znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 343/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. E. S., B., a Z. Ch., B., zastúpených advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia ich práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 193/07 z 18. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. E. S. a Z. Ch. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008 doručená   sťažnosť   Mgr.   E.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   a Z.   Ch.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia   ich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 193/07 z 18. septembra 2007. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 10/03 z 21. mája 2007 uznaní za vinných z trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 preto, že „obžalovaní M. M., Mgr. E. S. a Z. Ch. v presne nezistený deň, v letných mesiacoch roku 2001, po predchádzajúcej vzájomnej dohode sa rozhodli na meno J. K. prevziať tovar na splátky s úmyslom po úhrade akontácie tento ďalej nesplácať, na základe čoho

a) dňa 15. 06. 2001 v Banskej Bystrici, v predajných priestoroch NAY Elektrodomu s obchodným   zástupcom   firmy   QUATRO,   a.   s.   Kežmarok   došlo   k uzavretiu   zmluvy o prenájme s následnou kúpou prenajatej veci na meno J. K., a to televízora zn. PHILIPS, k čomu poskytol obž. Mgr. S. vlastné finančné prostriedky na zaplatenie akontácie a po prevzatí televízora J. K. jej tento obžalovaní odobrali a naložili s ním neznámym spôsobom, čím spôsobili firme QUATRO, a. s. Kežmarok škodu vo výške 18 750.- Sk,

b) dňa 15. 06. 2001 v Banskej Bystrici v predajni firmy Eurotel, a. s na ul. Dolnej došlo   k uzavretiu   dvoch   zmlúv   č.   1901841378   a č.   190184139   o pripojení   mobilných telefónov zn. Siemens C 35 I a Siemens M 35 I, po prevzatí ktorých J. K. jej tieto boli obžalovanými   odobraté   a naložili   s nimi   neznámym   spôsobom,   čím   spôsobili   pre   firmu Eurotel, a. s. Bratislava škodu vo výške 17 057,40 Sk,

c) dňa 18. 06. 2001 v Banskej Bystrici v predajných priestoroch DRUKOS Elektro na Nám. SNP č. 17 došlo k uzavretiu zmluvy č. 3092200112 o prenájme s následnou kúpou prenajatej veci na meno J. K. a to systému Panasonic typ SC AK 18 E-K, po prevzatí ktorého J. K. jej bol tento obžalovanými odobratý a naložili s ním neznámym spôsobom, čím spôsobili pre firmu DRUKOS a. s., Banská Bystrica škodu vo výške 11 990.- Sk.

Za to sme boli odsúdení na tresty odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, pričom výkon trestu bol každému z nás odložený na skúšobnú dobu 1 rok.

Okrem   toho   nám   bola   uložená   povinnosť   podľa   §   228   ods.   1   Tr.   por.   zaplatiť spoločne a nerozdielne s M. M. poškodeným stranám spôsobenú škodu, a to QUATRO a. s. Kežmarok vo výške 18.750.- Sk, EUROTEL a. s. Bratislava 17 057,40 Sk a DRUKOS a. s. Banská Bystrica 11 990.- Sk.“.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie, v ktorom žiadali „vec bližšie objasniť výsluchom svedka J. F., výpoveď ktorého by mohla podstatným spôsobom objasniť vec. Tento svedok bol zistený až po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa, preto bol navrhnutý na výsluch v odvolaní, ktoré sme podali proti rozsudku okresného súdu. J. F. mal byť svedkom toho ako svedkyňa v tejto veci J. K. mala prevziať od M. M. peniaze za to, že nás bude usvedčovať z jednotlivých skutkov, čo sa aj stalo, keď prakticky len na základe výpovedí svedkyne J. K. sme boli uznaní za vinných a boli sme odsúdení.“.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   To   193/07   z   18.   septembra   2007   odvolanie sťažovateľov podané proti rozsudku okresného súdu zamietol. Sťažovatelia tvrdia, že „boli sme síce prítomní pri vyhlásení uznesenia krajského súdu, toto však bolo odôvodnené tak nezrozumiteľne a všeobecne, že sa dalo pochopiť len to, že naše odvolanie bolo zamietnuté. Z písomne vypracovaného uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho sa nedá zistiť prečo   tento   súd   nenariadil   výsluch   svedka   J.   F.   na   okolnosti   uvádzané   v dôvodoch odvolania.“.

