znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 344/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   8 Co 102/2007 z 5. decembra 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 5 C 97/2006 z 29. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2008 doručená sťažnosť T. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. P., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 102/2007 z 5. decembra 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 97/2006 z 29. marca 2007.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   rozsudkom sp. zn.   8   Co   102/2007   z   5.   decembra   2007   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 5 C 97/2006 z 29. marca 2007, ktorým tento súd zamietol žalobu sťažovateľa proti Ing. M. C.,   H.   (ďalej   len   „žalovaná“),   o zaplatenie   350 000   Sk   s   príslušenstvom   za   prevod družstevného bytu.

Sťažovateľ   namieta,   že   označenými   rozsudkami   a konaním   okresného   súdu a krajského   súdu   došlo   k porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní   predovšetkým   tým,   že   mu nebolo   doručené   písomné   vyjadrenie   žalovanej   k odvolaniu   a predmetné   vyjadrenie žalovanej   mu   nebolo   poskytnuté   (jeho   právnemu   zástupcovi)   ani   na   pojednávaní   pred odvolacím   súdom,   čím   mu   bolo   znemožnené   predniesť   svoju   záležitosť,   vyjadriť   sa k stanovisku protistrany, a tým ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „druhostupňový súd vyjadrenie, ktorým žalovaná žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny zobral do úvahy, a aj na základe tohto vyjadrenia prvostupňový rozsudok potvrdil. Druhostupňový súd tak potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa bez toho, aby tento bol riadne odôvodnený, bez toho, aby som dostal odpoveď na našu argumentáciu, fakty a právne zdôvodnenie zamietnutia žaloby.“.

Arbitrárny   prístup   odvolacieho   súdu   videl   sťažovateľ   aj   v právnom   názore   tohto súdu, že v danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať ním tvrdené skutočnosti, že žalovaná mu prostredníctvom matky nevyplatila žalovanú istinu. Podľa názoru sťažovateľa „žalovaná   mala   dôkazné   bremeno   a mala   jednoznačne,   a nad   akúkoľvek   pochybnosť preukázať,   že   dlh   splnila   v zmysle   §   559   Občianskeho   zákonníka.   Predpoklady,   alebo pravdepodobnosť, z ktorých vychádzali súdy nestačia a nemôžu byť právnym zdôvodnením rozsudku.“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa tým, že „som previedol byt na žalovanú, a táto mi za tento nezaplatila, prišiel som o majetok - byt, resp. finančné prostriedky. Tým, že som bol zaviazaný zaplatiť trovy konania a právneho zastúpenia, som prišiel o ďalší majetok. Súdy mi neposkytli ochranu, ale naopak rozsudkami napomohli k zníženiu môjho majetku.“.

V súvislosti   s uvedeným   sťažovateľ   tvrdí,   že   označenými   rozsudkami   okresného súdu a krajského súdu a konaním, ktoré im predchádzalo, „bolo porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   moje   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   v zmysle   Čl. 46 ods. 1, 3 moje právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, moje právo na nerušenú držbu majetku v zmysle Čl. 1 Protokolu č. 1 o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho označených   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   102/2007 z 5. decembra   2007   v nadväznosti   na   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   97/2006 z 29. marca 2007, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 102/2007 z 5. decembra 2007 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 97/2006 z 29. marca 2007, vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ktoré sú povinné uhradiť okresný súd a krajský súd spoločne a nerozdielne.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti podanej sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 97/2006 a jeho rozsudku   z   29.   marca   2007,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu.   Ako   to   vyplýva z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným   právam   sťažovateľa   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 102/2007 a jeho rozsudku z 5. decembra 2007.

V okolnostiach prípadu napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 102/2007 z 5. decembra 2007 krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 97/2006 z 29. marca 2007, ktorým bola žaloba sťažovateľa proti žalovanej o zaplatenie 350 000 Sk s príslušenstvom ako odplaty za prevod členských práv a povinností k družstevnému bytu zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľ   v podstate   argumentuje   dvojakým   spôsobom.   Z   procesnoprávneho hľadiska   namieta   skutočnosť,   že   mu   písomné   vyjadrenie   žalovanej   k odvolaniu   proti prvostupňovému rozsudku nebolo ani doručené, ani mu nebolo poskytnuté v konaní pred odvolacím   súdom,   čím   mu   bolo   znemožnené vyjadriť sa   k stanovisku   žalovanej. Tento procesný nedostatok postupu okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa mal za následok,   že   druhostupňový   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   bez   riadneho zdôvodnenia jeho argumentácie (ktorá v danom prípade vinou súdov absentovala).

Okrem toho sťažovateľ tvrdí, že vo veci neboli vykonané všetky potrebné dôkazy týkajúce sa splnenia dlhu žalovanou, odvolací súd nesprávne posúdil povinnosť dôkazného bremena   účastníkov   konania   (keď   odvolací   súd   jemu   uložil   preukázať   ním   tvrdené skutočnosti,   že   žalovaná   mu   nevyplatila   žalovanú   istinu),   rozsudky   neboli   presvedčivé z hľadiska   kvality   ich   odôvodnenia   vychádzajúceho   iba   z predpokladov   alebo pravdepodobnosti   (že   žalovaná   dlh   splnila)   a vysloveným   právnym   názorom   došlo k diskriminácii (zjavnému znevýhodneniu) sťažovateľa oproti žalovanej.

