znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 346/08-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16. decembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti S. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 47/08 zo 17. júna 2008, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   S. N.   podľa   čl.   17 ods.   1,   2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 47/08 zo 17. júna 2008 nerozhodnutím o alternatívnej   žiadosti   o nahradení väzby dohľadom   mediačného a probačného úradníka p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   nahradiť   S.   N.   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   10 098   Sk   [slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských   korún (335,19   EUR)]   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   C.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2008 doručená   sťažnosť   S.   N.,   B.,   v tom   čase   vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Tpo   47/08 zo 17. júna 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   povereného   príslušníka   Policajného zboru Okresného   riaditeľstva   Bratislava V,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície sp. zn. ČVS: ORP-1229/1-OSV-B5-2008   z   10. apríla 2008   bolo   sťažovateľovi   vznesené obvinenie pre prečin marenia úradného výkonu rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Následne bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len   „okresný   súd“)   sp. zn.   0 Tp 223/08   z   11. apríla 2008   vzatý   do   väzby   z   dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Na základe žiadosti o prepustenie z väzby z 19. mája 2008 bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 352/2008 (príloha č. 2) z 29. mája 2008 prepustený z väzby na slobodu. Na základe sťažnosti prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 47/08 zo 17. júna 2008 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prvostupňové uznesenie zrušil v celom rozsahu, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) a § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub ani ponúknutú peňažnú záruku.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „V žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 19. 05.   2008   som   však   okrem   písomného   sľubu   a   ponúknutej   peňažnej   záruky   žiadal aj prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhradu mojej väzby. S touto žiadosťou sa však Krajský súd v Bratislave vôbec nezaoberal a ani o nej nerozhodol, čím podľa môjho názoru Krajský súd v Bratislave porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky“, pričom v tejto súvislosti argumentuje aj poukázaním na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. októbra 2004.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom dokazovaní vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Tpo 47/08 uznesením zo   dňa   17.   06.   2008   porušil   základné   právo   S.   N.   zaručené   v čl. 5   ods.   3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.: 3 Tpo 47/08 zo dňa 17. 06. 2008 sa zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby S. N. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. S.   N.   priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia,   ktoré je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   C. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie krajského   súdu.   Predsedníčka   krajského   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila   prípisom č. Spr. 3565/2008   zo   4. septembra   2008,   ktorý   bol   ústavnému súdu   doručený   telefaxom 4. septembra   2008   a následne   poštou   10. septembra 2008.   Vo   vyjadrení   sa   okrem   iného uvádza:

„Vaše   dožiadanie   som   predložila   dňa   02.   09.   2008   na   vyjadrenie   predsedníčke senátu 3 Tpo, ktorá sa k veci písomne vyjadrila podaním dňa 04. 09. 2008.

Uviedla,   že   pri   prejednávaní   sťažnosti   okresného   prokurátora   proti   uzneseniu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 0 Tp 352/2008 zo dňa 29. 05. 2008, postupovala podľa zákona.

Pokiaľ   obvinený   S.   N.   v   sťažnosti,   ktorú   podal   na   ÚS   SR   uvádza,   že   došlo k pochybeniu, keďže sa senát 3 Tpo nezaoberal časťou žiadosti, v ktorej ponúkol prijatie dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   ako   náhradu   jeho   väzby,   konštatuje, že tvrdenie obvineného nie je pravdivé. Z pripojeného spisu vyplýva jednoznačný záver, že obvinený S. N. dňa 19. 05. 2008, osobne podpísal písomný sľub, ponúknutý v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 Tr. por. a ponúknutie peňažnej záruky podľa ustanovenia § 81 Tr. por. Ponúknutie   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   ako   náhradu   väzby obvinený S. N. nepodpísal, ani to v uvádzanom materiáli nespomína. Uvádza to iba jeho obhajca JUDr. M. C., ktorý však nemá samostatné právo dávať za obvineného sľuby. Predsedníčka   senátu   3   Tpo   vychádzala   z   toho,   že   obhajca   obvineného   nemôže právne relevantne ponúknuť akúkoľvek formu záruky za väzbu obvineného, pokiaľ s týmto obvinený nesúhlasí. Súhlas obvineného predpokladala v tom, že obvinený osobne podpíše ponúknutý sľub tak, ako to napokon aj vyžaduje ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. Keďže obvinený S. N. nedal sľub v tom zmysle, že je ochotný podriadiť sa dohľadu probačného   a   mediačného   úradníka,   z   uvedeného   dôvodu   o tomto   senát 3 Tpo nerozhodoval.   Rozhodoval   výlučne   o   tom,   čo   vyplývalo   zo   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby a z ponúknutého sľubu a peňažnej záruky.

