znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 342/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., a K. H., V., K., zastúpených advokátom JUDr. B. D., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 184/2010 z 27. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. a K. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. novembra 2011 doručená sťažnosť J. B., B., a K. H., V., K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. B. D., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa   čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 184/2010 z 27. októbra 2010.

Sťažnosť v pôvodnom   znení nespĺňala náležitosti   ustanovené v   zákone   Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   preto   ústavný   súd   prípisom   z   30.   januára   2012   vyzval právneho   zástupcu   sťažovateľov,   aby   ju   doplnil   a   odstránil   tak   jej   nedostatky;   právny zástupca   sťažovateľov   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   13.   februára   2012   doplnil sťažnosť o namietané uznesenie najvyššieho súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti.

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným   Okresnému   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   10.   marca   1997 domáhali proti žalovanému – P., B. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 50 360 Sk ako náhrady za užívanie ich spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. územie B. na LV č.... ako pozemok parc. č...., zastavaná plocha o výmere 894 m2. V priebehu konania vedeného pod sp. zn. 8 C 56/1997 sťažovatelia rozšírili svoj návrh a žiadali zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 132 268 Sk s príslušenstvom.

Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opisujú skutkový a právny stav, ktorý predchádzal podaniu ich žaloby v uvedenej právnej veci, a v tejto súvislosti okrem iného uvádzajú:„Od 8. 3. 1995 do 31. 8. 2004 boli sťažovatelia spoluvlastníkmi pozemku parc. č...., nachádzajúceho   sa   v   kat.   území   B.,   pričom   spoluvlastnícky   podiel   každého   z   nich   na nehnuteľnosti predstavoval 1/8-inu, spolu 2/8-iny. Spoluvlastníkom zvyšných 6/8-ín sa v roku 1996 stal odporca, ktorý však už dávno pred nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti jej časť užíval (odporca ešte dávno pred rokom 1989 prevádzkoval na časti   predmetného   pozemku   vináreň   -   viechu).   Odporca   na   časti   pozemku   vykonával podnikateľskú činnosť - prevádzkovanie viechy, z ktorej mu plynuli nemalé zisky. Zvyšná časť pozemku slúžila ako verejné trhovisko, ktoré prevádzkovala tretia osoba - JUDr. K. Sťažovatelia sa ešte v roku 1996 snažili tak s odporcom, ako i s JUDr. K. usporiadať vzájomné vzťahy, aby všetky zúčastnené subjekty mali jasnú predstavu o svojich právach a povinnostiach a aby žiadnemu zo subjektov nevznikala neodôvodnená ujma.

Sťažovatelia vo vzťahu k užívaniu spoločnej veci JUDr. K. nechceli a nemohli obísť odporcu ako väčšinového spoluvlastníka, snažili sa preto získať jeho súhlas alebo aspoň jeho   stanovisko   k   možnosti   uzavrieť   s   JUDr.   K.   zmluvu   o   užívaní   pozemku   v   ich spoluvlastníctve. Odporca túto aktivitu absolútne odignoroval a na ich výzvy (osobné aj písomné) nereagoval.

JUDr.   K.,   užívateľ   polovice pozemku,   na základe skutočností uvedených   na   liste vlastníctva   dôvodil,   že   nemôže   so   sťažovateľmi   uzavrieť   zmluvu   týkajúcu   sa   odplaty za užívanie časti pozemku v rozsahu väčšom ako zodpovedá ich spoluvlastníckym podielom, t. j. 2/8-ín (spoluvlastnícke podiely sťažovateľov spolu) z polovice pozemku (ktorú užíval JUDr. K.), a teda v konečnom dôsledku spolu k 1/8 z celého pozemku, a to napriek tomu, že spoluvlastnícke   podiely   sťažovateľov   na   celom   pozemku   predstavovali   spolu   1/4. V legitímnej   snahe   dosahovať   úžitky   zo   spoločnej   veci   a   neobchádzať   pritom   práva majoritného spoluvlastníka, uzavreli sťažovatelia s JUDr. K. zmluvu, na základe ktorej im JUDr. K. uhrádzal spolu plnenie aspoň vo vyššie uvedenom rozsahu 1/8.

Pre   postoj   odporcu   nedošlo   medzi   spoluvlastníkmi   nikdy   k   dohode   o   užívaní pozemku, príp. k inej dohode riešiacej vzájomné vzťahy.

