znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 343/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. V., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. S., D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/34/2010 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2010 doručená   sťažnosť   Ing.   E.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. E. S., D., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo/34/2010 z 19. mája 2010.  

Sťažovateľka   poukázala   na   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   15   C/158/2002-277   z   23.   augusta   2007,   ktorým   bol   jej   návrh   na zaplatenie   sumy   1   154   992,30   Sk   zamietnutý.   O   jej   odvolaní   proti   tomuto   rozsudku rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 4 Co/495/2007- 316   z   27.   mája   2009,   ktorý   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:„Proti rozsudku odvolacieho súdu som podala dovolanie s poukazom na ust. § 237 písm. f) O. s. p. majúc za to, že postupom súdov mi bolo odňatá možnosť konať pred súdom. V danom prípade moje návrhy na doplnenie dokazovania ohľadom v poradí druhého uplatneného nároku na odmenu tzv. „Cyperskej otázky“ súd I. stupňa zamietol a odvolací súd sa s touto mojou námietkou, uplatňovanou v odvolacom konaní, riadne nevyporiadal. Odvolací   súd   sa   v   tejto   súvislosti   nevyporiadal   ani   s   ďalšou   mojou   námietkou, uvedenou   v   odvolaní,   že   súd   I.   stupňa   rozhodol   na   pojednávaní   23.8.2007   bez   mojej prítomnosti a bez prítomnosti   mojej   právnej   zástupkyne,   hoci sme včas a riadne   svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili z dôvodov čerpania mojej riadnej dovolenky, ktorú som   plánovala   ešte   začiatkom   roka   a   ktorú   som   mala   zabezpečenú   a   aj   zaplatenú prostredníctvom cestovnej kancelárie.

Odvolací   súd   -   Krajský   súd   v   Bratislave   -   však   o   mojom   odvolaní   rozhodol   na pojednávaní   27.5.2009   bez   mojej   prítomnosti,   hoci   som   však   o   odročení   odvolacieho pojednávania   požiadal   z   dôvodov   služobnej   cesty   mimo   územia   SR,   na   ktorú   ma zamestnávateľ   vyslal   a   už   skôr   zaplatil   aj   ubytovanie,   čo   som   dosvedčila   pripojenými dokladmi.   Odvolací   súd   písomne   oznámil,   že   vytýčené   odvolacie   pojednávanie   z   tohto dôvodu odročovať nebude.

Najvyšší   súd   SR   o   mojom   dovolaní   rozhodol   uznesením   pod   č.   5Cdo   34/2010 19.5.2010, toto rozhodnutie bolo doručené mojej právnej zástupkyni 7.6.2010. Najvyšší súd SR moje dovolanie odmietol...

Myslím si, že Najvyšší súd SR nesprávne posúdil moje práva účastníčky konania a tým aj moje práva na spravodlivý proces...

