znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 344/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 9. júla 2009, z 10. novembra 2010, z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012,

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 243/2009 a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 179/2010 a jeho uznesením   z   28.   apríla   2011,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co   101/2011   a   jeho uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoPr 6/2012 a jeho uznesením zo 4. apríla 2012 a

- uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Cdo   236/2013, 2 Cdo 237/2013, 2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

- postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 9. júla 2009, z 10. novembra 2010, z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“),

- postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   5   Co   243/2009   a   jeho   uznesením   zo   6.   októbra   2009,   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   8   Co   179/2010   a   jeho   uznesením   z   28.   apríla   2011,   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Co 101/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn.   3   CoPr   6/2012   a   jeho   uznesením   zo   4.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenia krajského súdu“) a

- uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 236/2013, 2 Cdo 237/2013, 2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na obnovu konania podľa   § 228 ods.   1 písm.   d)   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“).   O   tomto   návrhu   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   C   11/2006-80 z 9. júla 2009   tak,   že   ho   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   243/2009-92   zo   6.   októbra   2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Okresný súd uznesením č. k. 1 C 11/2006-113 z 10. novembra 2010 rozhodol tak, že neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov na jeho zastupovanie v konaní o dovolaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co 179/2010-118 z 28. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd uznesením č. k. 1 C 11/2006-122 z 26. júla 2011 vyzval sťažovateľa, aby   v   lehote   10   dní   od   doručenia   uznesenia   doplnil   svoje   podanie   z   3.   júna   2011, ktoré označil   ako   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   179/2010 z 28. apríla 2011. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 Co 101/2011-128 z 20. decembra 2011 tak, že odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.

Okresný súd uznesením č. k. 1 C 11/2006-132 z 3. februára 2012 vyzval sťažovateľa, aby si v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zvolil advokáta, ktorý ho bude zastupovať v dovolacom   konaní,   a   aby   v   uvedenej   lehote   predložil   splnomocnenie   udelené   tomuto advokátovi. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 CoPr 6/2012-143 zo 4. apríla 2012 tak, že odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 202 ods. 3 písm. l) OSP odmietol.

Proti uvádzaným uzneseniam krajského súdu podal sťažovateľ dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 236/2013, 2 Cdo 237/2013, 2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013 tak, že dovolania odmietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   právoplatné   a   vykonateľné   rozhodnutie okresného súdu   vo veci „č.   k.   4   C   184/89...“,   ktorým   mu „vzniklo priamo   zo zákona /ods. 1/, §-u 61/ − zákonníka práce – na základe jeho výroku právo na pridelenie práce z trvajúceho   klasického,   či   obdobného   pracovnoprávneho   pomeru   alebo   vzťahu   daného k... štátu...“.

V sťažnosti ďalej uvádza:«S   poukazom   na   predom   moje   absolútne   nevyvrátiteľné   presvedčenie   i   tvrdenie o tom,   že   sa   k   tejto   kauze   nesprávne   a   nezodpovedne   postavili   naše   všeobecné   súdy na všetkých úrovniach a stupňoch rozhodovania od základného, cez odvolací a nakoniec aj ten   najvyšší,   a   to   pokiaľ   ide   nielen   o   vecnú   stránku,   ale   aj   procesnú   s   koncovkou v dovolaniach,   jasne   nielen   po   skutkovej,   ale   najmä   právnej   stránke   pochybili!   Preto je nemysliteľné a neprípustné, aby súd „po ukončení“ sporu doručil rozsudok vo veci samej účastníkom konania bez toho, aby ho vopred pred nimi verbálne vyhlásil a aby ho takto ako totálne nezákonný a neústavný schválil i odvolací súd a aby sa z toho všetkého hlavne procesne vyzul na 4 x aj náš kasačný a Najvyšší sud SR /!/, a to bez toho, aby sa môjho zvoleného advokáta vôbec na niečo pýtal!