Sťažovatelia,   ktorí   v   dôsledku   konania   odporcu   nemohli   vykonávať   svoje spoluvlastnícke   oprávnenia   (právu   brať   úžitky   zo   spoločnej   veci   v   rozsahu   ich spoluvlastníckych   podielov),   boli   preto   nútení   uplatniť   svoje   nároky   vyplývajúce zo spoluvlastníctva   na   súde.   Sťažovatelia   rešpektovali,   že   odporca   ako   majoritný spoluvlastník mal právo rozhodnúť o hospodárení so spoločnou vecou, zároveň však boli presvedčení, že majú právo podieľať sa v rozsahu ich spoluvlastníckych práv na úžitkoch dosahovaných z užívania spoločnej veci,   ktoré im bolo v dôsledku konania (nekonania) odporcu odopreté.

Podotýkame, že sťažovatelia nemali v čase podania žaloby záujem, aby sa zmenil existujúci stav, pokiaľ ide o existenciu spoluvlastníctva alebo užívania pozemku v polovici odporcom a v polovici treťou osobou, chceli len realizovať svoje vlastnícke oprávnenia a dosahovať   zo   svojho   vlastníctva   úžitky   a   to   v   plnom   rozsahu   ich   spoluvlastníckych podielov.“

O   žalobe   sťažovateľov   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   56/1997 z 10. októbra   2006   tak   (po   čiastočnom   zastavení   konania   v   časti   uplatnených   úrokov z omeškania), že ju zamietol a rozhodol aj o trovách konania a o poplatkovej povinnosti sťažovateľov (žalobcov). Zamietnutie žaloby súd prvého stupňa odôvodnil tým, že pokiaľ žalovaný zo spoločného pozemku užíva časť v rozsahu preukázateľne menšom, než pripadá na jeho spoluvlastnícky podiel (ním užívaná časť má výmeru 447 m2, zatiaľ čo na jeho spoluvlastnícky   podiel   pripadá   výmera   670,5   m2),   len   vykonáva   svoje   vlastnícke   právo (právo vec užívať) zákonom garantovaným spôsobom a na úkor sťažovateľov sa nijako bezdôvodne neobohacuje.

Na   základe odvolania   sťažovateľov Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej len   „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 26/2007 z 8. apríla 2008 prvostupňový rozsudok zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 132 268 Sk spolu s podrobne špecifikovanými úrokmi z omeškania a náhradu trov konania 124 608,30 Sk do rúk   ich   právneho   zástupcu,   pričom   v   časti   úrokov   z   omeškania   za   obdobie   od 10. marca 1997   do   5.   apríla   2001   zamietajúci   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil. Zároveň krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil aj vo výroku o poplatkovej povinnosti sťažovateľov a tiež rozhodol, že odvolanie žalovaného proti výroku o trovách konania ako oneskorené odmieta.

Podľa sťažovateľov krajský súd argumentoval tým, že „podľa ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka má spoluvlastník právo na náhradu za to, že sa nemôže podieľať na užívaní   spoločnej   veci   v   miere   zodpovedajúcej   jeho   podielu,   pričom   rozsah   tohto užívacieho práva ku spoločnej veci (rovnako ako výška spoluvlastníckeho podielu) nemôže byť   proti   vôli   spoluvlastníka   rozhodnutím   spoluvlastníkov   modifikovaný)... od navrhovateľov (sťažovateľov), ktorí pozemok neužívajú vôbec, nemožno žiadať, aby si úhradu   za   užívanie   ich   spoluvlastníckeho   podielu   uplatňovali   len   u   tretej   osoby   - nevlastníka,   ale   rovnaký   nárok   majú   aj   voči   spoluvlastníkovi,   ktorý   užíva   zvyšnú   časť spoločnej veci, to všetko v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov.“.

Žalovaný podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 26/2007 z 8. apríla 2008 dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   uznesením sp. zn. 6 Cdo 184/2010 z 27. októbra 2010 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu v zmeňujúcom výroku zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „účinky   uvedeného   (dovolacieho)   rozhodnutia   nie   sú z dôvodov   uvedených   nižšie   v   tejto   sťažnosti   zlučiteľné   s   Ústavou   Slovenskej   republiky a s medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   a   predstavujú neprípustný zásah do základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v jej čl.   20   -   práva   vlastniť   majetok   ako   aj   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že „do práva sťažovateľov vlastniť majetok zasiahol Najvyšší súd Slovenskej republiky a to spôsobom, ktorý je nesúladný s Ústavou Slovenskej republiky. V dôsledku jeho rozhodnutia boli sťažovatelia zbavení časti svojich vlastníckych oprávnení (právo vec užívať a právo brať z veci úžitky).“.

