znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 342/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 223/94, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2008 doručená sťažnosť B. A., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 223/94. Sťažovateľka bola ako dedička účastníčkou označeného konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „Porušovateľ základného práva vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi F. K., nar...., kt. zomrel dňa..., prostredníctvom súdneho komisára JUDr. J. E., so sídlom v B., začal dedičské konanie v r. 1991 pod sp. zn.: D 370/91, Dnot 233/94 a uvedené dedičské konanie bolo právoplatne skončené Uznesením porušovateľa základného práva zo dňa 26. 03. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 04.   2008.“. Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   označeného konania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže „nemohla užívať majetok, ktorý bol predmetom dedičstva“.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 223/94 došlo k porušeniu jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako   aj   jej   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ktoré   okrem   iného garantuje ochranu vlastníckeho práva a zaručuje dedenie.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05), t. j. vtedy, ak mu bola sťažnosť   doručená   v čase,   keď   ešte   nedošlo   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci sťažovateľov právoplatne nerozhodol.

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené po nadobudnutí právoplatnosti príslušného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej   moci,   odmieta   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V preskúmavanej   veci   bola   sťažnosť   sťažovateľky   ústavnému   súdu   doručená   až potom,   ako   okresný   súd   vo   veci   právoplatne   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   D   370/91, Dnot 223/94   z 26.   marca   2008.   Skutočnosť,   že   namietané   konanie   bolo   právoplatne skončené, uvádza sama sťažovateľka v sťažnosti a ústavný súd si túto skutočnosť overil aj na okresnom súde.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom z konkrétnych okolností veci vyplýva, že porušenie tohto základného práva namieta v priamej príčinnej súvislosti (v organickom spojení) s porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za daných okolností IV.   senát ústavného súdu   pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľky dospel   k právnemu   názoru,   podľa   ktorého   v prípadoch,   ak   sťažovateľ   (sťažovateľka) namieta sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods.   1   ústavy,   prípadne   iného   ústavou   chráneného   práva   hmotného   charakteru, v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   po   právoplatnom   skončení napadnutého súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia nemožno uplatniť už citovaný ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Vychádzajúc z uvedeného IV. senát ústavného súdu, ktorý bol podľa Rozvrhu práce Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2008   oprávnený   rozhodnúť   o sťažnosti sťažovateľky, dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky treba prijať ďalšie konanie.

Z prehľadu   rozhodovacej   činnosti   jednotlivých   senátov   ústavného   súdu   IV.   senát ústavného súdu zistil, že I. senát ústavného súdu v obsahovo takmer identických veciach sťažovateliek A. G. a V. G. už rozhodol uzneseniami č. k. I. ÚS 226/08-6 z 3. júla 2008 a č. k. I. ÚS 227/08-6   z   3.   júla   2008   tak,   že   sťažnosti   sťažovateliek   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pričom   v týchto   veciach aplikoval citovaný ustálený právny názor ústavného súdu.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Vzhľadom   na uvedené IV.   senát ústavného súdu   predložil   plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov. Plénum ústavného súdu návrh IV.   senátu   prerokoval,   a keďže   sa   s jeho   právnym   názorom   nestotožnilo, uznesením č. k. PLz. ÚS 2/08-4 prijalo v predmetnej veci toto stanovisko k zjednoteniu odchylných právnych názorov I. a IV. senátu ústavného súdu:

„Ak   sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, prípadne   iného   Ústavou   Slovenskej   republiky   chráneného   práva   hmotného   charakteru v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   po   právoplatnom   skončení   napadnutého   súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia ako celku možno uplatniť ustálený právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len vtedy, ak bola sťažnosť pred Ústavným súdom   Slovenskej republiky   uplatnená v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   mohlo   trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).“

V ďalšom   postupe   bol   IV.   senát   ústavného   súdu   viazaný   stanoviskom   pléna ústavného   súdu,   a preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukázal aj svoj právny názor vyslovený v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 191/06, podľa ktorého „ak bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie označeného základného práva sťažovateľa“, a konštatoval, že uplatnenie tohto právneho názoru by v okolnostiach prípadu mohlo predstavovať ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky pre jej zjavnú neopodstatnenosť vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením   sp.   zn.   D   390/91,   Dnot   233/94   z 26.   marca   2008   potvrdil   sťažovateľke nadobudnutie dedičstva, čím jej poskytol požadovanú ochranu jej dedičského práva.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a žiadosť o priznanie trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008