znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 342/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   č. k.   11 C/44/2000-305   z   8.   októbra   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len „okresný   súd“)   č. k. 11 C/44/2000-305   z   8.   októbra   2010 (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“) a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp. zn.   16 Co 5/2011 z 21. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu č. k. 11 C/44/2000-305   z   8. októbra   2010   vo   výroku,   ktorým   bola   sťažovateľovi (v označenom   konaní   procesnom   postavení   žalovaného)   uložená   povinnosť   zaplatiť žalobcom   spoločne   a nerozdielne   sumu   8 298,47   €   (z dôvodu   doplatku   neuhradeného zostatku   kúpnej   ceny   za nehnuteľnosť)   spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   17,6   % od 31. decembra 1996 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.   Krajský   súd   potvrdil   označený   rozsudok   prvostupňového   súdu   aj   vo   výroku, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcom trovy súdneho konania.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s postupom   a rozhodnutím   krajského súdu.   Sťažovateľ   uviedol   viaceré   okolnosti,   z ktorých   má   podľa   neho   vyplývať,   že «Odvolací súd konal... vadne, osvojil si nesprávne právne posúdenie veci a stotožnil sa s nedostatočne   zisteným   skutkovým   stavom   prvostupňového   súdu...   je   zrejmé,   že v odvolacom konaní súd nevykonal a nepreskúmal všetky relevantné dôkazy... a uspokojil sa s   irelevantným   odôvodnením   jeho   „vyhodnotenia“   prvostupňovým   súdom   a   vo   veci aj napriek tomu rozhodol bez nariadenia pojednávania».

Sťažnosťou sa sťažovateľ domáha zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého rozsudku okresného súdu, alternatívne iba napadnutého rozsudku krajského súdu a ďalšieho konania v predmetnej občiansko-právnej veci.

Sťažovateľ   si   taktiež   uplatňuje   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000   €,   ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1.   Z   už citovaného čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva, že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného v   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje   (IV. ÚS 23/05).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (napr. I. ÚS 214/09). Opačný záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ   mohol   domáhať a aj sa   domáhal podaním   odvolania   proti   tomuto   rozsudku, o ktorom   rozhodol   krajský   súd.   Ústavný   súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tej   časti,   ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

II.2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, sťažovateľ namieta, že ním došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   (vo vzťahu   k základnému   právu   vyjadriť   sa   k vykonaným dôkazom a právu na verejné prerokovanie veci), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v dôsledku toho, že «odvolací súd konal vadne, osvojil si nesprávne právne posúdenie veci a stotožnil sa s nedostatočne zisteným skutkovým stavom prvostupňového súdu. Týmto nespravodlivým rozsudkom dôjde k duplicite zaplatenia kúpnej ceny a k zaplateniu úrokov z omeškania, ktoré bezmála dvojnásobne prevyšujú „doplatenie kúpnej ceny“.».

Zo   samotnej sťažnosti,   ale tiež zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že ochrany svojich   ústavou   a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sa sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním podaným proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   2.   júna   2011,   o   ktorom   do   predbežného prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 177/05, III. ÚS 192/2011).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   za   predčasné   (porovnaj   napr. IV. ÚS 242/2010).

Sťažovateľ k súbežnému podaniu dovolania a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uviedol:

„Predmetnú   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľ   podáva   s   týmto   vedomím (o   podaní dovolania,   pozn.),   ako   aj   zároveň   s   vedomím   dvojmesačnej   lehoty   podľa   § 53   ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadne neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom.“

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu, a preto v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého   rozhodnutia   (teda   aj   v prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu), je daná   právomoc   ústavného   súdu   tak   na   preskúmanie   dovolacieho   rozhodnutia,   ako aj odvolacieho   rozhodnutia   a   zákonná   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   plynie od doručenia   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike,   sťažnosť   č. 31419/04   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   jeho   body   51,   53,   54 a   tiež   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp. zn. II. ÚS 324/2010,   III. ÚS 192/2010,   IV. ÚS 245/2010   a sp. zn.   III. ÚS 192/2011). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní   bude   mať sťažovateľ   k   dispozícii   už iba   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu týkajúcej sa meritórneho dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Argumentácia sťažovateľa, „že ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadne neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“, nie je preto opodstatnená.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj taký výklad § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého podmienka vyčerpania všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nie je splnená samotným podaním opravného prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutím o tomto prostriedku príslušným orgánom.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť v časti námietky týkajúcej sa porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny   (vo   vzťahu   k právu   vyjadriť   sa   k vykonaným   dôkazom   a k právu   na   verejné prerokovanie   veci),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustnú z dôvodu predčasnosti, keďže o ochrane označených práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd v rámci konania o dovolaní.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011