S vyjadrením predsedníčky senátu 3 Tpo sa v celom rozsahu stotožňujem, poukazujúc na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 47/2008 zo dňa 17. 06. 2008. Vyhovujem Vašej požiadavke a zapožičiavam Vám zberný spis sp. zn. 3 Tpo 47/2008. Pre   informáciu,   v   prípade   potreby   zapožičať   trestný   spis   Okresného   súdu Bratislava V   pre   ÚS   SR,   podotýkam,   že   základný   spis   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn. 0 Tp 352/2008 sa nachádza na tomto Okresnom súde Bratislava V.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedníčky krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie   stanoviska   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   vo   svojom   podaní z 29. septembra 2008 doručenom ústavnému súdu 1. októbra 2008 okrem iného uviedol:«Krajský súd v Bratislave uviedol, že uznesenie zo dňa 17. 06. 2008 pod sp. zn.: 3 Tpo   47/08,   ktorým   nerozhodol   o   prijatí,   resp.   neprijatí   dohľadu   probačného a mediačného úradníka, bolo vydané v súlade so zákonom.

Tento záver odôvodnil tým, že ponuku dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhradu mojej väzby, mal podpísať len môj obhajca, ktorý však nemal samostatné právo podávať za mňa sľuby. Z tohto dôvodu potom Krajský súd v Bratislave, o tejto ponuke nerozhodoval.   Pritom   poukázal   na   obdobný   postup   v zmysle   ust.   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku, pri rozhodovaní o ponúknutom písomnom sľube obvineného. Z   uvedeným   názorom   Krajského   súdu   sa   však   nestotožňujem   z   nasledovných dôvodov.

Podľa ust. § 80 ods. 1 Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie   sa   z   miesta   pobytu,   a   súd   alebo   v   prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné konanie   považuje   záruku   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a na   povahu   prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju,

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku, obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť   v mene   obvineného návrhy,   podávať   v jeho   mene   žiadosti   a opravné prostriedky, nazerať   do spisov   a zúčastniť   sa podľa   ustanovení tohto   zákona   v konaní pred súdom úkonov,   ktorých   má   právo   zúčastniť   sa   obvinený,   a   vo   vyšetrovaní   alebo   v skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Z vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že obhajca zastupuje obvineného na úkonoch v trestnom konaní, ktoré obvinený vykonáva ako subjekt trestného konania,   resp.   ako   strana,   ak   to   umožňuje   povaha   úkonu   (napr.   nemôže   zastupovať obvineného v prípade výsluchu obvineného alebo pri vyjadrení na hlavnom pojednávaní). Takýmto   úkonom   bez   akýchkoľvek   pochybností   je   aj   žiadosť   o   prepustenie obvineného   z   väzby.   Ustanovenie   § 80   ods. 1   Trestného   poriadku   upravuje,   že   na nahradenie väzby sú k dispozícii viaceré prostriedky na ponechanie obvineného na slobode alebo prepustenie z väzby na slobodu, a to záruku, sľub alebo dohľad.

Zákon   pri   písomnom   sľube   (na   ktorý   sa   odvoláva   aj   Krajský   súd   v   Bratislave) explicitne vyžaduje písomný sľub obvineného s konkrétnym obsahom, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré   sa   mu   uložia.   Takýto   písomný   sľub   je   úkon,   ktorý   môže   podpísať   len   obvinený, nakoľko sa vyžaduje jeho písomná forma.

Avšak pri dohľade probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby zákon explicitne   nevyžaduje   ani písomný   sľub obvineného,   ani   jeho súhlas   v písomnej   forme, a takýto úkon tiež nemôže byť v neprospech obvineného, aby súd naň neprihliadal. Z   toho   vyplýva,   že   o   žiadosti   obvineného   o   prijatie   dohľadu   probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby v rámci rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, urobenú prostredníctvom obhajcu obvineného, je príslušný súd povinný rozhodovať, nakoľko ide o úkon, pri ktorom zákon nevyžaduje písomný súhlas, resp. podpis obvineného.

