znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 345/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1 T 86/07 z 28. apríla 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 191/08 zo 6. augusta 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. septembra 2008 doručené podanie Ing. D. Č., H. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Písomné podanie podnetu - návrhu sťažnosti voči rozsudkom 1 T 86/07 OS v Rim. Sobote a č. 3 To 191/08 - KS v B. Bystrici“. Z obsahu podania ústavný súd vyvodil, že zámerom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) proti porušeniu jeho bližšie neoznačených základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   86/07   z 28.   apríla   2008 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   To 191/08 zo 6. augusta 2008.

Keďže sťažnosť v predloženom znení neobsahovala náležitosti predpísané zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd v prípise z 22. septembra 2008 poučil sťažovateľa, aké náležitosti má sťažnosť obsahovať, a vyzval ho, aby v lehote 15 dní od doručenia svoju sťažnosť doplnil o chýbajúce náležitosti, pričom ho zároveň upozornil, že ak svoju sťažnosť v určenej lehote nedoplní, môže to spôsobiť odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 30. septembra 2008.

Ústavný   súd   si   za   účelom   preskúmania   opodstatnenosti   sťažnosti   sťažovateľa vyžiadal od okresného súdu spis sp. zn. 1 T 86/07.

Zo   sťažnosti,   jej   doplnenia,   sťažovateľom   predloženej   dokumentácie   a spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 86/07 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 86/07 z 28. apríla 2008 uznaný za vinného zo spáchania prečinu   nebezpečného vyhrážania podľa   § 360 ods.   1 Trestného   zákona   a odsúdený   na   peňažný   trest   v sume   10   000   Sk,   pričom   pre   prípad zmarenia   výkonu   peňažného   trestu   mu   bol   stanovený   náhradný   trest   odňatia   slobody v trvaní šiestich mesiacov na tom skutkovom základe, že „dňa 15. 11. 2006 v dobe od 06.55 h   v telefonickom   rozhovore   medzi   účastníckou   telefónnou   stanicou   číslo...,   ktorú používal obžalovaný Ing. D. Č. a účastníckou telefónnou stanicou číslo..., ktorú používal poškodený R. S., sa verbálne vyhrážal R. S. a J. B.,... pričom R. S. sa pýtal, kde je a hrozil mu, že ho príde zabiť domov, že vie, kde býva jeho otec a J. B. sa tiež v telefonickom rozhovore pýtal, že kde je, že ich príde postrieľať“.

2. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 To   191/08 zo 6.   augusta   2008   tak,   že jeho odvolanie zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu okrem iného namieta, že bol ako člen   lesnej   stráže „odsúdený   neprávom   za   intrigované   obvinenie   zlodejmi“, a žiada „o oslobodenie spod obžaloby za vyhrážanie v celom rozsahu vymyslených obvinení, boli dokázané   na   pojednávaniach   krivé   svedectvá,   korupcia   všestranná   na   štátnej   správe a pod...“.