Sťažovatelia namietajú, že tým, že „krajský súd ako súd odvolací odmietol výsluch svedka   J.   F.,   ktorý   dôkaz   sme   výslovne   navrhli   v dôvodoch   odvolania   proti   rozsudku okresného   súdu,   porušil   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a to konkrétne v čl. 6 ods. 1, lebo bez výsluchu navrhovaného svedka nebolo zabezpečené naše právo na spravodlivé prejednanie veci a v čl. 6 ods. 3 písm. d) lebo odmietnutím výsluchu svedka J. F. porušil rovnosť zbraní a naše právo dosiahnuť predvolanie a výsluch tohoto svedka, čo v konečnom dôsledku viedlo k nespravodlivému rozhodnutiu v tejto veci ohľadne našej viny“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom nasledovne:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 18. 9. 2007, sp. zn. 5 To 193/07, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľov Mgr. E. S. a Z. Ch., podané proti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote z 21. 5. 2007, sp. zn. 2 T 10/03 porušil právo sťažovateľov zakotvené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zrušuje   a vec   mu   vracia   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľom Mgr. E. S. a Z. Ch. priznáva trovy konania, tak ako budú vyčíslené ich právnym zástupcom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne   právo   vyslúchnuť   alebo   dať   vyslúchnuť   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu v trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označili sťažovatelia, pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietali porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského súdu v trestnom konaní vedenom proti nim ako obžalovaným.

Podstatou ich námietok bola skutočnosť, že v odvolacom konaní nebol vykonaný nimi navrhovaný výsluch svedka J. F., čím odvolací súd porušil rovnosť zbraní a ich právo na spravodlivé prejednanie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu z 1. októbra 2008 bol ústavnému súdu 7. októbra 2008   predložený   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   10/03   v trestnej   veci   vedenej   proti sťažovateľom. Z jeho obsahu ústavný súd zistil, že trestné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 T 10/03 bolo právoplatne skončené v spojení s konaním vedeným krajským (odvolacím) súdom pod sp. zn. 5 To 193/07. Rozsudok okresného súdu z 21. mája 2007 v spojení   s   namietaným   uznesením   krajského   súdu   z   18.   septembra   2007   sa   stal právoplatným   vyhlásením   uznesenia   krajského   súdu,   t.   j.   18.   septembra   2007.   Podľa judikatúry ústavného súdu však pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva a slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie tohto rozhodnutia sťažovateľovi (napr. II. ÚS 246/06, III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03, III. ÚS 332/04). Ústavný súd   zistil,   že   sťažovateľovi   bolo   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   doručené 10. decembra 2007 a sťažovateľke 8. decembra 2007.

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu uvádza, že podľa jeho názoru sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľov   uvedenými   v ich   odvolaní.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala   svojvoľný   postup   krajského   súdu,   ktorý   by   nemal   oporu   v zákone. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   sa   zaoberal   a vysporiadal s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľov,   nestotožnil   sa   však   s nimi.   Nevyhovenie   odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení označených práv sťažovateľov.

V súvislosti   s   námietkou   sťažovateľov   súvisiacou   s   dokazovaním   (výsluchom navrhovaného svedka) krajský súd uviedol:

«Svedkyňa J. K. na hlavných pojednávaniach konaných 18. 4. 2006 a 21. 5. 2007 jednoznačne usvedčila všetkých obžalovaných zo spáchania žalovaných trestných činov, pričom je potrebné zdôrazniť, že tak urobila už pri podrobnom výsluchu vyšetrovateľom 1. 8. 2002 a 12. 11. 2002, ako i pri konfrontáciách s obžalovanými vykonaných 2. 9. 2002. Ani krajský súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by mal opakované usvedčujúce výpovede svedkyne považovať za nepravdivé, rovnako ako výpovede ostatných vo veci vypočutých svedkov,   ktoré,   či   už   priamo   alebo   nepriamo   vinu   obžalovaných   potvrdzujú   a ktorí   sa nakoniec navzájom sami usvedčujú. V tomto smere odvolací súd poukazuje na síce stručné, ale jasné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si v celom rozsahu osvojuje.

