znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 346/09-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom Rakúsko, zastúpených advokátkou Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Dunajská Streda   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. a I. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 2 500 € (slovom   dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   im   j e   Okresný   súd   Dunajská   Streda   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Dunajská   Streda   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   M.   a I.   M.   trovy konania v sume 598,02   € (slovom   päťstodeväťdesiatosem   eur   a dva   centy)   na účet ich právnej zástupkyne Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 346/09 z 8. októbra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 19. septembra 2001 okresnému súdu žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zároveň požadovali   prikázať   okresnému   súdu   konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných prieťahov. Napokon žiadali priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 4 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 581/09 doručeným ústavnému súdu 23. novembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovatelia - navrhovatelia J. M. a I. M. dňa 19. 09. 2001 podali na súd návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 126.000,- Sk s prísl., proti odporcom v 1. rade H. P., v 2. rade A. P., ktorý návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 6 C 124/2001 a pridelený do oddelenia zákonnej sudkyne JUDr. E. L.

1./ Podľa predmetu neide o skutkovo a právne zložitú vec. Napriek tomu zložitou sa stalo z toho dôvodu, že v inom konaní je napadnutá platnosť zmlúv, na základe ktorých navrhovatelia   nadobudli   nehnuteľnosť,   za   užívanie   ktorej   sa   dožadujú   vydania neoprávneného obohatenia od odporcov. Ide o konanie, ktoré bolo na našom súde riešené pod   sp. zn.   4 C 204/1996.   V   tomto   konaní   prvostupňový   súd   vyslovil   neplatnosť   zmlúv o prevode nehnuteľnosti. Krajský súd v Trnave pozmenil rozsudok prvostupňového súdu a návrh   zamietol.   Vo   veci   je   podané   dovolanie   a   od   januára   2009   spis   sa   nachádza na Najvyššom súde SR. Poukazom na horeuvedené konanie toto konanie bolo uznesením súdu zo dňa 25. 09. 2003 prerušené. Krajský súd toto uznesenie prvostupňového súdu zrušil. Iba   poznamenávam,   že   v   súčasnej   dobe   so   sťažovateľmi   na   tomto   súde   prebieha 20 neskončených konaní, z ktorých prevážna väčšina sa odvíja od uvedeného základného konania.   Vo   viacerých   prípadoch   konania   boli   prerušené.   Sťažovatelia   vždy   podali odvolanie.   Ani senáty krajského súdu nezaujali jednotný názor, v niektorých prípadoch prerušenie konania potvrdili a konania boli až do právoplatného rozhodnutia uvedeného sporu teda do novembra 2008 prerušené. Vyskytol sa aj prípad, v ktorom konanie prerušené nebolo, ale z iného dôvodu bol spis bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu a pre okresný   súd   bolo   odporúčané   konanie   prerušiť.   Z   uvedeného   dôvodu   si   dovolím poznamenať, že ide aj v tomto prípade o konanie, ktoré podľa predmetu konania nedá sa nazvať za právne a skutkovo zložitú vec, ale práve popísaná skutočnosť a nejednotnosť názorov ju robí zložitou.

2./ Vo veci boli vykonané tieto úkony:

-   dňa   20. 09. 2001   bola   daná   úprava   na   vydanie   výzvy   na   zaplatenie   súdneho poplatku   a   na   doručenie   opisu   návrhu   odporcom.   Súdny   poplatok   bol   uhradený 08. 10. 2001.

- dňa 25. 10. 2001 bol určený termín pojednávania na 29. 01. 2002,

- pojednávanie dňa 29. 01. 2002 bolo odročené, nakoľko sa dostavili iba navrhovateľ v 1. rade a odporca v 1. rade, ktorí ospravedlnili neúčasť ostatných účastníkov. Odporcom bolo uložené, aby súdu predložili písomné vyjadrenie k návrhu. Zároveň bola daná úprava na pripojenie spisu tunajšieho súdu 5 C 100/1994.

