znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 344/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva   podľa   čl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Považská Bystrica č. k. 5 C 666/2001-348 z 1. decembra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011 doručená   sťažnosť   T.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   5 C 666/2001-348 z 1. decembra 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 29. októbra 2001 podanou okresnému   súdu   domáhala   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnosti (rodinnému domu) vedenej na LV č..., kat. úz. H.. Sťažovateľka navrhla, aby okresný súd prikázal predmetnú nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva s tým, že menšinovému spoluvlastníkovi vyplatí   na vyporiadanie   jeho podielu náhradu   určenú   na základe znaleckého posudku.

Okresný súd žalobe sťažovateľky vyhovel, avšak na odvolanie odporcu krajský súd zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu. Následne okresný súd v novom konaní opätovne vyhovel žalobe sťažovateľky a krajský súd v odvolacom   konaní jeho   rozsudok   svojím   rozsudkom   sp. zn.   4 Co 200/2005   z 29.   júna 2006   potvrdil.   Uvedený   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu   bol   však   na základe mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   spolu s prvostupňovým rozsudkom v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 12/2007 Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušený a vec bola znovu vrátená okresnému súdu. Následne   okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom,   ktorým   podielové   spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil s tým, že „nariadil predaj nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania“.

Proti   výroku   okresného   súdu   o trovách   konania   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009 rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok v sťažovateľkou napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil. Podnet   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   namietanému   rozsudku krajského súdu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky prípisom č. k. VI/2 Pz 79/10-8 z 29.   marca 20190 odložila a rovnako prípisom   č. k.   VI/2 Pz 256/10-5 z 18.   mája 2010 odložila aj jej opakovaný podnet v tejto veci.

Na   základe   namietaného   rozsudku   okresného   súdu   v spojení   s namietaným rozsudkom krajského súdu sťažovateľka požiadala „o vykonanie tohto rozsudku, ktorým súd nariadil predaj rodinného domu súp. č... postaveného na parc... v kat. úz. H. zapísaného na LV...“.

V nadväznosti   na   to   bolo   sťažovateľke   prípisom   okresného   súdu   sp. zn. 5 C 666/20001 z 2. júna 20100 oznámené, že výkon tohto rozhodnutia nemožno nariadiť ex offo,   a zároveň   jej   bolo   odporučené   obrátiť   sa   na   súdneho   exekútora   na   účely   jeho výkonu.

Sťažovateľka ďalej uviedla:„Obrátila som sa s informáciou na súdneho exekútora na vykonanie exekúcie podľa uvedeného   vykonateľného   rozsudku   OS   Pov.   Bystrica   5 C 666/2001-348,   pričom   som obdržala informáciu, že predmetný rozsudok:

-žiadnemu z účastníkov neukladá žiadnu povinnosť,

-žiadny z účastníkov nemá určené postavenie oprávneného a povinného,

-vykonateľnosť súdneho rozsudku výkonom exekúcie preto nie je dostatočne dobre možná, resp. nie je zákonom upravený postup pre výkon exekúcie na základe takto formulovaného výroku,

-nie   je   právne   upravená   právomoc   exekútora   zaťažiť   druhého   účastníka trovami exekúcie, keď tento účastník nemal súdom uloženú povinnosť a nebol v postavení povinného.

Ako   účastníčka   konania   tvrdím,   že   som   bola   poškodená   na   svojich   ústavných právach predovšetkým tým, že právoplatný a vykonateľný rozsudok nie je možné vykonať pre nesúlad a rozpor medzi právnymi predpismi, v danom prípade medzi ustanoveniami Občianskeho   zákonníka   (§ 142   ods. 1/   Obč. zák.)   ustanoveniami   občianskeho   súdneho poriadku (§ 1, § 3, § 6) a ustanoveniami exekučného poriadku (§ 41 a nasl., § 134 a nasl.). Takýmto   rozporom   medzi   právnymi   predpismi   a   vydaním   rozhodnutia,   ktoré   je nevykonateľné, došlo k zásahu do mojich ústavných práv v zmysle čl. 20 Ústavy SR o práve vlastniť majetok a disponovať s týmto majetkom.

Nápravu nie je možné dosiahnuť iným spôsobom, nakoľko sa jedná o právoplatné rozhodnutie,   domáham   sa   preto   podľa   čl. 127   ods. 2/   zrušenia   rozhodnutí,   ktorými   bol založený   nevykonateľný   stav   a   tým   nezákonný   stav   porušujúci   moje   základné   práva. Domáham sa zrušenia rozsudku Okresného súdu Pov. Bystrica 5 C 666/2001-348 zo dňa 01. 12. 2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu Trenčín 5 Co 40/2009-369 zo dňa 09. 04. 2009 a žiadam, aby Ústavný súd SR vyslovil, že týmito rozhodnutiami boli porušené základné   práva   mňa   sťažovateľky   a   že   napadnuté   rozsudky   zrušuje   a   prikazuje prvostupňovému Okresnému súdu v Pov. Bystrici a Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo veci vedenej pod spis. zn. Okresného súdu Pov. Bystrica 5 C 666/2001 znovu konal a rozhodol.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 20   ústavy namietaným   rozsudkom   okresného   súdu   v spojení   s   namietaným   rozsudkom   krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 20 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 666/2001-348 z 1. decembra 2008

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov   je   ústavou   založená   primárne   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným) súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 20 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 40/2009-369 z 9. apríla 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že namietaný rozsudok krajského súdu   (v spojení   s namietaným   rozsudkom   okresného   súdu)   nadobudol   právoplatnosť 28. mája   2009.   Zákonom   ustanovená   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti namietanému rozsudku krajského súdu začala preto plynúť odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia   (28.   mája   2009).   Týmto   ktorým   dňom   bolo   konanie   v právnej   veci sťažovateľky   právoplatne   skončené.   Sťažovateľka   však   odovzdala   sťažnosť   na   poštovú prepravu až 20. júla 2011 a ústavnému súdu bola doručená 22. júla 2011. Z toho vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po uplynutí (kogentnej) lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo skončené napadnuté konanie (m. m. I. ÚS 38/98, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04, IV. ÚS 129/07).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal a ani ju nevyzýval na odstránenie jej nedostatkov, keďže sťažnosť nespĺňala zákonom o ústavnom súde ustanovené náležitosti (najmä k nej nebolo pripojené splnomocnenie   pre   advokáta   na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom vyžadované podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011