znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 345/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť A. P. p r i j í m a na ďalšie konanie.

2.O d k l a d á   vykonateľnosť   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

3. Vo zvyšnej časti návrhu na vydanie dočasného opatrenia n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 120/2002. V tomto konaní sa domáhala

a) proti obchodnej spoločnosti P., a. s., ako žalovanej v 1. rade (ďalej len „žalovaná 1“)   uverejnenia   ospravedlnenia   v   súvislosti   s   článkom   uverejneným   v ňou   vydávanom denníku... 6. februára 2002 s titulkom „Dali si postaviť miliónové byty a stále nebývajú“ a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 600 000 Sk,

b) proti obchodnej spoločnosti P., a. s., ako žalovanej v 2. rade (ďalej len „žalovaná 2“), ako vydavateľke denníka..., uverejnenia ospravedlnenia za článok uverejnený v tomto denníku   19.   decembra   2001   s   titulkom „Klientom...,   ktorí   sa   dostali   do   pozície rukojemníkov,   hrozia   sankcie“,   ako aj náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   v sume 400 000 Sk.

Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) tak, že ju zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1 trovy konania v sume 19 759,09 € a žalovanej 2 trovy konania v sume 5 436,46 €. Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/51/2010, 10 Co/52/2010 z 13. októbra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil   a   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalovanej   1   a   žalovanej   2   trovy   odvolacieho konania, a to každej v sume po 117,21 €.

Označený rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a to najmä z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. O (predchádzajúcej) sťažnosti rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 348/2011 z 19. januára 2012, v ktorom vyslovil, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   10   Co/51/2010-583, 10 Co/52/2010   z   23.   marca   2011   v   časti,   v   ktorej   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 vo výrokoch o trovách konania, porušené boli, a taktiež zrušil označený rozsudok krajského v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 vo výrokoch o trovách konania a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení označeného nálezu ústavného súdu sa okrem iného uvádza, že krajský súd v časti týkajúcej sa náhrady trov konania neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Po zrušení a vrátení veci krajskému súdu v časti týkajúcej sa trov konania rozhodol krajský súd opätovne o trovách konania uznesením č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012, ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalovanej   1   trovy   konania   v   sume   9   699,81   € a žalovanej 2 trovy konania v sume 2 479,72 €.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   je   svojvoľné. Sťažovateľka   poukazuje   v   tejto   súvislosti   na   to,   že   krajský   súd   pri   výpočte   odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby postupoval podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), v zmysle ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach, resp. § 17 ods. 4   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej   do 31. decembra 2004 (ďalej len „stará vyhláška“), podľa ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí základná sadzba tarifnej odmeny, ktorá patrí vo veci s najvyššou hodnotou, sa zvyšuje o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by inak patrila v druhej veci alebo v každej z ostatných spojených vecí.