Ako vyplýva z odôvodnenia namietaného uznesenia, «nárok uplatnený sťažovateľmi odvolací   súd   správne   vyhodnotil   ako   nárok   spoluvlastníka   na   náhradu   za   neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Zároveň z odôvodnenia vyplýva, že ak spoluvlastník   užíva spoločnú vec   v menšom rozsahu,   ako je   jeho   spoluvlastnícky podiel,   nepodieľa   sa   na   prisvojovaní   si   úžitkovej   hodnoty   veci   vo   väčšej   miere,   než zodpovedá jeho podielu. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci preto podľa právneho názoru dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevzniká,   ak   druhý   spoluvlastník   užíva   len   časť   veci   v   rozsahu   neprevyšujúcom   jeho spoluvlastnícky podiel, pretože „neužívajúcemu“ spoluvlastníkovi nebráni nič v tom, aby sa podieľal   na   svojom   užívacom   oprávnení   v   rozsahu   svojho   podielu   a   to   užívaním zostávajúcej časti veci. Inými slovami, ak sa majoritný spoluvlastník rozhodne, že bude užívať reálnu časť   spoločnej   veci,   ktorá   v absolútnom   vyjadrení rozsahom nepresahuje veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu, je oprávnený vo vzťahu k tejto časti hospodáriť podľa vlastného uváženia, pretože druhý spoluvlastník môže bez ďalšieho svoje vlastnícke oprávnenia   vykonávať   vo   vzťahu   k   zvyšnej   časti   spoločnej   veci,   zodpovedajúcej   jeho spoluvlastníckemu podielu.».

Sťažovatelia   v ďalšej   časti   sťažnosti   formulujú   námietky   proti   označenému uzneseniu najvyššieho súdu a v tejto súvislosti najmä uvádzajú, že „v modelovej situácii, keď   majoritný   spoluvlastník   užíva   zo   spoločnej   veci   menej   ako   je   jeho   spoluvlastnícky podiel   a   zvyšok   spoločnej   veci   nie   je užívaný vôbec,   by   nebolo možné   proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR nič namietať. Skutkový stav bol však v prípade sťažovateľov a odporcu iný, v dôsledku čoho naň nie je možné aplikovať výlučne formalistický výklad poskytnutý Najvyšším   súdom   SR,   ale   je   potrebné   prihliadnuť   aj   na   ďalšie   okolnosti   a   poskytnúť minoritným   spoluvlastníkom   súdnu   ochranu   v   kontexte   ich   ústavných   práv.   Odlišnosť predmetného   skutkového   stavu   spočívala   v   tom,   že   zvyšok   spoločnej   veci,   ktorý   nebol užívaný   väčšinovým   spoluvlastníkom,   bol   s   jeho   konkludentným   súhlasom   bezplatne (vo vzťahu k majoritnému spoluvlastníkovi) užívaný treťou osobou.“.

Svoj názor o nesprávnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovatelia opierajú o tieto úvahy:

„-   obsahom   vlastníckeho   práva   je   oprávnenie   predmet   vlastníctva   držať,   užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním,

-   úprava   podielového   spoluvlastníctva   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky vychádza z konceptu tzv. ideálnych podielov, z ktorého vyplýva, že každý spoluvlastník má ku   každej   časti   spoločnej   veci   rovnaké   vlastnícke   oprávnenia,   a   to   v   rozsahu   jeho spoluvlastníckeho podielu,

-   väčšinový   spoluvlastník   je   oprávnený   v   zmysle   ust.   §   139   ods.   2   Občianskeho zákonníka   sám   rozhodnúť   o   hospodárení   so   spoločnou   vecou.   V   dotknutom   prípade rozhodol tak, že časť spoločného pozemku užíva výlučne on a vo zvyšnej časti je pozemok bezplatne užívaný treťou osobou. Podotýkame, že rozhodnutie vykonal pri plnom vedomí, že menšinoví spoluvlastníci neužívajú žiadnu časť pozemku. Na rozhodnutie o hospodárení so spoločnou   vecou   neustanovuje   právny   poriadok   osobitnú   formu,   takéto   rozhodnutie (podobne   ako   u   dohody   spoluvlastníkov   o   hospodárení   so   spoločnou   vecou   −   por. R 54/1973), mohol väčšinový spoluvlastník uskutočniť aj konkludentne.

