znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV.ÚS 345/09-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1, ako aj čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 144   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008   z r u š u j e.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., trovy konania v sume 247,25 € (slovom dvestoštyridsaťsedem eur a dvadsaťpäť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2008 doručená faxom a 1. decembra 2008 poštou sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1, ako aj čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 5 Nc 29/2008   z 8.   októbra   2008   (ďalej   aj „namietané   uznesenie“   alebo   „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v odvolacom   konaní   v právnej   veci JUDr. Š.   H.   (ďalej   aj   „žalobca“),   B.,   o ochranu   osobnosti,   uverejnenie   ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej ujmy vedenej v odvolacom konaní Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 64/08, v ktorej bola sťažovateľka v procesnom postavení   žalovanej,   podal   žalobca   námietku   zaujatosti   proti   sudcom   krajského   súdu JUDr. M. M. a J. M. (sudcom senátu 6 Co).

Žalobca   odôvodnil   svoju   námietku   tým, že už predtým   bola z konania vylúčená sudkyňa krajského súdu A. B., predsedníčka senátu 6 Co [na základe námietky žalobcu (z 2. júla 2008) založenej na tom, že bol proti nej podaný podnet na disciplinárne stíhanie, ktorý bol preverovaný žalobcom ako ministrom spravodlivosti, pričom v čase rozhodovania najvyššieho   súdu   oproti   nej   uplatnenej   námietke   zaujatosti   (5. augusta   2008)   bolo   už žalobcom rozhodnuté (18. júla 2008) o dočasnom pozastavení výkonu jej funkcie sudcu, pozn.], a keďže sudcovia, proti ktorým podal námietku zaujatosti, sú členmi jej senátu, ich pracovné   a kolegiálne   väzby   vzbudzujú   pochybnosti   o tom,   či   by   v danej   veci   konali a rozhodovali nestranne.

Namietaní sudcovi sa k vznesenej námietke vyjadrili tak, že sa necítia byť zaujatí, účastníkov konania nepoznajú a nemajú k nim žiaden vzťah, ktorý by bol relevantný podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší   súd   však   napadnutým   uznesením   rozhodol   tak,   že   vylúčil   sudcov namietaných sťažovateľkou z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 64/08. Sťažovateľka s týmto rozhodnutím nesúhlasí zastávajúc názor, že najvyšší   súd   mal „posudzovať   opodstatnenosť   námietky   žalobcu   z aspektu   existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Mal pritom vychádzať   z toho,   že   sudcovia   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci, ak so zreteľom   na   ich   pomer   k veci,   k účastníkom,   alebo   ich   zástupcom,   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Porušiteľ mal zohľadniť tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom, alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Sledovanému cieľu prispieva aj právna úprav tej skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou určitý právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe rámec skončenia konania a rozhodovania o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania   určitý   osobný   vzťah,   so   zreteľom   na   ktorý   možno   mať   pochybnosti   o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov.“.

Podľa sťažovateľky predstavuje rozhodnutie o vylúčení sudcu v súlade s § 14 ods. 1 OSP „výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy.   Vzhľadom   na   to   možno   vylúčiť   sudcu   z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré   sudcovi   zjavne   bránia   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom,   objektívne   nezaujato a spravodlivo.   Vždy   je   pritom   potrebné   posudzovať   starostlivo   skutočnosti,   ktoré   viedli k tomu,   že   účastník   pochybuje   o objektívnosti   sudcu.   Nadriadený   súd   môže   vylúčiť namietaného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci len vtedy, ak je zrejmé, že vzťah sudcu nie je len tvrdený, ale že skutočne existuje a svojou povahou a intenzitou vykazuje znaky relevantné v zmysle § 14 ods. 1. O. s. p.“.

