znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 343/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 15/2011 a jeho uznesením z 13. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 15/2011 a jeho uznesením z 13. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka   uviedla,   že   je   právnickou   osobou   zriadenou   z   dôvodu   vymáhania pohľadávok štátu. Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   a to   na   základe   právoplatného   a vykonateľného exekučného   titulu,   ktorým   je zmenkový   platobný   rozkaz   č. k.   16 Zm 102/98-24   vydaný krajským   súdom   10.   novembra   1998   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu č. k. 16 Cb 1154/1998-87 zo 7. mája 2004, „ktorým bola spoločnosti P., s. r. o. a A., s. r. o. uložená povinnosť zaplatiť S., a. s., sumu 49.790,88 euro od 7. 8. 1998 do zaplatenia, trovy konania   vo výške   2.170,88   euro   a trovy   námietkového   konania   vo   výške   112,10   euro. Zmenkový platobný rozkaz a rozsudok Krajského súdu Košice nadobudol právoplatnosť pre spoločnosť   P.,   s. r. o.   dňa   1. 7.   2004   a vykonateľnosť   dňa   5.   7.   2004.   Pre   spoločnosť A., s. r. o. nadobudol právoplatnosť dňa 8. 7. 2005 a vykonateľnosť 12. 7. 2005.“.

Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) vydal 27. októbra 2010 poverenie pre   exekútorku,   ktorá   následne   doručila   oprávnenej   (t. j.   sťažovateľke)   aj   povinným upovedomenie o začatí exekúcie. Nadväzne na to vzniesli povinní u exekútorky námietky proti exekúcii, po preskúmaní ktorých okresný súd dospel k záveru, že je potrebné exekúciu vyhlásiť   za   neprípustnú   a zastaviť   ju   s poukazom   na   § 57   ods. 1   písm. g)   Exekučného poriadku, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Následne okresný súd vydal 8. decembra 2010 uznesenie č. k. 6 Er 1040/2010-75, ktorým   rozhodol   o tom,   že   vyhlasuje   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavuje   ju.   Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na   základe   ktorého   krajský   súd   uznesením   č. k.   3 CoE 15/2011-115   z 13.   apríla   2011 napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   podala „proti   uzneseniu   Krajského   súdu   Košice dovolanie dňa 16. 6. 2011. S prihliadnutím na štatistickú pravdepodobnosť, že Najvyšší súd SR dovolanie posúdi ako neprípustné a za účelom vyhnutia sa strate práva podať sťažnosť pre stratu lehoty v takom prípade, sťažovateľ[ka] podáva sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej   republiky   v lehote   určenej   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   počítanej od doručenia rozhodnutia súdu druhej inštancie.“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   právnu   podstatu   namietaného   porušenia   v sťažnosti označených   práv   odvolávajúc   sa   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 322/09) a v nadväznosti na to vyjadrujúc názor, že v danej veci sú splnené kritériá na   prijatie   záveru,   že   namietaným   postupom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv došlo podľa nej „z dvoch právne významných príčin:

1. Krajský súd v Košiciach prekročil svoju právomoc v rámci exekučného konania, keď bez základu v zákone preskúmal vecnú správnosť exekučného titulu; porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu ustanovené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   následné   zastavenie   nemá   zákonný   podklad a odopiera   oprávnenému   ako   účastníkovi   konania   právo   na   výkon   vykonateľného rozhodnutia, ktoré je v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 exekučného poriadku exekučným titulom, na podklade ktorého je exekučný súd povinný vykonať exekúciu voči subjektom zaviazaným v exekučnom titule na povinnosť zaplatiť pohľadávku oprávneného;

2. Krajský súd v Košiciach v nesúlade s § 157 ods. 2 OSP neuviedol, ako vec právne posúdil; odôvodnenie uznesenia 3 CoE 15/2011-115 je nedostatočné, právne nepodložené a riadne neodôvodnené.“.

