znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

IV. ÚS 342/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Imricha   Oczvirka,   bytom   B.,   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 372/99, za účasti Okresného súdu Bratislava V, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Imricha Oczvirka o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. septembra 2004   doručená   sťažnosť   JUDr.   Imricha   Oczvirka,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 372/99.

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   nálezom vyslovil   porušenie   jeho   označeného   základného   práva,   prikázal   okresnému   súdu v napadnutom   konaní   bezodkladne   pokračovať,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a prípadnú úhradu trov konania.

Pretože   sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti predpísané zákonom Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a   nebolo   k nej   pripojené   splnomocnenie   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd ho listom z 10. septembra 2004 vyzval, aby sťažnosť doplnil o chýbajúce náležitosti v zmysle v ňom obsiahnutého poučenia. Zároveň ho požiadal, aby mu v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predložil v stanovenej lehote dôkaz o tom, že pred tým, než podal sťažnosť ústavnému súdu, využil právny prostriedok, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o štátnej správe   súdov“)   v spojení   s   §   6   zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch   a sudcoch“),   ako   aj   kvalifikované splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie pred ústavným súdom.

Na výzvu ústavného súdu odpovedal sťažovateľ listom z 5. októbra 2004, v ktorom okrem   iného   uviedol,   že „Právo   sťažnosti   podľa   zákona   č.   80/1992   Zb.   uplatnené u predsedu sporového súdu bolo, nejde však o iný právny prostriedok, ktorý zákon účinne poskytuje, ako to neraz vyslovil aj Európsky súd pre ľudské práva“.

Sťažovateľ v uvedenom liste ďalej vyslovil názor, že požiadavka, „... aby doktora práv musel zastupovať iný právnik, je úplnou anomáliou a legislatívnym nezmyslom“.V prípade, že by ústavný súd napriek tomu trval na požiadavke povinného právneho zastúpenia   advokátom,   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   bol   vzhľadom   na   jeho   nepriaznivú finančnú situáciu advokát ustanovený.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   Napriek   tomu,   že   ústavný   súd   sťažovateľa   v označenom   liste 10. septembra 2004 výslovne vyzval, aby mu predložil dôkaz o podaní sťažnosti na prieťahy v   konaní orgánu   štátnej   správy   súdnictva   (t.   j.   predsedovi   okresného   súdu),   sťažovateľ takýto dôkaz nepredložil, iba tvrdil, že tak urobil.

V   spojitosti   s   uvedeným   tvrdením   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   listom z 8. októbra 2004   obrátil   na   predsedu   okresného   súdu   so   žiadosťou,   aby   mu   oznámil, či sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch. Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 3279/04 ústavnému súdu   zo 14. októbra 2004 oznámil, že napadnuté konanie   nie   je   doteraz   skončené.   Pojednávanie   nariadené   na 28. september 2004   bolo odročené   na neurčito, „keď   súd   poskytol   účastníkom   lehotu   na možnosť   mimo   súdneho vyriešenia sporu, čo navrhol aj navrhovateľ (sťažovateľ). Sťažovateľ v tejto veci nevyužil právny prostriedok - sťažnosť na prieťahy v konaní“.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   takom   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   domáha vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť podľa § 17 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 34/98,   I. ÚS 16/99,   I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažovateľ nepreukázal ani netvrdil, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že   vzhľadom   na okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že by využitie   sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch neumožnilo účinnú ochranu základného   práva   sťažovateľa   priznaného mu podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd   zaoberal   žiadosťou   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   a   ďalšími požiadavkami obsiahnutými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004