- dňa 18. 02. 2002 odporcovia boli urgovaní na predloženie vyjadrenia,

- dňa 02. 04. 2002 opäť boli urgovaní odporcovia na predloženie vyjadrenia, pritom bolo   zistené,   že   žiadaný   spisový   materiál   5 C 100/1994   v   tom   čase   sa   nachádzal na Najvyššom súde SR, preto spis bol lehotovaný a úpravy na predloženie žiadaného spisu boli dané 27. 05. 2002, 24. 07. 2002 a dňa 23. 08. 2002 bol určený termín pojednávania na 29. 10. 2002.

- dňa 23. 10. 2002 navrhovatelia zaslali na súd doplnenie návrhu,

- dňa 29. 10. 2002 pojednávanie opäť bolo odročené, nakoľko dostavil sa iba právny zástupca navrhovateľov. Odporcovia sa nedostavili, svoju neúčasť neospravedlnili. Ďalší termín pojednávania bol určený na 10. 12. 2002.

-   dňa   10. 12. 2002   na   pojednávaní   bol   vypočutý   odporca   v   1. rade,   nakoľko navrhovatelia   sa   nedostavili,   dostavil   sa   iba   právny   zástupca   navrhovateľa   v   1.   rade. Pojednávanie bolo odročené za účelom opätovného predvolania účastníkov.

- dňa 11. 12. 2002 bol určený ďalší termín pojednávania na 18. 03. 2003,

- dňa 18. 03. 2003 pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti odporcov, ktorí sa nedostavili a doručenie mali riadne vykázané. Boli vypočutí navrhovatelia a pojednávanie bolo odročené s tým, že budú predvolaní odporcovia pod hrozbou pokuty a bude pripojený spis tunajšieho súdu 4 C 204/1996.

-   dňa   27. 02. 2003   bola   daná   úprava   na   vyžiadanie   listu   vlastníctva   od   správy katastra,

-   dňa   07. 05. 2003   bola   daná   úprava   na   vydanie   výzvy   na   zaplatenie   súdneho poplatku za rozšírenie návrhu a na doručenie rozšírenia návrhu na vyjadrenie odporcom. Súdny poplatok bol uhradený 02. 06. 2003. Z odporcov výzvu súdu prevzal iba odporca v 1. rade, odporkyňa v 2. rade napriek ďalšiemu pokusu o doručenie výzvu neprevzala.

-   dňa   18. 08. 2003   opäť   bola   daná   úprava   na   doručenie   rozšírenia   návrhu odporcom,

- dňa   25. 09. 2003   súd   konanie   prerušil.   Proti   uzneseniu   navrhovatelia   podali odvolanie.

- dňa 11. 11. 2003 spis bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu,

- dňa 11. 03. 2004 spisový materiál bol z krajského súdu vrátený s tým, že uznesenie o prerušení konania bolo zrušené,

- dňa   15. 03. 2004   bola   daná   úprava   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu. Odporkyňa v 2. rade napriek viacerým pokusom rozhodnutie krajského súdu neprevzala, preto dňa 15. 11. 2004 súd urobil dotaz na register obyvateľov SR. Odpoveď na súd bola doručená   27. 10. 2004.   Odporkyňa   zásielku   súdu   ani   na   uvedenej   adrese   neprevzala a zásielka na súd bola vrátená 16. 02. 2005.

-   dňa   21. 02. 2005   boli   požiadané   Mestský   úrad   v Š.   a   Obvodné   oddelenie   PZ o oznámenie, či odporcovia sa zdržujú na adrese v Š. Odpoveď bola doručená 09. 03. 2005.

- dňa 09. 08. 2005 bol určený termín pojednávania na 24. 11. 2005. O doručenie predvolania pre odporcov bol požiadaný Okresný súd pre Prahu 3. Dňa 09. 11. 2005 bolo na   súd   doručené   oznámenie,   že   odporcovia   na   uvedenej   adrese   nemajú   pobyt   a   ani v centrálnom registri nemajú evidovaný pobyt.

- dňa   24. 11. 2005   pojednávanie   bolo   odročené   na   12. 01. 2006   za   účelom ustanovenia opatrovníka pre odporcov,

- dňa 12. 01. 2006 súd rozhodol o návrhu o zmene petitu, ale pojednávanie opäť bolo odročené z dôvodu, že navrhovatelia mienili podať ďalší návrh na zmenu petitu. Návrhu na zmenu petitu na súd bol doručený 20. 02. 2006.