Súdny   proces,   ktorý   sa...   viedol   v   mojej   kauze   so   S.,   s.r.o.   Bratislava,   nebol spravodlivým súdnym procesom, pretože mi skutočne bolo odňaté právo účastníka konania a oba všeobecné súdy rozhodli bez mojej prítomnosti, neberúc na zreteľ moje právo vyjadriť sa osobne a ústne k prejednávanej veci, ale najmä mi bola odňatá možnosť preukázať a osvedčiť   navrhovanými   dôkazmi   uplatňovaný   nárok.   Nepokladám   za   dôvodnú argumentáciu,   že moja   žiadosť   o odročenie pojednávaní nebola dôvodná,   lebo nešlo o dôležitý dôvod, spočívajúci v nepredvídateľnej okolnosti, ktorá mi zabránila a neumožnila účasť   na   pojednávaniach,   myslím   si,   že   čerpanie   dovolenky   v   auguste   je   obvyklým spôsobom čerpania dovolenky a vzhľadom k tomu, že som zamestnaná, musím si dovolenky plánovať vopred, teda oveľa skôr, ako v skutočnosti k čerpaniu dovolenky dôjde. Myslím si, že   takáto   okolnosť   je   odpustiteľná.   Taktiež   moja   žiadosť   o   odročenie   pojednávania   na odvolacom   súde   bola   dôvodná,   doložila   som   predloženými   dokladmi,   že   som   nemohla predvídať konanie na odvolacom súde, takto nemohol predvídať ani môj zamestnávateľ, ktorý   ma   vyslal   na   dôležitú   služobnú   cestu   do   zahraničia,   ktorá   už   bola   spojená   so zaplatenými finančnými nákladmi. O to viac, keď z môjho odvolania bolo zrejmé, že mám námietky   voči   postupu   súdu   l.   stupňa,   ktorý   mi   neumožnil   realizovať   moje   základné procesné práva, odmietol návrhy na doplnenie dokazovania, majúce za cieľ potvrdiť to, čo som v konaní uviedla a naviac, v tejto súvislosti súd I. stupňa ignoroval aj všetky mnou predložené dôkazy, moje tvrdenia, s ktorými sa riadne nevyporiadal. S týmito námietkami sa nevyporiadal ani odvolací súd. Takýto spotup spôsobil nerovnosť účastníkov konania a nemôže   ísť   o   spravodlivý   súdny   proces.   Všeobecné   súdy   mi   neposkytli   priestor   na uplatnenie mojich základných práv v súdnom konaní.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Ing. E. V., nar...., bytom 811 06 B. na súdnu ochranu zaručenú v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR spis. značky 5Cdo 34/2010 z 19.5.2010 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. značky 5Cdo 34/2010 z 19.5.2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť Ing. E. V. trovy právneho zastúpenia 254,88 €... na účet právnej zástupkyne JUDr. E. S.... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku   z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší súd rozhodoval na základe dovolania sťažovateľky, v ktorom sťažovateľka namietala, že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože okresný súd aj krajský súd rozhodli v jej neprítomnosti. Vytýkala tiež, že súd prvého stupňa zamietol jej   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   a   odvolací   súd   sa   s   touto   jej   námietkou   riadne nevysporiadal. Tento postup mal za následok vydanie nesprávnych rozhodnutí v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky zaoberal predovšetkým otázkou, či postupom súdov nižších stupňov nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

„Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   vec   prejednal   a   rozhodol   na pojednávaní 23. augusta 2007 bez prítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne napriek včasnému ospravedlneniu z 10. augusta 2007 (č. l. 267 spisu) z dôvodu čerpania riadnej dovolenky v zahraničí žalobkyňou. Predvolanie na uvedené pojednávanie bolo žalobkyni a jej právnej zástupkyni doručené dňa 2. júla 2007 (č. l. 238 spisu).

V   danom   prípade   mohol   súd   prvého   stupňa   dôvodnosť   žiadosti   o   odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré boli uvedené v žiadosti, ktorá však neobsahovala doklad preukazujúci čerpanie riadnej dovolenky v zahraničí; žalobkyňa hodnoverným   spôsobom   nepreukázala   tvrdený   dôvod,   pre   ktorý   žiadala   odročiť pojednávanie,   preto   súd   nemohol   posúdiť   dôvodnosť   tvrdenej   prekážky   z   hľadiska   jej nepredvídateľnosti   (nepredvídaná   alebo   neočakávaná),   neodvrátiteľnosti   (neumožňujúca účastníčke   prijať   opatrenie   prekonávajúce   príčinu   neúčasti   na   pojednávam)   a   náhlosti (vzhľadom   na   časové   súvislosti   nedovoľujúce   účastníčke   uskutočniť   kroky   vedúce   k   jej účasti   na   pojednávaní).   Z   obsahu   ospravedlnenia   nevyplýva   konkrétny   dôvod,   ktorý   by bránil právnej zástupkyni žalobkyne zúčastniť sa pojednávania. Z uvedeného dôvodu postup súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal bez prítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne zodpovedá § 101 ods. 2 O. s. p. V danom prípade nie je rozhodujúce, či súd prvého stupňa vychádzal zo správnych a úplných (uvádzanej absencie žiadosti o odročenie pojednávania) okolnosti pri posudzovaní splnenia podmienok v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., ani to, či sa touto okolnosťou výslovne zaoberal odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale len to (materiálne hľadisko), či uvedený postup (ne)zodpovedá § 101 ods. 2 O. s. p.

