znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 346/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoD 7/2013 a jeho uznesením z 3. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   CoD   7/2013   a   jeho   uznesením   z   3.   decembra   2013   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v dedičskej veci po poručiteľke K. R. vedenej Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 D 437/2007 vydala notárka JUDr. Alena Hromková ako súdna komisárka osvedčenie o dedičstve sp. zn. 14   D   437/2007,   D/not   259/2007   z   15.   novembra   2012.   Na   základe   tohto   osvedčenia o dedičstve nadobudol celé dedičstvo po poručiteľke sťažovateľ „bez povinnosti výplatku ustupujúcim dedičom“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, ktoré okresný súd posúdil ako žiadosť o pokračovanie v konaní o dedičstve.

Okresný súd rozhodol uznesením č. k. 14 D 437/2007-128 z 29. mája 2013 tak, že zamietol žiadosť sťažovateľa o pokračovanie v konaní o dedičstve. Okresný súd týmto uznesením   zároveň   nariadil,   aby   po   právoplatnosti   tohto   uznesenia   bol   súdny   poplatok v sume 16,50 € vrátený sťažovateľovi prostredníctvom Daňového úradu Trenčín, zamietol návrh na vrátenie sumy 217,17 € a tiež rozhodol, že sťažovateľ nemá nárok na náhradu trov konania.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoD 7/2013 z 3. decembra 2013 tak, že ho vo výrokoch č. 1, 3 a 4 potvrdil a odvolanie proti výroku č. 2 odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberali mojou námietkou, že dedičské konanie je vedené po nevlastníčke nehnuteľnosti K. R., ktorá skutočnosť je okresnému súdu známa od 28. 01. 2008.

Na moju argumentáciu o prieťahoch v dedičskom konaní, ktoré je podľa okresného súdu vedené od presne neurčeného dňa roku 2007 chcem upozorniť na rozsudok ESĽP zo dňa 12. 06. 2012 v prípade „Ištván a Ištvánová proti SR“, v ktorom obdobnú dĺžku konania označil za neprimeranú.

Krajský súd v uznesení na strane 2 v ods. 2 iba uvádza, že osvedčenie o dedičstve bolo   vydané   v   rozpore   aj   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne.   V   odvolaní zo dňa 01. 07. 2013   som   uviedol,   že   sa   jedná   o   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 5 CoD/24/2009 zo dňa 30. 09. 2009. V tomto uznesení na strane 4 odseku 2 sa uvádza: „Ak napriek   uvedenému   súd   prvého   stupňa   považoval   vlastnícke   právo   poručiteľky (Kristíny Rogovej) k predmetnej nehnuteľnosti naďalej za nesporné, potom jeho napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odvolací súd ho z tohto dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V tomto konaní bude súd prvého stupňa musieť vykonať dokazovanie na zistenie skutočného   vlastníctva   predmetnej   nehnuteľnosti   v   naznačenom   smere.   Ak   po   takomto dokazovaní   bude   mať   za   preukázané   vlastnícke   právo   poručiteľky,   potom   predmetnú nehnuteľnosť   môže   prejednať   ako   jej   novoobjavený   majetok.   V   opačnom   prípade   bude potrebné   návrh   dediča   Ľ.   R.   na   dodatočné   prejednanie   dedičstva   zamietnuť   ako nedôvodný.“

To, že okresný súd toto rozhodnutie odvolacieho súde nerešpektoval som pochopil, pretože by musel priznať, že viac ako 6 rokov konal o neexistujúcom vlastníckom práve. Čo nemôžem   pochopiť   je   skutočnosť,   že   predsedníčka   senátu   odvolacieho   súdu   sa   ani len neoboznámi s rozhodnutím predsedníčky iného senátu toho istého odvolacieho súdu a potvrdí nezákonné rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Priznávam, že v čase choroby som sa nechal ovplyvniť dcérou M. Š., ktorá naletela na hanebný postup súdnej komisárky. To ale neznamená, že môžem súhlasiť s nezákonným rozhodnutím,   ktoré   môže   byť   kedykoľvek   v   budúcnosti   napadnuteľné,   preto   že na   liste vlastníctva je uvedené, že predmetnú nehnuteľnosť som zdedil po K. R.

K   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   na   strane   3   uvádzam,   že   som   presvedčený, že aj keď chybou mojich detí sa osvedčenie o dedičstve stalo právoplatným odvolací súd ho mal ako nezákonné zrušiť.

Predsedníčka   senátu   viackrát   v   uznesení   zdôrazňuje   právoplatnosť   uznesenia, pričom   ako   som   už   vyššie   uviedol,   právoplatné   rozhodnutie   iného   senátu   ju   vôbec nezaujímalo.

