znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 341/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EX   CREDIT,   a.   s.,   Šustekova   49,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 157/2013 a jeho uznesením z 28. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Co 157/2013   a   jeho   uznesením   z 28.   októbra   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená v špecifikovaných exekučných   konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Revúca   (ďalej   len   „okresný   súd“) podala návrhy na zmenu súdneho exekútora.

Okresný súd sťažovateľke vyrubil uznesením sp. zn. Spr-HP 31/2013 z 12. augusta 2013 za podané návrhy na zmenu súdneho exekútora súdny poplatok podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] za spracovanie hromadného podania z 31. júla 2013 v sume 27 €.

Proti uzneseniu okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania – špecifikovaných návrhov na zmenu súdneho exekútora – podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd svojím napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania – špecifikovaných návrhov na zmenu súdneho exekútora.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«...   Povinnosť   úhrady   poplatku   za   úkony   súdu,   tak   ako   bola   stanovená   súdom v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.

...   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť úhrady   len   ku   konkrétnemu   (jednotlivému)   úkonu   a   preto   v   uznesení   musí   špecifikovať akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.

...   Akokoľvek,   sťažovateľ   nenavrhol   súdu   vykonať   úkony.   Podľa   ust.   §   1   zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú   na   návrh.   Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané bez návrhu   v   prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné   vyberať   bez   návrhu   poplatníka   na   vykonanie   úkonu   súdu.   Poznamenávame,   že poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu....   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   prečo   boli   podania   súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. § 42a OSP známa a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným podaním.

... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. § 42a OSP nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.

...   Vyššie   uvedené   právne   závery   sú   v   súlade   s   publikovaným   rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007 cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade   poplatková   povinnosť   nevzniká   a   analogické   určenie   výšky   súdneho   poplatku neprichádza do úvahy“

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým   je   odôvodnenie.   V   zmysle   ust.   §   169   ods.   1   OSP   cit:   „v   písomnom   vyhotovení uznesenia   sa   uvedie,   ktorý   súd   ho   vydal,   ďalej   označenie   účastníkov   a   veci,   výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3, pričom tam uvedené   podmienky   pri napadnutom uznesení   splnené   neboli.   Z   uvedeného dôvodu   je   napadnuté   uznesenie   nepreskúmateľné,   pre   úplnú   absenciu   dôvodov   jeho vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré   viedli   súd   k   jeho   vydaniu   sťažovateľ   nepozná   a   rozhodnutie   je   bez   odôvodnenia nepreskúmateľné.»

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   namieta,   že   príslušný   okresný   súd   mal   prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že „všeobecne záväzná právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych   poplatkov   (príloha   zákona   č.   71/1992   Zb.),   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore s ústavou.   Porušovateľ,   alebo   súd   prvého   stupňa,   mali   v tomto   prípade   postúpiť   návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.“.

Sťažovateľka   následne   uvádza   podrobnú   argumentáciu   smerujúcu   k   záveru, že zavedenie «poplatku   za   spracovanie   hromadného   podania   ústavne   nekonformne deformuje   záruku   základného   práva   na   prístup   k   súdu   osoby,   ktorej   postavenie   je   iné z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba je zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte menšom   ako   desať   kusov.   To   všetko   je   ústavne   neprípustné   a   predstavujúce   porušenie základných justičných práv.

Žiadna právna úprava doposiaľ, teda ani zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a ani zákon č. 145/1995 Z.   z. o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý by bol pomenovaný   „poplatok   za   spracovanie   podania“.   Osobitný   poplatok   za   spracovanie neexistuje.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 14 Co 157/2013 a jeho uznesením z 28. októbra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné konanie a uznesenie krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní – špecifikovaných návrhov na zmenu súdneho exekútora, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V   súvislosti   s   vecným   preskúmaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto   rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne vychádza   z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12. 1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval prílohu   (Sadzobník   súdnych   poplatkov   položka   20b)   zákona   o   súdnych   poplatkoch, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:„Vychádzajúc   z   ustanovenia   §   1   ods.   1   zákona   č.   71/1992   Zb...   súdne   poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov   štátnej   správy   súdov   a   prokuratúry   uvedené   v   sadzobníku   súdnych   poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch).

Pokiaľ   ide   o   vyrubený   súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania, je potrebné vychádzať zo systematiky zákona, použitej terminológie v zákone o súdnych poplatkoch,   ako   aj   z   členenia   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   tvoriaceho   jeho   prílohu na štyri časti vymedzujúce jednotlivé osobitné skupiny poplatkov, a to I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, II. Poplatky za úkony súdov, III. Poplatky za úkony orgánov štátnej správy súdov a IV. Poplatky za úkony prokuratúry.

Podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   je   sadzba   súdneho   poplatku za spracovanie   hromadného   podania   za   každé   podanie,   ktoré   tvorí   hromadné   podanie vo výške 1 euro.