4. V podaní doručenom ústavnému súdu 30. septembra 2008 sťažovateľ zopakoval argumentáciu   uvedenú   v sťažnosti,   pričom   popri   žiadosti   o oslobodenie   spod   obžaloby uviedol, že „domáham sa zrušeniu doterajších nezákonných rozsudkov...“, čo odôvodnil okrem iného aj tým, že „Pri dodržaní zákonnosti spravodlivosti súdu mali byť potrestaní zlodeji za krádeže a svedkovia za krivé svedectvo“. Sťažovateľ v tomto podaní zároveň požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na   konanie   pred   ústavným   súdom.   Napriek poučeniu   ústavného   súdu   však   svoju   sťažnosť   nedoplnil   o označenie   konkrétnych základných práv a slobôd, ktoré mali byť rozsudkami okresného súdu sp. zn. 1 T 86/07 z 28. apríla 2008 a krajského súdu sp. zn. 3 To 191/08 zo 6. augusta 2008 porušené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   bližšie neoznačených   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   86/07 z 28. apríla 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 191/08 zo 6. augusta 2008.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa konštatoval, že jeho sťažnosť ani po doplnení, napriek poučeniu ústavného súdu, neobsahuje všetky náležitosti predpísané   zákonom   o ústavnom   súde,   keďže   neobsahuje najmä označenie   konkrétnych základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré mali byť označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu porušené, a zároveň neobsahuje kvalifikovaný návrh na rozhodnutie (petit), na základe ktorého by ústavný súd mohol vo veci rozhodnúť. Ústavný súd upozornil sťažovateľa, že ak požadovaným spôsobom nedoplní svoju sťažnosť, môže byť odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže sťažovateľ svoju sťažnosť požadovaným spôsobom nedoplnil,   zakladá   to   dôvod   na   odmietnutie   jeho   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ústavný súd sa neuspokojil so svojím záverom, že sťažnosť ani po doplnení   neobsahuje   všetky   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde, a preskúmaval na základe dokumentácie predloženej okresným súdom aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa zohľadňujúc pritom svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej môže podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 Občianskeho súdneho   poriadku   ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   právneho   zástupcu, advokáta,   ak   taká   osoba   o to   požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej   pomery   a nejde   o zrejme bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri   predpoklady   na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (napr. IV. ÚS 168/07, III. ÚS 243/07, I. ÚS 168/07).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   proti   označeným   rozsudkom   okresného   súdu a krajského   súdu   je   tvrdenie,   že   bol „odsúdený   neprávom   za   intrigované   obvinenie zlodejmi“, ktoré bolo založené na krivých svedectvách, t. j. jeho námietky smerujú proti skutkových zisteniam a skutkovým záverom tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich   bližšie   neoznačených   práv   rozsudkom   okresného   súdu,   poukázal   na   princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V danom prípade mal sťažovateľ právo podať proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo   vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Táto   skutočnosť   zakladá   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich   bližšie   neoznačených   práv   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   poukázal   na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 191/08 zo 6. augusta 2008 vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   aj   skutkovými   zisteniami   okresného   súdu a námietkami sťažovateľa voči nim. V relevantnej časti odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«...   V   rámci   prieskumnej   povinnosti   krajský   súd   ako   súd   odvolací   zistil,   že prvostupňový   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   v zmysle   §   168   ods.   1   Tr.   por. podrobne a skutočne vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných   dôkazov.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   je   tiež   zrejmé,   ako   sa   súd prvého   stupňa   vyrovnal   s obhajobou   obžalovaného,   pokiaľ   bola   táto   zistiteľná   z jeho výpovedí z prípravného konania a z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní...

Aj   keď   v dôvodoch   svojho   odvolania   obžalovaný   priamo   nenapáda   výrok napadnutého   rozsudku,   ktorým   bol   uznaný   za   vinného,   z jeho   výpovede   na   hlavnom pojednávaní   krajský   súd   zistil,   že   pokiaľ   v prípravnom   konaní   prakticky   pripúšťal   jeho spáchanie, na nič si totiž v tejto súvislosti nepamätal, dokazoval naviac to, že najskôr volal hliadku PZ, v tej deň ráno telefonoval len R. S. a vyzval ho, aby prestali s nezákonnou ťažbou dreva, no v tejto súvislosti sa mu vôbec nevyhrážal. V súvislosti s touto obhajobou obžalovaného   sa   žiada   zo   strany   krajského   súdu   poukázať   na   obsah   jeho   výpovede z prípravného konania (čl. 50 - 51) keď doslova uviedol, že pokiaľ mu je kladené za vinu, že sa S. a B. vyhrážal po telefóne zabitím „na okolnosti sa nepamätám, nakoľko priznávam, že v noci pred 15. 11. 2006 som bol nervózny a rozrušený z krádeže dreva a preto som nespal a navyše som si vypil na ukľudnenie už doma dva dcl pálenky, ďalšie pol deci na stanici...“. Obžalovaný pripustil, že S. telefonoval, no na obsah telefonátu si nepamätal. Na rozdiel od ďalších skutkov podľa obžaloby, v tomto prípade jednoznačne zo spáchania žalovaného prečinu obžalovaného usvedčovali nielen v prípravnom konaní, ale i v konaní pred súdom svedkovia R. S. a J. B., pričom nebol produkovaný žiadny iný dôkaz, ktorý by výpovede týchto svedkov spochybňoval.»

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Vychádzajúc   najmä   z citovanej   časti   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ale aj ďalších svojich zistení z dotknutého súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že krajský súd sa primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal v odvolacom konaní aj námietkami sťažovateľa smerujúcimi k postupu okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu   rozhodného   pre   jeho   rozhodnutie,   pričom   skutkové   závery,   ale   i právne   závery, o ktoré oprel krajský súd svoj rozsudok, nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené ani   za   arbitrárne,   a preto   nesignalizujú   možnosť   porušenia   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   ako   celku,   v časti   namietajúcej porušenie jeho práv označených rozsudkom okresného súdu tiež z dôvodu nedostatku svojej právomoci a v časti namietajúcej porušenie jeho práv označených rozsudkom   krajského súdu tiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ústavný súd už nerozhodoval, pretože z jeho už uvedených záverov vyplynulo, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti,   čím   sťažovateľ   nesplnil   jeden   zo   základných   predpokladov   potrebných   na vyhovenie takejto žiadosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008