znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 347/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú   sťažnosť   Stanislava   Mrázika,   bytom   Š.,   Štefana   Mrázika,   bytom   Š.   a Vlasty Ciesarikovej, bytom Š., zastúpených advokátom JUDr. J. S., P. B., vo veci porušenia ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 1916/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Stanislava   Mrázika,   Štefana   Mrázika   a Vlasty   Ciesarikovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1916/98 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   1916/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Stanislavovi Mrázikovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

  4. Štefanovi Mrázikovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

  5. Vlaste Ciesarikovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Stanislavovi Mrázikovi, Štefanovi Mrázikovi   a Vlaste   Ciesarikovej   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   6   800   Sk (slovom   šesťtisícosemsto   slovenských   korún)   na   účet   ich   advokáta   JUDr.   J.   S.,   P.   B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 347/04-10 zo 4. novembra 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Stanislava Mrázika,   Štefana   Mrázika   a Vlasty   Ciesarikovej   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali, že postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn. 14 C 1916/98 bolo porušené ich   základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovatelia okrem vyslovenia porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy požadovali, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   zaplatiť   im   primerané   finančné zadosťučinenie každému vo výške 30 000 Sk a uhradiť trovy konania.

Nárok na primerané finančné zadosťučinenie sťažovatelia odôvodnili okrem iného tým,   že   „skutočne   dlhý   čas   žijeme   my   sťažovatelia   v právnej   neistote   ohľadne   určenia podielového   spoluvlastníctva,   čo   je   predmetom   napadnutého   konania.   Na   súd   sme   sa obrátili, nakoľko ide o orgán, ktorý má byť garantom ochrany práv, tento súd však nekoná a spôsobuje prieťahy v konaní“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 17. decembra 2004 okrem prehľadu úkonov uviedol:

„V konaní 14 C 1916/98 bolo jedno pojednávanie a to dňa 28. 10. 2004. Prieťahy v konaní   boli   spôsobené   mimoriadnou   pracovnou   zaneprázdnenosťou   predchádzajúcej sudkyne ako zákonného sudcu ako aj jej vážnymi rodinnými a zdravotnými problémami. Na pojednávaní dňa 28. 10. 2004 bolo rozhodnuté rozsudkom 14 C 1916/1998 – 62 tak, že návrh bol zamietnutý.

Skutková a právna zložitosť veci bola určená obtiažnosťou určovanej žaloby, avšak žaloba   bola   zamietnutá   pre   procesné   nedostatky,   neúplný   okruh   účastníkov   konania. Skutková   a právna   zložitosť   sporu   nemala   vplyv   na   spôsobené   prieťahy   v konaní. Sťažovatelia nespôsobili svojím konaním prieťahy.“

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 1916/98 a predloženého vyjadrenia okresného súdu zistil:

Konanie začalo podaním žaloby 2. novembra 1998, keď bola zapísaná do registra nejasných   podaní.   Do   registra   C   bola   vec   prevedená   23.   novembra   1998   po   zaplatení súdneho poplatku sťažovateľmi.

Do nariadenia prvého pojednávania, ktoré sa konalo 2. novembra 2004, okresný súd 6. novembra 1998 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, 30. novembra 1998 boli k veci pripojené súvisiace súdne spisy a 16. mája 2002 doručil žalobu na vyjadrenie žalovanej.

Na pojednávaní 2. novembra 2004 okresný súd po vypočutí účastníkov konania vydal rozsudok   (na   ktorom   je   vyznačený   dátum,   že   rozsudok   je   z 28.   októbra   2004).   Dňa 10. novembra 2004 zaslal rozhodnutie účastníkom konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

1. Predmetom konania na okresnom súde je nárok sťažovateľov na určenie, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Ústavný súd konštatuje, že tieto spory nie sú právne zložité, existuje k nim stabilizovaná judikatúra a metodika postupu všeobecných súdov, ale vzhľadom na väčší počet účastníkov konania sa môžu prejaviť ako skutkovo náročné. V tomto prípade ústavný súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mohol dĺžku konania pripísať na vrub skutkovej alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon aj predseda okresného súdu konštatoval, že skutková a právna zložitosť sporu nemala vplyv na spôsobené prieťahy v konaní.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Je pravdou, že sťažovatelia pri podaní žaloby nezaplatili súdny poplatok, čím si nesplnili poplatkovú povinnosť podľa   § 5 ods.   1 písm.   a) zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorá   im   vznikla   v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   žaloby,   a tento   zaplatili až na základe výzvy okresného súdu 20. novembra 1998, táto skutočnosť však nemala vplyv na celkovú dĺžku konania vzhľadom na to, že žaloba bola podaná 2. novembra 1998.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Takáto   povinnosť   je   konkretizovaná v § 6 OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Plynulosť súdneho konania závisí aj od toho, ako   rýchlo   súd   odstráni   nedostatky   žaloby,   ktoré   mu   bránia   vec   samu   prejednať a rozhodnúť.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že v predmetnej veci došlo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy.

Za zbytočný prieťah možno považovať obdobie od 30. novembra 1998, keď boli k veci pripojené súvisiace súdne spisy, do 16. mája 2002, keď okresný súd vyzval žalovanú, aby   sa   vyjadrila   k žalobe   (nečinnosť   takmer   42   mesiacov),   a obdobie   od   doručenia vyjadrenia žalovanej k žalobe ( 21. júna 2002) do 6. októbra 2004, keď určil termín prvého pojednávania   na   2.   november   2004   (nečinnosť   viac   ako   28   mesiacov).   Z uvedeného vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   je   poznačený   nečinnosťou   počas   celého   priebehu súdneho konania.

Ústavný súd poukazuje i na tú skutočnosť, že okresný súd taký jednoduchý úkon, akým   je   doručenie   žaloby   na   vyjadrenie   žalovanému,   vykonal   až   16.   mája   2002,   t.   j. po uplynutí viac ako 3 a pol roka od podania žaloby.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   k   sťažnosti,   že   prieťahy   v konaní   boli spôsobené mimoriadnou pracovnou zaťaženosťou predchádzajúcej zákonnej sudkyne a jej vážnymi rodinnými a zdravotnými problémami, ústavný súd takisto neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka   okresného   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu   za rozhodnutie vo veci. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov vychádzajúc zo svojej judikatúry preto dospel k záveru, že v predmetnom konaní došlo k nečinnosti, neefektívnej a nesústredenej činnosti   okresného   súdu,   čo   odôvodňuje   jeho   výrok   o porušení   označeného   základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 14 C 1916/98 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia každý vo výške 30 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu,   ktoré   je   na   ňom   vedené pod sp. zn.   14 C 1916/98,   ako   aj   skutočnosť,   že konanie   vo veci   nebolo   do   rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred ústavným súdom   advokátom   JUDr.   J.   S.   Sťažovatelia   požadovali   úhradu   trov   konania   vo   výške 6 800 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 6 800 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   a neodporuje   tejto   vyhláške.   Preto   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.  

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005