- dňa   20. 04. 2006   bola   daná   úprava   na   doručenie   návrhu   na   zmenu   petitu opatrovníkovi,

- dňa 03. 07. 2006 bolo vydané uznesenie o rozšírení petitu,

- dňa 14. 09. 2006 bol určený termín pojednávania na 27. 11. 2006, ktorý termín však   06. 11. 2006   bol   zrušený.   Navrhovatelia   dňa   27. 11. 2006   podali   na   súd   návrh na pripustenie ďalšieho účastníka do konania.

- dňa 08. 01. 2007 súd návrh o pristúpenie ďalšieho účastníka do konania zamietol, navrhovatelia proti uvedenému uzneseniu podali odvolanie,

-   dňa   13. 02. 2007   spis   bol   predložený   na   krajský   súd,   ktorý   dňa   31. 05. 2007 rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušil   a   spisový   materiál   na   tunajší   súd   bol   vrátený 14. 06. 2007,

- dňa 18. 07. 2007 bola vydaná výzva na upresnenie návrhu o pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, navrhovatelia na výzvu nereagovali a nebola od nich vrátená ani doručenka.

- dňa 11. 10. 2007 opäť bola vydaná výzva navrhovateľom pod hrozbou uloženia poriadkovej   pokuty.   Túto   výzvu navrhovateľ v 1. rade   prevzal 23. 10. 2007.   Upresnenie na súd bolo doručené 26. 10. 2007.

- dňa 15. 11. 2007 súd do konania na strane odporcov pribral Okresnú prokuratúru v Dunajskej Strede a Slovenskú republiku zast. Generálnou prokuratúrou v Bratislave.

-   dňa   28. 01. 2008   súd   vyzval   okresnú   prokuratúru   a   generálnu   prokuratúru na vyjadrenie   k   návrhu.   Generálna   prokuratúra   dňa   13. 02. 2008   požiadala   súd,   aby navrhovatelia boli vyzvaní na predloženie písomnosti, z ktorých vyplýva opodstatnenosť ich návrhu. Okresná prokuratúra v Dunajskej Strede podaním zo dňa 29. 02. 2008 navrhla návrh podaný voči nej zamietnuť.

- dňa 06. 03. 2008 boli dané pokyny na vydanie výzvy pre Generálnu prokuratúru SR na   vyjadrenie   k   návrhu   a   pre   navrhovateľov   k   zaujatiu   stanoviska.   Vyjadrenia   boli urgované 16. 05. 2008. Navrhovatelia   dňa   28. 11. 2008   zaslali   súdu   oznámenie   o nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci 4 C 204/1996.

-   dňa   29. 03. 2009   súd   konanie   proti   odporcovi   v   3. rade   Okresnej   prokuratúre v Dunajskej Strede zastavil.

- dňa 24. 03. 2009 bola daná úprava pre vyššieho súdneho úradníka na vypracovanie návrhu   na   vylúčenie   veci   o   náhrade   škody   na   samostatné   konanie.   Uznesenie   bolo vypracované 19. 05. 2009.

-   dňa   20. 08. 2009   spisový   materiál   bol   zaslaný   na   Ústavný   súd   SR,   odkiaľ   bol vrátený 19. 10. 2009.

- dňa 28. 10. 2009 bola daná úprava pre vyššieho súdneho úradníka na zrušenie uznesenia o ustanovení opatrovníka,

-   dňa   05. 11. 2009   bolo   vydané   uznesenie   o   zrušení   opatrovníka   pre   odporcov v 1. a 2.   rade.   Zároveň   bol   urobený   dotaz   na   Obvodný   súd   Praha   3   o   zistenie   adries odporcov   ako   aj   na   navrhovateľov   ohľadne   návrhu   na   ustanovenie   opatrovníka   pre odporcov.   Bol   vyzvaný   aj   Mestský   úrad   Š.   na   spoluprácu.   Odpovede   k   dnešnému   dňu doručené neboli.