V ďalších   častiach   sťažnosti   uvádza   sťažovateľka   argumenty,   prostredníctvom ktorých   ozrejmuje,   prečo   podľa   jej   názoru   došlo   v danej   veci   k prekročeniu   právomoci exekučného   súdu,   pričom   okrem   iného   poukazuje   na   to,   že „Dôvodom   na   vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie nemôže byť ani neskoršie rozhodnutie súdu, ktorým bolo inak rozhodnuté o otázke riešenej v konaní, výsledkom ktorého bol exekučný titul. Bráni tomu materiálna právoplatnosť exekučného titulu znamenajúca jeho záväznosť pre účastníkov   konania   a   v   tomto   rozsahu   aj   pre   všetky   štátne   orgány,   a   tiež   jeho nezmeniteľnosť,   ktorá   sa   prejavuje   ako   prekážka   brániaca   novému   prejednaniu   veci. Dôsledkom   tejto   vlastnosti   vykonávaného   rozhodnutia   je   nemožnosť   preskúmania   jeho vecnej správnosti v exekučnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.   5 Cdo 147/2002).   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   zároveň   poukazuje   na   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 100/2001, podľa ktorého právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu. Analogicky je nutné aplikovať tento právny stav aj na exekučné konanie, kde neprislúcha exekučnému súdu nielen spochybňovať, ale i rozhodovať o existencii či neexistencii práva, resp. existencii záväzku povinných, ak bolo takéto právo priznané oprávnenému právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Ak by mal exekučný súd vykonať takéto preskúmanie veci v rámci exekučného konania, muselo by   to   byť   v   zákone   výslovne   uvedené,   pretože   takéto   preskúmanie   ide   nad   rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (I. ÚS 5/2000).“.

Sťažovateľka   taktiež   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   v sťažnosti   označených   práv   došlo aj nedostatočným odôvodnením namietaného uznesenia krajským súdom «v dôsledku jeho opomenutia „jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“», ktoré „nemá kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ani na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   priznané   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom Košice vo veci 3 CoE 15/2011-115 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3 CoE 15/2011-115 zo dňa 13. apríla 2011 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   314   euro a 16 centov, ktorú je Krajský súd Košice povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“

Ústavný   súd   v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   sťažovateľkou   podané   dovolanie   proti namietanému   uzneseniu   bolo   medzičasom   zaslané   na   vyjadrenie   povinným   a po   jeho doručení   bude   spis   predložený   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o neposkytnutí   potrebnej   súdnej ochrany   jej   nároku   tým,   že   krajský   súd   namietané   uznesenie   riadne   neodôvodnil, nereflektoval   jej   argumentáciu,   ale   najmä   svojím   postupom   prekročil   právomoci exekučného súdu. V súvislosti s tým sťažovateľka tvrdí, že «Prvostupňový a odvolací súd si v tomto konaní vytvorili vlastný názor, ktorý nemá oporu v platných ustanoveniach zákona je „šikanovaním“ účastníka konania nad rámec platného zákona, pričom takýmto postupom súdov   sťažovateľ[ka] stratil[a] možnosť   vymáhať   svoju   pohľadávku   cestou   exekučného konania napriek skutočnosti, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na jej vymáhanie touto cestou.

V okolnostiach   prípadu   súd   zastavením   exekúcie   odoprel   sťažovateľ[ke] právo na súdnu   ochranu   je[j] už   priznaného   práva   vo   fáze   exekúcie.   „Právny   názor“ prvostupňového i odvolacieho súdu je chybný a jeho dôsledkom je odňatie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.».

Na základe toho sťažovateľka dospela k záveru, že namietaným uznesením došlo k porušeniu   jej   základného   práva,   ktoré   jej   garantuje   čl. 46   ods. 1   ústavy,   a tiež   práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej   sťažnosti,   ale tiež zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že ochrany svojich   ústavou   a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sa sťažovateľka   domáha   tak   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ako   aj   dovolaním podaným   proti   namietanému   uzneseniu   16.   júna   2011,   o   ktorom   do   predbežného prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté, resp. spis nebol ešte ani postúpený najvyššiemu súdu   ako   súdu   dovolaciemu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   v okolnostiach   daného   prípadu sťažovateľka   podaním   dovolania   (založeného   na   v   zásade   obdobnej   argumentácii,   akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Argumentácia sťažovateľky o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní „za účelom vyhnutia sa strate práva podať sťažnosť pre stratu lehoty“ v prípade, že by jej dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné, nie je preto odôvodnená.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľka,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011