-   keďže   väčšinový   spoluvlastník   mal   vedomosť   o   užívaní   časti   pozemku,   ktorú neužíval sám, treťou osobou a to voči nemu bez odplaty, jeho konkludentným konaním došlo vo   vzťahu   k   tretej   osobe   k   uzavretiu   zmluvy   o   bezplatnom   užívaní   časti   spoločných pozemkov (ktorá môže byť tiež uzavretá neformálne). Podľa ust. § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka   takáto   zmluva   solidárne   zaväzovala   aj   zostávajúcich   menšinových spoluvlastníkov - sťažovateľov. O prípadnom inom usporiadaní vzájomných práv a práv k tretej osobe sa väčšinový spoluvlastník so sťažovateľmi odmietal vôbec baviť a to aj v rámci súdneho   konania,   v   ktorom   uviedol   len   to,   že   sám   užíva   menej,   ako   pripadá   na   jeho spoluvlastnícky podiel.

-   postup   väčšinového   spoluvlastníka   znemožnil   sťažovateľom   uskutočňovať k predmetu   svojho   vlastníctva   všetky   vlastnícke   oprávnenia   v   ich   plnom   rozsahu zodpovedajúcom spoluvlastníckym podielom.“

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia, že „im neostávalo nič iné ako žalovať väčšinového spoluvlastníka. Domáhať sa zaplatenia žalovanej čiastky voči tretej osobe − JUDr. K. nemohli, pretože ten užíval polovicu pozemku na základe konkludentne uzavretej zmluvy   s   odporcom.   Na   jeho   strane   teda   nevznikalo   voči   sťažovateľom   bezdôvodné obohatenie.   To,   že   bol   JUDr.   K.   ochotný   uzavrieť   so   sťažovateľmi   zmluvu   o   odplate za užívanie polovice pozemku (keď odplata predstavovala len polovicu toho, čo by mali sťažovatelia dostať za užívanie celého pozemku v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov), bolo len dobrou vôľou JUDr. K., nie vymáhateľným nárokom, pričom celkom oprávnene − podľa   údajov   z   listu   vlastníctva,   pristúpil   na   dohodu   len   v   rozsahu   spoluvlastníckych podielov sťažovateľov pripadajúcich na ním užívanú polovicu.

Jediným pasívne legitimovaným subjektom bol väčšinový spoluvlastník, ktorý svojím postupom   znemožnil   sťažovateľom   podieľať   sa   na   právach   vyplývajúcich   zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“.

Sťažovatelia preto dospeli k záveru, že „výklad práva uskutočnený Najvyšším súdom SR, ktorým aplikoval právnu normu na právny vzťah bez zohľadnenia všetkých skutkových okolností   a   ktorého   dôsledkom   je   zásah   do   individuálnych   vlastníckych   oprávnení sťažovateľov, zároveň predstavuje odopretie práva na súdnu ochranu.

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   považujeme   z   ústavného hľadiska   za   neudržateľné,   pričom   v   jeho   dôsledku   bolo   porušené   právo   sťažovateľov vlastniť majetok (predmet vlastníctva užívať, požívať jeho plody a úžitky) a právo pokojne užívať svoj majetok.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   J.   B.   a K.   H.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, č. k. 6 Cdo 184/2010 zo dňa 27. 10. 2010 bolo porušené.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, č. k. 6 Cdo 184/2010 zo dňa 27. 10. 2010.

3. Ústavný súd priznáva J. B. a K. H. náhradu trov konania, ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky, povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označili   sťažovatelia,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označili za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovatelia,   kvalifikovane   zastúpení   advokátom,   sa   domáhajú,   aby   ústavný   súd v súvislosti   s   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   184/2010 z 27. októbra 2010 vyslovil porušenie (iba) ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a   zrušil   toto   rozhodnutie.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľov   s   tým,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 5   Co   26/2007   z 8. apríla   2008   v   jeho   zmeňujúcej   časti   (ktorou   bol   žalovaný zaviazaný zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 132 268 Sk) a vrátil vec v rozsahu zrušenia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, čím podľa ich názoru porušil ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľov „rovnakú ochranu vlastníctva ako výlučnému vlastníkovi veci priznáva právo aj vlastníkovi spoluvlastníckeho podielu k veci“.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   namietaným uznesením   najvyššieho   súdu   bez   toho,   aby   súčasne   (v   petite)   namietali   aj   porušenie niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   zakladá   sama   osebe   dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym porušovateľom ústavou garantovaných práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľov   aj   z   hľadiska existencie ďalších dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to   predovšetkým   z   hľadiska   opodstatnenosti   ich   tvrdení   o   „odopretí   práva   na   súdnu ochranu“, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá   povinnosť príslušného súdu   nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v   práve   domáhať sa   súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na súdnu   ochranu   účastníka   konania   vyplývajúceho   z   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných či iných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) dosiahne   takú   intenzitu,   že   ho   možno   súčasne   považovať   aj   za   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne   rozhodnutie,   absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z uvedených hľadísk preskúmal ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Podstata   sťažnosti   sťažovateľov   je   založená   na   argumentácii,   že   najvyšší   súd v prerokúvanej veci aplikoval výlučne formalistický výklad vo vzťahu k užívaniu spoločnej veci   podielovými   spoluvlastníkmi   a   neprihliadol   aj   na   ďalšie   okolnosti,   predovšetkým na skutočnosť, že „zvyšok spoločnej veci, ktorý nebol užívaný väčšinovým spoluvlastníkom, bol s jeho konkludentným súhlasom bezplatne (vo vzťahu k majoritnému spoluvlastníkovi) užívaný treťou osobou“.