V súvislosti s procesnoprávnou námietkou sťažovateľa ústavný súd uvádza, že ak sa účastník   konania   domnieva,   že   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   (nedoručením vyjadrenia žalovanej k odvolaniu sťažovateľa) mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného príncípu o súdnej ochrane (čl. 46 ods. 1 ústavy) uplatnil na všeobecnom súde podaním mimoriadneho   opravného   prostriedku   -   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V tomto ustanovení (§ 237 OSP) sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého   stupňa   závažnosti,   pre   ktorý   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných   vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená   na   princípe   univerzality,   čo   znamená,   že   dovolaním   možno   napadnúť   každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Podľa   aplikovateľnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   účastníkov   konania   na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý   proces.   Nedoručenie   vyjadrenia   účastníka   konania   druhému   účastníkovi konania   vytvára   stav   nerovnosti   účastníkov   v konaní   pred   súdom,   čo   je   v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať súdom (I. ÚS 156/07).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   znemožnenie   uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých by bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP zakladajúcou prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, na ktorú   vadu   musí   dovolací   súd   vždy   prihliadnuť   (obdobne   podľa   doterajšej   judikatúry Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   5   Cdo   102/01 z 27. septembra 2001 a sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 8 Co 102/2007 a jeho rozsudku z 5. decembra 2007 a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP nie je taká absencia súvislosti, ktorá by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sťažovateľ sa neobrátil na príslušný dovolací súd, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   sťažnosti   je   daný   nielen v prípade, ak má sťažovateľ k dispozícii iný opravný prostriedok, ale aj vtedy ak sťažovateľ právo podať opravný prostriedok mal, avšak v zákonom ustanovenej lehote ho nevyužil.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   právnych   záverov   a skutkového   stavu opísaného sťažovateľom preto jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ďalší   uplatnený argument   týkajúci   sa   nevykonania všetkých   potrebných   dôkazov a nesprávneho posúdenia dôkazného bremena sťažovateľa považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia ani právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry ústavný súd preskúmal odôvodnenie namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   v ktorého   relevantnej   časti   týkajúcej   sa sťažovateľom uplatnenej námietky sa po konštatovaní, že „Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci...“, okrem iného uvádza:

«V   občianskom   súdnom   konaní   majú   účastníci   konania   dôkaznú   povinnosť vyplývajúcu   im   z ustanovenia   §   120   ods.   1   O.   s.   p.   Sú   povinní   nielen   tvrdiť   rozhodné skutočnosti, ale tvrdené skutočnosti aj preukázať. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie dôkazné bremena.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať ním tvrdené skutočnosti, že žalovaná prostredníctvom matky mu nevyplatila žalovanú istinu.

Namietané hodnotenie dôkazov žalobcom v odvolaní, odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu a nie účastníkov konania. Súd prvého stupňa správne   vyhodnotil   jednotlivé   dôkazy   v súlade   so   zásadou   voľného   hodnotenia   dôkazov vyplývajúcou z ustanovenia § 132 O. s. p.

Výpoveď žalobcu v priebehu konania bola rozdielna, čo smeruje k jej hodnoteniu ako nevieryhodnej. Taktiež jeho tvrdenie v odvolaní, že ďalšiu sumu 80 000,- Sk vyplatil svojej bývalej manželke A. J. pred podpísaním dohody o prevode členských práv a povinností je vyvrátené   samotnou   výpoveďou   svedkyne   A.   J.   učinenou   pred   vyšetrovacím   orgánom Okresným úradom justičnej polície PZ v Humennom vo veci vedenej pod č. OÚJP-265/20- 2003, v ktorej potvrdila, že k ďalšej výplate sumy 80 000,- Sk došlo asi po mesiaci od prepisu bytu.

Za nepravdivé považoval odvolací súd tvrdenia žalobcu o tom, že svedkyňa A. C. vypočutá v trestnom konaní nikdy netvrdila, že by vyplatila za byt žalobcovi nejakú sumu. Na č. l. 32 vyšetrovacieho spisu svedkyňa A. C. doslovne potvrdila, že „T. J. vyplatila dohodnutú sumu 300 000,- Sk a to v byte v kuchyni“.

Naviac aj zo samotnej dohody o prevode členských práv a povinností vyplýva, že sa účastníci finančne vysporiadali medzi sebou (článok V. dohody, č. l. 3 spisu).

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   záverom   súdu   prvého   stupňa   aj   v tom,   že   je   len logickým   záverom,   že   k odovzdaniu   peňazí   došlo   pred   podpisom   dohody   o prevode členských   práv a povinností a pred odovzdaním kľúčov   od   bytu,   čo korešponduje   aj   so zvyklosťami vyskytujúcimi sa pri takýchto prevodoch. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia a žalovaná uniesla dôkazné bremeno o plnení, a preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   argumentáciu   krajského   súdu,   aj s prihliadnutím na dokazovanie vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa (tak ako to vyplýva   z príslušnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   97/2006 z 29. marca   2007),   považovať   ani   za   arbitrárnu,   ani   za   zjavne   neodôvodnenú.   Záver krajského súdu o tom, že došlo k finančnému vysporiadaniu účastníkov z dohody o prevode členských   práv   a povinností,   nemožno   považovať   za   ústavne   neakceptovateľný. Z rovnakého dôvodu nemožno mať potom z ústavnoprávneho hľadiska výhradu ani voči ďalšiemu záveru, podľa ktorého sťažovateľ ako žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a žalovaná uniesla dôkazné bremeno o plnení.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, a to v celom rozsahu namietaného porušenia sťažovateľových práv podľa označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008