táto v úzkej miere súvisí s určením odvetvovo-právnej príslušnosti, významnej pre určenie prameňov práva, ktoré sa majú uplatniť v konaní pred všeobecným súdom. V predmetnej veci bola na mieste aplikácia príslušných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník upravujúcich otázky náhrady škody a ušlého zisku. Vychádzajúc z okolností prípadu, vec treba vzhľadom na zložité zmluvné vzťahy medzi účastníkmi konania považovať za zložitú skôr skutkovo ako právne.

Vo   vzťahu   k   plynulosti   súdneho   konania   na   najvyššom   súde   Vám   zasielam nasledovný prehľad všetkých procesných úkonov vykonaných vo veci po predložení s vecou súvisiaceho súdneho spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006):

11.   mája   2005 (správne   má   byť   11.   mája   2006,   pozn.) bolo   najvyššiemu   súdu predložené   odvolanie   žalobkyne   spolu   so spisom   KS   v Bratislave,   sp. zn.   26 Cb 554/94. V januári 2007 (zrejme 10. januára 2007 – presný dátum na podacej pečiatke súdu na č. l. 472   spisu   nie   je   čitateľný)   bolo   súdu   doručené   písomné   podanie   právneho   zástupcu žalobkyne so žiadosťou o určenie termínu pojednávania vo veci. 20. apríla 2007 bolo súdu doručené písomné podanie predsedu predstavenstva žalobkyne so žiadosťou o doručenie výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolanie,   vrátane   žiadosti   o   vytýčenie pojednávania   vo   veci.   Súd   v   prílohe   svojho   listu   z 24.   apríla   2007   zaslal   odvolanie právnemu   zástupcovi   žalovanej   spolu   s   výzvou   na vyjadrenie.   Výzva   bola   právnemu zástupcovi žalovanej doručená 3. mája 2007. 26. apríla 2007 súd vyzval žalobkyňu, aby uhradila   súdny   poplatok   za   odvolanie   v   sume   673   872,-   Sk.   Výzva   bola   právnemu zástupcovi žalobkyne doručená 30. apríla 2007. 20. mája 2007 žalobkyňa uhradila súdny poplatok. 28. septembra 2007 súd nariadil termín pojednávania na 10. októbra 2007 a predvolal účastníkov konania na pojednávanie. Výzvy boli právnym zástupcom účastníkov doručené 2. októbra 2007 (právnemu zástupcovi žalobkyne) a 3. októbra 2007 (právnemu zástupcovi žalovanej).   5.   októbra   2007   bola   súdu   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu žalovanej   o preloženie   termínu   pojednávania   z   dôvodu   kolízie   termínu   pojednávania   s termínom pojednávania na Okresnom súde Bratislava III. Listom z 8. októbra 2007 súd odročil   pojednávanie   na   24.   októbra   2007.   Upovedomenia   o odročení   boli   právnym zástupcom účastníkov doručené 9. januára 2007 (právnemu zástupcovi žalovanej) a 10. januára   2007   (právnemu   zástupcovi   žalobkyne).   24.   októbra   2007   súd   vykonal pojednávanie,   na   ktorom   o odvolaní   žalobkyne   rozhodol.   29.   októbra   2007   bolo   súdu doručené   vyčíslenie   trov   odvolacieho   konania   právneho   zástupcu   žalovanej   (písomné podanie z 27. októbra 2007). 31. októbra 2007 súd uznesením č. k. 5 Obo 95/2006-483 potvrdil uznesenie KS v Bratislave z 27. januára 2006, č. k. 26 Cb 554/94-461 (o náhrade trov konania). Predmetné rozhodnutia spolu s vecou súvisiacim spisom boli 9. januára 2008 doručené   KS   v Bratislave,   ktorý   ich   následne,   18. januára   2008,   expedoval   účastníkom konania. Právnemu zástupcovi žalobkyne boli rozhodnutia doručené 23. januára 2008 a právnemu zástupcovi žalovanej boli doručené 26. januára 2008.

