znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 342/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., Ž., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M.  JUDr. M. K., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžso/19/2009 z 27. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   právne   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   J.   M.  JUDr. M.   K.,   s.   r.   o  .,   Ž.,   konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   48   ods.   2   a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   podľa   čl. 6 ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Sžso/19/2009 z 27. januára 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   pobočky Žilina, „... ktorým rozhodla, že navrhovateľovi JUDr. J. M.... dňa 31.12.2007 nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe z dôvodu, že navrhovateľovi na základe zmeny činnosti výkonu advokácie (navrhovateľ zmenil formu výkonu advokácie na výkon advokácie podľa § 12 písm. e) zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii v platnom znení) nezaniká účasť na sociálnom poistení ako samostatne zárobkovo činnej osobe, keďže podľa názoru Sociálnej poisťovne zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.“.

Na základe odvolania sťažovateľa Sociálna poisťovňa, ústredie, potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Žilina.

Krajský súd v Žiline (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom sp. zn. 21 Sn/7/2008 z 2.   decembra   2008   potvrdil   na   základe   žaloby   sťažovateľa   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne, ústredie, pričom napadnuté rozhodnutie správnych orgánov považoval „za vecne správne, stotožnil sa s právnym názorom správnych orgánov, že advokát bez ohľadu na to, ako výkon advokácie vykonáva, je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.“

V poslednom   stupni   rozhodol   na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžso/19/2009 z 27. januára 2010, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. „Najvyšší súd SR stručne a stroho vo svojom odôvodnení skonštatoval, že dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu (navrhovateľa) nie je možné   vyhovieť.   Stručne   zdôraznil,   že   správne   orgány,   ako   aj   krajský   súd   podrobne odôvodnili, prečo žalobcovi, ktorý sa stal spoločníkom a zároveň konateľom v spoločnosti s ručením   obmedzeným   poskytujúcej   advokátske   služby   podľa   §   15   zákona   o   advokácii, nezaniklo zákonné povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.   Najvyšší   súd   SR   ako   odvolací   súd   stručne   vyjadril   svoj   názor,   že   existencia oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti   podmienená   jeho   zápisom   v Zozname advokátov vedenom SAK až do času, kedy advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu,   má   za   následok,   že   musí   byť   považovaný   za   SZČO   pre   potreby   zákona   o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii...

Podľa názoru navrhovateľa Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, č. k. 4Sžso/19/2009 zo dňa 27.01.2010 bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces tak, ako je toto deklarované v Ústave, článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2, a tak ako je jeho základný rámec koncipovaný v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to   konkrétne   čiastkové   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktorým dochádza ku skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej istoty.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje ďalej na judikatúru ústavného súdu (nálezy II. ÚS 78/05, I. ÚS 222/03, II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03) a na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Helle v. Fínsko.

Za porušenie základného práva na súdnu ochranu považuje sťažovateľ skutočnosť, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu „... nie je zrejmý obraz obsahu základného sporu medzi účastníkmi konania...“, odôvodnenie „.... je nedostatočné a v rozpore s právom na spravodlivý' proces, absentujú v ňom elementárne prvky pri tvorbe súdneho odôvodnenia, teda presvedčivosť, zrozumiteľnosť a jasnosť.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako čiastkové právo práva na spravodlivý súdny proces   je   jednak   základný   nástroj   pre   objasnenie   toho,   prečo   súd   rozhodol   tak,   ako rozhodol,   ale   zároveň   má   významný   výchovný   charakter,   čím   citované   rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorým podľa názoru navrhovateľa boli porušené jeho základné práva, nie je charakteristický a keďže ide o rozhodnutie súdu vyššej inštancie, ktoré by malo mať vplyv na ďalšiu súdnu prax a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí v obdobných veciach, ako aj informáciu pre zákonodarcu o možných problémoch spätých s právom de lége lata, absencia týchto charakteristických čŕt je zásadným porušením článku 46 ods.1, článku 48 ods. 2 Ústavy SR.

Občiansky súdny poriadok síce priznáva odvolaciemu súdu možnosť vyhotoviť akési skrátené odôvodnenie, ak potvrdzuje prvostupňový rozsudok, keď sa v plnom rozsahu s ním stotožňuje, ale ani v tomto prípade by sa podľa názoru navrhovateľa odvolací súd nemal uchyľovať k arbitrárnosti vlastného odôvodnenia.“.

Sťažovateľ „vytkol“ najvyššiemu súdu, že sa nezaoberal dôvodmi jeho odvolania.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 14 dohovoru, pretože najvyšší súd v dvoch obdobných veciach rozhodol rozdielne.

