znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 343/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžnč 7/2009 zo 4. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2009 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 5 Sžnč 7/2009 zo 4. augusta 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ opisuje skutkový stav takto: „U môjho zamestnávateľa H., a. s., P. som pracoval odo dňa 01. 01. 1989, pričom mi dňa 02. 10. 2008 bola hlásená choroba z povolania - choroba z DNJZ končatín - choroby šliach, šľachových pošiev a svalových úponov z nadmerného preťaženia s dátumom zistenia 30. 01. 2007... - hlásenie choroby z povolania.

V   príčinnej   súvislosti   s priznanou   chorobou   z povolania   mi   bol vydaný   lekársky posudok č. j. 550/08/A zo dňa 02. 10. 2008 a to Fakultnou nemocnicou..., ktorý som dňa 05. 12. 2008   doručil   Sociálnej   poisťovni   pobočka...   a   spísal   som   žiadosť   o   vyplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá mala byť vybavená podľa § 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v lehote 60 dní, teda do 29. 01. 2009.

Sociálna poisťovňa pobočka... rozhodnutím č. 314-2388/2008 zo dňa 22. 01. 2009... prerušila   v   predmetnej   veci   konanie   s   odôvodnením,   že   zamestnávateľ   podal   žalobu   o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania.

Uvedenú žalobu pripájam... a moje vyjadrenie zo dňa 16. 02. 2009 k nej, pričom zdôrazňujem, že choroba z povolania mi bola priznaná zákonným spôsobom, zo žaloby, môjho vyjadrenia i zo správy zo šetrenia pracovnej anamnézy č. B/2007/08/339-PPL/723 zo dňa   06. 02. 2008,   ktorú   vypracoval   Regionálny   úrad   verejného   zdravotníctva...   na základe   podkladom   môjho   zamestnávateľa   a   vlastného   šetrenia...   je   zrejmá neopodstatnenosť žaloby, napriek tomu súd vo veci ďalej koná aj po prvom pojednávaní - vec je vedená na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 4 C/8/2009.

Podľa môjho názoru mali byť prípadné námietky zamestnávateľa riešené sociálnou poisťovňou v rámci správneho konania o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia...

Ja som odkázaný na svoj príjem z pracovného pomeru, som ženatý a mám 2 maloleté deti, pričom som bol preradený na menej platenú prácu a môj príjem klesol na menej ako polovicu a sociálna poisťovňa mi nevypláca ďalšie nároky a to úrazové príplatky a úrazovú rentu, čím je podstatným spôsobom dlhodobo znižovaná životná úroveň celej mojej rodiny. Ak teda Sociálna poisťovňa pobočka... nerozhodla o mojom nároku v zákonnej lehote podľa § 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z., teda nerozhodla do 29. 01. 2009, mal som právo domáhať   sa   opatrení   proti   jej   nečinnosti,   ktoré   som   realizoval   podaním   žaloby   dňa 24. 02. 2009...

Je pravdou, že som žalobu podal na vecne nepríslušnom súde a táto bola uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S/28/2009-15 zo dňa 26. 02. 2009... odstúpená vecne príslušnému   Najvyššiemu   súdu   SR,   ktorý   podľa   môjho   názoru   v   rozpore   so   zisteným skutkovým stavom a so zákonom môj návrh zamietol uznesením zo dňa 04. 08. 2009 sp. zn. 5 Sžnč 7/2009...“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti odcitoval čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a uviedol, že sa nimi „zaručuje ochrana viacerých záujmov, pričom jedným z týchto záujmov je aj spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov v občianskom súdnom konaní upravená v § 1 zák. č. 99/1963 Zb. - O. s. p.“.

Všeobecný súd má podľa názoru sťažovateľa „rozhodovať v súlade s O. s. p., má prejednať   vec,   ktorá   patrí   do   jeho   právomoci   a rozhodnúť   spravodlivo   na   základe skutkového stavu   zisteného z vykonaných dôkazov,   ako aj   na základe   skutočností,   ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti - § 153 ods. 1 O. s. p.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   preto   postupom   najvyššieho   súdu   porušené   jeho „ústavné právo, aby súd zabezpečil ochranu mojich práv, pričom uznesenie Najvyššieho súdu SR je podľa môjho názoru v rozpore so zákonom i so zisteným skutkovým stavom, mi spravodlivú   ochranu   mojich   práv   neposkytol,   keď   musím   zdôrazniť,   že   odporca v predmetnom spore nemal zákonný dôvod na predlžovanie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z., ani dôvod na prerušenie konania, lebo som mu predložil všetky potrebné doklady a nešlo o žiadny mimoriadne zložitý prípad, ale o celkom bežný prípad, pričom údajné preskúmavanie zodpovednosti zamestnávateľa si mal odporca riešiť v rámci správneho konania.

Súd   absolútne   nesprávne   zhodnotili   skutkový   stav   po   právnej   stránke,   keď z pripojených dôkazov je nesporné, že moja žaloba bola oprávnená a súd mi mal priznať trovy konania podľa § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., keď som návrh, ktorý bol podaný dôvodne, zobral späť pre správanie odporcu, ktorý mi môj nárok po uplynutí zákonnej lehoty priznal.“ .