Sťažovateľka   ďalej   argumentuje   tým,   že   ak   žalobca   vo   svojej   kompetencii (v relevantnom   čase   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   pozn.)   rozhodol o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, v prípade sudkyne A.   B., predsedníčky senátu   6 Co   krajského   súdu,   ktorý   mal   podľa   rozvrhu   práce   uvedeného   súdu   túto   vec prerokovať a rozhodnúť, nemusí táto skutočnosť podľa jej názoru sama osebe bez ďalšieho znamenať, „že   by   aj   u sudcov   tohto   senátu   JUDr.   M.   M.   a J.   M.   existovali   objektívne okolnosti, spochybňujúce ich nezaujatosť danú vec prejednávať a rozhodovať nestranne, a že by neposkytovali dostatočné záruky pre vylúčenie pochybnosti o ich nezaujatosti“.

Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s názorom   vysloveným   v odôvodnení   namietaného uznesenia, podľa ktorého „Ak má (mal) totiž sudca vzťah k inému sudcovi, s ktorým sa bežne, aj keď len v rámci plnenia pracovných povinností, stýka, ide o takú skutočnosť, ktorá (bez   ohľadu   na   skutočnú   povahu   toho   vzťahu)   je   spôsobila   vyvolať   opodstatnené pochybnosti   o pomere   sudcu   k takému   kolegovi.   Daný   vzťah   už   nemožno   považovať za neutrálny,   či   spoločenský,   keď   jeho   povaha   sama   osebe   vzbudzuje   pochybnosti o sudcovskej nezávislosti. V danom prípade skutočnosť vylúčenia predsedníčky senátu A. B. z prejednávania   veci   i pozastavenie   jej funkcie   sudcu   zo strany žalobcu,   môže zakladať pochybnosť   o nestrannosti   jej   kolegov   v senáte   6 Co   prejednať   a rozhodnúť   vec.“. Sťažovateľka tvrdí,   že citovaný názor „obsahuje nenáležite extenzívny výklad, ktorý by zakladal pochybnosti o nestrannosti všetkých sudcov minimálne civilného úseku Krajského súdu v Bratislave a navyše je tento názor v rozpore s ustanovením § 14 ods. (1) O. s. p., lebo presahuje rámec taxatívnych dôvodov vylúčenia sudcu v ňom zakotvených.“. Z týchto dôvodov sa sťažovateľke javia skutkové a právne závery, na ktorých je založené   namietané   uznesenie, „ako   zjavne   neodôvodnené   až   arbitrárne   a preto z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné“, a ktoré   podľa   nej   majú   za následok   porušenie   jej   základného   práva   zaručeného   v čl. 46   ods. 1   ústavy.   Zároveň   je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd „pri rozhodovaní o vylúčení sudcov prekročil rámec   zákona   v takej   miere,   ktorá   vzbudzuje   pochybnosti   o možnostiach   spoľahlivej aplikácie ústavnej zásady zakotvenej v článku 48 ods. (1) Ústavy vo všeobecnosti, čo je dôsledkom porušenia ústavnej zásady zakotvenej v článku 144 ods. (1) Ústavy“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Porušiteľ,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zakotvené   v   článku   46,   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na prejedanie veci a jej rozhodnutie v odvolacom konaní zákonnými sudcami v súlade s článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Porušiteľ,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008 porušil povinnosť výlučnej viazanosti súdov ústavou, ústavným zákonom a zákonom, zakotvenú v článku 144, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutie porušiteľa, uznesenie sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008 sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 7.448,60 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty, jeho právnemu zástupcovi: JUDr. R. A...“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č. k.   IV. ÚS 345/09-12 z 8. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   výzvu   ústavného   súdu   podľa   § 29   ods. 3   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   najvyšší   súd   vo   vyjadrení k sťažnosti   zo   16.   novembra 2009   okrem iného uviedol, že pri rozhodovaní vo veci posudzoval opodstatnenosť námietky vznesenej „účastníkom konania pred všeobecným súdom (žalobcom) z aspektu existencie dôvodov pre je   namietaný   sudca   vylúčený   z prejednávania   veci.   Vychádzal   z toho,   že   sudcovia   sú vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.).   pri   interpretácii   uvedeného   ustanovenia   sa   riadil   ústavným   právom   účastníka na prejednanie veci pre nestranným súdom a zásadami prijatými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, prihliadol však súčasne na ďalšiu veľmi významnú ústavnú zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Z týchto aspektov k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci dochádza nielen pri skutočne preukázanej zaujatosti,   ale   aj   vtedy,   ak   možno   mať   čo   i   len   pochybnosť   o jeho   nezaujatosti,   len výnimočne   a iba   zo   závažných   dôvodov,   ktoré   sudcovi   bránia   rozhodovať   v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato.