Predmetná   nehnuteľnosť   bola   vedená   v   dedičskom   konaní   po   poručiteľke   E.   P. už od 05.   10.   2006,   za   ktoré   som   zaplatil   sumu   274,10,-   €,   preto   som   presvedčený, že v konaní vedenom bezdôvodne žiadny poplatok platiť nemal.

Na strane 4 v odseku 2 sa uvádza, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu konania ak konanie mohlo začať bez návrhu, čo je prejednávaný prípad. Toto konštatovanie považujem za nepravdivé, pretože konanie sa začalo na neoprávnený návrh Ľ. R.

Okrem   toho   som   vo   svojom   odvolaní   zo   dňa   01.   07.   2013   uviedol,   že   súdna komisárka mi svojou činnosťou spôsobila škodu v sume minimálne 400,- € a túto som si uplatnil v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

Na   strane   4   v   poslednom   odseku   ma   odvolací   súd   v   mojich   ďalších   nárokoch odkazuje na osobitné konanie. Chcem zdôrazniť, že už dňa 05. 10. 2006 boli všetky moje nároky v dedičskom konaní zapísané do zápisnice u súdneho komisára, ktorý ich do konania prijal.   Zákonný   sudca   ich   však   vylúčil   a   samostatné   konanie   o   nich   doposiaľ   nezačal, napriek tomu, že som o konanie žiadal v mojich podaniach najmenej 5-krát a písomne som o to žiadal aj predsedníčku Okresného súdu v Považskej Bystrici.

Na postup okresného súdu a prieťahy v konaní som podal dve sťažnosti predsedníčke Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo sťažovateľa... v čl. 46 ods. 1. ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.

... Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoD/7/2013 zo dňa 03. 12. 2013 a uznesenie   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   sp.   zn.   14   D/437/2007-128   zo   dňa 29. 05. 2013 vrátane osvedčenia o dedičstve sp. zn. D/not 259/2007 zo dňa 15. 11. 2012 sa zrušujú.

... Za zistené porušenie čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   priznáva   Ústavný   súd   SR   M.   P.   7.000,- €   z   titulu nemajetkovej ujmy a sumu 700,- € ako náhradu nákladov výdavkov.

... Súdna   komisárka   JUDr.   Alena   Hromková   je   povinná   vrátiť   poplatok   v   sume 217.17,- €.

... Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa...   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho zastupovania v sume 284,08- €...

... Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   je   povinný   bezodkladne   vykonať   dedičské konanie o nehnuteľnostiach po starých rodičoch poručiteľky E. P...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   CoD   7/2013   a   jeho uznesením z 3. decembra 2013

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:„Výrokom 1. súd prvého stupňa zamietol žiadosť M. P. o pokračovanie v dedičskom konaní.   Z   obsahu   spisu   súdu   prvého   stupňa   je   zrejmé,   že   dedič   P.   udelil   plnú   moc na zastupovanie v dedičskom konaní M. P., ktorý sa osobne zúčastnil na pojednávaní pred súdnou komisárkou a zároveň v istý deň, t. z. dňa 15. 11. 2012 sa v jeho mene vzdal práva podať opravný prostriedok voči osvedčeniu o dedičstve zo dňa 15. 11. 2012. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 11. 2012. Neobstoja preto námietky zo strany dediča   a jeho   žiadosť   o pokračovanie   v   dedičskom   konaní   na   tom   skutkovom   základe, že jeho plná moc nebola overená, nakoľko tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa udelenie   plnej   moci   si nevyžaduje   overenie   podpisu   na   to,   aby   súd   takéto   udelenie plnomocenstva mohol rešpektovať. Z dôvodu, že dedič sa pred súdnou komisárkou vzdal práva o podanie žiadosti na pokračovanie v konaní, osvedčenie o dedičstve nadobudlo dňa 15. 11. 2012 právoplatnosť a preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý zamietol žiadosť M. P. o pokračovanie konania o dedičstve.

Rovnako bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý zamietol žiadosť P. o vrátenie sumy   217,17   eur.   Jedná   sa   o   čiastku,   ktorá   bola   súčasťou   osvedčenia   o   dedičstve a prestavuje   odmenu   a   hotové   výdavky   notárky   JUDr. Aleny Hromkovej   ako   poverenej súdnej komisárky s tým, že rovnako aj na odmenu súdnej komisárky sa vzťahuje režim osvedčenia o dedičstve, voči ktorému sa účastníci vzdali práva podať opravný prostriedok a vzdali   sa   práva   podania   žiadosti   o   pokračovaní   v konaní,   čím   osvedčenie   nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňom 15. 11. 2012.

