znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 344/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej   spoločnosťou   H.   spol.   s   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát Mgr. J. H., pre namietané porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE/75/2010-30 z 30. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané   porušenie   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 17 CoE/75/2010-30 z 30. apríla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:

„Sťažovateľ   je   právnickou   osobou,   založenou   podľa   slovenského   práva;   v   rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva") zo dňa 20.12.2004 poskytol Sťažovateľ úver vo výške 165,97 Eur (t.j. 5000,02 Sk). Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie   poplatky.   Dlžník   bol   povinný   uhrádzať   sťažovateľovi   poskytnutý   úver   v   10-ich mesačných splátkach v sume 29,87 Eur (899,87Sk) mesačne od 14.01.2005.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t.j. medzi sťažovateľom a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Dlžník   neuhradil   dve   po   sebe   idúce   splátky,   čím   sa   dostal   do   omeškania   so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite   splatný.   Dňa   05.07.2005   bola   notárom   spísaná   notárska   zápisnica;   notárska zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka. Dňa 21.10.2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Revúca dňa 31.01.2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia.

Dňa 28.10.2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené dňa 31.01.2006 poverenie na výkon exekúcie. Okresný   súd   Revúca   ako   súd   vecne   a   miestne   príslušný   na   rozhodovanie   o   exekučnej agende v danej veci uznesením zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 3Er 2152/08-14 exekúciu zastavil. Zároveň vo svojom rozhodnutí uviedol, že nerozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nakoľko toto rozhodnutie by bolo nadbytočné a zastavenie exekúcie ex offo má pred ním prednosť. Sťažovateľ podal dňa 02.02.2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd") ako súd odvolací uznesením zo dňa 30.04.2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 17.12.2009 ako vecne a právne správne.

... Podľa   názoru   sťažovateľa,   v   posudzovanom   prípade,   došlo   k   zásahu   do   jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd nerozhodol o zmene exekútora (v už prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje   de   facto   zbavenie   vlastníctva.   Zásah   do   vlastníckeho   práva   musí   spĺňať,   v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

... Podľa   názoru   sťažovateľa,   tým,   že súd zasiahol   do   vykonávacieho konania (v rámci   rozhodovania   o   zmene   osoby   súdneho   exekútora),   tak,   že   exekučné   konania   bez ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   v   zmysle   Protokolu   1 Dohovoru.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE/75/2010-30 z 30. apríla 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 275,66 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 52,80 € s DPH.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu   č. k. 17 CoE/75/2010-30 z 30. apríla 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er/2152/08-14 zo 17. decembra 2009 „o zastavení exekúcie“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže sťažovateľka v petite svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný (a taktiež ani v jej odôvodnení)   nenamietala porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy (prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom   na to, aby sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov   a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   tohto   dôvodu   nie   je   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená, čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh navyše vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 17 CoE/75/2010-30 z 30. apríla 2010, a to napriek tomu, že v sťažnosti tvrdený dôvod („tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...   tak,   že   exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili...“) je   dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Podľa uvedenej právnej normy je dovolanie tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 70/93, podľa ktorého „Okolnosť,   že   odvolací   súd   nesprávne   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení konania (v danom prípade pre nezaplatenie súdneho poplatku, pozn.), treba považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., lebo ňou odňal tomuto účastníkovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.] a bránil mu v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva na súde, ktoré bolo porušené alebo ohrozené.“. Ak okresný súd v exekučnej veci sťažovateľky toto konanie (podľa jej názoru neoprávnene) zastavil a krajský súd ho namietaným uznesením (podľa jej názoru neoprávnene) potvrdil z dôvodu, že   predložená   notárska   zápisnica   nie   je   spôsobilým   exekučným   titulom,   hoci   podľa   jej názoru išlo o právne perfektný úkon a exekučné súdy boli povinné z neho vychádzať, potom exekučné súdy (teda aj krajský súd namietaným uznesením) odňali sťažovateľke možnosť konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   OSP].   Na   tomto   základe   ústavný   súd   vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010