Z hľadiska   posúdenia   opodstatnenosti   vznesenej   námietky   zaujatosti   v danom prípade najvyšší súd zohľadnil najmä objektívne hľadisko, ktoré odôvodňuje pochybnosti o možnej nezaujatosti namietaných sudcov v konkrétnom konaní. Za výnimočný a skutočne závažný dôvod považoval pozastavenie výkonu funkcie sudcu predsedníčke senátu 6 Co A. B. žalobcom a jej následné vylúčenie z prejednávania a rozhodovania danej veci. Pracovné naviazanie namietaných sudcov s predsedníčkou senátu a udalosti, ktoré sa v danej veci vyskytli   by   mohli   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   vyvolať   pochybnosti   o nestrannosti namietaných sudcov v očiach verejnosti.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   pre   vylúčenie   namietaných   sudcov   neboli   splnené   zákonné podmienky,   a preto   bolo   zasiahnuté   do   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie veci a jej rozhodnutie zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy.

Najvyšší   súd   uskutočnil   výklad   ustanovení   zákona   o vylúčení   sudcu   ústavne konformným   spôsobom   a v súlade   s doterajšou   praxou,   vychádzajúcej   z judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Svoj   záver   najvyšší   súd   náležite   v odôvodnení sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   právne   vyargumentoval   Do   práv   sťažovateľa na prejednanie   veci   súdom   teda   nebolo   zasiahnuté,   naopak   postupom   súdu   bolo   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd plne zachované.“.

Z uvedených   dôvodov   navrhol   najvyšší   súd   posúdiť   sťažnosť   ako   nedôvodnú. Zároveň   oznámil,   že   trvá   na   tom,   aby   sa   v tejto   veci   v súlade   s   § 30   ods. 1   zákona o ústavnom súde konalo ústne pojednávanie.

Vo výzve adresovanej predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd zároveň upriamil jeho   pozornosť   na   to,   že   namietané   rozhodnutie   súvisí   s konaním   vedeným   Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 239/2007 v spojení s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 64/2008, ktorého je účastníkom ako fyzická osoba   v procesnom   postavení   žalobcu.   V tejto   súvislosti   ho   upozornil,   že   má   možnosť vyjadriť sa k prijatej sťažnosti aj ako účastník označeného konania.

Žalobca v nadväznosti na to podaním z 15. novembra 2009 ústavnému súdu oznámil, že trvá na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu v tejto veci a zároveň podal proti celému IV. senátu námietku predpojatosti s tým, že ju odôvodní dodatočne (po návrate z dovolenky).

Žalobca   tak   následne   urobil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   decembra 2009, v nadväznosti na čo sudca spravodajca oznámil túto skutočnosť 26. januára 2010 predsedníčke ústavného súdu s tým, aby o vznesenej námietke predpojatosti rozhodol podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde príslušný senát ústavného súdu v zmysle aktuálneho rozvrhu práce.

O námietke predpojatosti proti členom IV. senátu Ľudmile Gajdošíkovej, Ladislavovi Oroszovi   a Jánovi   Lubymu   rozhodol   I. senát   ústavného   súdu   uznesením   č. k. I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010 tak, že sudcovia Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú   vylúčení   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 a sudca Ladislav Orosz je v označenom konaní z výkonu sudcovskej funkcie   vylúčený.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   v   období   od   26.   januára   2010 do 2. novembra   2010   (vrátenie   spisu   po   právoplatnosti   uznesenia   č. k.   I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010) vo veci samej nekonal.

Keďže najvyšší súd ako účastník konania, proti   ktorému   sťažnosť smeruje (§ 21 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a rovnako tak žalobca trvali na tom, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd ho 21. decembra 2010 nariadil na 20. január 2011 bez ohľadu na to, či so zreteľom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská účastníkov   možno   od   neho   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Účastníci   sa   na   toto pojednávanie nedostavili a písomne svoju neúčasť ospravedlnili. Ústavný súd 1. februára 2011   nariadil   termín   pojednávania   na   24.   február   2011,   na   ktoré   sa   účastníci   opäť neodstavili, avšak ústavný súd v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde a § 101 ods. 2 OSP prerokoval vec v ich neprítomnosti, pretože s tým obidvaja vyjadrili súhlas.