Obdobne to platí i v prípade rozhodovania o prijatí záruky záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ďalej podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „Dohovor“),   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený   v   primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenia   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Jednou   z   týchto   záruk   (ustanovených   vnútroštátnym   právnym   poriadkom) je aj dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka   v   zmysle   ust.   §   80   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku.   V   tomto   smere   je   potom   príslušný   súd   povinný   rozhodovať   o   tom či sú splnené podmienky na nahradenie väzby týmto inštitútom alebo nie, a následne o tejto záruke, ak bola ponúknutá, rozhodnúť. To znamená, ak by aj Krajský súd v Bratislave došiel k záveru, že žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, nie je podpísaná obvineným, ale len obhajcom, mal povinnosť rozhodnúť o nej a neprijať ju z dôvodu formálnych či iných nedostatkov a s týmito sa v rozhodnutí vysporiadať. Takéto rozhodnutie však vo výrokovej časti rozhodnutia ako i jeho odôvodnení absentuje. Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   som   toho   názoru,   že   ak   sa   mojou   žiadosťou o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačního   úradníka,   hoci   urobenú len prostredníctvom   obhajcu,   Krajský   súd   v   Bratislave   vôbec   nezaoberal   a   ani   o   nej nerozhodol,   potom   Krajský   súd   v   Bratislave   porušil   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.»

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV. ÚS 346/08-23 z 30. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval, aby sa   vyjadrila   k sťažnosti,   prípadne   oznámila,   či   zotrváva   na   svojom   vyjadrení zo 4. septembra 2008.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu   oznámila,   že   k svojmu   vyjadreniu zo 4. septembra   2008   nemá   čo   dodať,   a   zároveň   informovala,   že   sťažovateľ bol 23. septembra 2008 prepustený z väzby na slobodu, „nakoľko uvedeného dňa 23. 09. 2008,   v trestnej   veci   pod   sp.   zn.   3 Tpo   71/2008,   bola   zamietnutá   sťažnosť   okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu o prepustení na slobodu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   a svojho   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tpo 47/08   zo 17.   júna   2008,   ktorým   krajský   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu 0 Tp 352/08 z 29. mája 2008 (okresný súd týmto uznesením sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu), zamietol žiadosť sťažovateľa z 19. mája 2008 o prepustenie z väzby na slobodu a   neprijal   nim   ponúknutý   sľub   ani   ponúknutú   peňažnú   záruku.   Podstatou   námietok sťažovateľa je skutočnosť, že krajský súd sa v označenom uznesení vôbec nezaoberal jeho žiadosťou   o nahradenie   jeho   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka,   hoci sťažovateľ o to žiadal vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 19. mája 2008 podanej prostredníctvom svojho obhajcu. Podľa sťažovateľa sa mal krajský súd zaoberať aj touto časťou jeho žiadosti a rozhodnúť o nej, a keďže tak neurobil „... porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky“.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu vyplýva, že považuje postup príslušného senátu   krajského   súdu   v predmetnej   veci   za   zákonný,   pričom   sa   stotožňuje   s právnym názorom   predsedníčky   príslušného   senátu   (3 Tpo,   pozn.),   podľa   ktorého   krajský   súd nerozhodoval   o nahradení   väzby   sťažovateľa   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka, pretože „Ponúknutie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhradu väzby obvinený S. N. nepodpísal, ani to v uvádzanom materiáli nespomína. Uvádza to iba jeho obhajca JUDr. M. C., ktorý však nemá samostatné právo dávať za obvineného sľuby“, t. j. zastáva názor, že „obhajca obvineného nemôže právne relevantne ponúknuť akúkoľvek formu záruky za väzbu obvineného, pokiaľ s týmto obvinený nesúhlasí. Súhlas obvineného predpokladala v tom, že obvinený osobne podpíše ponúknutý sľub tak, ako to napokon aj vyžaduje ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   s uvedeným   právnym   názorom   nesúhlasí,   pričom argumentuje najmä tým, že „pri dohľade probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby zákon explicitne nevyžaduje ani písomný sľub obvineného, ani jeho súhlas v písomnej forme, a takýto úkon tiež nemôže byť v neprospech obvineného, aby súd naň neprihliadal“, a preto „o žiadosti obvineného o prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby... urobenú prostredníctvom obhajcu obvineného, je príslušný súd povinný rozhodovať, nakoľko ide o úkon, pri ktorom zákon nevyžaduje písomný súhlas, resp. podpis obvineného“. Právny   zástupca   zároveň   zdôrazňuje,   že   žiadosťou   o   nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka sa krajský súd v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal, t. j. nerozhodol o jej neprijatí ani „z dôvodu formálnych či iných nedostatkov“, s ktorými sa mal „v rozhodnutí vysporiadať“.

