znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 345/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mikuláša Práznovszkého, CSc., bytom N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 119/2003 z 30. apríla 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Mikuláša   Práznovszkého,   CSc., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2004 doručená sťažnosť Ing. Mikuláša Práznovszkého, CSc. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú sťažovateľ   doplnil   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 9.   septembra   2004   podaním z 9. októbra 2004. Namieta ňou porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 119/2003 z 30. apríla 2004.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Dňa 17. 10. 2002 sťažovateľ podal odvolanie zn. 99/Ke/O/03–2 zo dňa 17. 10. 2002 proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19. 9. 2002, č. k. Er 964/99–35, a to z dôvodov v odvolaní uvedených... Dňa 30. 6. 2004 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 4. 2004, č. k. 10 Er 964/99–48 (7 CoE 119/2003–48), ktorým o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. Er 964/99–35   zo   dňa   19.   9.   2002   rozhodol   tak,   že   odvolanie   sťažovateľa/povinného odmietol...

Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 4. 2004, č. k. 10 Er 964/99–48 (7 CoE 119/2003–48), bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Ústava“)   a právo   sťažovateľa   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) tým, že odvolanie sťažovateľa zn. 99/Ke/O/03– 2 zo dňa 17. 10. 2002 proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19. 9. 2002, č. k. Er 964/99–35, odmietol (...).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:

Rozsudkom   Krajského súdu   v Nitre zo dňa 30.   4.   2004,   č.   k.   10   Er   964/99–48 (7 CoE 119/2003–48) bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a/alebo čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 4. 2004, č. k. 10 Er 964/99–48 (7 CoE 119/2003–48), bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa 30. 4. 2004, č. k. 10 Er 964/99–48 (7 CoE 119/2003–48) zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.   Ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní každej   sťažnosti   pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná (...).

Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je odvolanie prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak (...).

Podľa § 58 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) prípustné odvolanie. Odvolanie je teda prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorý v súlade s § 57 ods. 1 Exekučného poriadku zastaví exekúciu, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   zistil,   že   proti   sťažovateľovi   bolo   vydaním upovedomenia   o začatí   exekúcie   z   11.   mája   1999   sp.   zn.   EX   419/99   začaté   exekučné konanie na základe právoplatného exekučného titulu, ktorým bol platobný výmer Sociálnej poisťovne Bratislava č. 200-84-4002/99-32 z 2. marca 1999. Sťažovateľ podal 19. augusta 2002   na   okresnom   súde   návrh,   ktorým   sa   domáhal   zastavenia   exekúcie   z dôvodu „premlčania práva vymáhať poistné“. Okresný súd návrh sťažovateľa svojím uznesením z 19. septembra 2002 sp. zn. Er 964/99 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ 17. októbra 2002 odvolanie, ktoré krajský súd uznesením z 30. apríla 2004 sp. zn. 7 CoE 119/2003 odmietol, „keďže toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné“.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu ďalej vyplýva, že:

Skôr,   než   by   odvolací   súd   pristúpil   k vecnému   preskúmaniu   napadnutého rozhodnutia, zaoberal sa otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu vydaného v exekučnom konaní. Následne dospel k záveru, že odvolanie v danom prípade prípustné nie je a že povinný sa spravoval nesprávnym poučením súdu. (...)

Proti   uzneseniam   vydaným   v exekučnom   konaní   vykonávanom   podľa   Exekučného poriadku je teda odvolanie prípustné len vtedy, ak to Exekučný poriadok výslovne umožňuje a pripúšťa.   Exekučný   poriadok   takto   pripúšťa   odvolanie   proti   rozhodnutiam   vydaným v tomto druhu núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, a to napr. v § 36 ods. 2, v § 44 ods. 2, v § 50 ods. 4, v § 54 ods. 2, v § 58 ods. 4, v § 80, v § 162, a v iných. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie, proti rozhodnutiu   o zamietnutí   návrhu   povinného   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú a rozhodnutiu o zamietnutí návrhu povinného na odklad exekúcie by musela byť výslovne ustanovená v niektorom z týchto alebo iných ustanovení Exekučného poriadku. Vzhľadom na to, že možnosť podať odvolanie proti takýmto rozhodnutiam súdu, Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach nepripúšťa, platí ustanovenie § 202 ods. 2 OSP, že odvolanie proti predmetnému uzneseniu v exekučnom konaní nie je prípustné.

1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že uznesením krajského súdu v exekučnej veci sp. zn. 7 CoE 119/2003 z 30. apríla 2004 (v petite sťažnosti sťažovateľ uvádza, že rozsudkom) došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, ak sú splnené všetky   procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov v exekučnej veci, v ktorej je sťažovateľ účastníkom, je prejavom toho, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo rešpektované.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zohľadnil, že konanie a rozhodovanie krajského súdu sa uskutočnilo v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, ktorého   rešpektovanie   vylučuje   svojvôľu   v jeho   postupe,   pričom   vylúčenie   svojvôle   sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane jeho povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie   rozhodnutia   dovoľuje   účastníkovi   konania   posúdiť,   ako   súd   v jeho   veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy (v tomto prípade Občiansky súdny poriadok a Exekučný poriadok) a tiež akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v prípade Hadjanastssiou   v.   Grécko   uviedol,   že:   „Zmluvné   strany   (dohovoru)   požívajú   širokú možnosť   voľby   primeraných   prostriedkov,   aby   zaistili,   že   ich   súdne   systémy   spĺňajú požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však dostatočne jasne uviesť dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia“ (sťažnosť č. 20945/87 a rozsudok Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   zo 16. decembra   2002).   Požiadavka   jasného   a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení   alebo   ochrane   základných   práv   a slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Nespokojnosť,   resp.   nestotožnenie   sa   sťažovateľa   s obsahom   uznesenia   krajského súdu sp. zn. 7 CoE 119/2003 nie je dôkazom jeho neústavnosti, arbitrárnosti alebo svojvôle a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z uvedeného hľadiska ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a tiež označené uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 CoE 119/2003 z 30. apríla 2004 a dospel k záveru, že sťažnosť v časti,   v ktorej   sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavne neopodstatnená, pretože nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením   základného   práva a uznesením krajského súdu.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Obsahom základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy je umožniť každému, aby mu mohla byť poskytnutá právna pomoc v súdnom konaní, resp. v konaní pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Právo na poskytnutie pomoci prináleží účastníkovi konania už od samotného začatia konania.

K porušeniu práva na poskytnutie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného orgánu umožnené hájiť jeho záujmy prostredníctvom zvoleného či ustanoveného právneho zástupcu alebo by mu   bolo   bránené   pri   realizácii   jeho   práva   na   právnu   pomoc   v rozpore   s podmienkami ustanovenými zákonom.

Sťažovateľ   v sťažnosti   neodôvodnil   a taktiež   nepreukázal,   že   zo   strany   krajského súdu   mu   bolo   zabránené   hájiť   jeho   záujmy   prostredníctvom   právneho   zástupcu,   a táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu sťažnosti a jej príloh.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   bolo potrebné   sťažnosť   aj v tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú. Zároveň bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004