3./ Podľa môjho názoru konanie malo byť prerušené v zmysle § 109 ods. 1./ písm. c./ O. s. p.   tak   ako   na   to   súd   poukázal   vo   svojom   uznesení   o   prerušení   konania   zo   dňa 25. 09. 2003.

4./   V   tejto   veci   pod   číslom   1 Spr V   13/06   som   riešila   sťažnosť   navrhovateľov   – sťažovateľov.   Ich   sťažnosť   vtedy   som   posúdila   ako   neopodstatnenú.   Vychádzala   som zo správania   sa   odporcov.   Uviedla   som,   že   určitý   podiel   na   zdĺhavosti   konania   majú aj navrhovatelia. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukazujú na to, že zrejme som myslela na   to,   že   navrhovatelia   podávajú   návrhy   na   rozšírenie   pôvodného   návrhu.   Zároveň konštatujú, že ich postup súvisí s uplatnením práva, čo vyplýva z príslušných ustanovení zákona   a   za   to   zodpovednosť   nemôže   byť   presunutá   na   účastníka,   v   danom   prípade na navrhovateľa.   Napriek   uvedenému   som   toho   názoru,   že   s   tým,   že   v   priebehu   tohto konania viackrát podali návrh na rozšírenie petitu, ako aj na pribratie ďalších účastníkov do konania, čím jednoznačne sťažili postup súdu, nakoľko súd o týchto návrhoch vždy musel osobitne rozhodovať.

5./   Z   ústavnej sťažnosti   navrhovateľov vyplýva,   že   súdu   vytýkajú,   že od   podania návrhu uplynulo 8 rokov a súd doteraz vec právoplatne neskončil, teda namietajú dĺžku konania.   V   ďalšom   poukazujú   na   konkrétne   pochybenia   súdu   spočívajúcich   napr. v prerušení konania, v zamietnutí návrhu na pristúpenie ďalších účastníkov, ktoré obdobia sťažovatelia považujú za zbytočné prieťahy. Podľa môjho názoru tieto obdobia ako ich vymedzili sťažovatelia, nie je možné považovať za zbytočné prieťahy. Súd konanie prerušil poukazom   na určité ustanovenie a   o ostatných   návrhoch musel   konať.   Nadriadený súd na postup súdu mal iný názor, to však ešte neznamená, že súd svojim postupom úmyselne spôsobil prieťahy, teda zbytočné prieťahy.

6./ Som toho názoru, že napriek dĺžke konania súd úmyselne v tejto veci prieťahy nespôsobil.

7./ Čo sa týka iných   okolností   iba   by   som   chcela poukázať na   to,   že   v prípade sťažovateľov je na tunajšom súde začatých viac konaní, približne 20 a niektoré konania už aj boli právoplatne skončené. V tomto roku sťažovatelia už podali viac ústavných sťažností. Vo svojich vyjadreniach som poukázala na to, že skoro všetky ich spory vyplývajú z toho základného konania, kde sú napadnuté prevody, na základe ktorých sťažovatelia nadobudli nehnuteľnosti. Konanie je vedené pod sp. zn. 4 C 204/1996 a už bolo právoplatne skončené. Vo veci inak rozhodol prvostupňový súd a inak nadriadený súd. Bolo podané dovolanie a spis od januára 2009 sa nachádza na Najvyššom súde SR. Osobne som toho názoru, že rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   môže   podstatne   ovplyvniť   aj   priebeh   tohto   konania. V predchádzajúcich   vyjadreniach   takisto   som   poukázala   aj   na   to,   že   nadriadený   súd   v jednej   veci   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   ktorým   prerušil   ďalšie   konanie sťažovateľov   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o   dovolaní.   Týmto   som   chcela poukázať na to, že na konania, ktoré vyplývajú zo základného konania, stále nie je rovnaký názor.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 29. decembra 2009, v ktorom okrem iného uviedli:

«Návrh na súd bol podaný dňa 19. 09. 2001 a jedná sa o vydanie bezdôvodného obohatenia, čiže o jednoduchú vec - zistiť skutkový stav a rozhodnúť. Postačilo, aby mal súd preukázanú protiprávnosť konania odporcov (užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu) a   výšku   obohatenia,   ktoré   treba   vydať   (nájomné   obvyklé   v   danom   čase   na   podobnú nehnuteľnosť v lokalite).