II.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorý garantuje základné právo na zákonného sudcu, ako aj čl. 144 ods. 1 ústavy, k čomu malo podľa nej dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008. Namietaným uznesením najvyšší súd rozhodol, že sudcovia krajského súdu JUDr. M. M. a J.   M.   sú   vylúčení   z prerokúvania   a rozhodovania   veci   vedenej   krajským   súdom v odvolacom konaní pod sp. zn. 6 Co 64/08 (vec okresného súdu sp. zn. 7 C 239/2007).

Vzhľadom na sťažovateľkou namietané porušenia ústavnosti považuje ústavný súd za nevyhnutné uviesť niektoré východiská na rozhodovanie o sťažnosti v tomto konaní.

Základné právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí   jeden   z   významných   princípov   právneho   štátu   (čl. 1   ods. 1   ústavy).   Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo každého účastníka občianskoprávneho konania voči štátu, ktorého podstata spočíva v tom, že štát je povinný zabezpečiť každému účastníkovi právo na spravodlivý výsledok konania.

Obsah základného práva na spravodlivý   proces je pomerne zložito štruktúrovaný a, ako   to   potvrdzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   patrí   do   neho   viacero   samostatných subjektívnych práv, ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov,   právo   na   nezávislý   a   nestranný   súd),   alebo   viac-menej   abstraktné   (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutí, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie).

Z toho vyplýva, že obsah základného práva na spravodlivý proces nie je zásadne uzavretým pojmom, do ktorého by nebolo možné včleniť aj situácie, ktoré sú inak bežne prerokovávané a rozhodované občianskoprávnymi súdmi (ale aj inými súdmi), pričom ide o situácie, ktoré boli definované ako ústavný problém judikatúrou ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, a ak sa vezme do úvahy čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, tak ak judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorá aj do 1. decembra 2009, keď Charta vstúpila do platnosti, poznala pojem základného práva na spravodlivý proces (porovnaj napríklad C-402/05 P).

Z obsahu základného práva na spravodlivý proces je potrebné vyzdvihnúť to, že spravodlivý   proces   sa   vedie   tak,   aby   v   žiadnom   prípade zásadným   spôsobom nezvýhodňoval niektorého účastníka konania oproti iným účastníkom konania, t. j. aby sa zachovala „rovnosť zbraní“, tak ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu [ústavný súd formuloval   požiadavku   rovnosti   zbraní   okrem   iného   aj   v   tom   zmysle,   že   „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom   tak,   aby   niektorý   z   účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prerokovávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00, I. ÚS 114/08)] a Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Szwabovicz c. Švédsko, 1959).

Základné   právo   na   spravodlivý   proces,   tak   ako   to   bolo   v   základnom   chápaní definované   v   predchádzajúcich   odsekoch,   je   (v   súlade   s   čl. 46   ods. 4   ústavy) najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.   Z   toho   vyplýva   ústavná   povinnosť   každého   všeobecného   súdu   vykladať a používať   normy   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   súlade   s   princípmi   a   obsahom základného   práva   na   spravodlivý   proces.   Okrem   toho   je   táto   interpretácia   a   aplikácia povinná   rešpektovať   princíp   materiálneho   právneho   štátu,   a   teda   materiálne   chápanie spravodlivosti, tak ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy a v § 1 OSP.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikto   nesmie byť odňatý   svojmu zákonnému sudcovi. Zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných   garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne   vymedzených   podmienok   definovaných   ústavou   alebo   zákonom   obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa   stal   zákonom   ustanoveným spôsobom   zákonným sudcom   výnimkou, znamená to,   že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

Podľa § 14 ods. 1 OSP, ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného práva   na   zákonného   sudcu   sa   ustanovuje:   „Sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“