... Posledné dovolania som podal výslovne na vady konania podľa §-u 237 OSP lebo iné podať nebolo možné, súc si vedomý toho, že tieto existujú, hoci iba jedna pod písm. f/ tohto   §-u   a   ja   som   presvedčený,   že   kasačný   súd   mi   zabránil   svojím   ich   paušálnym odmietnutím v dovolávaní a prístupe k ozajstnej spravodlivosti! Vo svojom uznesení uvádza, že   on   žiadne   vady   konania   nezistil   a   ja   iba   dodávam,   že   iba   preto,   lebo   to   urobiť jednoducho nechcel! Podľa mňa je kdesi chyba, keď v tejto kauze je také množstvo hrubého porušenia práva a súdy to nevidia a všetko je v najlepšom poriadku.

... Po vyjdení rozsudku ESĽP v Štrasburgu pod čís.: 32106/96 náš štát v záujme nápravy   nežiaduceho   stavu   a   odčinenia   dôsledkov   z   neho   vyplývajúcich   celkom   nič neurobil.   /Viď   a   konfrontuj   moje   písomné   podanie   pre   bardejovský   súd   z   25.   6.   2009 k tomuto   č.   k.   1   C   11/06/.   Z   neho   totiž   implicitne   vyplýva   tiež   to,   že   napr.   absencia kontradiktorického súdneho procesu alebo aj rovnosť „v zbrani“ ap. sa zmysluplne nedá odstrániť ničím, iba zopakovaním súdneho procesu s týmito požiadavkami Dohovoru, ktoré boli v tomto súdnom konaní pod č. k. 1 C 11/06 suverénne odignorované /!/, pretože nikdy k tomu nedošlo a ani nebola zo strany našej justície vyvinutá žiadna snaha v tomto smere....   Ja   mám   právo,   ako   obeť   totálneho   bezprávia,   násilia   a   diskriminácie   vedieť, že kto ma aj z úrovne našich najvyšších súdov v mojich kauzách permanentne knokautuje! Z uznesenia NS z 31. 10. 2013 vyplýva, že o tejto moje právnej veci rozhodoval 3-členný senát, ale mne nie sú vôbec známi 2-ja sudcovia, ktorí to boli a aj na tejto moje skaze sa podieľali. No, aj ten jeden, čo je v ňom ako predseda senátu pomenovaný bol vždy a aj je vonkoncom neprijateľný, pričom ja som nemal až doposiaľ žiadnu možnosť ani voči jednému   vzniesť   námietku   predpojatosti,   ktorá   mi   zo   zákona,   ako   moje   neodňateľné i ústavné právo patrí! Zdôrazňujem, že táto námietka je tu namieste, pretože už za čias dlhodobého nespravodlivého rozhodovania aj o iných početných kauzách, ktoré sa týkali mojej osoby, z úrovne Krajského súdu v Prešove ma tento sudca cieľavedome ničil!...   Niektoré   tvrdenia   najvyššieho   súdu   nielenže   sú   pochybné,   ale   aj   rozporné... na str. 6 v 2.   ods.   sa uvádza,   že pokiaľ ide o §-237 OSP je on povinný na neho vždy prihliadať,   a   to   či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie,   ale   na   ďalšej   strane,   v   ods.   2/ mi vo svojom   uznesení   vytýka   to,   že   pokiaľ   ide   o   tento   §-237   OSP   a   jeho   taxatívne pomenované vady, tieto som mu nekonkretizoval, keďže ja som svoje tvrdenie o tom údajne iba paušalizoval!

