znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 345/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 316/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. V. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2010 doručená   sťažnosť   PhDr.   V.   K.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 316/2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popisuje skutkový stav konania takto:« 1) V právnej veci sp. zn. 33 Cb 178/95 (začatej žalobou zo dňa 31.5.1994) Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) vydal ako súd prvého stupňa dňa 29.7.2005 (po vyše 11-tich rokoch po začatí konania) rozsudok vo veci samej, ktorým návrh zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal dňa 28.9.2005 odvolanie....

2)   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky (ďalej   aj   „najvyšší súd")   ako súd odvolací výzvou   sp.   zn.   4   Obo   316/2005   zo   dňa   10.11.2005   sťažovateľovi   vyrubil   600.000,-   Sk súdnych poplatkov za odvolanie proti rozsudku vo veci sp. zn. 33 Cb 178/95....

3) Pretože sťažovateľ súdne poplatky nezaplatil, najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obo 316/2005-502 zo dňa 30.1.2006 odvolacie konanie zastavil....

4)   Voči   uzneseniu   č.   k.   4   Obo   316/2005-502   sťažovateľ   podal   dňa   13.2.2006 odvolanie.   Najvyšší   súd   odvolanie   z   13.2.2006   svojvoľne   vyhodnotil   ako   dovolanie   a uznesením č. k. 1 Obdo V 102/2006-529 ho dňa 30.4.2007 odmietol....

5) Voči uzneseniu č. k. 1 Obdo V 102/2006-529 sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) došla dňa 20.7.2007. Nálezom č. k. I. ÚS 45/2009-54 ústavný súd dňa 27.1.2010 rozhodol, že uznesením sp. zn. 4 Obo 316/2005 z 30.1.2006 v spojení s uznesením sp. zn. 1 Obdo V 102/2006 z 30.4.2007 najvyšší súd porušil sťažovateľove základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava") a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru 0 ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“).

V bode dva výroku citovaného nálezu ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn, 1 Obdo V 102/2006 z 30.4.2007 v spojení s uznesením sp. zn. 4 Obo 316/2005 z30.1.2006 zrušil   a   vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Nález   č.   k.   I.   ÚS   45/2009-54 nadobudol právoplatnosť dňa 15.3.2010.

6) Napriek tomu, že konanie vo veci sp. zn. 4 Obo 316/2005 už trvá bezmála päť rokov (pričom konanie pred všeobecnými súdmi ako celok už trvá 16 rokov!), najvyšší súd ešte stále v ňom nevydal ústavne akceptovateľné, spravodlivé rozhodnutie.“

K   namietanému porušeniu   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza:

„Zo spisu veci sp. zn. 33 Cb 178/95 vyplýva, že toto konanie trvá presne 16 rokov. Z tohto času bola agenda veci na súde 1. stupňa v súčte 7 rokov a 10 mesiacov. Konanie na ústavnom súde vo veci sp. zn. I. ÚS 45/09 trvalo od 20.7.2007 až do dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu, teda do 15.3.2010, t. j. 2 roky a 8 mesiacov. Po odpočítaní vyššie uvedených časov od celkovej dĺžky konania vyplýva, že súhrnný podiel najvyššieho súdu na celkovej dĺžke konania je ku dnešnému dňu 5 rokov a 6 mesiacov. To je čas, o ktorého posúdenie žiadame touto sťažnosťou. Je potrebné uviesť, že najvyšší súd nespôsobuje   zbytočné   prieťahy   len   svojím   nekonaním,   ale   i   nekvalifikovanými,   právne nejasnými rozhodnutiami, ktoré slúžia pre súd prvého stupňa ako alibistická zástera pre vynášanie ústavne neprijateľných rozhodnutí, ktoré je treba opakovane napádať všetkými prípustnými druhmi opravných prostriedkov.

Žiadame ústavný súd, aby rovnako, ako v porovnateľných veciach už v minulosti, i teraz vyhodnocoval zodpovednosť najvyššieho súdu vo vzťahu k dĺžke konania ako celku, pričom   aby   posudzoval   všetky   časové   úseky   ako   jeden   prieťah.   Je   totiž   významné,   že akékoľvek čiastkové konania, ktoré sa dodnes uskutočnili na najvyššom súde sa dotýkajú tých istých občianskych práv a záväzkov sťažovateľa zo základného konania sp. zn. 33 Cb 178/95. Okolnosťou hodnou osobitného zreteľa je i skutočnosť, že vec nieje ani po 16- tich rokoch (!) právoplatne ukončená, pričom najvyšší súd v aktuálnom konaní sp. zn. 4 Obo 316/2005 nedokázal v procesné jasnej a jednoduchej otázke ešte ani dva mesiace po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. US 45/09 vydať akékoľvek, tobôž ústavne akceptovateľné rozhodnutie.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza:

