znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 344/2012-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta   JUDr.   Daniela Blyšťana, ktorou   namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 228/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Základné právo obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základné právo   vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 228/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 p o r u š e n é n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cdo   228/2011   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 54/2011 a jeho uznesením z 23. februára 2011, ako aj postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1125/2010 a jeho uznesením z 28. decembra 2010. Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 5. apríla 2012, pričom sťažovateľka svoju argumentáciu následne doplnila podaniami z 23. apríla 2012, zo 17. mája   2012,   z   26.   novembra   2012,   zo   7.   februára   2013,   zo   4.   septembra   2013 a z 23. decembra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Dňa 28. júna 2007 uzavrela s povinnou poistnú zmluvu, na základe ktorej sa povinná   zaviazala   platiť   dohodnuté   poistné.   Povinná   v rozpore   s   poistnou   zmluvou dohodnuté   poistné   prestala   platiť.   Sťažovateľka   sa   v   súlade   s individuálne   uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 898/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného vo výške 36,05 €, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej   sumy   a   trov   rozhodcovského   konania.   Keďže   povinná   dlžné   poistné   v   lehote vyplývajúcej   z   rozhodcovského   rozsudku   nezaplatila,   sťažovateľka   podala   súdnemu exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   podklade   rozhodcovského   rozsudku   ako exekučného   titulu.   Súdny   exekútor   3.   decembra   2010   podal   okresnému   súdu   žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľky a exekučný titul. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka 10. decembra 2010 vyzval súdneho exekútora, aby mu zabezpečil zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka s povinnou a ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, alebo predložiť rozhodcovskú zmluvu, ak bola právomoc rozhodcovského súdu   dojednaná osobitne.   Súdny   exekútor   na výzvu okresného súdu predložil poistnú zmluvu a poistné podmienky, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy.   Na   základe   takto   zhromaždených   dôkazov   okresný   súd   o žiadosti   súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie rozhodol bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. 14 Er 1125/2010 z 28. decembra 2010 tak, že ju zamietol.

Podľa   sťažovateľky „V   danom   prípade...   vyšší   súdny   úradník   pri   rozhodovaní o udelení   poverenia   na vykonanie   exekúcie vykonal   dokazovanie listinami predloženými sťažovateľom, pričom výsledkom postupu vyššieho súdneho úradníka vo veci bolo vydanie uznesenia   o   zamietnutí   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ktoré   je na účely exekučného konania potrebné považovať za meritórne rozhodnutie...

Vyšší súdny úradník... konal nad rámec zákona, keď bez nariadenia pojednávania, a bez   riadne   vykonaného   dokazovania   sám   svojim   právnym   názorom   zrušil   účinky právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku...

Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o vydaní poverenia... postupoval nezákonne, keďže nielenže v rozpore so zákonom opätovne preskúmaval skutkové okolnosti, ale vykonal dokazovanie   nezákonným   spôsobom   a   bez   nariadenia   pojednávania...   Ak   súd   vykonáva pojednávanie musí byť obsadený sudcom. Rozhodovanie exekučného súdu bez pojednávania a navyše vyšším súdnym úradníkom vedie k porušeniu základného práva na zákonného sudcu.

Vyššie uvedeným postupom vyššieho súdneho úradníka, ktorý svojvoľne nepriznal rozhodcovskému rozsudku očakávané účinky, došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu sťažovateľa...“.