... V   ozajstnom   demokratickom   a   právnom   štáte,   nemala   by   byť   zaužívaná   taká zásada, ako u nás, že kto nemá finančne i čo len na 3-och advokátov a pre insolventnosť sa nemôže s nikým o svoje práva súdiť, kde sa advokát priamo zo zákona na to vyžaduje, pretože aj pre nás platia a musia platiť tak dôležité právne dokumenty, ako sú Listina základných práv... so svojím ústavným zákonom čís. 23/91 Zb. /viď jej ods. 2/, čl. 37/, ale aj Rezolúcia   Valného   zhromaždenia   OSN   z   10.   12.   1948,   ktoré   naša   justícia   podľa mojich poznatkov si absolútne nevšíma, už nehovoriac o Dohovore, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... základné a ľudské práva... podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/ čl. 6 Dohovoru o ich ochrane   boli   v   konaní   o   dovolaní   pred   Najvyšším   sudom   SR   jeho   uznesením 2 Cdo 236-239/2013 z 31. 10. 2013 v kontinuite s uzneseniami prešovského odvolacieho súdu zo 6. 10. 2009; 28. 4. a 20. 12. 2011 a 4. 4. 2012 označené v ňom a v spojení s rozhodnutiami bardejovského súdu pod 4 C 194/92 a naposledy pod č. k. 1 C 11/06 /uznesenie z 9. 7. 2009/, porušené boli.

... Zrušuje všetky súdne rozhodnutia, ktoré sú uvedené pod bodom 1./...... Prikazuje   zodpovedným   právnym   subjektom   nanovo   v   tejto   veci   konať a spravodlivo rozhodnúť.

... Ukladá Najvyššiemu súdu SR spoločne a nerozdielne s odvolacím prešovským a bardejovským súdmi uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 9. júla 2009 a z 10. novembra 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 9. júla 2009 a z 10. novembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde),   z   ktorého   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je daná   iba   vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   z   9.   júla   2009 a z 10. novembra   2010   a postup,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   pretože   ich   preskúmal na základe odvolaní sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012

Jednou   zo   základných   podmienok   konania   o   sťažnosti   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami okresného súdu z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Uznesenie z 26. júla 2011 nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2011 a uznesenie z 3. februára 2012 nadobudlo právoplatnosť 13. februára 2012. Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 27. februára 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd prihliadol tiež na to, že sťažovateľ proti týmto uzneseniam podal odvolania na krajský súd, ktorý tieto odvolania odmietol z dôvodu, že boli podané proti uzneseniam, proti ktorým odvolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) OSP]. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd vecne neprerokoval odvolania sťažovateľa proti týmto uzneseniam okresného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Co 243/2009 a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom pod sp.   zn.   8   Co 179/2010   a jeho   uznesením   z 28. apríla   2011,   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Co 101/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoPr 6/2012 a jeho uznesením zo 4. apríla 2012

Sťažovateľ v sťažnosti žiada zrušiť napadnuté uznesenia krajského súdu z dôvodu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Vo   svojej   sťažnosti   však   neuvádza   argumentáciu,   ktorá   by   priamo smerovala proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, prípadne proti postupu krajského súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   dodáva,   že   nedostatok   odôvodnenia má významné   procesné   dôsledky.   Je   preto   základnou   povinnosťou   sťažovateľa, aby čo najpresnejšie   opísal   skutkový   stav,   z   ktorého   vyvodzuje   svoj   procesný   nárok na ochranu   poskytovanú   ústavným   súdom.   Okrem   opísania   skutkových   okolností   musí odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a   právne   posúdenie predloženého sporu (IV. ÚS 610/2012).

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v   uvedení   skutočností   svedčiacich   o   porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje (IV. ÚS 610/2012).

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne   okolnosti,   ktoré   by   dovolili   vysloviť   takýto   záver   aspoň   na   účely   prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 610/2012).