Rovnako odvolacie pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti žalobkyne, hoci sa táto   včas   ospravedlnila   a   požiadala   o   odročenie   odvolacieho   pojednávania   z   dôvodu služobnej cesty mimo územia Slovenskej republiky, na ktorú bola vyslaná zamestnávateľom, čo osvedčila pripojenými dokladmi.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci odvolací súd vytýčil pojednávanie na deň 27. mája   2009.   Predvolanie   na   toto   pojednávanie   bolo   doručené   právnej   zástupkyni žalobkyne a právnemu zástupcovi žalovanej dňa 20. apríla 2009. Dňa 23. apríla 2009 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie právnej zástupkyne žalobkyne z 21. apríla 2009, v ktorom   ospravedlnila   neúčasť   žalobkyne   na   pojednávam   a   žiadala   o   jeho   odročenie   z dôvodu, že v čase od 24. mája 2009 do 29. mája 2009 bude na služobnej ceste mimo územia Slovenskej republiky, o čom predložila príslušné potvrdenia. Zároveň právna zástupkyňa žalobkyne ospravedlnila (bez ďalšieho) aj svoju neúčasť na pojednávaní a požiadala o jeho odročenie. Odvolací súd prípisom z 30. apríla 2009 (č. l. 309 spisu), doručeným právnej zástupkyni žalobkyne dňa 6. mája 2009, oznámil, že odvolacie pojednávanie vytýčené na 27. mája 2009 sa nebude odročovať.

Napriek ospravedlneniu svojej neúčasti sa právna zástupkyňa žalobkyne odvolacieho pojednávania 27. mája 2009 zúčastnila. Neúčasť žalobkyne na odvolacom pojednávaní z dôvodu   konania   služobnej   cesty   nemožno   považovať   za   dôležitý   dôvod   pre   odročenie pojednávania. Ak odvolací súd za týchto okolností vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne, neporušil   tým   žiadne   procesné   ustanovenia,   a   teda   ani   možnosť   konať   pred   súdom.   Z uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti podaného dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.“

Najvyšší súd k námietke sťažovateľky, že súd prvého stupňa zamietol jej návrhy na doplnenie dokazovania, uviedol, že „prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení... samo osebe [ale] neznamená odňatie možnosti pred súdom konať.

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie procesné prípustné.

I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu   neposudzoval),   dovolateľkou   vytýkaná   skutočnosť   by   mala   za   následok   vecnú nesprávnosť   napadnutého rozsudku,   nezakladala by   ale   prípustnosť dovolania   v zmysle § 237 O. s. p.“.

V súvislosti   s námietkami   sťažovateľky   smerujúcimi   proti   kvalite   odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, najvyšší súd poukázal na judikatúru ústavného súdu a uviedol:„Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov,   ku ktorým dospel odvolací súd,   ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov. K odvolacím námietkam uviedol, že tieto považuje za právne bezvýznamné.“

Podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a   podrobnosti   o   súdnej   ochrane ustanoví zákon.   Domáhať   sa   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   možno   len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). S právom na súdnu   ochranu   súvisí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   v   jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok. Tento právny predpis upravuje aj podmienky, za splnenia ktorých môže súd vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka konania, čím ustanovuje výnimku zo základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ide o prípad, keď sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie (§ 101 ods. 2 OSP). Dôležitosť dôvodov podľa § 101 ods. 2 OSP hodnotí v každom konkrétnom prípade súd, pričom bude závisieť od konkrétnych právnych   a   skutkových   okolností   prípadu.   Základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je premietnuté v § 123 OSP. S týmto ustanovením súvisí § 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Zásah ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnený len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (III. ÚS 8/2010).

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   5   Cdo/34/2010   z   19.   mája   2010 analyzoval postup okresného súdu a krajského súdu podľa § 101 ods. 2 OSP v rozsahu dovolania z 22. júla 2009 z toho pohľadu, či nedošlo postupom týchto súdov k odňatiu možnosti   sťažovateľky   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   a   takisto   sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľky v dovolaní, ktorou namieta, že okresný súd nevykonal ňou navrhované dôkazy, a tiež poukazujúc na nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského   súdu.   Najvyšší   súd   zároveň   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   nemožno   akceptovať právne   názory   sťažovateľky.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s   právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Najvyšší súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím   je   vylúčená   arbitrárnosť   alebo   zjavná   neodôvodnenosť   predmetného   uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu uznesenie   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   ústavný   súd   nie   je oprávnený na jeho meritórne preskúmanie. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým najvyšší súd   dospel. Závery najvyššieho súdu a jeho   rozhodnutie   nemožno   z   ústavného   hľadiska   považovať   za   neudržateľné a neospravedlniteľné.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru)   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010