Skutočnosť,   že   sa   v   inom   konaní   na   súde   vedie   spor   o   neplatnosť   prevodu nehnuteľností, v ktorej ide aj o nehnuteľnosť, za ktorú sa žiada bezdôvodné obohatenie vydať   (4 C 204/96   s   inými   účastníkmi   konania   ako   sú   odporcovia), je na   vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto konaní právne bezvýznamné. Preto bolo aj uznesenie súdu zo dňa 25. 09. 2003 o prerušení konania odvolacím súdom zrušené.

To, že na OS v DS prebieha toho času okolo 20 neskončených konaní v spojitosti s konaním 4 C 204/96 o neplatnosť prevodu majetku štátu, je len zavinením Okresného súdu v   Dunajskej   Strede   pre   nesprávny   právny   názor   na   vec   (ako   sa   ukázalo   v   konečnom právoplatnom   rozhodnutí   vo   veci 4 C 204/96) a   pre   neefektívnosť   postupu   súdu v predmetných konaniach.

Uvedené konania boli podávané v súvislosti s vymáhaním nájomného, resp. vydania bezdôvodného obohatenia alebo vyprataním nehnuteľnosti a exekúcie bývalých nájomcov, ktorých súd v podstate povzbudil v neplnení ich povinností platiť nájomné, keď vo veci nekonal.   Len   pre   vykreslenie   uvádzame,   že   súd   v   konaní   9 C 158/1996   o   zaplatenie príslušnej   sumy   za   užívanie   predmetných   nehnuteľností,   toto   konanie   prerušil   dňa 28. 11. 1996 pre podanie návrhu vo veci 4 C 204/96 zo dňa 19. 11. 1996, teda do 9 dní odo dňa podania návrhu vo veci 4 C 204/96 bez návrhu účastníkov konania a pred tým, ako bolo vo veci nariadené pojednávanie. Ak by súd rešpektoval ústavné právo sťažovateľov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996, nemuseli by sa navrhovatelia domáhať svojho práva i v predmetnom konaní ako i v ďalších konaniach s inými odporcami, lebo títo by neboli nepriamo povzbudzovaní k neplneniu si svojich povinností.

Postup súdu, v ktorom vo veci koná na súde prvého stupňa už 8 rokov a vo veci vykonáva v podstate iba „administratívne“ úkony, nemožno ospravedlniť nejednotnosťou postojov   súdov   druhého   stupňa   tykajúcich   sa   prerušenie   konania   ani   počtom   konaní vedených na Okresnom súde Dunajská Streda vo veci návrhov sťažovateľov.»

V stanovisku   sťažovateľov   k vyjadreniu   okresného   súdu   sa   taktiež   uvádza,   že «Z dôvodu chyby v písaní priamo v petite nebolo uvedené ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, z toho dôvodu petit návrhu dopĺňame tak, že za spojenie „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“ dopĺňame nasledovný text „podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“», a v nadväznosti   na   to sťažovatelia   uviedli   nové   úplné   znenie   petitu   vrátane   nového   vyčíslenia   trov   právneho zastúpenia.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení 13. novembra 2009, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhali   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   sťažovateľmi   uplatnený   nárok na vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   konanie nemožno považovať právne ani skutkovo za zložité. Akceptáciu uvedeného názoru v zásade potvrdila   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti,   aj   keď   súčasne poznamenala, že konanie sa podľa jej mienky stalo zložitým „z dôvodu, že v inom konaní je napadnutá   platnosť   zmlúv,   na   základe   ktorých   navrhovatelia (sťažovatelia,   pozn.) nadobudli nehnuteľnosť...“, pričom na základe uvedeného okresný súd prerušil sťažnosťou napadnuté konanie. Napriek tomu ústavný súd zotrváva na názore, že napadnuté konanie nepovažuje   za   skutkovo   ani   právne   zložité,   pričom   argumentácia   ozrejmujúca   dôvody prerušenia konania obsiahnutá vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu je predmetom hodnotenia ústavného súdu v ďalšej časti tohto nálezu.