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie,   nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

4. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 236/2013, 2 Cdo 237/2013, 2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolania   sťažovateľa, skúmal prípustnosť týchto dovolaní proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, pričom uviedol:

„Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávaných veciach odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiam vydaným v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu [§ 239 ods. 1 písm. a) O. s. p.], alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska. Dovolanie   nie   je   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) [§ 239 ods. 1 písm. b) O. s. p.]. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie   prípustné   tiež   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak   a)   odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,   b)   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutie   na   podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenia o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky. Keďže   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   napadnuté   dovolaním   nevykazujú   znaky niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania žalobcu vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.“

Následne najvyšší súd skúmal, či nie je daný niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP, pričom uviedol:

„S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   len   na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   uzneseniam   podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia... Existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

V dovolaní zo dňa 7. 11. 2009 proti uzneseniu odvolacieho súdu zo 6. októbra 2009 č. k. 5 Co 243/2009-92 žalobca namieta zmätočnosť v tom, že žalovaný nemá pasívnu legitimáciu v predmetnom spore.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že   otázka   tzv.   vecnej   legitimácie   účastníka   (aktívnej   alebo   pasívnej),   je   z   hľadiska prípustnosti   dovolania   irelevantná   (viď   R   34/1993).   Preto   tvrdenia   žalobcu   uvádzané v dovolaní, ktoré sa týkajú pasívnej legitimácie žalovaného sú pre prípustnosť dovolania právne bezvýznamné.

Žalobca v dovolaniach, a to zo dňa 3. 6. 2011 voči uzneseniu odvolacieho súdu zo dňa 28. 4. 2011 č. k. 8 Co 179/2010-118, v dovolaní zo dňa 29. januára 2012 proti uzneseniu   odvolacieho   súdu   zo   dňa   20.   decembra   2011   č.   k.   1   Co   101/2011/128 a v dovolaní zo dňa 27. 4. 2012 proti uzneseniu odvolacieho súdu zo dňa 4. apríla 2012 č. k. 3 CoPr 6/2012-143 zhodne namieta zmätočnosť (§ 237 O. s. p.) bez toho, aby vady konania v jednotlivých rozhodnutiach v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. konkretizoval. Svoje tvrdenia iba paušalizuje. Ako už bolo hore uvedené, dovolací súd žiadne procesné vady vymenované v písmenách a) až g) § 237 O. s. p. v napadnutých rozhodnutiach ako aj v konaniach, ktoré im predchádzali nezistil.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu voči napadnutým rozhodnutiam odvolacieho   súdu   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolania   žalobcu   odmietol   podľa   §   243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolaní sa nezaoberal napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   najvyššieho súdu   možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o odmietnutí dovolaní sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam krajského súdu malo byť arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Na   uvedenom   závere   nič   nemení   okolnosť, že sťažovateľ   je   iného   názoru.   Jeho   odlišný   právny   názor   totiž   nemôže   sám   osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Najvyšší   súd   uviedol,   že   o   podaných   dovolaniach   možno   konať   iba   v   prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda, či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že prípustnosť dovolaní sťažovateľa nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Následne   najvyšší   súd   s   prihliadnutím   na   §   242   ods.   1   OSP   skúmal   existenciu niektorej z procesných vád podľa § 237 OSP. V prvom rade konštatoval, že existenciu žiadnej   z   uvedených   procesných   vád   nezistil.   Poukázal   tiež   na   všeobecný   charakter dovolacej argumentácie sťažovateľa o zmätočnosti napadnutých uznesení krajského súdu. K námietke   sťažovateľa   o   nedostatku   pasívnej   legitimácie   žalovaného   v   dovolaní   proti uzneseniu krajského súdu zo 6. októbra 2009 uviedol, že otázka vecnej legitimácie nemá vplyv na prípustnosť dovolania.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 31. októbra 2013, ktorým odmietol dovolania sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 239 ods. 1 a 2 a § 237 OSP), s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,   I.   ÚS   6/97).   Ústavný   súd   nezistil   žiadne skutočnosti,   ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. októbra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   OSP   –   predovšetkým § 239 ods. 1 a 2 a § 237 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

K námietke sťažovateľa, že nepoznal zloženie senátu dovolacieho súdu, je potrebné uviesť, že sťažovateľ mal možnosť žiadať uvedenú informáciu na dovolacom súde a zistiť zloženie senátu, ktorý prerokúval jeho dovolanie. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali vecnú súvislosť tejto skutočnosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014