V súvislosti s výpoveďou J. F., krajský súd poznamenáva, že tento svedok dokazoval, že od Ľ. G., ktorý je „sociálne odkázaný“ sa dozvedel, že obžalovaný M. s J. B. na jeho meno vyberali tovar v spoločnostiach, ktoré sa zaoberali splátkovým predajom. Svedkovia Sz., Ľ. G. a J. H. mu hovorili, že M. a B. im dali málo peňazí za tovar, ktorý oni kúpili na splátky. Aj z tohoto dôkazu vyplynulo, že obžalovaní využívali nastrčené, sociálne slabé osoby,   na   páchanie   trestnej   činnosti   v úmysle   získať   majetkový   prospech   a vyhnúť   sa povinnosti za tovar zaplatiť.»

Ústavný súd preto konštatuje, že v rozsudku krajského súdu nemožno zistiť prvky arbitrárnosti, ktoré by spočívali v sťažovateľmi namietanom porušení ich práv v trestnom konaní   a v nedostatočnom   či   nesprávnom   vysporiadaní   sa   krajského   súdu   s odvolacími dôvodmi sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že v odvolacom konaní neboli vykonané nimi navrhnuté dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces,   neupravuje   však   prípustnosť   dôkazov   alebo   ich   hodnotenie   (A.   B.   v.   Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I.   ÚS 75/96, II. ÚS   153/03).   Procesný   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v spojení   so   zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

Ústavný súd ďalej uvádza, že čl. 6 ods. 3 dohovoru garantuje obvinenému z trestného činu minimálne práva, medzi ktorými pod písmenom d) uvádza jeho práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe. Podľa judikatúry ESĽP toto ustanovenie nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba. Ako o tom svedčia slová za rovnakých podmienok, je jeho základným cieľom úplná rovnosť zbraní. S touto   výhradou   ponecháva   príslušným   vnútroštátnym   orgánom   starostlivosť   o to,   aby posúdili,   či   treba   vykonať   navrhnutý   dôkaz   (napr.   rozsudok   Engel   a iní   v.   Holansko z 8. júna 1976, § 91).

V okolnostiach   prípadu   treba   zdôrazniť,   že   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom zamietol   odvolanie   sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   21.   mája   2007,   keď predtým   už   vo   veci   za   účelom   vykonania   a   spoľahlivého   zhodnotenia   dôkazov   (ako bezpečného základu pre skutkové zistenia a pre záver o vine, resp. nevine obžalovaných) pôvodné rozsudky okresného súdu z 27. apríla 2004, 20. januára 2005 a 18. apríla 2006 uzneseniami z 25. augusta 2004 sp. zn. 1 To 160/04, 3. mája 2005 sp. zn. 5 To 209/05 a zo 16. januára 2007 sp. zn. 5 To 326/06 zrušil a okresnému súdu uložil, aby o veci znovu konal a rozhodol.   Aj   z tohto   dôvodu   mohol   opodstatnene   krajský   súd   v odôvodnení   svojho uznesenia sp. zn. 5 To 193/07 z 18. septembra 2007 konštatovať, že okresný súd zákonom predpísaným   spôsobom   vykonal   dostupné   dôkazy   potrebné   pre   poznanie   skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, ktorá bola na obžalovaných podaná, vrátane preverenia ich obhajobných tvrdení.

Napriek argumentácii sťažovateľov o zistení svedka J. F. až po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa a z tohto dôvodu navrhovaného na výsluch až v odvolacom konaní sa krajský   súd   dostatočne   vysporiadal   s touto   skutočnosťou,   keď   v odôvodnení   svojho rozhodnutia vychádzal z výpovede tohto sťažovateľmi označeného svedka vykonanej v rámci jeho výsluchu vyšetrovateľom v prípravnom konaní 21. októbra 2002.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatoval,   že   ním   zistené   skutočnosti nesignalizujú, že by namietaný postup krajského súdu bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného práva sťažovateľov.

Pokiaľ   ide   o námietky,   ktoré   sťažovatelia   opísali   v   sťažnosti   ako   kľúčové,   a síce porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   postupom   krajského   súdu,   ústavný   súd vzhľadom   na   uvedené   konštatovanie   pripomína,   že   podľa   konštantnej   judikatúry   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi bol,   alebo   nebol náležite   zistený skutkový   stav   a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I.   ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľov odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľov už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008