«Touto sťažnosťou žiadame, aby ústavný súd súčasne vyriekol i porušenie vyššie označených   základných   práv   sťažovateľa.   Vychádzame   pritom   z   konštantnej   judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 66/03,1. ÚS 142/04). V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 49/04 ústavný súd uviedol, že: „Vzhľadom na predmet konania doba tohto konania dosahujúca 12 rokov zasahuje samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   pretože   poskytnutie   reálnej   súdnej   ochrany   účastníkovi   konania   nevyhnutne predpokladá   jej   poskytnutie   v   rozumnom   čase   zodpovedajúcom   povahe   práv,   ktoré   sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prejednávanej veci. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“. Žiadame ústavný súd, aby tieto kritériá aplikoval aj pri posudzovaní našej ústavnej sťažnosti.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie veci v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd ako aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Obo 316/2005 porušené.

2)   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Obo 316/2005 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) PhDr. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) PhDr. V. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. K. č. 2613100847/1100 vedený v Tatra banke, a. s., pobočke Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s odvolacím konaním sp. zn. 4   Obo 316/2005,   ktoré podľa   jeho vyjadrenia   trvá   už takmer   päť rokov   (konanie pred všeobecnými súdmi ako celok už 6 rokov). Namieta, že najvyšší súd ešte stále nevydal v tomto odvolacom konaní ústavne akceptovateľné a spravodlivé rozhodnutie.

Zo sťažnosti, z priloženej dokumentácie a zo zistení na najvyššom súde vyplynulo, že vec vedená pod sp. zn. 4 Obo 316/2005 došla na najvyšší súd 28. októbra 2005. Najvyšší súd výzvou z 10. novembra 2005 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   nezaplatil,   a preto   najvyšší   súd   uznesením   č.   k. 4 Obo 346/2005-502   z 30. januára   2006   odvolacie   konanie   zastavil.   Sťažovateľ   podal 13. februára 2006 odvolanie, ktoré najvyšší súd vyhodnotil ako dovolanie a uznesením č. k. 1 Obdo V 102/2006-529   z 30.   apríla   2007   ho   odmietol.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto uzneseniu sťažnosť ústavnému súdu, ktorý o nej rozhodol 27. júna 2010 nálezom, ktorým vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 od. 1 dohovoru, zrušil uznesenie vydané v odvolacom, ako aj uznesenie vydané v dovolacom konaní. Nález nadobudol právoplatnosť 15. novembra 2010 a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   vec   bola   na   najvyššom   súde   ako   odvolacom   súde od 28. októbra   2005   do   marca   2006,   t.   j.   cca   4   mesiace,   a potom   až   po   vrátení   veci ústavným   súdom   najvyššiemu   súdu   ako   odvolaciemu   súdu,   a to   od marca   2010   dosiaľ. Znamená to, že v čase podania ďalšej sťažnosti ústavnému súdu 11. mája 2010 bola vec na odvolacom   súde   dva   mesiace   a do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   necelých   sedem mesiacov.

Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   by   podanie   oddelených   sťažností   na   konanie   v rôznych stupňoch vylúčilo nazeranie na dĺžku celkového konania, ústavný súd opätovne poukazuje na to, že pri rozhodovaní danej veci vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 237/09),   ktorá   zodpovedá   príslušnej   zákonnej úprave   (§   50 ods.   1 a 2   v spojení s § 20 ods.   1 zákona o ústavnom   súde)   a podľa ktorej ústavný súd posudzuje zbytočné prieťahy podľa toho, kde sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vec nachádza, a či stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   ešte   môže   trvať.   Tento   právny   názor   ústavného súdu akceptuje   vo svojej   judikatúre   v zásade   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (pozri   napr. rozhodnutie vo veci M. M. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia o doterajšej dĺžke konania na najvyššom súde ako odvolacom súde dospel k záveru, že neprichádza do úvahy, aby postup najvyššieho súdu v označenom odvolacom konaní signalizoval, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ho   mohol   kvalifikovať   ako   taký,   ktorý   by   mal   za   následok   porušenie základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Nemožno   totižto   konštatovať   zbytočné   prieťahy,   ak   odvolací   súd   rozhodol o odvolaní do 4 mesiacov, alebo keď bola vec vrátená najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na základe nálezu ústavného súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. marca 2010. Obdobie od 15. marca 2010 do doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu a ani do času rozhodovania súdu o tejto sťažnosti nesignalizuje možnosť vysloviť zbytočné prieťahy v konaní a porušenie označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Sťažovateľ spájal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   prejednanie   svojej   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   s porušením   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na absenciu možného zistenia zbytočných prieťahov v konaní odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010