Vychádzajúc z uvedeného bolo kľúčovou úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa posúdiť,

a) či   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľná   taká   interpretácia   príslušných ustanovení Trestného poriadku, podľa ktorej právny zástupca obvineného nie je oprávnený bez výslovného súhlasu obvineného navrhnúť v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nahradenie väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka,

b) či možno z ústavného hľadiska akceptovať, že sa krajský súd vôbec nezaoberal v napadnutom   uznesení   žiadosťou   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorá bola podaná bez výslovného súhlasu sťažovateľa ako obvineného.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi účastníkmi konania nie je sporná skutočnosť, že súčasťou žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 19. mája 2008 podanej prostredníctvom   jeho právneho zástupcu   bola aj žiadosť   o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ani to, že k tejto žiadosti nebol predložený výslovný súhlas sťažovateľa ako obvineného (tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 352/2008, ktorý si ústavný súd vyžiadal na nahliadnutie, pozn.).

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, vyjadrení účastníkov konania, príslušnej spisovej dokumentácie okresného súdu a krajského súdu, dotknutých právnych noriem a svojej ustálenej judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 1,   2   a   5   ústavy   a práva   podľa   čl. 5   ods. 3   dohovoru   ústavný   súd   predovšetkým poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   z ktorej   vyplýva,   v označených   ustanoveniach čl. 17   ústavy,   ako   aj   čl.   5   ods.   3   dohovoru   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu sú obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie   z väzby   na   slobodu   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa   čl.   17 ods.   1,   2   a 5 ústavy   a jeho práv vyplývajúcich   z čl. 5 ods.   3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o výklad samotného   pojmu   „záruka“ v zmysle čl.   5 ods.   3 dohovoru, z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby.   Uplatňuje   sa   nielen   v   prípade   takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných   dôvodov.   V rozpore   s   dohovorom   by   bolo,   ak   by   vnútroštátne   právo   vylučovalo v prípade   niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky   dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahu   prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju,

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní   obvineného   na   slobode   alebo   o   jeho   prepustení   na   slobodu   aj   vtedy, ak obvinený zložil   peňažnú záruku   a súd alebo sudca   pre prípravné konanie ju prijme. Ak je obvinený   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   zločin,   možno   peňažnú   záruku   prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť   policajtovi,   prokurátorovi   alebo   súdu   zmenu   miesta   pobytu.   So   súhlasom obvineného   môže   peňažnú   záruku   zložiť   aj   iná   osoba,   ale   pred   jej   prijatím   musí   byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.

Vychádzajúc z výkladu, ktorý uplatňuje ESĽP k pojmu „záruka“ obsiahnutého v čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd zastáva názor, že v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky pod neho treba zahrnúť inštitúty uvedené v § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. záruku prevzatú záujmovým združením občanov alebo dôveryhodnou osobou, písomný   sľub   obvineného,   peňažnú   záruku,   ako   aj   dohľad   mediačného   a probačného úradníka, prostredníctvom ktorého tiež možno dosiahnuť účel väzby, čo možno odvodiť jednak z jeho systematického začlenenia do § 80 Trestného zákona uvedeného nadpisom „Nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom“, ako aj z dikcie ďalších ustanovení § 80 Trestného poriadku, osobitne jeho odseku 2 a 3. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku totiž možno nesporne vyvodiť, že dohľad mediačneho a probačného úradníka plní obdobnú funkciu ako ostatné „záruky“, t. j. je možné ním nahradiť väzbu.

Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie oboznámi toho,   kto ponúka prevzatie záruky podľa   odseku   1 písm. a) a spĺňa podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu;   obvineného   oboznámi   s   obsahom   záruky.   Súčasne   môže   obvinenému   súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu.

Podľa   §   80   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   záujmové   združenie   občanov   alebo dôveryhodná osoba, ktorá ponúkla prevzatie záruky, dôvodne odstúpi od záruky, obvinený poruší daný sľub alebo probačný a mediačný úradník oznámi, že dohľad neplní svoj účel, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora vziať obvineného do väzby, ak obvinený bol ponechaný na slobode podľa odseku 1 a je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v súdnom   konaní predseda   senátu   nariadi   dodanie   obvineného   na   ďalší   výkon   väzby, ak bol obvinený z väzby prepustený podľa odseku 1.

V súvislosti s citovanými ustanoveniami Trestného poriadku ústavný súd považuje za potrebné   poukázať   aj   na   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   probačný a mediačný úradník plní úlohy probácie a mediácie uložené súdom alebo iným príslušným orgánom a iné úlohy ustanovené v tomto zákone alebo v osobitnom zákone, ako aj na zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   okrem   iného   ustanovuje   výkon   probácie a mediácie vo veciach, ktoré sa prejednávajú v trestnom konaní, ako aj práva a povinnosti probačných a mediačných úradníkov.