V   relevantnej   časti   svojho   zrušujúceho   uznesenia   sp.   zn.   6   Cdo   184/2010 z 27. októbra 2010 najvyšší súd okrem iného uviedol, že „odvolací súd správne posudzoval uplatnený nárok podľa § 137 ods. 1 Obč. zákonníka, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou   sa   spoluvlastníci   podieľajú   na   právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich zo spoluvlastníctva   k   spoločnej   veci.   Zároveň   správne   interpretoval   toto   ustanovenie vychádzajúc z názoru, že ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom   jeho   spoluvlastníckemu   podielu,   obohatenie   druhého   spoluvlastníka (ostatných spoluvlastníkov) spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, než   ktorý   zodpovedá   jeho   (ich)   spoluvlastníckemu   podielu.   Rovnako   vychádzal   aj zo správneho skutkového záveru, že žalovaný užíval pozemok len v rozsahu jednej polovice, teda v menšom rozsahu, než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu. Napriek tomu však aplikoval   uvedené   ustanovenie   v   rozpore   s   jeho   správnou   interpretáciou,   keď opodstatnenosť uplatneného nároku odôvodnil existenciou takéhoto nároku žalobcov voči tretej   osobe   (nevlastníkovi)   užívajúcej   druhú   polovicu   pozemku.   Takáto   argumentácia odvolacieho   súdu   nemá   oporu   v   platnej   právnej   úprave.   Jej   neudržateľnosť   je   daná predovšetkým nerozlíšením (zmiešaním) právnych vzťahov medzi spoluvlastníkmi, teda ich vnútorných vzťahov navzájom, a právnych vzťahov spoluvlastníkov týkajúcich sa spoločnej veci   navonok   voči   tretím   osobám.   Ustanovenie   §   137   ods.   1   Obč.   zákonníka   upravuje vnútorné   vzťahy   spoluvlastníkov   vymedzujúc   rozsah,   v   akom   sa   podieľajú   na   výkone vlastníckych   oprávnení   k   spoločnej   veci.   Nedotýka   sa   tretích   osôb,   ktoré   nie   sú spoluvlastníkmi   a   teda   nie   sú   ani   nositeľmi   práv   a   povinností   vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Právne vzťahy spoluvlastníkov voči tretím osobám sa riadia ustanovením § 139 ods. 1 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.“.