Podľa   názoru   sťažovateľky „v   konaní   o   ochranu   osobnosti,   v   ktorom   žalobca uplatňuje nárok na ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy nejde o spojené veci, nakoľko   sa   jedná   vždy   iba   o   jednu   vec,   a   to   ochranu   osobnosti.   V   konaní   o   ochranu osobnosti je predmetom konania právo na túto ochranu, inak povedané vecou je ochrana osobnosti a hodnotou tejto veci je právo na ochranu osobnosti. Tiež z dôvodovej správy k vyhláške   č.   209/2009   Z.   z.   účinnej   od   1.   6.   2009,   ktorou   bola   novelizovaná   vyhl. č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka je tarifnou hodnotou 1000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a 2000,-eur, ak ide o   návrh   obsahujúci   aj   náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Po   1.   6.   2009   je   vo   veci   ochrany osobnosti suma 2000,- eur tarifnou hodnotou, ak v návrhu navrhovateľ uplatňuje nárok na ospravedlnenie a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Krajský súd však aj odmenu za úkony vykonané po 1. 6. 2009 svojvoľne a v rozpore s právnou úpravou účinnou od 1. 6. 2009 navyšoval tak, že ak sťažovateľka v návrhu na začatie konania uplatnila dva nároky, a to   nárok   na   ospravedlnenie   a   nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   kde   tarifnou hodnotou je 2000,-eur, ide o spojené veci. Na základe toho potom určil odmenu za jeden úkon právnej služby po 1. 6. 2009 vo výške 122,- eur, a to ako súčet sumy 91,29 eur – odmena za zastupovanie vo veci náhrady nemajetkovej ujmy vychádzajúc z tarifnej hodnoty 2000,- eur a sumy 30,71 eur – odmena za zastupovanie vo veci ospravedlnenia vychádzajúc z tarifnej hodnoty 1 000,- eur.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že za ústavne konformný výklad príslušných ustanovení vyhlášky, resp. starej vyhlášky v konaní o ochranu osobnosti možno považovať taký výklad, podľa   ktorého   v   konaní   o   ochranu   osobnosti   je   predmetom   konania   právo   na   ochranu osobnosti, ktorého hodnotu nie je možné vyjadriť v peniazoch a požadované ospravedlnenie a náhrada nemajetkovej ujmy sú len prostriedkami obrany pre prípad neoprávneného zásahu do   práva na ochranu osobnosti,   a zdôrazňuje, že „...   Bez zásahu ústavného súdu bude sťažovateľka zbavená majetku v hodnote viac ako 12 000,- eur, hoci žalovaní majú nárok na náhradu trov konania v nižšej výške.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.1   Ústavy   SR   a   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 10 Co/34/2012-652 zo dňa 26. 4. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co/34/2012-652 zo dňa 26. 4. 2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke A. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 269,58   eur   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej zástupkyne vedený v...“

Keďže proti uzneseniu krajského súdu č. k. 10 Co/34/2012-652 z 26. apríla 2012 nie je prípustný opravný prostriedok, sú žalovaní 1 a 2 oprávnení vymáhať od sťažovateľky trovy konania v sume 9 699,81 € a 2 479,72 €. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že by   na   jej   strane   mohlo   dôjsť   k   nenapraviteľnej   ujme,   a   preto   sa   domáha   aj   vydania dočasného   opatrenia,   ktorým   by ústavný súd   podľa   § 52   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   odložil   vykonateľnosť   namietaného   uznesenia   a   zároveň   uložil žalovaným   zdržať   sa   vymáhania   trov   konania,   ktoré   im   boli   priznané   namietaným uznesením krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť spĺňa ústavou a zákonom o ústavnom súde ustanovené predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie, a preto podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť prijal na ďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K návrhu na vydanie dočasného opatrenia

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením   odložil   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   10   Co   34/2012-652 z 26. apríla   2012,   pretože   na   jeho   základe   je   žalovaná   1   oprávnená   vymáhať   od sťažovateľky   trovy   konania   v   sume   9   699,81   €   a   žalovaná   2   trovy   konania   v   sume 2 479,72 €, čím by podľa jej tvrdenia mohlo dôjsť u nej k nenapraviteľnej ujme.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Ústavný   súd   preskúmal   návrh   sťažovateľky   na   odloženie   vykonateľnosti právoplatného uznesenia krajského súdu č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012 a dospel k záveru, že tento návrh nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Sťažovateľka sa taktiež domáhala vydania dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd uložil žalovaným povinnosť zdržať sa vymáhania trov konania. Po preskúmaní tohto návrhu ústavný súd konštatoval, že odložením vykonateľnosti uznesenia krajského súdu č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012 (bod 2 výroku tohto uznesenia) vznikne situácia, v rámci ktorej žalovaní nemôžu úspešne pristúpiť k exekučnému vymáhaniu trov konania, keďže   nedisponujú   vykonateľným   exekučným   titulom.   Za   týchto   okolností   považoval ústavný súd za nadbytočné uložiť dočasným opatrením žalovaným povinnosť zdržať sa vymáhania trov konania, a preto v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 3 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012