„Najvyšší súd SR Rozsudkom, č. k. 1 Sžso/7/2009 zo dňa 30.03.2010 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne Ústredie na odvolanie žalobcu JUDr. J.J. proti Rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 10.09.2009, č. k. 26S/4/2009 rozhodol   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu   zmenil   a   rozhodnutie   žalovanej   Sociálnej poisťovne Ústredie v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Sám Najvyšší súd SR sa v závere svojho rozhodnutia, v ktorom   rozhodol   inak,   ako   v   prípade   navrhovateľa,   napriek   obdobnému   skutkovému základu, konštatoval zánik poistenia SZCO u konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej právne služby i v prípade, ak nedošlo k vyčiarknutiu zo Zoznamu advokátov vedenom SAK v Bratislave.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko a na   judikatúru   ústavného   súdu   (nálezy   II.   ÚS   159/07,   III.   ÚS   320/05,   IV. ÚS 88/07, IV. ÚS 14/07, PL. ÚS 36/95, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 192/06).

„Podľa   názoru   navrhovateľa   Najvyšší   súd   SR   v   rozsudku   4Sžso/19/2009   zo   dňa 27.01.2010, ktorým bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a na súdnu ochranu, neuniesol bremeno argumentácie, teda neuviedol dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od inej judikatúry.“.

Na základe týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil nálezom: „Najvyšší súd SR Rozsudkom, č. k. 4Sžso/19/2009 zo dňa 27.01.2010, právoplatným dňa 06.04.2010 porušil právo JUDr. J. M., bytom Ž., na súdnu a inú ochranu a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 47 ods. ods. 3 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR,   č.   k.   4Sžso/19/2009 zo dňa 27.01.2010, právoplatný dňa 06.04.2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR trovy právneho zastúpenia JUDr. J. M. na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s. r. o....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

  Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

  Podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   a   rozhodnutím   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

  1. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecným   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

  Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz   Torija   proti   Španielsku   z 9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   288).   Znamená   to,   že odôvodnenie rozhodnutia   nemusí dať odpoveď   na každú   poznámku, pripomienku   alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   odôvodnenie zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a   táto   norma   sa   uplatňuje aj   v odvolacom   konaní v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP podľa ktorého, ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   zamedzuje,   aby   v odôvodnení rozhodnutia   odvolacieho   súdu   dochádzalo   k   zbytočnému   kopírovaniu   obsahu   podaní a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje, aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej literatúry a judikatúry (pozri dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov – parlamentná tlač č. 642 z 21. mája 2008 k bodu 120 osobitnej časti dôvodovej správy). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08,   IV.   ÚS   331/09),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal otázkou, či advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov,   má   status   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   podľa   §   5   písm.   c)   zákona č. 461/2003 Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon o sociálnom   poistení“).   V druhej   rovine   sa   zaoberal   otázkou,   či   osobe,   ktorá   vykonáva činnosť advokáta, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší   súd   sa   v plnej   miere   stotožnil   s dôvodmi,   ktoré   uviedol   v rozsudku   súd prvého stupňa a aplikujúc § 219 ods. 2 OSP odkazuje vo svojom rozsudku na tieto dôvody. Na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov doplnil ďalšie dôvody týkajúce sa vymedzenia pojmu samostatne zárobkovo činnej osoby a tiež postavenia advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti.

V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval: „Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenie advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava,   obsiahnutá   v   §   12   zákona   o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným   predpokladom   pre   výkon   advokácie   je   vykonávanie   takejto   činnosti   fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení je. odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. a účasť advokáta v takejto spoločnosti je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie   advokátskych   služieb   jednotlivých spoločníkov ä konateľov, ktorým -môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká   vyčiarknutím   zo   zoznamu   advokátov,   v   skutočnosti   stratou   oprávnenia   na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací sud dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými právne významnými námietkami navrhovateľa.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať za akt svojvôle, a nie je zjavne neodôvodnené, poskytnutý výklad relevantných ustanovení právnych   predpisov   je   logický.   Odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa dáva odpoveď na všetky podstatné prvky predmetu konania, pričom najvyšší súd sa zaoberal aj námietkami sťažovateľa v odvolaní („.... v zásade boli zhodné s námietkami, ktoré navrhovateľ uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa....“). Postup najvyššieho súdu pri odôvodnení svojho rozhodnutia neindikuje porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na rozhodnutie ESĽP vo veci Helle proti Fínsku z 19. decembra   1997   č.   157/1996/776/977,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   predmetné rozhodnutie vychádza z rozhodnutia vo veci Ruiz Torija proti Španielsku v tom, že okolnosti prípadu rozhodujú o tom, či súd v konkrétnej veci splnil povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, ktorá je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnej veci Helle proti Fínsku ESĽP prihliadnuc na okolnosti prípadu konštatoval, že všeobecný súd, ktorý poskytol   stručné   dôvody,   a to   len   odkazom   na   dôvody   orgánov,   ktorých   rozhodnutia preskúmaval,   neporušil   povinnosť   spravodlivého   konania,   pretože   z postupu   súdu vyplynulo, že preskúmaniu odvolania venoval plnú pozornosť (čo bolo zrejmé napr. z toho, že pred rozhodnutím vyzval účastníkov, aby sa k veci písomne vyjadrili).