O   odvolaní   sťažovateľky   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 54/2011-51 z 23. februára 2011 tak, že ho potvrdil. Proti označenému   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie   z   dôvodov uvedených v § 237 písm. a) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 228/2011 z 25. januára 2012 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka argumentuje, že o „jej“ žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal „nové“ dokazovanie na zistenie skutkového stavu (okresný súd podľa sťažovateľky nevychádzal z obsahu   rozhodcovského   spisu,   ale   nanovo   konštruoval   skutkový   stav   prostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným   právnym   záverom   ako   arbitrážny   súd   v   základnom   konaní,   čo   viedlo k faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu –   rozhodcovského   rozsudku   prekročil   svoju   právomoc   a   preskúmal   rozhodcovský   titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka poukazuje na v súčasnosti už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2 OSP, podľa   ktorého   predseda   senátu   v   exekučnom   konaní   nariadil   pojednávanie,   len   ak   to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto povinný podľa sťažovateľky na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné § 115a, resp. § 214 ods.   2   OSP,   ktoré   by   priamo   umožňovalo,   aby   súdne   konanie   na   exekučnom   súde prebiehalo   bez   nariadenia   pojednávania.   V zmysle   §   251   ods.   4   OSP   sa   na   exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže podľa sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí nariadiť pojednávanie.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   jej   neposkytol   súdnu   ochranu   v požadovanej kvalite,   pričom   porušil   aj   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a základné   právo   na zákonného sudcu, pričom navyše v odôvodnení svojho uznesenia nijako nevysvetlil odklon od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   poukázala   v podanom   dovolaní (predtým   už   aj   v   odvolaní).   Sťažovateľka   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 60/2004 v spojení s nálezom sp. zn. III. ÚS 192/06, pričom zdôrazňuje, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna   otázka,   ktorá   už   bola   právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom. Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   za „zjavne   arbitrárne a nepreskúmateľné...“.

Popri   procesno-právnych   pochybeniach   namieta   sťažovateľka   aj   právny   názor vo veci   konajúcich   všeobecných   súdov   týkajúci   sa   neplatnosti,   resp.   neprijateľnosti rozhodcovskej   doložky.   Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   použitie   rozhodcovskej   doložky zmluvy   v   spotrebiteľských   zmluvách   nie   je   zakázané,   a   preto   nie   každá   rozhodcovská doložka   predstavuje   automaticky   neprijateľnú   zmluvnú   podmienkou.   Záver   o   nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností   každého   jedného   prípadu.   V   danom   prípade   však   exekučné   súdy   podľa sťažovateľky dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, na ktoré poukázala. Navyše,   sťažovateľka   uvádza,   že   povinná   bola   pred   podpisom   poistnej   zmluvy na zvláštnom   tlačive   osobitne   poučená   a   upozornená   na   možnosť   riešiť   prípadné   spory v rozhodcovskom   konaní,   pričom   tretí   subjekt   nezávislý   od   sťažovateľky   (tzv.   viazaný finančný   agent)   je   povinný   pred   uzavretím   poistenia   bez   účasti   poisťovne   informovať spotrebiteľa   o podstatných   okolnostiach   poistného   vzťahu.   Preto   súhlas   povinnej s rozhodcovskou doložkou mal podľa sťažovateľky povahu informovaného súhlasu. V tejto súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   v   dôsledku   nedôsledne   a   nesprávne vykonávaného   dokazovania   sa   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdy   o   obsahu   osobitného tlačiva   s   poučením   o možnosti   zvoliť   si   rozhodcovské   konanie   na   riešenie   sporov   ani nemohli   dozvedieť.   Neobstojí   ani   tvrdenie   okresného   súdu,   podľa   ktorého   príslušný „európsky“ predpis má byť priamo aplikovateľným prameňom komunitárneho práva.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 26. novembra 2012 sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3 OZ“. Sťažovateľka namieta, že jej bolo odňaté právo „argumentovať a dokazovať   špecifikum   jej   prípadu   opierajúce   sa   o devätnáste   odôvodnenie   Smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto výnimka vyplývajúca z označenej smernice   nebola   podľa   sťažovateľky   premietnutá   do   Občianskeho   zákonníka,   avšak všeobecné súdy konajúce v jej veciach na ňu mali prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy   postupovali   bez   toho,   že   by   v okolnostiach   prípadu   zohľadnili   hraničné   kritériá stanovené   devätnástym   odôvodnením   smernice,   ktoré   spod   vecného   rozsahu   smernice o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   vynímajú   zmluvné   podmienky v poistných zmluvách.“. Sťažovateľka zároveň poukázala na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej obdobnej veci.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka uvádza, že «má v prípade poistenia v rámci ktorého   bola   dohodnutá   rozhodcovská   zmluva   „efektívne   rozhodnutie   sporu v rozhodcovskom   konaní   vplyv   na   inkasné   náklady   súvisiace   s poistením,   a   tým   aj na výpočet   poistného“.   Z toho   v zmysle   zámeru   (cieľa)   smernice   93/13/EHS   podľa   jej devätnásteho   odôvodnenia   vyplýva,   že   dohoda   o rozhodcovskom   konaní   nemôže   byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 228/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 54/2011 a jeho uznesením z 23. februára 2011, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1125/2010 a jeho uznesením z 28. decembra 2010 boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, právo podľa dohovoru, ako aj označené ustanovenia ústavy, zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, krajského   súdu   a   okresného   súdu   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu. Sťažovateľka sa tiež domáha úhrady trov konania.

Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 344/2012-30 z 3. júla 2012 bola sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 228/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 prijatá na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. V nadväznosti na túto výzvu predseda najvyššieho súdu doručil ústavnému súdu 13. augusta 2012   vo   veci   sťažovateľky   podanie   označené   ako „námietka   predpojatosti   sudcov Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho“. Námietka predpojatosti sudcov IV. senátu ústavného súdu   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   ústavného   súdu   pridelená   na   prerokovanie a rozhodnutie I. senátu ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol uznesením ústavného súdu sp. zn. I.   ÚS   506/2012 zo 17. októbra 2012 tak,   že sudcov   IV.   senátu ústavného súdu nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012. Na   základe   uvedeného   sa   predseda   najvyššieho   súdu   následne   na základe   výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise č. KP 4/2012-40 doručenom ústavnému súdu 27. novembra 2012, v ktorom predovšetkým uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uskutočnil   výklad   ustanovení   zákona o prípustnosti v súlade s doteraz zaužívanou praxou. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa. Už v dovolaní sťažovateľ namietal, že súdy v rozpore so zákonom a smernicou   93/13/EHS   preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali   prijateľnosť,   či   neprijateľnosť   rozhodcovskej   doložky.   S   touto   námietkou   sa dovolací súd vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia na str. 6. „Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho obsahového hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku   nedostatku právomoci   súdov,   ale o   námietku   inú,   ktorú   dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm. a) O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).“

Postup exekučných súdov pri preskúmaní exekučného titulu je súladný s konštantnou judikatúrou,   v   zmysle   ktorej   pokiaľ   oprávnený   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označí za exekučný titul   rozsudok rozhodcovského súdu,   je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,   či   rozhodcovské konanie   prebehlo   na   základe   uzavretej   rozhodcovskej zmluvy.   Ak   nedošlo   k   uzavretiu   rozhodcovskej   zmluvy,   nemohol   spor   prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej   okolnosti,   so   zreteľom   na   ktorú   je   nútený   výkon   rozhodnutia   neprípustný. (Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   13.   októbra   2011   sp.   zn. 3 Cdo 146/2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod   č.   46   ročník   2012),   resp.   exekučný   súd   nedisponuje   právomocou   rušiť,   či   meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní.   (Uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 47 ročník 2012).

Dovolací súd sa vyporiadal v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia aj s námietkou   týkajúcou   sa   nenariadenia   pojednávania   na   strane   7,   kde   uviedol: „V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním exekúcie...“

Záver   dovolacieho   súdu   k   tejto   námietke   je   opätovne   súladný   s   jednotnou rozhodovacou praxou občianskoprávneho kolégia, ktoré v tomto smere rozhodlo niekoľko desiatok   vecí.   Napokon   treba   uviesť,   že   rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. III. ÚS 60/2004,   na   ktoré   sa   odvoláva   sťažovateľ,   rieši   otázku   dokazovania   v   štádiu rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V štádiu rozhodovania o vydaní poverenia exekútora na začatie exekúcie, kedy exekučný súd skúma súlad exekučného titulu s návrhom na   začatie   exekúcie   a   formálnu   a   materiálnu   stránku   vykonateľnosti   exekučného   titulu, výlučne len na podklade listín predložených oprávneným, je nepoužiteľné, a preto nebol ani dôvod, aby sa všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosť treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.»

Predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie predsedu   najvyššieho   súdu   ústavný súd   zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   sťažovateľky   konalo   ústne   pojednávanie.   V stanovisku právneho   zástupcu   sťažovateľky   k   vyjadreniu   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 10. januára 2013, sa okrem zhrnutia argumentácie tak, ako bola prezentovaná sťažovateľkou v jej predchádzajúcich podaniach, uvádza:

«Vyjadrenie Najvyššieho súdu na... zásadné námietky sťažovateľa až na výnimku uvedenú nižšie nereaguje. Ak Najvyšší súd poukazuje na rozhodnutia v iných prípadoch (pôžičkových spoločností), ktoré majú od prípadu sťažovateľa úplne iný skutkový priebeh, je potrebné zároveň uviesť, že prípad sťažovateľa sa od daných iných rozhodnutí Najvyššieho súdu   výrazne   odlišuje   aj   po   právnej   stránke,   a   to   práve   na   základe   devätnásteho odôvodnenia   smernice   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorým sa nižšie súdy a ani Najvyšší súd vôbec nezaoberali. Jediným   priamym   argumentom   Najvyššieho   súdu   SR   majúcim   vzťah   ku   argumentácii sťažovateľa je reakcia na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2004, kde Najvyšší súd po prvý krát odôvodnil svoj odklon od zmieneného rozhodnutia Ústavného súdu (s. 4. druhý odstavec vyjadrenia Najvyššieho súdu zo dňa 19. 11. 2012). Sťažovateľ sa o   tomto   odstavci   osobitne   zmieňuje   z   dôvodu,   že   práve   táto   reakcia   Najvyššieho   súdu osvetľuje, prečo argumentácia Najvyššieho súdu SR nemôže obstáť. Okolnosť, že Najvyšší súd až v konaní pred Ústavným súdom SR prezradil a odôvodnil, prečo sťažovateľom už v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   namietané   rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   bolo opomínané, vyvracia tvrdenie Najvyššieho súdu, že v konaní o dovolaní sa Najvyšší súd so všetkými námietkami sťažovateľa presvedčivo a vyčerpávajúco vysporiadal.

Najvyšší súd SR zastáva názor, že prípad sťažovateľa je od prípadu III. ÚS 60/2004 odlišný   v   tom,   že   v   prípade   III.   ÚS   60/2004   išlo   o   iné   štádium   exekučného   konania. Zmienené rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je podľa názoru Najvyššieho súdu použiteľné pre iné štádium exekučného konania (štádium pred vydaním poverenia na výkon exekúcie), keď exekučný súd skúma súlad „výlučne len na podklade listín predložených oprávneným“. S   názorom   Najvyššieho   súdu   nie   je   možné   súhlasiť.   Ústava   garantuje   v   každej   fáze exekučného konania rovnakú dostupnosť a kvalitu spravodlivého procesu. Opačný názor je bez akejkoľvek právnej opory a je len interpretačnou svojvôľou Najvyššieho súdu. Prípad sťažovateľa   je   z   pohľadu   zásad   dokazovania   v   princípe   analogický   s   prípadom III. ÚS 60/2004 a iná fáza exekučného konania nemôže byť dôvodom na to, aby bol súdny proces vedený so sťažovateľom ako účastníkom konania menej procesne perfektný a teda aj menej   spravodlivý.   Oproti   právnemu   stavu   v   roku   2004   (ktorý   bol   východiskom   pre III. ÚS 60/2004) je v súčasnosti z pohľadu princípov spravodlivého procesu požiadavka na riadne dokazovanie o to naliehavejšia, že súčasťou právneho poriadku sa stalo ust. § 53 ods.   3   O.   z.,   ktoré   prenáša   povinnosť   preukázať   prijateľnosť   zmluvnej   podmienky na sťažovateľa. Ak ide o otázku (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky a súd realizáciu tejto dôkaznej povinnosti sťažovateľovi neumožní, odníma mu možnosť konať pred súdom a teda porušuje   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu.   Vada   argumentácie   Najvyššieho   súdu spočíva   ďalej   v tom,   že všeobecné súdy nepostupovali „výlučne   len na podklade   listín predložených   oprávneným“,   ako   to   Najvyšší   súd   nesprávne   uvádza,   ale   neprípustným postupom   v   detailoch   opísaným   v   druhom   doplnení   právnej   argumentácie   zo   dňa 15. 5. 2012   svojvoľne   za   vynechania   sťažovateľa   z   danej   časti   exekučného   konania zhromaždili   sumu   listín   odlišnú   od   spisového   podkladu   zo   základného   konania,   čím spôsobom   nezlučiteľným   s   ústavou   nakladali   s   právami   a   oprávnenými   záujmami sťažovateľa.   To   zakladá   rozpor   so   správnym   procesným   postupom   popísaným v rozhodnutiach   príbuzných   českých   súdov   v   konaniach   sp.   zn.   IV.   ÚS   57/04   a   sp.   zn. 20 Cdo/1020/99.»

Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci za podmienky, že na ústnom pojednávaní nebude trvať ani najvyšší súd.

V doplneniach   k   sťažnosti   doručených   ústavnému   súdu   7.   februára   2013, 4. septembra   2013 a   23.   decembra 2013   sťažovateľka   opätovne argumentuje osobitným charakterom   poistných   zmlúv,   ktoré   uzatvára   s poukazom   na   „devätnáste   odôvodnenie“ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“), na ktoré boli všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu   povinné pri rozhodovaní vo veci   prihliadnuť,   ako aj nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, „kde súd v obdobnej právnej veci sťažovateľa,   ako   je   prejednávaná   vec,   dospel   k záveru,   že   práva   sťažovateľa...   boli porušené... Z odôvodnenia priloženého nálezu vyplýva, že postup, aký v obdobnej exekučnej veci   zvolili   v tejto   veci   konajúce   exekučné   súdy,   keď   žiadosť   oprávneného   o vydanie poverenia na výkon exekúcie zamietli a zároveň, ak nereflektovali na § 53 ods. 3 O. z. a ak úplne   vynechali   oprávneného   z procesu   dokazovania,   je   v rozpore   s ústavou,   pretože vo viacerých   ohľadoch   sa   vymyká   štandardom   riadneho   konania   a spravodlivého procesu.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia, ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu   vyjadrené   v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

V súlade   s čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   funkcie   nezávislí   a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri rozhodovaní o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   podľa   §   44   Exekučného   poriadku   vykonal dokazovanie   bez   toho,   aby   nariadil   pojednávanie,   čím   jej   odňal   možnosť   vyjadriť   sa k vykonávaným   dôkazom,   prípadne   navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   záverov okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok   pritom   nenapravil   ani   krajský   súd   a následne   ani najvyšší súd v rámci konania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej   všeobecným   súdom   vytýka,   že   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených základných práv.   Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   arbitrárne a zjavne   nepreskúmateľné   a postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   pripomína,   že   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľky   z   vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom   náleze   «v   prerokúvanej   veci   okresný   súd   i   krajský   súd   pri   rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale   nad   rámec   toho   preskúmali   aj   obsah   poistnej   zmluvy   s   pripojenými   všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny   záver   o   právnej   povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona)   sa   v   zásade   zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   (takto   vymedzenej   odlišnej)   veci   „v   jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.»   Na   tomto   základe ústavný súd   v označenom   náleze rozhodol,   že najvyšší   súd porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal   k   dispozícii   efektívne   právne   prostriedky   nápravy   pochybení,   ktorých   sa   dopustili v predmetnej   veci   konajúce   a   rozhodujúce   nižšie   všeobecných   súdov,   ale   ich   nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je podľa názoru IV. senátu ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na   otázku,   či   možno   pochybenie   súdu   prvého   stupňa   spočívajúce   v   tom,   že   nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladajú   dôvod   na   zamietnutie   žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom konaní, (príp. až v dovolacom konaní).

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom   súde,   v rámci   ktorého   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčové   právne názory   I.,   II.   a III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené   v ich   doterajších   rozhodnutiach o v zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky   na   posúdenie   plénu   ústavného   súdu na účel   zjednotenia   právnych   názorov   pri   rozhodovaní   o dosiaľ   nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   pléna ústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazaný uznesením   pléna ústavného súdu   o   zjednotení odchylných   právnych   názorov,   IV.   senát ústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v zjednocujúcom   stanovisku   pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanej v tomto konaní.

S prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Napadnutým   uznesením   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu krajského   súdu   sp.   zn.   1   CoE   54/2011   z 23.   februára   2011   odmietol   ako   neprípustné v súlade s § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, pričom v podstatnom predovšetkým uviedol:

«V   štádiu,   pri   ktorom súd skúma,   či   žiadosť   o udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore so zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávneného v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a z exekučného   titulu.   V   tomto   štádiu   súd   nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.   s.   p.)   -   postačujúce   je   totiž,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, sa oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie   splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   za   prítomnosti   oprávneného a povinného. Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.»