V napadnutom rozhodnutí sp. zn. 5 Nc 29/2008 najvyšší súd uviedol: «Pokiaľ ide o existenciu takéhoto právne relevantného pomeru u sudcov Krajského súdu v Bratislave JUDr. M. M. a J. M., ktorí sa vyjadrili, že sa necítia byť zaujatí dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že ich subjektívne hľadisko je síce dôležité, avšak pre komplexné posúdenie ich vzťahu k účastníkom konania, a tým pre posúdenie ich nestrannosti v konaní, nie rozhodujúce. V danom prípade treba zohľadniť najmä hľadisko objektívne,   ktoré   práve   odôvodňuje   pochybnosti   o   možnej   nezaujatosti   týchto   sudcov v konaní. Ak má (mal) totiž sudca kolegiálny vzťah k inému sudcovi, s ktorým sa bežne, aj keď len v rámci plnenia pracovných povinností, stýka, ide o takú skutočnosť, ktorá (bez ohľadu na skutočnú povahu tohto vzťahu) je spôsobilá vyvolať opodstatnené pochybnosti o pomere sudcu k takému kolegovi. Daný vzťah už nemožno považovať za neutrálny, či spoločenský, keď jeho povaha sama osebe vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti. Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nielen vtedy, keď   jeho   vzťah   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   je   založený   na   zaujatosti skutočne preukázanej, ale rovnako, i keď existuje čo i len najmenšia pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach verejnosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. V   danom prípade skutočnosť vylúčenia predsedníčky   senátu   A.   B.   z prejednávania   veci i pozastavenie   jej   funkcie   sudcu   zo   strany   žalobcu,   môže   zakladať   pochybnosť   o nestrannosti jej kolegov v senáte 6 Co prejednať a rozhodnúť vec.»

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu   vyplýva, že základom na obmedzenie základného práva na zákonného sudcu v občianskoprávnom konaní sa stal záver o vzťahu sudcu k inému sudcovi („... je spôsobilá vyvolať opodstatnené pochybnosti o pomere   sudcu   k   takému   kolegovi“).   Toto   rozšírenie   dôvodov   na   vylúčenie   sudcov z prerokúvania a rozhodovania veci potvrdzuje sám najvyšší súd, keď uvádza: „Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nielen vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale rovnako, i keď existuje čo i len najmenšia pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach verejnosti.“ Pred záverom o existencii pochybnosti o nestrannosti sudcu v očiach verejnosti však musí existovať dôvod na vylúčenie založený na zákonných možnostiach.

V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu na rozdiel od konštantnej   judikatúry,   ktorá   požaduje,   aby   dôvod   na   vylúčenie   sudcu   existoval v rozsahu   zákonných   možností,   obsahuje   len   domnienku   o   kolegiálnom   vzťahu namietaných sudcov k inému sudcovi o tom, že tento vzťah nie je neutrálny a najvyšší súd dodáva, že: „... jeho povaha sama osebe vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti“. Z   akého   dôvodu   najvyšší   súd   uvádza   pochybnosti   o   sudcovskej   nezávislosti,   nie   je zistiteľné, ale práve tento nelogický záver (skúmať sa mala len nestrannosť namietaných sudcov) tiež potvrdzuje, že najvyšší súd rozšíril dôvody na obmedzenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu v danej veci bez toho, aby mal na to oporu v zákone (čl. 46 ods. 4 a § 14 ods. 1 OSP).

Prístup   najvyššieho   súdu   k   výkladu   a   použitiu   § 14   ods. 1   OSP   nie   je   v   súlade s požiadavkou   takej   interpretácie,   ktorá   by   rešpektovala   a   zohľadňovala   zásady spravodlivého   procesu,   ako   boli   vymedzené   v   predchádzajúcich   odsekoch   tohto rozhodnutia.   Nielenže   následkom   použitého   výkladového   prístupu   došlo   k   rozšíreniu zákonných dôvodov na vylúčenie, ale aj k tomu, že rozhodnutie je sčasti nepreskúmateľné pre závery, nesúvisiace s vecou (nezávislosť), ako aj s tým, že sa nedá preskúmať ani to, či namietaní   sudcovia   na   rozdiel   od   domnienky   najvyššieho   súdu   v   skutočnosti   nemali negatívny vzťah (príp. hostilný) k vylúčenej predsedníčke senátu, ktorej výkon funkcie bol dočasne   pozastavený,   a   mohli   ho   v   reálnom   svete   skôr   privítať   než   odmietať. Z odôvodnenia totiž jasne plynie, že najvyšší súd sa domnieval, že medzi predsedníčkou senátu a dvomi namietanými sudcami bol kladný vzťah, hoci na úrovni len kolegiality a pracovných kontaktov.

