znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 346/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Polikliniky Bytča, S. Sakalovej 161/16, Bytča, zastúpenej advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   vlastniť majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva podnikať podľa v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia ľudského práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v nadväznosti   na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 6/2003 z 30. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Polikliniky Bytča   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Polikliniky   Bytča   (ďalej   len   „sťažovateľka“).   Z   jej   obsahu vyplynulo, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva vlastniť majetok a porušenie   ústavných   podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy, porušenie základného práva podnikať podľa   čl. 35 ods.   1 ústavy a porušenie ľudského práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a   čl.   12   ods.   1   a 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo V 6/2003 z 30. júna 2004, ktorým bolo zamietnuté jej dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 70/02-264 z 20. septembra 2002.

Sťažovateľka svoju žalobu podanú Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zdôvodňovala tým, že v rokoch 1997 až 1999 ako prevádzkovateľka zdravotníckeho zariadenia podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov poskytovala zdravotnú starostlivosť poistencom Družstevnej   zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“),   ktorá   bola rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“) č. 3215/1999-A   z   1.   júla   1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999,   zrušená, a Všeobecná   zdravotná   poisťovňa,   ktorú   považuje   za   jej   právneho   nástupcu,   odmietla záväzky zrušenej Perspektívy plniť.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   39   Cb   60/01-163   rozhodol   o povinnosti   odporcu zaplatiť   sťažovateľke   istinu   v sume   1   848   384,   80   Sk   a poplatok   z omeškania   v sume 919, 75 Sk denne od 21. júna 2001 do zaplatenia a náhradu trov konania. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom z 20. septembra 2002 sp. zn. 2 Obo 70/02 rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom z 30. júna 2004 sp. zn. Obdo V 6/2003 zamietol. Rozsudok bol žalobcovi doručený 16. augusta 2004.

Najvyšší   súd v odôvodnení   uviedol,   že «Družstevná   zdravotná   poisťovňa „Perspektíva“ bola zrušená rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 3215/1999-A z 1. 7. 1999. Dňa 20. 4. 2001 na návrh likvidátora bol vyhlásený konkurz na majetok   Perspektívy.   Vyhlásením   konkurzu   došlo   zo zákona   k   prerušeniu   likvidácie, do ktorej Perspektíva vstúpila v dôsledku zrušenia (§ 34 ods. 4 prvá veta zák. č. 273/1994 Z. z. v znení ku dňu 1. 7. 1999). Pohľadávky uplatňované žalobcom v tomto konaní mu vznikli   v   rokoch   1997,   1998   a   1999   voči   zdravotnej   poisťovni   Perspektíva.   Žalobca vychádza   z   právneho   názoru,   že   zrušením   uvedenej   poisťovne   jej   záväzky   už   prešli na žalovaného, keď zákon ku dňu vyhlásenia konkurzu na Perspektívu stanovoval jedinú podmienku, v dôsledku ktorej mali záväzky zdravotníckych zariadení osobitný právny režim pre   ich   prechod   na   žalovaného,   a   to   nemožnosť   ich   uspokojenia   z   majetku   zrušenej poisťovne.   Vyhlásenie   konkurzu   znamená,   že   takáto   možnosť   uspokojenia   nie   je.   Tento právny názor žalobcu nemá oporu v platnom právnom poriadku.