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie   sú   navzájom   nevyhnutne   previazané   –   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov v prítomnosti   účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi § 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok [napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše, vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojenie priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vec prerokovaná   v   „prítomnosti   účastníka“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojem v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadením pojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili jej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe   postačuje   pre   záver   o   porušení   jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje, že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z   21.   2.   2013),   podľa   ktorej   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods. 1   smernice   o nekalých podmienkach sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená.   Zásada   kontradiktórnosti   však   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci   C-89/08).   Rovnako   Súdny   dvor   Európskej   únie   už   rozhodol,   že   zásada kontradiktórnosti   znamená   vo   všeobecnosti   právo   účastníka   konania   oboznamovať   sa s dôkazmi   a vyjadreniami   predloženými   súdu   a vyjadrovať   sa   k nim   (rozsudok   vo   veci Varec   zo   14.   2.   2008,   C-450/06),   ako   aj   to,   že   je   v rozpore   so   základnými   právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými   sa   účastníci   konania   nemohli   zoznámiť   a ku   ktorým   sa   tak   nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené,   rešpektujúc   už   citované   zjednocujúce   stanovisko pléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu   „materiálneho“ možnosť vyjadriť   sa   k   skutkovým zisteniam okresného   súdu a z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvod   na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberal   krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania   (m.   m.   I.   ÚS   675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   už   z napadnutého   uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto   aj   keď   okresný   súd   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   pochybil,   keď   nedal sťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k listinným   dôkazom,   jeho   preskúmaniu   ani   k ním uskutočnenému   právnemu   posúdeniu,   jeho   pochybenie   nemožno   pričítať   na   ťarchu najvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujú sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil   odklon   od   judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS   60/04),   pričom   uvádza,   že   povinnosťou   najvyššieho   súdu   bolo   svoje   odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na vyjadrenie najvyššieho súdu, podľa ktorého citovaný nález ústavného súdu, na ktorý sa odvoláva sťažovateľka, „rieši   otázku   dokazovania   v   štádiu   rozhodovania   o   odklade   už   nariadenej   exekúcie.   V štádiu rozhodovania o vydaní poverenia exekútora na začatie exekúcie, kedy exekučný súd skúma súlad exekučného titulu s návrhom na začatie exekúcie a formálnu a materiálnu stránku   vykonateľnosti   exekučného   titulu,   výlučne   len   na   podklade   listín   predložených oprávneným,   je   nepoužiteľné,   a   preto   nebol   ani   dôvod,   aby   sa   všeobecné   súdy   s   jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.“.

Napokon, k tomuto argumentu sťažovateľky sa ústavný súd už vyjadril vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom obdobne ako najvyšší súd uviedol, „že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,   ktorému   vyhovel,   pričom   sťažovateľom   bol   práve   oprávnený,   ktorý   bol   týmto postupom dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje   protiargumenty   a   donútiť   súd,   aby   mu   na   podstatné   z   nich   dal   riadnu   odpoveď. V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

Sťažovateľka   v súvislosti   s „devätnástym   odôvodnením“   smernice   o nekalých podmienkach   namieta,   že   všeobecné   súdy   nezohľadnili   špecifikum   dané   citovaným odôvodnením,   ktoré „z   pod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   vyníma   zmluvné   podmienky   v   poistných   zmluvách“, pričom podľa   sťažovateľky   cieľom   smernice   o nekalých   podmienkach   podľa   jej   „devätnásteho odôvodnenia“   je,   že „dohoda   o rozhodcovskom   konaní   nemôže   byť   neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve“.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   sťažovateľkou   uvádzané „devätnáste   odôvodnenie“   smernice   o nekalých   podmienkach,   podľa   ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah   kvalita/cena   tovaru   alebo   dodávaných   služieb;   keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení   primeranosti   ostatných   podmienok   (rozumej   ostatných   podmienok   poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, a rovnako   ani   nemožnosť   posúdenia   nekalého   charakteru   podmienky   zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Vzhľadom na všetky doteraz uvedené skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu napadnutý postup najvyššieho súdu, ako aj jeho napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska udržateľné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemôže mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou a dohovorom garantovaným základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdneho konanie, ako aj základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej   časti tohto nálezu. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie základných   práv sťažovateľky podľa ústavy ani práva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy, tieto majú charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z ústavy a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 2 ods. 2 a 3, resp. čl. 144 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Keďže však ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa ústavy ani dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie sťažovateľkou označených ustanovení podľa čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014