Po   tom,   ako   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   svojím   nálezom   zo   7.   júla   2009, č. k. III. ÚS 126/08-21 rozsudok najvyššieho súdu z 24. októbra 2007, sp. zn. 5 Obo 94/2006 zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   bol   spis   tunajšiemu   súdu   opätovne   predložený 30. septembra 2009. Konanie sa vedie pod sp. zn. 5 Obo 103/09.

28.   septembra   2009   bola   k   pôvodnej   sp. zn.   5 Obo 94/2006   doručená   písomná žiadosť právneho zástupcu žalobkyne z 22. septembra 2009 o konanie vo veci v zrýchlenom tempe.

10. novembra 2009 bola najvyššiemu súdu doručená žiadosť rovnakého znenia (resp. žiadosť o určenie termínu, eventuálne rozhodnutie na neverejnom zasadnutí – v prílohe listu právneho zástupcu žalobkyne zo 6. novembra 2009).».

K postupu   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   jeho   predseda   vo   vyjadrení k sťažnosti ďalej uviedol:

«Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky (resp. jej právneho zástupcu, keďže v prípade zastúpenia účastníka konania právnym zástupcom, sa jeho správanie v konaní posudzuje cez jeho úkony) z pohľadu kritéria, či v súdnom konaní došlo jej pričinením k zbytočným prieťahom, a teda porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“),   po   oboznámení   sa   s   predmetným   spisovým   materiálom   som   zistil,   že   správanie sťažovateľky   v   štádiu   konania   na   najvyššom   súde   bolo   súčinnostné   a   neprispelo   k predĺženiu celkovej doby konania na tunajšom súde ako súde odvolacom.

Naopak,   vo   vzťahu k postupu   najvyššieho súdu   konštatujem,   že najvyšší súd   bol nečinný v nasledovných obdobiach:

- od 11. mája 2005 (správne má byť 11. mája 2006, pozn.), kedy bolo najvyššiemu súdu predložené odvolanie žalobkyne spolu so spisom KS v Bratislave sp. zn. 26 Cb 554/94, až   do   januára   2007,   keď   bolo   súdu   doručené   písomné   podanie   právneho   zástupcu žalobkyne so žiadosťou o určenie termínu pojednávania vo veci [t. j. 1 rok a 7 mesiacov (správne má byť 7 mesiacov, pozn.)],

- od   30.   septembra   2009,   kedy   bol   spis   opätovne   predložený   najvyššiemu   súdu po tom, ako jeho rozsudok z 24. októbra 2007, sp. zn. 5 Obo 94/2006 bol zrušený nálezom ústavného súdu, až do súčasnosti (t. j. takmer 13 mesiacov).

K uvedeným obdobiam nečinnosti najvyššieho súdu považujem za potrebné poukázať na skutočnosť, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, až na zákonné výnimky, vybavujú vecí podľa poradia, v akom im boli predložené. Rovnako je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že uplatňovanie práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR musí byť v súlade s čl. 12   ods. 2   Ústavy   SR   zaručujúcim   základné   práva   (vrátane   práva   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov)   všetkým   oprávneným   osobám   bez   akéhokoľvek   zvýhodňovania. Je faktom, že v rovnakom čase na identickom mieste sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov   zaručuje   mnohým   osobám,   ktoré   sa   v   početných   konaniach   obrátili   na   súd s požiadavkou o odstránenie svojej právnej neistoty. S prihliadnutím na túto okolnosť nikto zo žalobcov ani žalovaných nemôže oprávnene žiadať, aby sa súd ihneď zaoberal práve jeho vecou, pretože to nie je v jeho fyzických možnostiach.»

K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«a) Aj keď účastník súdneho konania nemôže ovplyvniť prakticky nič, čo je obsahom zbytočných prieťahov „zavinených súdom“, považuje za objektívne prijateľné, aby sa našiel spôsob, resp. systém zohľadňovania rýchlosti pri tzv. starých veciach. Argument vybavenia vecí podľa poradia sa javí účelovo formálnym.

b) Nemožno akceptovať rozpor medzi konštatovaním prieťahov a záverom, že k nim nedošlo. Možno iba vziať na vedomie, prečo k nim došlo, čo ako je známe, je vo vzťahu k dodržaniu namietnutého práva irelevantné.

c) Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   nemá   dôvod   meniť   názor   vyslovený v sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu škody a ušlého zisku vyplývajúce z obchodnoprávnych záväzkových vzťahov tvoria bežnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Uvedené   v plnej   miere   platí   aj   pri rozhodovaní týchto vecí v rámci odvolacieho konania. Ústavný súd v okolnostiach danej veci, najmä s ohľadom na doterajšiu dĺžku konania, nemohol v súvislosti s posudzovaním, či   došlo   k   prieťahom   v namietanom   konaní,   akceptovať   ani   argumenty   predsedu najvyššieho   súdu   z jeho   vyjadrenia   k sťažnosti   poukazujúce   na skutkovú   zložitosť   veci v dôsledku „zložitých zmluvných vzťahov v okolnostiach prípadu“.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní. S uvedeným konštatovaním ústavného súdu v plnej miere korešponduje vyjadrenie predsedu   najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedol, že „správanie sťažovateľky v štádiu konania na najvyššom súde bolo súčinnostné a neprispelo k predĺženiu celkovej doby konania na tunajšom súde ako súde odvolacom“.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov samotný postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd v zhode so sťažovateľkou, ale aj vyjadrením predsedu najvyššieho súdu považuje odvolacie konanie vedené najvyšším súdom od 30. septembra 2009 pod sp. zn. 5 Obo 103/09 za pokračovanie odvolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006, ktoré prebiehalo v súvislosti s odvolaním sťažovateľky podaným 26. apríla 2006 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 26 Cb 554/94-447 z 27. januára 2006.

Vzhľadom   na to,   že ústavný súd nálezom sp. zn.   III. ÚS 126/08 zo 7.   júla 2009 rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obo 94/2006   z 24.   októbra   2007   (ktorým   bol prvostupňový   rozsudok   z 27.   januára   2006   zmenený)   pre   jeho   nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, dospel k záveru, že odvolacie konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 94/2006 bolo neefektívne. Po zrušení   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obo 94/2006   z 24.   októbra   2007   už uvedeným nálezom ústavného súdu bol súdny spis 30. septembra 2009 opätovne predložený najvyššiemu   súdu   a bola   mu   pridelená   sp. zn.   5 Obo 103/09.   Ústavný   súd   zistil,   že od opätovného   predloženia   spisu   nebol   vo veci   vykonaný   žiadny   procesný   úkon,   a teda dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté, čo znamená viac ako ročnú nečinnosť najvyššieho súdu v prebiehajúcom odvolacom konaní.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani tie argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti, ktoré odôvodňujú nekonanie najvyššieho súdu v napadnutom konaní   okrem   iného   tým,   že „V prejednávanej   veci   koná   senát,   v   ktorom   súčinnosťou od 4. augusta   2010   je   zastavený   nápad   v   celom   rozsahu,   ktorá   skutočnosť   je   výrazom veľkého   počtu   doteraz   pridelených   vecí.   Naviac,   spisy   po   členovi   senátu   s   dlhodobou práceneschopnosťou s účinnosťou od 4. augusta 2010 prevzala nová sudkyňa, ktorá sa musí s problematikou všetkých spisov oboznámiť v poradí, v akom jej boli pridelené.

Vzhľadom na vyššie uvedený rozbor veci mám za to, že postupom najvyššieho súdu k porušeniu   sťažovateľkou   namietaného   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nedošlo.“.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07)   vyslovil,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že nečinnosť najvyššieho súdu v napadnutom konaní konštatoval aj jeho predseda vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   bolo   postupom   najvyššieho   súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „vychádza z pocitov   bezmocnosti   pri   uplatňovaní   oprávneného   nároku,   násobeného   faktom,   že i v merite veci došlo k závažnému porušeniu nášho majetkového práva, perspektívy ďalších sporov, majúcich v prieťahoch svoj základ“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   najvyššieho   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 5 Obo 103/09 (predtým vedeného pod sp. zn. 5 Obo 94/2006) berúc do úvahy konkrétne okolnosti   daného   prípadu   a najmä   to,   že   napadnuté   odvolacie   konanie   nadväzujúce na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte 17. októbra 1994, nebolo do rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 300   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010