Napokon   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   v prípade,   v ktorom nadriadený súd (najvyšší súd) rozhodol o vylúčení dvoch zákonných sudcov na základe ich kolegiálneho vzťahu k predsedníčke senátu, ktorá bola postihnutá účinkami úkonov žalobcu v procese   (jej   vylúčenie),   ako   aj   mimo   procesu   (dočasné   pozastavenie   výkonu   funkcie sudkyne), bolo povinnosťou nadriadeného súdu overiť prostredníctvom vyjadrenia oboch sudcov,   aký   bol   ich skutočný   vzťah   k uvedenej   predsedníčke   senátu,   ktorá,   a to   treba zdôrazniť, nebola účastníčkou konania. Len na základe takého postupu a zistenia, najmä so zreteľom na jasné vyjadrenie oboch sudcov, že sa necítia byť zaujatí, bolo možné ústavne súladným spôsobom uzavrieť, či vzťah namietaných sudcov k predsedníčke senátu mohol právne   relevantným   spôsobom   vyvolať   pochybnosti   o ich   nezaujatosti   pre   ich   pomer k účastníkom konania.

Iba pre úplnosť treba dodať, že akceptovať ako ústavne súladný výklad § 14 ods. 1 OSP,   ktorý   vyplýva   z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   by   znamenalo   (ide o rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorého   zákonnou   povinnosťou   je   zjednocovať rozhodovanie   všeobecných   súdov),   že   vždy,   ak   dôjde   k vylúčeniu   predsedu   alebo predsedníčky senátu (na krajských súdoch alebo na najvyššom súde), účastníci konania bez ďalšieho môžu – a úspešne – uplatniť na základe takého rozhodnutia námietku zaujatosti proti členom senátu. Takýto výklad však ústavný súd považuje za rozporný so základným právom   na   zákonného   sudcu,   a tak   aj   v rozpore   so   základným   právom   na   spravodlivý proces.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   pritom   taktiež   vyslovil   názor,   že samotné   kolegiálne   vzťahy   medzi   sudcami   nemôžu   byť dôvodom   na   spochybnenie   ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu (m. m. IV. ÚS 124/2010).Z uvedených záverov a úvah ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008 porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, a tak porušil aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu jej garantovaného základného práva na to, aby právna vec, v ktorej bola účastníčkou na strane žalovanej, bola prerokovaná a rozhodnutá nestranným sudcom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, bolo potrebné namietané uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde zrušiť (bod 2 výroku). Vzhľadom   na   to,   že   v právnej   veci   žalobcu   bolo   medzičasom   právoplatne   rozhodnuté (rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   6 Co 64/2008-167   z 11.   decembra   2008,   ktorým   bol potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   vo   vyhovujúcej   časti,   ktorým   okresný   súd   uložil sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   nemajetkovú   ujmu   v sume   500 000   Sk), neprichádzalo   do úvahy   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   z   dôvodu   jej   opätovného prerokovania a rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka nežiadala o priznanie finančného zadosťučinenia, a preto ústavný súd o tomto nerozhodoval.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. A.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 247,25 € (7 448,60 Sk) za 2 úkony právnej služby – prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému   súdu   podľa   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   v spojení   s   § 11   ods. 2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška“) spolu s režijným paušálom a daňou z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)].   Keďže   sťažovateľkou   uplatnená suma je nižšia   ako suma vypočítaná ústavným súdom,   a   teda   nie   je   v   rozpore   s   vyhláškou,   ústavný   súd   jej   priznal   trovy   konania v požadovanej výške.

Priznanú   sumu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   advokáta JUDr. R. A. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. februára 2011