2.   Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   v súvislosti   s doterajšou dĺžkou napadnutého   konania   mali   byť   pripísané   na   ťarchu   sťažovateľov.   Pokiaľ   ide o hodnotenie   doterajšieho   priebehu   preskúmavaného   konania   podľa   druhého   kritéria, ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia zásadne neprispeli k jeho predĺženiu, treba však uviesť, že v dôsledku ich procesnej aktivity (návrhy na zmeny petitu a návrhy na pribratie ďalších   účastníkov   do   konania)   sa   musel   okresný   súd   s týmito   návrhmi   vysporiadať. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. II. ÚS 172/07), podľa ktorej viacnásobné zmeny žalobného petitu, ktorými účastník konania reaguje na aktuálny vývoj procesnej situácie, nemožno pripočítať na jeho ťarchu. O takýto prípad išlo podľa názoru ústavného súdu aj v okolnostiach danej veci.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu. Napriek tomu, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol v zásade plynulý a medzi jednotlivými procesnými úkonmi (okrem jedného prípadu) neboli neprimerane dlhé odstupy, nemožno uvedené konanie charakterizovať ako konanie bez prieťahov, a to z dôvodu neefektívnosti postupu okresného súdu.

Neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva najmä zo skutočnosti, že v priebehu konania   bolo   Krajským   súdom   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v dvoch   prípadoch zrušené procesné uznesenie okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

V prvom prípade uznesenie sp. zn. 6 C 124/01 z 25. septembra 2003, ktorým okresný súd   prerušil   napadnuté   konanie „do   právoplatného   ukončenia   konania   4 C 204/96 Okresného   súdu   v Dunajskej   Strede“ [v ktorom   sa   žalobcovia   (Slovenská   republika, zastúpená Okresnou prokuratúrou v Dunajskej Strede a Slovenským pozemkovým fondom), domáhajú vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, prevodu majetku štátu na sťažovateľov, pričom   sporná   nehnuteľnosť   je   súčasťou   tohto   prevodu],   bolo   po   podaní   odvolania sťažovateľmi krajským súdom uznesením sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004 zrušené a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia krajského súdu bolo okrem iného okresnému súdu vyčítané, že „... aplikoval na napadnuté rozhodnutie nesprávnu procesnú normu“.

Okresný súd pochybil podľa názoru krajského súdu aj v tom, že sa v napadnutom uznesení   vôbec   nezoberal   otázkou   práva   oprávnených   držiteľov   na   úžitky   z predmetnej veci, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil s použitím § 221 ods. 1 písm. c) OSP   v znení   účinnom   v relevantnom   čase „z dôvodu   nepreskúmateľnosti   pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov“ a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).

V ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   bolo   uznesenie   sp. zn.   6 C 124/01 z 8. januára   2007,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľov   na   pristúpenie Slovenskej republiky v zastúpení Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede do konania ako odporcu   3,   po   podaní   odvolania   sťažovateľmi   krajským   súdom   uznesením   sp. zn. 10 Co/32/2007   z 31.   mája   2007   zrušené   a vec   bola   okresnému   súdu   vrátená   na   ďalšie konanie, pričom v odôvodnení uznesenia krajského súdu bolo okrem iného uvedené: „V danej veci došlo postupom súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti navrhovateľov konať pred súdom, pretože im súd prvého stupňa znemožnil uplatniť práva proti ďalšiemu odporcovi, ktorého označili v už prebiehajúcom konaní, pričom zdôvodnenie tohto postupu nedôvodnosťou návrhu neobstojí, pretože dôvodnosť bude posudzovaná pri rozhodovaní vo veci   samej   a v prípade   jej   preukázania   bude   mať   za   následok   zamietnutie   návrhu na začatie konania voči tomuto odporcovi.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a podľa odseku 3 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

Ústavný súd zistil, že konanie bolo v jednom prípade poznačené aj nečinnosťou, v súvislosti s čím sa stotožňuje s názorom sťažovateľov, že okresný súd „postupoval bez náležitej   plynulosti“,   keď   po   doručení   uznesenia   krajského   súdu   zo   17.   februára   2004 (doručené 11. marca 2004) nariadil termín pojednávania vo veci až na 24. november 2005.Napokon ústavný súd prisvedčuje aj názoru sťažovateľov, podľa ktorého «Postup súdu, v ktorom vo veci koná na súde na súde prvého stupňa už 8 rokov a vo veci vykonáva v podstate   iba   „administratívne“   úkony,   nemožno   ospravedlniť   nejednotnosťou   postojov súdov druhého stupňa týkajúcich sa prerušeniam konania ani počtom konaní vedených na Okresnom súde Dunajská Streda vo veci návrhov sťažovateľov.».