Z   obsahu   spisu   Okresného   súdu   Revúca   Spr.   HP   31/2013   vyplýva,   že   dňa 31. 07. 2013   bolo   doručené   na   podateľňu   Okresného   súdu   Revúca   hromadné   podanie od podávajúceho   EX   CREDIT,   a.   s.   so   sídlom   v   Bratislave,   zastúpeného   Fridrich Paľko, s. r. o.,   Gr sslingova   4,   811   09   Bratislava.   Išlo   o   návrhy   na   zmenu   súdneho ӧ exekútora. Tieto podania došli na okresný súd spolu v počte 27 kusov, pričom zoznam spisových značiek jednotlivých exekučných konaní tvoril prílohu vydaného uznesenia. Krajský súd sa nestotožňuje s obranou navrhovateľa, že poplatková povinnosť mu nevznikla. Hromadné podania podľa § 42a ods. 1 O. s. p. treba považovať za hromadný návrh, ktorý súd podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov musí spracovať, teda musí vykonať úkon k tomu smerujúci. Od podaného hromadného návrhu sa odvíja výber poplatkovej povinnosti podľa § 1 ods. 1 zák. 71/1992 Zb., pričom poplatková povinnosť vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ cit. zákona, kedy hromadný návrh − podanie dôjde súdu. Súd po tom, ako mu boli doručené podania navrhovateľa v počte 27 kusov, bol povinný procesne sa nimi zaoberať − spracovať ich v tom zmysle, ako to má na mysli položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov. Spracovanie došlého hromadného podania je úkon súdu, ktorý   súd   vykonáva   aj   bez   osobitného   návrhu,   preto   odvolacia   námietka   navrhovateľa, že na takýto   úkon   súdu nedal návrh,   neobstojí.   Spracovanie procesných   podaní došlých na súd   je   úkonom   vykonaným   v   prospech   účastníka   konania   (§   1   ods.   2   zákona   číslo 71/1992 Zb.), pretože je nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci,   ktorej   sa obsah   týchto   podaní   týka.   Ak   súd   vykonal   úkon,   ktorý   je   nevyhnutný pre ďalšie   konanie,   a ktorý   úkon   podlieha   poplatkovej   povinnosti   v   zmysle   Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd povinný účastníkovi, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov za spracovanie týchto hromadných podaní.

Neobstojí   ani   argument   odvolateľa,   spochybňujúci   charakter   podania   v   počte 27 kusov, ako podania hromadného. Vychádzajúc z ustanovenia § 42a O. s. p., hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Dňa 31. 07. 2013 bolo doručených Okresnému súdu Revúca spolu 27 podaní od totožného navrhovateľa. Nie je teda sporu, že tieto podania napĺňajú zákonnú definíciu hromadného podania v zmysle dikcie ustanovenia § 42a O. s. p. Rovnako názor odvolateľa, že   spoplatnené   nemôže   byť   podanie,   ktoré   je   v   poradí   1.   až   9.   podaním   hromadného podania, nemá oporu v žiadnom zo zákonných ustanovení.

Rovnako   neobstojí   ani   odvolacia   námietka   poukazujúca   na   údajné   nedostatočné odôvodnenie   napadnutého   uznesenia,   v   dôsledku   ktorého   odvolateľ   považuje   uznesenie za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania a namieta, že z napadnutého uznesenia vôbec nie zrejmé, akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka. Z obsahu uznesenia okresného   súdu   jasne   vyplýva,   komu   bola   poplatková   povinnosť   uložená,   v   akej   veci, je zrejmé, že sa týka hromadného podania − a to konkrétne 27 kusov návrhov na zmenu súdneho exekútora vo veciach navrhovateľa, ako oprávneného v exekučných konaniach pod spisovými   značkami   uvedenými   v   pripojenom   zozname,   ktorý   tvoril   prílohu   uznesenia, doručených súdu dňa 31. 07. 2013, je z jeho obsahu zrejmé, že sa súdny poplatok vyrubuje za spracovanie tohto hromadného podania, je tiež zrejmé, podľa ktorej konkrétnej položky sadzobníka   súdnych   poplatkov   je   súdny   poplatok   vyrubený,   je   zrejmá   výška   súdneho poplatku,   lehota   splatnosti   tohto   súdneho   poplatku,   spôsob   platenia   súdneho   poplatku a poplatníkovi je dané poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku (vymáhaní súdneho poplatku, ako aj o možnosti podať odvolanie). Takéto odôvodnenie uznesenia súdu je nutné považovať za dostatočne určité, konkrétne a zrejmé pre to, aby ho bolo možné považovať za dostatočne preskúmateľné.

Pokiaľ   teda   okresný   súd   uložil   napadnutým   uznesením   poplatkovú   povinnosť navrhovateľovi, postupoval správne a v zmysle zákonnej úpravy, pričom súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške, a to v závislosti od počtu kusov podaní tvoriacich hromadné podanie v sadzbe súdneho poplatku po 1 euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie.

Nakoľko súdny poplatok za spoplatnený úkon bol okresným súdom vyrubený zákonne a v správnej výške, odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenie okresného súdu   potvrdil   ako vecne správne.   Napadnuté   uznesenie krajského   súdu   nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský súd   v   napadnutom   uznesení   podáva   výklad   príslušných   ustanovení,   pričom   je   zrejmé, že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto nebol povinný prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   právnej   normy,   ktorá   sa   má   (mala) na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04, IV. ÚS   2/08,   IV.   ÚS   50/2010).   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   to,   že   nemá   právomoc   z   vlastného   podnetu (ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde].

Na   základe   uvedeného   ústavný súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   a základným právom   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014