Čo sa týka výroku 4., ktorým bola zamietnutá žiadosť M. P. o priznanie trov konania i v tomto smere bol postup súdu prvého stupňa v celom rozsahu správny,   pretože ako vyplýva z ust. § 140 ods. 1 O. s. p. v konaní o dedičstve si platí každý účastník trovy sám a preto v prípade dedičského konania ako nesporového konania neprichádza do úvahy, aby trovy jedného účastníka nahrádzal druhý z účastníkov, pretože v prejednávanej veci je potrebné aplikovať ust. § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p., kedy žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie mohlo začať bez návrhu, čo je prejednávaný prípad.

Vo   výroku   2.   Bolo   rozhodnuté   o   vrátení   súdneho   poplatku,   ktorý   zaplatil   M.   P. vo výške 16,50 eur a to z dôvodu, že tento súdny poplatok platil v súvislosti s podaním odvolania   voči   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa,   pričom   v tomto odvolacom   konaní   bol úspešný a preto mu vzniklo právo v zmysle § 11 ods. 10 zák. č. 71/91 Zb. na vrátenie tohto súdneho poplatku. Keďže v tomto výroku bolo v zásahu vyhovené návrhu M. P. nedošlo tým k žiadnemu ukráteniu jeho práv v tejto časti a preto nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné ako odvolanie odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, nakoľko táto osoba nebola ukrátená týmto výrokom na svojich právach a to v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. d) O. s. p.

Pokiaľ   sa   dedič   M.   P.   domáha   ďalších   svojich   nárokov   ako   uviedol   vo svojom odvolaní ako aj upresnení, odvolací súd k týmto jeho nárokom dodáva tak, ako bolo vyššie uvedené, že dedičské konanie predstavuje nesporovú agendu s tým, že pokiaľ má v úmysle domáhať   sa   iných   prípadne   ďalších   nárokov,   prípadne   iných   dedičských   konaní   má možnosť obrátiť sa na súd so svojimi nárokmi v rámci osobitného konania.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   krajského   súdu   možno   považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie   krajského   súdu   malo   byť arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Na   uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd v spojení s okresným súdom zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   krajský   súd zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav   nie   je   svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   reagoval   na   jednotlivé   odvolacie námietky sťažovateľa. V súvislosti s osvedčením o dedičstve uviedol, že nebolo potrebné, aby jeho podpis na splnomocnení bol úradne overený, preto vzdanie sa práva podať opravný prostriedok prostredníctvom zástupcu sa vzťahuje aj na sťažovateľa.

Krajský   súd   sa   tiež   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na vrátenie sumy, ktorá predstavuje odmenu a hotové výdavky notárky ako súdnej komisárky. V súvislosti s výrokom, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na náhradu trov konania, poukázal krajský súd na charakter konania   o   dedičstve,   ktorý   opodstatňuje   aplikáciu   §   146   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Poukázal tiež na to, že výrokom, ktorým okresný súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku v sume 16,50 €, mu bolo vyhovené a v tejto časti nebol ukrátený na svojich právach, preto bolo potrebné odvolanie v tejto časti odmietnuť. Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   v   napadnutom   konaní a   jeho   uznesenie   z   3.   decembra   2013,   ktorým v časti   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   z   29.   mája   2013   a   v   časti   odmietol   jeho odvolanie,   nemá   znaky   arbitrárnosti,   t.   j.   svojvôle,   je   v   súlade   s   procesnoprávnymi predpismi [napr. § 140 ods. 1, § 146 ods. 1 písm. a) a § 218 ods. 1 písm. d) OSP] s tým, že krajský súd ako odvolací   súd v spojení s rozhodnutím okresného súdu   svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej veci alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   alebo   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   uznesením   z 3. decembra   2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Bez   väzby   na   konkrétny   postup   alebo   rozhodnutie   štátneho   orgánu   sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   podľa   ktorej   uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, bod 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami dohovoru   (čl.   6   ods.   1),   nemohol   dospieť   k   záveru,   že   by   krajský   súd   porušil   právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoD 7/2013

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktorý   vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v   ktorom   už   v   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol   pred   jej   podaním   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému porušovaniu   týchto   práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v   tejto   časti   je   preskúmavanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o „prieťahoch v dedičskom konaní, ktoré je... vedené od...   roku   2007“ a   tvrdenia,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   malo   dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   je   zrejmé,   že   dedičské   konanie   vedené pod sp. zn. 14 D 437/2007   po   poručiteľke   K.   R.   bolo   ukončené   vydaním   osvedčenia o dedičstve sp. zn. 14 D 437/2007, D/not 259/2007 z 15. novembra 2012, ktoré ten istý deň nadobudlo   účinky   právoplatného   uznesenia   o   dedičstve.   Rovnako   tak   konanie o podaní sťažovateľa,   ktoré   okresný   súd   posudzoval   podľa   obsahu   ako   žiadosť   o pokračovanie v konaní o dedičstve, bolo skončené napadnutým uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2014.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. apríla 2014, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014