znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 345/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 15512/2012, sp. zn. Rvp 15513/2012, sp. zn. Rvp 15514/2012, sp. zn. Rvp 15515/2012, sp. zn.   Rvp   15516/2012,   sp.   zn.   Rvp   15517/2012,   sp.   zn.   Rvp 15518/2012   a   sp.   zn.   Rvp 15519/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 165/2012 z 9. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15512/2012, sp. zn. Rvp 15513/2012, sp. zn. Rvp 15514/2012, sp. zn. Rvp 15515/2012, sp. zn. Rvp 15516/2012, sp. zn. Rvp 15517/2012, sp. zn. Rvp 15518/2012 a sp. zn. Rvp 15519/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15512/2012.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 NcC 165/2012 z 9. októbra 2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,   ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, vedie okresný súd pod sp. zn. 6 C 233/2012, sp. zn. 6 C 332/2012, sp. zn. 6 C 335/2012, sp. zn. 6 C 261/2012, sp. zn. 6 C 281/2012, sp. zn. 6 C 279/2012, sp. zn. 4 C 216/2012 a sp. zn. 3 C 127/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Brezno sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,   že okresný   súd,   ktorý   zapríčinil   svojím   nesprávnym úradným   postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že vylúčil sudcu okresného súdu JUDr. S. B., a nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach vedených okresným súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej základných práv, konkrétne:«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Brezno   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Brezno, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno a škoda nenastala,   nemožno   hovoriť   o   tom,   že   súd   je   nezávislí   od   žalovaného   ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č.   514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky vo vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru ako krajský súd vo svojom napadnutom uznesení.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   sp.   zn.   I.   ÚS   89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   ústavným   súdom odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   ich   prerokovanie   a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv   uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej   republiky   na   pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených po sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo   20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil: ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243 C O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu.“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   14   NcC   165/2012,   sp.   zn. 14 NcC 166/2012,   sp.   zn.   14   NcC   169/2012,   sp.   zn.   14   NcC   170/2012,   sp.   zn. 14 NcC 171/2012,   sp.   zn.   14   NcC   173/2012,   sp.   zn.   14   NcC   191/2012   a   sp.   zn. 14 NcC 192/2012 z 9. októbra 2012 (ďalej aj „predmetné uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu. Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 14 NcC 165/2012 z 9. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na spoločné konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. 14 NcC 165/2012 konania vedené pod sp. zn. 14 NcC 165/2012, sp. zn. 14 NcC 166/2012, sp. zn. 14 NcC 169/2012, sp. zn. 14 NcC   170/2012,   sp.   zn.   14   NcC   171/2012,   sp.   zn.   14   NcC   173/2012,   sp.   zn. 14 NcC 191/2012   a   sp.   zn.   14   NcC   192/2012   (výroky   1   a   2   napadnutého   uznesenia krajského súdu), vylúčil sudcu okresného súdu JUDr. S. B., a nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 C 233/2012, sp. zn. 6 C 332/2012, sp. zn. 6 C 335/2012, sp. zn. 6 C 261/2012, sp. zn. 6 C 281/2012, sp. zn. 6 C 279/2012, sp. zn. 4 C 216/2012 a sp. zn. 3 C 127/2012 (výrok 3 a 4 napadnutého uznesenia).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   sťažovateľky v konaniach   o   jej   žalobách   o   náhradu   škody   napadnutým   uznesením   (uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 NcC 165/2012 z 9. októbra 2012, pozn.), a nie uzneseniami sp. zn. 14   NcC   166/2012,   sp.   zn.   14   NcC   169/2012,   sp.   zn.   14   NcC   170/2012,   sp.   zn. 14 NcC 171/2012,   sp.   zn.   14   NcC   173/2012,   sp.   zn.   14   NcC   191/2012   a   sp.   zn. 14 NcC 192/2012 z 9. októbra 2012 (citované uznesenia krajský súd ani nevydal, pozn.). Za týchto okolností   by ústavný súd   uplatnením formalistického   prístupu   k preskúmaniu sťažností   sťažovateľky   (okrem   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 15512/2012) v   zhode s príslušnou časťou   ich petitu   mohol konštatovať, že citovanými uzneseniami krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a na tomto základe sťažnosti sťažovateľky (okrem sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 15512/2012) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich   odmietnutie v   súlade s   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   a to   s prihliadnutím na príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   zaujatosti sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 15512/2012, sp. zn. Rvp 15513/2012, sp. zn. Rvp 15514/2012, sp. zn. Rvp 15515/2012, sp.   zn.   Rvp   15516/2012,   sp.   zn.   Rvp   15517/2012,   sp.   zn.   Rvp   15518/2012   a   sp.   zn. Rvp 15519/2012, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   rozhodnutia   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o vylúčení sudcu okresného súdu JUDr. S. B.,   a   nevylúčení   ostatných   sudcov   okresného   súdu   z   prerokúvania   a rozhodovania   vo veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 C 233/2012, sp. zn. 6 C 332/2012, sp. zn. 6 C 335/2012, sp. zn. 6 C 261/2012, sp. zn. 6 C 281/2012, sp. zn. 6 C 279/2012, sp. zn. 4 C 216/2012 a sp. zn. 3 C 127/2012.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru   účastníka   konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh   na   vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   115/07).   Za   situácie,   ak   právny   poriadok   pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutým uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné,   keďže   v   ďalšom   konaní   v merite   veci   pred   všeobecnými   súdmi   môže sťažovateľka   postupovať   už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,   prípadne   dovolania   proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd povolaný na poskytnutie ochrany základným právam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“   Ústavný   súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach   sťažovateľky nemá dostatok právomoci   na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 NcC 165/2012 z 9. októbra 2012.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne   i   mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013