V   danej   veci   ide   o   osobitný   prípad   univerzálnej   sukcesie,   v   ktorom   pri   zrušení právneho   subjektu likvidáciou (počas konkurzu je prerušená) prechádzajú na   právneho nástupcu   práva   a povinnosti   v   rozdielnom   časovom   horizonte.   Niektoré   povinnosti prechádzajú už dňom zrušenia (napr. prevzatie poistencov) a niektoré prechádzajú (napr. záväzky) až po splnení ďalších zákonom stanovených podmienok. V zmysle ust. § 34 ods. 3 druhá   veta   zák.   č. 273/1994   Z.   z.   v   znení   jeho   noviel   záväzky   zrušenej   poisťovne prechádzajú   na   žalovaného   až   vtedy,   keď   z majetku   zrušenej   poisťovne   nie   je   možné uspokojiť záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam. Vstup rezortnej poisťovne do likvidácie a ani vyhlásenie konkurzu na jej majetok ešte bez ďalšieho neznamená (ako sa mylne   domnieva   žalobca),   že   z   majetku   zrušenej   poisťovne   už   nie   je   možné   uspokojiť záväzky (ich časť) voči zdravotníckym zariadeniam. Cieľom konkurzu je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   v   znení   jeho   noviel).   Teda   až   keď   v   rámci   konkurzu   v súlade   so   zákonom o konkurze   a   vyrovnaní   budú   stanoveným   spôsobom   usporiadané   majetkové   pomery zrušenej   poisťovne   Perspektíva,   až   potom   bude   možné   posúdiť,   či je splnená   zákonná podmienka uvedená v § 34 ods. 3 zák. č. 273/1994 Z. z., že z majetku zrušenej poisťovne nie je   možné   uspokojiť   záväzky.   Preto   dovolací   súd   sa   stotožnil   s   právnym   názorom odvolacieho súdu, že aj pokiaľ ide o zrušenú poisťovňu Perspektíva, po vyhlásení konkurzu na   jej   majetok,   aj   pre   žalobcu   platia   tie   isté   štandartné   podmienky   vyplývajúce z konkurzného konania, ako platia aj pre ostatných veriteľov. Napokon obdobný právny názor bol zaujatý aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako na to   tiež   poukázal   odvolací   súd.   Pokiaľ   ide   o názor   dovolateľa   týkajúci   sa   výkladu ustanovenia § 34 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení po novele vykonanej zák. č. 233/2001 Z. z., k tomu dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery dovolacieho súdu vyplývajú zo znenia tohto ustanovenia pred touto novelou. Preto úvahy týkajúce sa retroaktivity tejto novely sú v danom prípade celkom bezpredmetné. Ak názor žalovaného v danej veci vychádza už aj z uvedenej novely, je zrejmé, že tento jeho postup je vo veci právne bezpredmetný».

Z uvedených skutočností vyvodila sťažovateľka záver, že v namietanom rozsudku najvyšší   súd   interpretoval   a aplikoval   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím dovolania proti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 09. 2002 č. k. 2 Obo 70/02-264 rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. Obdo V 6/2003 v dôsledku aplikácie   §   34   ods.   6   zákona   č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 06. 2004, č. k. Obdo V 6/2003 sa zrušuje. Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 50.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   všeobecného   súdu   (v   tomto   prípade   najvyššieho   súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, najmä pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   a rozhodnutím (v tomto prípade krajského súdu) a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v súlade so svojou judikatúrou   konštatoval, že „do   sféry   pôsobnosti   všeobecných súdov   môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“ (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, II. ÚS 138/03).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok najvyššieho súdu   z 30.   júna   2004   sp.   zn.   Obdo   V 6/2003   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Najvyšší   súd   bol   oprávnený   aj   povinný   vykonať interpretáciu príslušných ustanovení zákona, ktoré sa v konaní pred súdom druhého stupňa a pred ním použili. Výklad najvyššieho súdu bol podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi.   Obsah   rozsudku   najvyššieho   súdu neukazuje,   že   by   bol   neospravedlniteľný   a neudržateľný   v rozsahu,   ktorý   by   znamenal porušenie   niektorého   zo   základných   alebo   ľudských   práv,   ktoré   sťažovateľka   namieta. Najvyšší súd zamietol dovolanie proti druhostupňovému rozhodnutiu, ktoré je skutkovo aj právne   náležite   odôvodnené.   V napadnutom   rozsudku   (aj   v rozsudku   druhostupňového súdu)   je   dostatok   skutkových   argumentov   s ich   právnym   posúdením,   tieto   skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov.

Preto je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   zásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia individuálne   určeného   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a preto   požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1   a   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľky je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/98).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   súlade   s   doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03, II. ÚS 18/03 a iné) po jej predbežnom prerokovaní v senáte podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004