Aplikujúc uvedené závery ESĽP, ústavný súd konštatuje, že ani vzhľadom na tieto okolnosti sa nejaví, že by najvyšší súd svojím postupom porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že odvolacie dôvody sťažovateľa boli tie isté, ako v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorými sa tento súd zaoberal, okrem toho pridal ďalšie   relevantné   dôvody   na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   a tiež odporkyňu vyzval na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa. Z týchto okolností je zrejmé, že najvyšší súd napriek stručným dôvodom aplikujúc § 219 ods. 2 OSP preskúmaniu odvolania sťažovateľa venoval patričnú pozornosť.

Relevantná judikatúra ústavného súdu, ktorú sťažovateľ v sťažnosti uvádza, nie je v rozpore so záverom ústavného súdu v tejto veci.

  Okrem toho ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného   práva   pritom   nemožno považovať neúspech   v konaní.   Obsahom   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

2. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 14 dohovoru tým, že najvyšší súd v dvoch obdobných veciach rozhodol odlišne. Sťažovateľ namieta rozpor sťažnosťou napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžso/19/2009   z 27.   januára   2010   s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010.

V tejto súvislosti   ústavný súd už rozhodol,   že právne závery   všeobecných   súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa v tomto bode je neopodstatnená z dôvodu, že sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso/19/2009 je časovo skorším rozsudkom ako rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/7/2009. Najvyšší súd vo veci sp. zn. 4Sžso/19/2009 rozhodol rozsudkom 27. januára 2010, zatiaľ čo vo veci sp.   zn.   1   Sžso/7/2009   rozhodol   30.   marca   2010.   Z toho   dôvodu   najvyšší   súd   v konaní sp. zn. 4 Sžso/19/2009 nemohol prihliadnuť na časovo neskorší rozsudok v konaní sp. zn. 1 Sžso/7/2009 a nemohol sa ani argumentačne vysporiadať s prípadne odlišnými právnymi závermi.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžso/19/2009 z 27. januára   2010   nemohol   porušiť   označené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru.  

Pokiaľ ide o rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007, ESĽP konštatoval,   že   k rozdielnej   judikatúre   najvyššej   súdnej   inštancie   došlo   z dôvodu,   že „neexistoval   mechanizmus   spôsobilý   zaistiť   koherentnosť   judikatúry...“ (odsek   36). Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným dôsledkom každého súdneho systému...“ (odsek 63), pričom úlohou najvyššej súdnej inštancie je odstrániť vzniknuté protirečenia (odsek 37). V tejto veci európsky súd rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje v tomto prípade,   spočíva nielen v judikatúrnych rozporoch,... ale najmä v zlyhaní najvyššieho kasačného súdu ako regulátora konfliktov.“ (odsek 63).

Z rozsudku   ESĽP   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva, že rozdielna   judikatúra   v skutkovo   rovnakých   prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Tento mechanizmus spočíva   v inštitúte   zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu najvyšším   súdom   a v inštitúte   prijímania   stanovísk   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   plénom   najvyššieho   súdu   alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky a riadne   využíva,   bude   v každej   skupine   prípadov   rozdielnej   judikatúry   závislé od konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich   skutkovú   a právnu   náročnosť   a   z toho   vyplývajúce   primerané   časové   obdobie   na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V tomto   konkrétnom   prípade   ústavný   súd   nehodnotil,   či   rozdielnou   judikatúrou najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   teda   v zásade nehodnotil,   či   najvyšší   súd   fakticky   a riadne   využil   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt sťažnosťou napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžso/19/2009   s časovo   neskorším   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009.  

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.  

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010