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1. Právo   R.   K.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. augusta 2009 sp. zn. 5 Sžnč 7/2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. augusta 2009 sp. zn. 5 Sžnč 7/2009 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť R. K. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia 10.000,- € slovom desaťtisíc eur a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 670,88 € slovom šesťstosedemdesiať eur 88 centov k rukám advokáta JUDr. J. V....“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie odseku 4 tohto článku napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   sú   tvrdenia   o nesprávnosti   rozhodnutia,   ktorým najvyšší   súd   zamietol   jeho   návrh   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   –   Sociálnej poisťovni,   pretože   podľa   jeho   názoru   nebol   dôvod   na   vydanie   tohto   rozhodnutia,   keď najvyšší   súd „nesprávne zhodnotil skutkový stav po právnej stránke,   keď z pripojených dôkazov je nesporné, že moja žaloba bola oprávnená a súd mi mal priznať trovy konania“.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uvádza:„Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a   rozhodnúť.   Návrh   nie je   prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 O. s. p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250t ods. 5 O. s. p. navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel.

Ustanovenia štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. upravujúcej konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy umožňujú súdu poskytnúť ochranu fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   existencie   vážneho   dôvodu   tým,   že na návrh dotknutej osoby uloží nečinnému orgánu povinnosť konať a v stanovenej lehote rozhodnúť.   Pri   posudzovaní   dôvodnosti   podania   súd   skúma,   či   orgán   verejnej   správy vykonal všetky predpísané úkony a posudzuje, či činnosť, ktorú realizuje, je v súlade s jeho právomocou, vymedzenou osobitnými zákonmi.

Podľa § 195 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 193 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby odstránil nedostatky podania.

Podľa § 193 ods. 5 zák. č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne v konaní pokračuje z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo odpadnú dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo.

Podľa   § 193   ods. 6   zák.   č. 461/2003   Z. z.   o   sociálnom   poistení,   ak   je   konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.“

Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesení zameral pozornosť na obsah pripojeného administratívneho spisu, z ktorého zistil, „že pobočka odporkyne listom zo dňa 23. januára 2009   oznámila   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   skutočnosť,   že   zamestnávateľ navrhovateľa neuznáva svoju zodpovednosť za zistenú chorobu z povolania navrhovateľa a dňa   16. januára   2009   podal   žalobu   o   určenie   zodpovednosti   za   škodu   pri   chorobe z povolania na Okresný súd Prievidza. Dňa 22. januára 2009 bolo vydané rozhodnutie o prerušení konania podľa § 193 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pričom toto rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 29. januára 2009.

Navrhovateľ   opätovne   listom   zo   dňa   2.   februára   2009   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu žiadal, aby odporkyňa vo veci konala, pretože rozhodnutie o prerušení konania považuje za nezákonné a bezdôvodné, bližšie však tento svoj názor nezdôvodnil. Dňa   27.   februára   2009   podal   navrhovateľ   sťažnosť   adresovanú   odporkyni na nezákonný postup jej pobočky. Na túto reagovala pobočka odporkyne listom zo dňa 13. marca 2009, ktorého obsah možno považovať aj za stanovisko odporkyne k návrhu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy.“.

V   nadväznosti   na   podanie   žaloby o   určenie   zodpovednosti   za   škodu   pri chorobe z povolania zamestnávateľom sťažovateľa vyslovil najvyšší súd názor, že:

„Zamestnávateľovi nemožno uprieť   právo namietať   svoju zodpovednosť   za   škodu pri poškodení zdravia svojho zamestnanca napriek tomu, že bolo vydané hlásenie choroby z povolania. Odporkyňa je pri posudzovaní veci povinná objasniť rovnako dôsledne všetky rozhodujúce   skutočnosti   bez   ohľadu   na   to,   či   svedčia   v   prospech   alebo   neprospech účastníka konania. Otázka zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri chorobe z povolania má znaky predbežnej otázky,   bez vyriešenia ktorej nemožno o nároku rozhodnúť, preto v tejto   súvislosti   bolo   vydané   rozhodnutie   o   prerušení   konania.   Odporkyňa   poukázala na skutočnosť,   že   pri   rozhodovaní   je   viazaná   ust.   § 210   ods. 2   citovaného   zákona o sociálnom   poistení,   v   zmysle   ktorého   sú   jej   organizačné   zložky   povinné   rozhodnúť o úrazových   dávkach   najneskôr   do   60   dní   od   začatia   konania,   v   mimoriadne   zložitých prípadoch   možno   túto   lehotu   predĺžiť   najviac   o   60   dní.   Konanie   o   náhrade   sa   začalo 5. decembra 2008, rozhodnutie o prerušení konania bolo vydané 22. januára 2009, avšak počas prerušenia konania lehoty neplynú.