Ústavný súd sa naopak neprikláňa k tej časti vyjadrenia okresného súdu, v ktorej poukazuje na nejednotnosť názorov krajského súdu na relevantnosť prerušenia viacerých konaní sťažovateľov vedených okresným súdom, keďže takáto interpretácia v konečnom dôsledku spochybňuje záväznosť právneho názoru krajského súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004, čo je v rozpore s § 226 OSP, podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

V súvislosti   s hodnotením   doterajšej   dĺžky   konania   ústavný   súd   už   vo   svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľná samotná skutočnosť, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po viac ako 8 rokoch od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 382/08, IV. ÚS 155/09). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľov do takej miery, že sa ich   základné   právo   na súdnu   ochranu   javí   ako   iluzórne,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej podstate (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádzajú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia každému v sume 4 000 € dôvodiac najmä tým, že «Nemajetkovú ujmu vidia navrhovatelia v psychickej ujme, v pocitoch krivdy a neistoty spôsobených im dlhodobou neschopnosťou súdu plynulé pokračovať v konaní a včasné rozhodnúť ich spor. Navrhovatelia sa cítia poškodení pomalým riešením viacerých sporov týkajúcich sa nehnuteľností, ktoré legálne nadobudli   do   vlastníctva   a   ktoré   nemohli   „vďaka“   týmto   sporom   riadne   užívať. V napadnutom konaní si navrhovatelia uplatňujú svoje právo na vydanie úžitkov spojených s   vlastníctvom   bytu,   ktoré   im   bolo   dlhodobo   nezákonne   upierané   zo   strany   odporcov, podporovaných laxným a nesprávnym postupom štátnych orgánov (prokuratúry) a súdu. Pomalým,   neefektívnym   a   chybným   konaním   súdu   v predmetnom   konaní   sú   ukracovaní na svojich   právach,   čo   má   za   následok   vyvolanie   pocitov   frustrácie   a   nemohúcnosti navrhovateľov pri dovolávaní sa svojich práv pred slovenskými súdmi.».

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 6 C 124/2001 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie každému po 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou Mgr. M. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a písomné vyjadrenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny bolo potrebné v súlade   s   § 13   ods. 3   vyhlášky   znížiť   o 20 %,   lebo ide   o spoločné   úkony   pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za tri úkony právnej služby vykonané v roku   2009 predstavuje spolu   s režijným paušálom (3 x 6,95 €) u jedného sťažovateľa sumu 299,01 € a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 598,02 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP.

Ústavný súd napokon k podaniu právnej zástupkyne sťažovateľov z 19. decembra 2009,   obsahom   ktorého   bol   aj   návrh   na   doplnenie   petitu   s tým,   že   okrem   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy žiadajú, aby ústavný súd vyslovil v meritórnom rozhodnutí aj porušenie ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, poznamenáva, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 280/08, II. ÚS 55/08). V spojitosti s tým upriamuje pozornosť   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   zvláštnosť   konania   pred   ústavným   súdom vyplýva z toho, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť) neodloží, alebo neodmietne, prijme ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie „v rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo výroku   uznesenia   o prijatí   návrhu“.   Uvedené   vylučuje možnosť   navrhovateľov   (sťažovateľov)   dopĺňať   po   prijatí   sťažnosti   návrh   na   začatie konania (napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08). Vzhľadom na to nemôže už ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v konaní vo veci samej rozširovať   predmet   konania   oproti   vymedzeniu   uvedenému   vo   výroku   uznesenia o predbežnom prerokovaní sťažnosti z 8. októbra 2009.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010