Nárok   spoluvlastníka   na   náhradu   za   neužívanie   spoločnej   veci   v   rozsahu   svojho spoluvlastníckeho   podielu   najvyšší   súd   vyvodil   z   §   137   ods.   l   Občianskeho   zákonníka a v tejto   súvislosti   uviedol,   že „jeho   nevyhnutným   predpokladom   je   užívanie   tejto   veci druhým   spoluvlastníkom   (ostatnými   spoluvlastníkmi)   nad   rozsah   jeho   (ich) spoluvlastníckeho   podielu.   Neužívanie   veci   v   rozsahu   spoluvlastníckeho   podielu spoluvlastníkom   musí   byť   dôsledkom   jej   užívania   druhým   spoluvlastníkom   nad   rozsah svojho   spoluvlastníckeho   podielu.   Len   v   takomto   prípade   sa   spoluvlastník   užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom   užívaní   celej   veci   alebo   jej   časti),   alebo   z   rozhodnutia   väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi   užívaná,   žiaden   nárok   na   náhradu   za   jej   neužívanie   by   medzi   nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni   druhému   spoluvlastníkovi,   aby   sa   tiež   podieľal   na   svojom   užívacom   oprávnení v rozsahu   svojho   podielu   a   to   užívaním   zostávajúcej   časti   veci.   Dôvod   pre   ktorý   tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna. V preskúmavanej veci nebolo zistené, žeby sa žalovaný užívaním časti spoločného pozemku podieľal na úžitkovej hodnote tejto veci vo väčšom rozsahu, než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu. Nevznikla mu preto povinnosť na náhradu voči žalobcom ako spoluvlastníkom neužívajúcim vec v rozsahu svojich podielov. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho   súdu   pre   nesprávne   právne   posúdenie   veci   v   otázke   opodstatnenosti uplatneného nároku v napadnutom zmeňujúcom výroku zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a contrario O. s. p.).“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd. Výklad   textu   právnej   normy   a   jeho   uplatnenie   všeobecným   súdom   musí   byť   v   súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v Občianskom zákonníku) nie je svojvoľný, t. j. nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Vo vzťahu k posudzovanej veci ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že ak sa podielový   spoluvlastník   domáha   náhrady   vo   forme   peňažného   plnenia   voči   druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide   o   právny   vzťah   z   podielového   spoluvlastníctva   osobitne   upravený   v   Občianskom zákonníku (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 277/2009 z 24. novembra 2009).

Podľa   §   123   Občianskeho   zákonníka   vlastník   je   v   medziach   zákona   oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa   §   136   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   vec   môže   byť   v   spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Podľa   §   137   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   podiel   vyjadruje   mieru,   akou   sa spoluvlastníci   podieľajú   na   právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich   zo   spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Z   citovaných   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   obsahom   vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade ak sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci,   prípadne   o   jej   náhrade   nedohodnú,   ide   o   nárok,   ktorý   vyplýva   z   §   137   ods.   1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšším   súdom   vyslovený   právny   názor k sťažovateľmi   nastolenej   (namietanej)   otázke   nároku   spoluvlastníka   na   náhradu za neužívanie   spoločnej   veci   v   rozsahu   svojho   spoluvlastníckeho   podielu   je   ústavne akceptovateľný a udržateľný. V odôvodnení uznesenia dovolací súd poukázal na to, akými ustanoveniami zákona sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil, že v danom prípade bol uplatnený taký výklad a aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   právny   názor   vyplývajúci   z   jeho doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorého   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).

V danom prípade najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu zhodnotil konkrétne okolnosti   prerokúvanej   veci   ústavne   konformným   spôsobom.   Odôvodnenie   uznesenia sp. zn. 6 Cdo 184/2010 z 27. októbra 2010 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože najvyšší súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov.   Právo na spravodlivé   súdne   konanie   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Subjektívny názor sťažovateľov ako spoluvlastníkov neužívajúcich vec v rozsahu svojich   podielov   v   otázke   opodstatnenosti   ich   uplatneného   nároku   voči   žalovanému (u ktorého v konaní nebolo zistené, že by sa užívaním časti spoločného pozemku podieľal na úžitkovej hodnote tejto veci vo väčšom rozsahu, než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu) nie je dôvodom na prijatie záveru, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Naopak, ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia konštatoval, že medzi ním a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k porušeniu tohto základného práva v danom prípade mohlo dôjsť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že namietaným uznesením najvyššieho súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľov, a teda ani nemohlo   byť   rozhodnuté   o   vlastníckom   práve   sťažovateľov   [sťažovatelia   tvrdia,   že namietaným rozhodnutím „boli zbavení časti svojich vlastníckych oprávnení (právo vec užívať a právo brať z veci úžitky)“]. Ústavný súd zistil, že odvolací krajský súd po zrušení svojho rozsudku z 8. apríla 2008 v jeho zmeňujúcom výroku v konaní vedenom už pod novou sp. zn. 5 Co 426/2010 o veci dosiaľ nerozhodol.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci. Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie totiž vyplýva, že v danom prípade sťažovatelia nevyčerpali všetky prostriedky, ktoré im zákon   na   ochranu   ich   základných   práv   a   slobôd   v   systéme   všeobecných   súdov   účinne poskytuje, keďže v prípade sporu týkajúceho sa práv (nárokov) a povinností zo vzájomného vzťahu medzi spoluvlastníkmi mohli podať všeobecnému súdu návrh na určenie užívania spoločnej   veci   podľa   §   139   Občianskeho   zákonníka   (pozri   rozbor   najvyššieho   súdu sp. zn. Cpj 8/72, R 54/1973), čo však neurobili.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012