Pri posudzovaní nárokov zo sociálneho poistenia je odporkyňa povinná zistiť presne a   úplne   skutočný   stav   veci   a   na   tento   účel   je   oprávnená   obstarávať   všetky   podklady potrebné   pre   rozhodnutie.   Otázka   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu   pri   chorobe z povolania je nepochybne dôležitým krokom pri rozhodovaní o priznaní úrazových dávok, preto musí byť objasnená bez pochybností. Má povahu predbežnej otázky, bez vyriešenia ktorej nemožno o nároku bez pochybností rozhodnúť.

Podľa § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na úrazové dávky nevzniká, ak sa zamestnávateľ   alebo   právnická   osoba   podľa   osobitného   predpisu   (§ 214 - § 216   zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce) celkom zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo smrť   poškodeného   podľa   osobitného   predpisu   (§ 196   ods. 1   zákona   č. 311/2001   Z. z. Zákonník práce).“

Odôvodnenie napadnutého uznesenia vyúsťuje do záveru, podľa ktorého:„Žaloba   podaná   zamestnávateľom   navrhovateľa   na   Okresnom   súde   v   Prievidzi predstavuje reflexiu na ust. § 196 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Zodpovednosť zamestnávateľa je   konštruovaná   objektívne,   to   značí,   že   pre   jej   vznik   nie   je   potrebné   zavinenie zamestnávateľa,   Zákonník   práce   však   umožňuje   zamestnávateľovi,   aby   sa   tejto zodpovednosti   zbavil,   liberoval   sa.   Odporkyňa   nie   je   oprávnená   sama   riešiť   otázku,   o ktorej sa rozhoduje v prebiehajúcom súdnom konaní začatom z podnetu zamestnávateľa navrhovateľa, a preto postupovala v zmysle zákona, keď prerušila konanie podľa § 193 ods. 1   zák.   č. 461/2003   Z. z.   o   sociálnom   poistení.   Prerušenie   konania   nepredstavuje nečinnosť orgánu, pretože existuje vážny dôvod, pre ktorý orgán nekoná, t. j. prebiehajúce súdne   konanie   o   predbežnej   otázke   -   rieši   sa   otázka   zodpovednosti   zamestnávateľa navrhovateľa za vznik poškodenia zdravia navrhovateľa, ktorá má rozhodujúci význam pre posúdenie nároku navrhovateľa na vznik úrazových dávok.

Podľa zistení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Okresný súd v Prievidzi stanovil na deň 21. júla 2009 pojednávanie v predmetnej veci sp. značka 4 C 8/2009. Vec bola odročená   na neurčito   s tým,   že bola   zamestnávateľovi   navrhovateľa   uložená   povinnosť v lehote 14 dní predložiť správu z merania v baniach.

Po   právoplatnom   rozhodnutí   Okresného   súdu   v   Prievidzi   vo   veci   určenia zodpovednosti   za   škodu   pri   chorobe   z   povolania   je   odporkyňa   povinná   pokračovať v prerušenom konaní v zmysle ust. § 193 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a vo   veci   navrhovateľa   bezodkladne   rozhodnúť.   V   prípade   nečinnosti   odporkyne pri pokračovaní v konaní, navrhovateľ bude môcť podať nový návrh na súd podľa § 250t a nasl. O. s. p.“

S poukazom   na   citované najvyšší   súd   uzavrel,   že   sťažovateľov   návrh   na konanie proti   nečinnosti   Sociálnej   poisťovne   je „nateraz   nedôvodný“,   a preto   ho   zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia teda vychádzal z toho, že výsledok sporu   o určenie   zodpovednosti   za   chorobu   z povolania   vedeného   Okresným   súdom Prievidza pod sp. zn. 4 C 8/2009 môže relevantným spôsobom ovplyvniť (v prípade, ak by sa zamestnávateľ celkom zbavil zodpovednosti za poškodenie zdravia sťažovateľa) konanie o priznaní nároku na úrazovú dávku (náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania), ktoré bolo rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 314-2388/2008 z 22. januára 2009 prerušené.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   zastáva   názor,   že   z citovaného   odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú dostatočne zrejmé dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o zamietnutí návrhu sťažovateľa proti nečinnosti orgánu verejnej správy, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne.

Ústavný súd preto nezistil, že by výklad a závery, na ktorých je založené napadnuté uznesenie, boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).   Pretože   v okolnostiach   danej   veci   to   tak   nie   je   a   napadnuté   uznesenie pridržiavajúce   sa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona č. 461/2003   Z. z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   podľa   názoru ústavného súdu obsahuje relevantné argumenty opodstatňujúce potrebu prerušenia konania o vyplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľa z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke na príslušnom okresnom súde, nemal ústavný súd pochybnosti o ústavnej konformnosti napadnutého uznesenia z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ (v konaní pred ústavným súdom právne zastúpený advokátom) v záhlaví sťažnosti, ako aj v odôvodnení namietal aj porušenie čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Uvedené sa však nepremietlo do petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   viazaný.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   považoval   námietku   porušenia   čl. 46   ods. 4 ústavy iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009