Ústavný súd v kontexte s obranou krajského súdu poukazuje na to, že z textu § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zjavne vyplýva, že záruku formou písomného sľubu môže dať iba obvinený, t. j. túto formu záruky nemôže uplatniť právny zástupca obvineného v konaní pred súdom bez súčinnosti s obvineným, čo vyplýva aj z jeho podstaty. Obdobný záver   možno   vyvodiť   aj   z   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku,   z ktorého   jednak   vyplýva, že peňažnú záruku ako nahradenie väzby môže zložiť obvinený buď sám (z textu i logiky veci   vyplýva,   že   to   musí   urobiť   osobne),   alebo   môže   peňažnú   záruku   za   neho   zložiť aj iná osoba,   ale   len   „so   súhlasom   obvineného“   a za   splnenia   ďalších   podmienok obsiahnutých v tomto ustanovení Trestného poriadku. Z § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   upravujúceho   možnosť   nahradenia   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného úradníka, však záver o možnosti jeho podania len osobne obvineným, resp. len so súhlasom obvineného (výslovne) nevyplýva.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého má obvinený okrem iného   právo   obhajovať   sa   prostredníctvom   obhajcu,   ktorý   špecifikuje   základné   právo na právnu pomoc na účely trestného konania.

Rovnako treba v okolnostiach posudzovanej veci vziať do úvahy § 44 ods. 1 a 2 Trestného poriadku upravujúci povinnosti a oprávnenia obhajcu.

Podľa § 44 ods. 1 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú   právnu   pomoc,   na   obhajovanie   jeho   záujmov   účelne   využívať   prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do   spisov   a zúčastniť sa   podľa   ustanovení   tohto zákona   v   konaní pred   súdom úkonov,   ktorých   má právo   zúčastniť   sa   obvinený,   a   vo   vyšetrovaní   alebo v   skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku [§ 80 ods. 1 písm. c) a § 44 ods. 1 a 2] v spojení s uvedenými ustanoveniami ústavy (čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3) nemožno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť také obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní obvineného, že by nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka. Reštriktívny výklad uvedených ustanovení Trestného poriadku, o ktorý opiera krajský súd svoju obranu, podľa názoru ústavného súdu neobstojí, pretože by v konečnom dôsledku znamenal neprípustné obmedzenie základných práv obvineného (sťažovateľa) vyplývajúcich mu z čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   v   prospech   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   argumentoval   tiež   nálezom   ústavného   súdu č. k. I. ÚS   100/04-126   z 8.   októbra   2004,   v ktorom   ústavný   súd   okrem   iného   vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu, že príslušný   súd   nerozhodol   o alternatívnej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby na základe sľubu. Ústavný súd pripomína, že rovnako tak rozhodol aj o sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 239/04 a zdôrazňuje, že nevidí dôvod na to, aby v posudzovanej veci rozhodol inak.

V danom   prípade   totiž   právny   zástupca   sťažovateľa   v žiadosti   o prepustenie sťažovateľa   z väzby   na   slobodu   z 19.   mája   2008   v mene   sťažovateľa   ako   obvineného alternatívne   výslovne   žiadal,   aby   bol   prijatý „písomný   sľub   alebo   ponúknutá   peňažná záruka   alebo   dohľad   mediačneho   a probačného   úradníka   ako   náhrada   mojej   väzby“. Za týchto okolností bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa aj možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom mediačneho a probačného úradníka a napadnutým uznesením o tom   rozhodnúť.   Z odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   uvedenou   alternatívnou žiadosťou sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu sa krajský súd vôbec nezaoberal a ani o nej   nerozhodol,   hoci   v okolnostiach   prípadu   to   bolo   jeho   povinnosťou,   čím   došlo k odopretiu   práva   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o jeho   alternatívnej   žiadosti   o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka, ktorým krajský súd porušil základné práva   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl.   5   ods.   3 dohovoru.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu. Zo zistení ústavného súdu, ako aj informácie krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ bol 23. septembra 2008 prepustený z väzby na slobodu. Z uvedeného dôvodu už bolo bez právneho dôvodu vyhovieť aj tejto časti návrhu sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. C. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 10 098 Sk, t. j. 335,19 EUR, spolu za tri úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie právneho zastúpenia, podanie sťažnosti a ďalšie podanie z 29. septembra 2008) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanú   zo   základu   nominálnej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 vo výške 19 056 Sk, t.   j.   3-krát   3 176   Sk   a 3-krát   190   Sk   za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne prepravné, pretože išlo o úkony vykonané v roku 2008).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008